znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 440/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 2 T 80/2009 z 28. septembra 2009, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 To 95/2009 z 20. apríla 2010   a prípisom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   Nt 317/2010 z 20. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2010 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 80/2009 z 28. septembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   4 To 95/2009 z 20. apríla 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a prípisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Nt 317/2010 z 20. septembra 2010 (ďalej aj „napadnutý prípis najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu uviedol:

„OS   Senica   dňa   28. 9. 2009   mňa   odsúdil   aj   napriek   môjmu   dokazovaniu   mojej neviny, toto dokazovanie nebral do úvahy. Odsúdil ma i napriek tomu, že poškodený sa nezúčastnil tohto verejného pojednávania, ktorého ja osobne som navrhol OS-Senica, aby bol predvedený, nakoľko jeho výpoveď by rozhodla o správnosti rozsudku a o mojej nevine. Tu chcem poukázať, že OS Senica hrubo porušil moje zákl. ľud. práva a slobody podľa článku 6 ods. 3 pís. d. A preto žiadam Úst. súd SR, aby túto chybu, ktorú spôsobil OS Senica, napravil a dal patričné pokyny pre OS Senica.“

Ďalej k namietanému porušeniu jeho označených práv uznesením krajského súdu sťažovateľ poukázal na tieto skutočnosti:

„Napadnutý rozsudok považujem za nesprávny a bol vynesený predčasne. Namietal som   všetky   výroky   napadnutého   rozsudku,   aby   odvolávací   súd   preskúmal   napadnutý rozsudok ako i konanie, ktoré mu prechádzalo a rozsudok v zmysle § 321 ods. 1 pís. a, b, c Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil na OS Senica.

Poukázal som odvolaciemu súdu na to, že OS nevykonal mnou navrhnuté dôkazy, ktoré   svedčili   o mojej   nevine   zo   spáchania   zločinu   lúpeže.   Svedkovia,   ktorých   som navrhoval, sa vedia vyjadriť k motívu a k spôsobu spáchania skutku. Ďalej som poukázal, že OS Senica nezabezpečil ani účasť hlavného svedka – poškodeného J. M., ktorý vypovedal takmer totožne ako ja a jeho výpoveď je pre správne a spravodlivé rozhodnutie vo veci veľmi podstatná. Jedine tento poškodený sa vie vyjadriť jednoznačne, kto použil voči nemu násilie v úmysle zmocniť sa jeho veci. Ďalej som poukázal, že OS Senica nebral do úvahy ani takú skutočnosť, že tento trestný čin som nespáchal a nahlásil na polícii ja na druhý deň. Navrhoval som odvolaciemu súdu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie,   aby   bolo   zabezpečené   moje   právo na obhajobu, právo na spravodlivý súdny proces, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti.

A preto navrhujem Úst. súdu SR, aby tieto chyby, ktoré spôsobil KS Trnava, ktorými mi boli porušené moje a dané veci dal na správne miesto. Aj KS Trnava mi porušil moje práva z dohovoru o ochrane ľud. práv a zákl. slobôd podľa článku 6 ods. 1, ods. 3 pís. c, pís. d.“

Vo vzťahu k napadnutému prípisu najvyššieho súdu sťažovateľ napokon uviedol:«Dňa   18. 8. 2010   som   sa   obrátil   na   Najvyšší   súd   SR   a síce   mojím   dovolaním. No z Najvyššieho súdu SR som obdržal odpoveď na moje podanie na dovolanie v takom znení, citujem: „Po oboznámení sa s Vaším písomným podaním doručeným Najvyššiemu súdu   SR   dňa   18. 8. 2010   Vám   oznamujem,   že   Najvyšší   súd   SR   Vaše   podanie   berie na vedomie. Vaše podanie bolo založené ad acta k sp. zn. Nt 317/2010.“

Táto jasná a stručná odpoveď z Naj. súdu bola vyhotovená dňa 20. 9. 2010. Takže využil som aj túto moju možnosť zo zákona, ktorú mi odporúča Úst. súd SR.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada ústavný súd o vyslovenie porušenia svojich označených   práv   označenými   porušovateľmi,   ako   aj   o napravenie   pochybení,   ktoré všeobecné súdy spôsobili. Taktiež požiadal o ustanovenie advokáta na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom z dôvodu jeho nepriaznivej finančnej situácie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl. 6   ods. 3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného   v   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v   prípade,   ak   takúto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľ využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon, teda Trestný poriadok, a obrátil sa na krajský súd, ktorý na   základe   odvolania   vo   veci   konal   a   rozhodol.   Právo   odvolacieho   súdu   preskúmať na základe podaného odvolania postup a rozsudok okresného súdu a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovým právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením krajského   súdu   je   predovšetkým   potrebné   uviesť,   že   jednou   zo   základných   podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I. ÚS 33/02,   II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu   9.   novembra   2010   (podaná   na   poštovú prepravu 5. novembra 2010). Namietané uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 20.   apríla   2010   [§ 183   ods. 1   písm. a)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestného   poriadku] a sťažovateľovi bolo doručené 27. mája 2010. Zákonná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   teda   v tejto   časti   nepochybne uplynula pred jej podaním.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť   v tejto   časti odmietol ako podanú oneskorene.

3.   Napokon   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   práv   napadnutým prípisom   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   si   preto   v rámci   prípravy   predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spis najvyššieho súdu sp. zn. Nt 317/2010. Z predmetného spisu vyplýva, že sťažovateľ podaním z 12. augusta 2010 žiadal najvyšší súd „o povolenie obnovy   konania   z dôvodu   porušenia   zákona...   pre   procesné   chyby   a porušenie   § 34 o právach   obvineného“. Žiadosti   totožného   znenia   adresoval   aj   okresnému   súdu a krajskému súdu. Napadnutým prípisom najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi oznámené, že jeho podanie berie najvyšší súd na vedomie a odkladá ho ad acta k sp. zn. Nt 317/2010. Keďže sťažovateľ zrejme dostatočne neporozumel prípisu najvyššieho súdu, požiadal ho o jeho bližšie zdôvodnenie. Najvyšší súd prípisom sp. zn. Nt 317/2010 z 15. novembra 2010 ozrejmil   sťažovateľovi,   ktorý   súd   je   podľa   § 397   Trestného   poriadku   príslušný na rozhodovanie   o obnove   konania,   a s poukazom   na   to,   že   totožné   podania   adresoval aj okresnému   súdu,   nepovažoval   za   potrebné   mu   ho   odstúpiť.   Preto   bolo   podanie sťažovateľa založené ad acta.

Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd sa zaoberal podaním sťažovateľa na obnovu konania z 12. augusta 2010 a z dôvodu, že rovnaké podanie bolo adresované aj okresnému súdu, ktorý je v jeho prípade príslušný na rozhodovanie o jeho návrhu na povolenie obnovy konania, toto podanie iba zobral na vedomie a založil bez ďalšieho procesného postupu ako vybavené.

Podľa obsahu žiadosti sťažovateľa z 12. augusta 2010 ústavný súd uvádza, že ju možno posúdiť skôr ako dovolanie, pričom aj sám sťažovateľ ju v sťažnosti takto označil. Dovolanie sa podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci v prvom   stupni   (teda   v sťažovateľovom   prípade   na   okresnom   súde).   Sťažovateľ   sám predložil svoj návrh z 12. augusta 2010 aj okresnému súdu, ktorý bude povinný vykonať úkony spojené s dovolaním (§ 376 Trestného poriadku).

Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu   o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený   návrh   preto možno   považovať ten,   pri   predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Vzhľadom na to, že z odôvodnenia ani z príloh sťažnosti nevyplývajú okolnosti, ktoré   by   mohli   byť   v   príčinnej   súvislosti   s   namietaným   porušením   sťažovateľom označených   práv,   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   uplatnenými   v   sťažnosti   (napr.   jeho   žiadosťou o ustanovenie advokáta).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010