znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 440/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   D.   Ď.,   Česká   republika,   a akademickej   maliarky a sochárky   M.   T.,   B.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom   pod   sp. zn.   6 C 120/1998   a jeho   uznesením   zo   4.   januára   2012   a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 146/2012 a jeho uznesením z 3. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. Ď., a akademickej maliarky a sochárky M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2013 doručená sťažnosť JUDr. D. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“ alebo „žalobca“) a akademickej maliarky a sochárky M. T. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 120/1998   a jeho uznesením zo 4. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 146/2012 a jeho uznesením z 3. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní pred okresným súdom   domáhali   určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   podľa   § 80   písm. c) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   O ich   žalobe   rozhodol   okresný   súd rozsudkom č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004, ktorým ich žalobu zamietol a zaviazal ich na náhradu trov konania. O odvolaní sťažovateľov proti označenému prvostupňovému rozsudku   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č. k.   15 Co/264/2008-135   z 11.   marca   2009, ktorým ho v časti výroku o zamietnutí žaloby potvrdil a v časti výroku týkajúceho sa trov konania zrušil a vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Okresný súd po vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   rozhodol   o trovách   konania   uznesením   č. k. 6 C/120/1998-1119 zo 4. januára 2012 tak, že uložil sťažovateľom nahradiť žalovaným v 1. až 5. rade trovy konania v sume 891,69 €. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia, ako aj žalovaní v 1. až 5. rade odvolanie, na základe ktorého krajský súd   uznesením   č. k.   15 Co/146/2012-1152   z 3.   apríla   2013   rozhodol   tak,   že   zmenil napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a zaviazal   sťažovateľov   spoločne   a nerozdielne nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania v sume 2 699,86 € a žalovaným v 2. až 5. rade po 1 617,74 € (spolu žalovaným v 2. až 5. rade sumu 5 935,34 €).

Sťažovatelia uvádzajú, že «Rozhodnutie odvolacieho súdu v pomere 3:0 neosvedčuje tomu,   že   všetci   členovia   senátu   boli   oboznámení   s   dôkazmi,   na   ktoré   bol   súd   pred rozhodnutím oprávnený a povinný prihliadnuť „inter alia“ od podanej žaloby, napr. to že, žalobca sa nikdy nevzdal svojho vlastníctva, čo dokazoval právoplatným LV č. 347 ešte dňa 2. 4. 1998.

Odvolací súd sa vôbec nevysporiadal otázkou v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p., tak ako to nesprávne tvrdí na str. 5 a 6 v odôvodnení. Súd vôbec dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 ods. 1 O. s. p. neskúmal!

Neskúmal   a   nepreskúmal   ani   právne   skutočnosti   a   listinné   dôkazy,   na   základe ktorých žalovaný v 1. rade JUDr. J. J. – Správcom konkurznej podstaty, Z., s. r. o. (ďalej len SKP) nehnuteľnosti do vlastníctva nadobudol.

Pokiaľ   by   zákonným   spôsobom   sa   vysporiadal   so   základnou   právnou   otázkou, na základe akej právne relevantnej listiny SKP nadobudol vlastníctvo, nemohol tvrdiť taký nezmysel, ako to odôvodnil na str. 5 predposledný odsek, citujem: „Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkaz uplatniť.“

Z uvedeného je zrejmé, že senát odvolacieho súdu nerozhodoval správne a tvrdenie, že rozhodol v pomere 3:0 nemá oporu v zákone pretože, na prvom pojednávaní žalobca v 1. rade   nemal   dôvod   poukazovať   na   to,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   dôvody   hodné osobitného zreteľa, lebo bol evidentne a preukázateľne vlastníkom nehnuteľností.

Ak by bol súd skúmal dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. bol by zistil, že žalovaný v 1. rade SKP zatajil na prvom pojednávaní, že nehnuteľnosti nadobudol   do   vlastníctva   nezákonne   podvodom   a   že   po   takto   podvodom   nadobudnutí majetok okamžite predal žalovaným v 2. až 5. rade. Túto skutočnosť súdu v zmysle § 101 ods. 1   (teda   na   prvom   pojednávaní)   neoznámil,   že   nie je   vlastníkom   a   nepodal   návrh v zmysle § 92 ods. 2 O. s. p., že namiesto neho, aby súd pribral do konania tých žalovaných, ktorým nehnuteľnosti predal.

Toto   nerešpektovanie   § 11   ods. 1   O. s. p.   zo   strany   SKP   malo   ten   dôsledok,   že sťažovatelia   boli   v   skutočnosti   donútení   podať   návrh   v   zmysle   § 92   ods. 2   O. s. p. na pripustenie   do   konania   žalovaných,   ktorú   povinnosť   si   SKP   nesplnil   a   z   tohto nesprávneho postupu súd nevyvodil žiadny právny dôsledok.

Jediným dôsledkom bolo a je (zatiaľ) to, že sťažovateľov súd zaviazal zaplatiť trovy konania žalovaným v 1. až 5. rade, ktorí tento stav zavinili!

Ani žalovaní v 2. až 5. rade a ich právny zástupca „advokát“ nepostupoval podľa § 101   ods. 1   O. s. p.   a   súd   pravdivo   neinformoval,   že   sú   vlastníkmi   majetku,   ktorý   bol zaťažený súdnym sporom o vlastníctvo. Za toto pochybenie žalovaných v 1. až 5. rade majú trpieť sťažovatelia a platiť trovy tým, čo tento stav zavinili?

Nie   sú   to dôvody hodné osobitného zreteľa,   že žalovaný v   1.   rade za asistencie konkurznej   sudkyne   Krajského   súdu   v   Bratislave   JUDr.   H.,   žalobcov   nezákonným spôsobom, za súčinnosti Správy katastra vo Zvolene, zbavia vlastníkov majetku (v rozpore so zákonom) a ešte ich súdy zaviažu platiť trovy konania tým žalovaným, ktorí z tohto nezákonného podvodného prevodu mali prospech?

Nie   je   podvodom to,   že žalovaní v 1.   až 5.   rade   priznali hodnotu nehnuteľností 22 000 000,- Sk a nehnuteľnosti po dohode im SKP predal za cenu 4 500 000,- Sk. Nie je to trestný   čin   krátenia   dane   a   poškodzovania   štátu?   Nemal   by   sa   nad   takýmto   postupom žalovaných zamyslieť odvolací súd?

Mám za to, že postup v rozhodovaní odvolacieho súdu bol a je v rozpore so zásadou spravodlivosti, nestrannosti a nezaujatosti voči žalobcom – sťažovateľom.

Ak by odvolací súd preskúmal celý súdny spis, bol by bez akýchkoľvek pochybností zistil, že sťažovateľ v 1. rade bol zákonným vlastníkom zapísaným na LV č. 347 ešte dňa 2. 4. 1998, ktorého vlastníctva nemohol byť zbavený na základe výroku rozsudku sp. zn. 2 Obo 170/96 zo dňa 14. 5. 1997. Tento rozsudok nebol a nikdy nebude vkladuschopnou listinou, lebo jeho výrok nemá náležitosti vkladu schopnej ani záznamovej listiny, preto bol a vždy zostane rozsudkom bez právneho významu teda „nulitným“ rozsudkom! (naviac je rozsudok obchodnoprávny „Cb“ na prvom stupni sp. zn. 22 Cb 21/96, na odvolacom súde sp. zn. 2 Obo 170/96, a pre zmenu petitu rozhodoval odvolací súd ako prvostupňový súd...). Ak by odvolací súd preskúmal tento rozsudok 2 Obo 170/96, bol by zistil, že voči žalovanému v 2. rade „vlastníkovi“ S..., žalobca SKP JUDr. J., dňa 17. 4. 1996 vzal žalobu späť a súd konanie zastavil.».

Sťažovatelia taktiež tvrdia, že žalovaný v 1. rade bol 9. mája 1996 „právoplatne vymazaný z Obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I“, čo má podľa ich   názoru   ten   dôsledok,   že „NS   SR   v konaní   sp. zn.   2 Obo 176/6   dňa   14. 5. 1997 rozhodoval už proti neexistujúcim subjektom!“.

Sťažovatelia ďalej vytýkajú okresnému súdu i krajskému súdu viaceré pochybenia, napr. to, že:

-   nedostatočne   skúmali,   či   v danej   veci   neexistovali   okolnosti   hodné   osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP, za ktorých nemusí súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať,

- v odôvodnení svojich rozhodnutí nevyhodnotili návrhy na dokazovanie v zmysle § 157 ods. 2 OSP,

- predmet sporu a trovy konania určovali z nesprávnej hodnoty veci.

Sťažovatelia   v nadväznosti   na   to   vyjadrujú   názor,   že „neprávne   a nezákonné priznanie   trov   konania   žalovaným   vzbudzuje   podozrenie   z nesprávneho   postupu   súdov hraničiacich so svojvôľou“. Zároveň poukazujú aj na prieťahy, ku ktorým dochádzalo v ich právnej veci, a to aj potom, ako ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 79/07 z 26. júna 2007 vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 120/98. V spojitosti s tým tvrdia, že „prieťahy boli spôsobené od rozhodnutia súdu II. stupňa sp. zn. 15 Co 246/2008-1135   zo   dňa   11. 3. 2009   do rozhodnutia   súdu   I.   stupňa   sp. zn. 6 C 120/1998-1119   zo   dňa   4. 1. 2012   (boli   22 mesiacov)   a   od   tohto   rozhodnutia až do rozhodnutia súdu II. stupňa sp. zn. 15 Co 146/2012 zo dňa 3. 4. 2013(teda prieťah 15 mesiacov).

Teda   bezdôvodný   prieťah   bol   spôsobený   viac   ako   3   roky,   ktorý   nebol   zavinený sťažovateľmi. Sťažovatelia aj počas tejto doby trpeli a stále trpia pocitom bezmocnosti v spravodlivý súdny proces.“.

Ďalšie   nedostatky   podľa   sťažovateľov   vyplývajú   z rozhodnutia   odvolacieho   súdu a týkajú   sa   toho,   že   rozhodol „bez   určenia   pojednávania   a bez   možnosti   vyjadriť   sa k uplatnenému nároku, ktoré nebolo vyhlásené verejne, ktorým odvolací súd zmenil výrok o zaplatení trov konania vo výške 5.935,34 eur...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Ústavný súd SR v zmysle § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. odkladá vykonateľnosť rozhodnutia   –   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   sp. zn.   15 Co 146/2012-1152   zo   dňa 3. 4. 2013 napadnutého touto sťažnosťou.

2. Základné práva JUDr. D. Ď., a akademickej maliarky a sochárky M. T. právo podľa   čl. 36   Listiny   základných   ľudských   práv   a   právo   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky,   a právo podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici   sp. zn. 15 Co 146/2012-1152 zo dňa 3. 4. 2013 a v konaní vedenom na Okresnom súde vo Zvolene sp. zn. 6 C 120/1998-1119 zo dňa 4. 1. 2012 porušené boli.

3. ÚS SR Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15 Co 146/2012-1152 zo dňa 3. 4. 2013, ktorým súd priznal trovy konania žalovaným v 1. až 5. rade vo výške 5.935,34   eur   na   účet   právnej   zástupkyne   JUDr.   O.   F.   zrušuje   a   zrušuje   aj Uznesenie Okresného   súdu   vo   Zvolene   sp. zn.   6 C 120/1998-1119   zo   dňa   4. 1. 2012,   ktorým   súd zaviazal žalobcov v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným v 1. až 5. rade trovy konania vo výške 891,69 eur a to na účet právneho zástupcu žalovaných JUDr. O. F. a konanie o priznaných trovách žalovaným v 1. až 5. rade.

4. Alebo, po zrušení zmeneného výroku Uznesenia Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15 Co 146/2012-1152 zo dňa 3. 4. 2013 vec o náhrade trov odvolacieho konania vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, ktorý bude musieť skúmať, akým zákonným spôsobom žalovaný v 1. rade: Ž., s. r. o. v zastúpení JUDr. J. J. (SKP) vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobudol, či postupoval v zmysle § 101 ods. 1 O. s. p., a tieto dôkazy vyhodnotil v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., a pri určovaní priznaných trov konania v zmysle podľa § 150 ods. 1 O. s. p.

5. Pokiaľ ÚS SR zmenený výrok odvolacieho súdu nezruší, žiadam, aby sťažovateľom za   spôsobené   bezdôvodné   prieťahy   a   nespravodlivé   rozhodnutia   priznal   finančné zadosťučinenie   vo   výške   5.000,-   €   pre   každého,   ktoré   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici a Okresný súd vo Zvolene sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. H... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažovateľom prizná náhradu trov právneho zastúpenia 2 x 174,94 = 349,98 + 20 % DPH spolu 419,84 Eur a to za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a   náhradách   advokátov,   ktoré   sú   porušovatelia   I.   a   II.   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. J. H... do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 120/1998 a jeho uznesením zo 4. januára 2012

Pri prerokovaní sťažnosti v časti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn 6 C 120/1998 a jeho   uznesením   zo   4.   januára   2012, ústavný   súd   vychádzal   z   princípu   subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a postupu, ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   podali   sťažovatelia,   ako   aj   žalovaní   v zákonnej   lehote odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením č. k. 15 Co/146/2012-1152 z 3. apríla 2013   rozhodol   tak,   že   zmenil   odvolaním   účastníkov   konania   napadnuté   prvostupňové uznesenie   okresného   súdu   a zaviazal   sťažovateľov   spoločne   a nerozdielne   nahradiť žalovanému   v 1.   rade   trovy   konania   v sume   2   699,86   €   a   žalovaným   v 2.   až 5.   rade po 1 617,74 € (spolu žalovaným v 2. až 5. rade sumu 5 935,34 €).

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia práv sťažovateľov v podobe odvolania smerujúca   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k.   6 C 120/1998-1119   zo   4.   januára   2012 a jeho prechádzajúcemu postupu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení z 3. apríla 2013.

Ústavný súd konštatuje,   že   vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo v jeho právomoci   preskúmanie   označeného   rozhodnutia   okresného súdu a postupu, ktorý prechádzal jeho vydaniu, preto, lebo ich preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu   a jeho   uzneseniu č. k. 6 C/120/1998-1119 zo 4. januára 2012 odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Co 146/2012 a jeho uznesením z 3. apríla 2013

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú tiež vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 Co 146/2012 a jeho uznesením z 3. apríla 2013.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že okresný súd, ako aj krajský súd im odňali možnosť konať pred súdom, pretože nepreskúmali a nevyhodnotili nimi navrhnuté dôkazy.

Ústavný   súd   v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   sťažovatelia   podali   proti uzneseniu   krajského   súdu   č. k.   15 Co 146/2012-1152   z 3.   apríla   2013   (v spojení s uznesením   okresného   súdu   č. k.   6 C 120/1998-1119   zo   4.   januára   2012)   dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl. 127   ods. 1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu   predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovatelia subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd akceptovali tým, že podali vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako   podali   sťažnosť   ústavnému   súdu   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolací   súd   a ústavný   súd],   čo   nie   je   v   podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   ustálil   právny   názor   (napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí   o   dovolaní.   Zároveň   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej (už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovatelia   v   prípade   podania   dovolania   podali zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že ich dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu, ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,   t. j.   na   paralelné   podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľov v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach

Ako   možno   z   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyvodiť,   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   označeného   práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06). Obdobný záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v   čase,   keď   došla   sťažnosť ústavnému súdu,   už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu   označeného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté uznesenie okresného súdu v spojení s napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nadobudli   právoplatnosť 25.   apríla   2013,   teda konanie ako celok bolo preto uvedeným dňom právoplatne skončené.

Sťažovatelia sa napriek tomu na ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou doručenou 25. júna 2013 (podanou na poštovú prepravu 24. júna 2013), t. j. v čase, keď k porušeniu označených práv postupom okresného súdu a krajského súdu v ich právnej veci už nemohlo dochádzať a konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03) a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sťažovatelia   sa   v   predmetnej   veci domáhali ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom,   ako aj pred krajským   súdom   k   namietanému porušeniu   ich   uvedených   práv   už nemohlo   dochádzať,   bolo   potrebné   ich   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok už pri jej predmetnom prerokovaní odmietol, bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľov   uvedenými v sťažnosti   vrátane   návrhu   na odloženie   vykonateľnosti   uznesenia   krajského   súdu   č. k. 15 Co/146/2012-1152 z 3. apríla 2013.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013