znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 44/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bardejov   sp.   zn. 6 C 29/2009 z 9. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 67/2012 z 24. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2013 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 29/2009 z 9. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 67/2012 z 24. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu 18. februára 2009 návrh, ktorým sa domáhal proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu   Bardejov   zaplatenia   sumy   102,90   €   s príslušenstvom.   O návrhu   sťažovateľa okresný súd rozhodol tak, že konanie o návrhu v časti zaplatenia sumy 17,21 € zastavil a vo zvyšnej   časti   ho   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľa   proti   napadnutému   rozsudku okresného súdu (okrem výroku o zastavení konania v časti zaplatenia sumy 17,21 €, pozn.) rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:„Až donedávna som viedol takpovediac principiálny súdny spor s OSBD v Bardejove o to, aby mi nevnucoval len svoju vôľu, ktorú si zamenil za moje právne povinnosti platiť mu mesačne vo forme nájomného čo on sám chcel a čo si iba naúčtoval, nehladiac na to, že, nemal k tomu žiadny právny titul a nárok. Bolo to napr. členské, aj keď som nebol jeho členom, platenie dane z nehnuteľností, aj keď som de facto i de iure nič nevlastnil, platenie za fiktívne služby, ktoré neboli vykonané ap... Ja nie som za zaplatenie toho, čo sa urobilo, ale som dôrazne proti tomu, keď to musím urobiť aj vtedy a za to, čo sa neurobilo a urobiť malo, pretože ja to považujem za krádež, čo si to u nás nikto - ani súdy nevšímajú, najmä u tých, čo sú nad nami!“

Sťažovateľ   odôvodňuje   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   ústavy   a práva podľa dohovoru tým, že „1./ Stavebné a bytové družstvá, ako právnické osoby v takýchto prípadoch ako je tento, nemajú žiadnu kompetenciu vydávať platobné výmery, čo v preklade znamenajú rozhodnutia na finančné plnenie, ktoré môžu vydávať iba štátne orgány /čo sú daňové,   finančné,   colné   ap./.   Už   len   jedine   toto   tvrdenie   /objektívne/   by   malo   plne postačovať na to, že ide o svojvôľu prekročenie kompetencie a taký právny akt nemôže byť platným, čo súdy aj v tomto prípade bagatelizovali a celu vec odflákli! Už nehovoriac o ďalších mojich argumentoch, ako napr. sú: 2/ Keď nemám záhradku, ani byt, ani podiel v dome, za čo som povinný platiť daň z nehnuteľností? 3/ Znovu zdôrazňujem, že ja žiadnu platnú zmluvu s OSBD nie mojou vinou uzavretú nemám, tak nerozumiem, že prečo sa mám ustavične podvoľovať jeho diktátu?!“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústavy SR v spojení s právami podľa ods. 1/, čl. 6 Dohovoru postupom a celkovým výsledkom Krajského súdu v Prešove jeho finálnym produktom vyjadrenom v konečnom rozsudku sp. zn. 2Co 67/2012- 120 z 24.IV.2013 a kauze vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 6 C 29/2009- 102, porušené boli.

2.   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   za neprejednanie   veci v primeranej lehote a nespravodlivosť podlá Dohovoru ods. 1 čl. 6 vo výške 3 tisíc EUR /slovom tritisíc eur/, ktoré je mu povinný Krajský sud v Prešove uhradiť najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

3. Ukladá Krajskému súdu v Prešove v lehote 15-tich dní zaplatiť aj trovy tohto súdneho konania pred Ústavným súdom SR.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorým tento konanie o návrhu sťažovateľa v časti zaplatenia sumy 17,21 € zastavil a návrh vo zvyšnej časti zamietol.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   bol prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť   krajský   súd   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku.   Sťažovateľ   teda   mal   v   systéme   všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný opravný   prostriedok   na   ochranu   svojich   práv,   ktoré   mali   byť   napadnutým   rozsudkom okresného súdu podľa jeho názoru porušené. Vzhľadom na uvedené je vylúčená právomoc ústavného   súdu   na   preskúmanie   sťažovateľom   namietaného   porušenia   jeho   práv napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Ústavný súd na základe uvedeného pri predbežnom prerokovaní odmietol tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 67/2012 z 24. apríla 2013. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ doručil   okresnému   súdu   5.   augusta   2013   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu dovolanie, pričom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní ešte nerozhodol (okresný súd dovolanie sťažovateľa Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   ako   dovolaciemu   súdu   do   dňa   predbežného prerokovania sťažnosti ani nepredložil, pozn.).

Právomoc ústavného súdu sa v kontexte už citovaného princípu subsidiarity uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako   podal   sťažnosť   ústavnému súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   ustálil   právny   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09),   podľa   ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej (už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto   dôvodné,   aby   sťažovateľ   v   prípade   podania   dovolania   podal   zároveň   aj   sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť pre   jej oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014