znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 44/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1   ods. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 293/2009 z 9. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 200/2008 z 22. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára 2011 doručená sťažnosť M. J., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 293/2009 z 9. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 200/2008 z 22. júna 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania (v postavení žalovaného) vedeného Okresným súdom   Bratislava III   (ďalej len   „okresný súd“) pod sp. zn. V-2 12 C 156/1995, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o žalobe, ktorou   sa   žalobcovia   domáhali   voči   sťažovateľovi   vydania   bezdôvodného   obohatenia a platenia nájomného.

Uznesením okresného súdu č. k. V-2 12 C 156/95-173 z 23. mája 2003 bol schválený zmier účastníkov konania, v zmysle ktorého sa sťažovateľ okrem iného zaviazal zaplatiť žalobcom nájomné vo výške 2 400 Sk mesačne od 1. januára 1996 vždy do 15-teho dňa toho-ktorého mesiaca k rukám ktoréhokoľvek zo žalobcov, počínajúc právoplatnosťou tohto uznesenia.   Zročné   nájomné   za   dobu   od   1.   januára   1996   do   23.   mája   2003   v   sume 354 836 Sk sa sťažovateľ zaviazal zaplatiť žalobcom do 30. septembra 2003.

Návrhom z 27. augusta 2003 požiadal sťažovateľ okresný súd o vydanie opravného uznesenia, pretože v uznesení o schválení zmieru došlo podľa jeho názoru k zrejmej chybe v počítaní zročného nájomného za obdobie od 1. januára 1996 do 23. mája 2003, teda za 89 mesiacov, kde správna suma pri mesačnom nájomnom 2 400 Sk mala predstavovať sumu 213 600 Sk, a nie 354 836 Sk, ako je uvedené v uznesení o schválení zmieru.

Okresný   súd   návrhu   sťažovateľa   vyhovel   a   ním   požadované   opravné   uznesenie 10. februára 2004 vydal. Proti opravnému uzneseniu okresného súdu č. k. V-2 12 C 156/95-197   z   10.   februára   2004   podali   odvolanie   žalobcovia.   Krajský   súd   uznesením č. k. 6 Co 137/04-205 zo 7. júna 2004 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobcom trovy konania.

V   dôsledku   sťažovateľom   podaného   dovolania   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd rozsudkom č. k. 3 Cdo 248/2005-257 z 24. augusta 2006 dovolaním napadnuté uznesenie krajského   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Z   odôvodnenia   označeného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil bez toho, aby rozhodol vo veci návrhu sťažovateľa tak, že rozhodnutie okresného súdu buď potvrdí,   zmení   a   zamietne,   prípadne   vráti   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie. Takýmto postupom krajský súd podľa záveru najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu odňal sťažovateľovi   možnosť konať pred   súdom. „Je pritom   nerozhodné,   že odvolací   súd   sa v odôvodnení   rozhodnutia   vyporiadaval   s   jednotlivými   námietkami   účastníkov   konania, keďže právne záväzný je len výrok napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a nie jeho odôvodnenie.“

Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie najvyšším súdom ako dovolacím súdom rozhodoval vo veci krajský súd, ktorý uznesením č. k. 6 Co 200/08-265 z 22. júna 2009 rozhodol, že „Uznesenie súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti, ktorou bol opravený výrok uznesenia z 23. 5. 2003 č. k. V-2 12C 156/95-173, mení tak, že návrh na vydanie opravného uznesenia sa zamieta.“. Označené uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním,   ktoré   bolo   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   sp.   zn. 5 Cdo 293/2009 z 9. novembra 2010 zamietnuté.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   uznesenie   najvyššieho   súdu   z 9.   novembra   2010 svojvoľné, pričom v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

«Z obsahu zápisnice z pojednávania, na ktorom bol schválený súdny zmier, je zrejmé, že   právna   zástupkyňa   navrhovateľov   s   poukazom   na   dohodu   so   sťažovateľom   navrhla zmenu petitu:

„Odporca je povinný platiť navrhovateľom nájomné vo výške 2.400,- Sk za dobu od 1. 1. 96... Zročné nájomné za dobu od 1. 1. 1996 do 23. 5. 03 je povinný zaplatiť do 30. 9. 2003“.» Sťažovateľ vo vyjadrení súhlasil s navrhnutým zmeneným petitom a okresný súd následne   požadovanú   zmenu   petitu   pripustil   a   schválil   zmier   účastníkov   v   znení zodpovedajúcom výroku uznesenia z 23. mája 2003.

Pokiaľ krajský súd opravné uznesenie okresného súdu zmenil s poukazom „- na akési   varianty návrhu spred pojednávania dňa   23.   5.   2003,   ktoré inak   boli samotnými navrhovateľmi nahradené navrhovanou zmenou návrhu, ktorú okresný súd pripustil,

-   na   skutočnosť,   že   v   zmieri   nie   je   zmienka   o   mesačnej   platbe   2.400   Sk,   čo   je absolútny nezmysel,

ignoroval právne, skutkové a časové súvislosti uzavierania zmieru, a tým aj ústavne konformnú   interpretáciu   aplikovaných   procesnoprávnych   predpisov,   ku   ktorej   je zaviazaný.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1.   Základné   právo   M.   J.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na ochranu a pokojné užívanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 protokolu č. 1 k dohovoru, uznesením Najvyššieho súdu SR z 9. 11. 2010, sp. zn. 5 Cdo 293/2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 22. 6. 2009, sp. zn. 6 Co 200/2008, porušené bolo.

2. Označené rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší súd   SR   a Krajský   súd v Bratislave   sú   povinní uhradiť   sťažovateľovi titulom náhrady trov konania sumu 467,68 EUR v lehote do 1 mesiaca, na účet JUDr. E. Ľ...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa § 164 OSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   uznesením   krajského   súdu č. k. 6 Co 200/08-265 z 22. júna 2009

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Cdo 293/2009 z 9. novembra 2010

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako dovolací súd svoje uznesenie sp. zn. 5 Cdo 293/2009 z 9. novembra 2010 primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že uznesením č. k. V-2 12 C 156/95-173 z 23. mája 2003 okresný súd schválil zmier účastníkov konania, a to v takomto znení:„Odporca sa zaväzuje zaplatiť navrhovateľom 1 až 4 nájomné vo výške 2.200,- Sk mesačne od 13. 10. 1993 do 12. 10. 1995, celkovo v sume 41.236,- Sk do 30. 9. 2003. Odporca   sa   zaväzuje   platiť   navrhovateľom   1   až   4   nájomné   vo   výške   2.400,-   Sk mesačne od 1. 1. 1996 vždy do 15-teho dňa toho-ktorého mesiaca k rukám ktoréhokoľvek navrhovateľa, počínajúc právoplatnosťou tohto uznesenia.

Zročné nájomné za dobu od 1. 1. 1996 do 23. 5. 2003 v sume 354.836,- Sk sa odporca zaväzuje zaplatiť navrhovateľom 1 až 4 do 30. 9. 2003.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 1 až 4 náhradu trov konania v sume 10.592,- Sk a náhradu trov právneho zastúpenia 64.422,- Sk rukám právnej zástupkyne navrhovateľov 1, 2 do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.“

Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 200/08-265 z 22. júna 2009 vyplýva, že na základe   zisteného   skutkového   stavu   dospel   k   záveru,   že   uznesenie   okresného   súdu o schválení zmieru nie je postihnuté chybou v počítaní, a preto nebol daný dôvod na jeho opravu. Krajský súd nemal dôvod pochybovať o tom, že práve suma 354 836 Sk bola predmetom   zmieru.   Svedčia   o   tom   nielen   podpisy   všetkých   účastníkov   konania   a   ich právnych   zástupkýň,   ktorými   v zápisnici   o   pojednávaní   potvrdili   uzavretie   zmieru,   ale i vyjadrenie zákonného zástupcu sťažovateľa V. J. na pojednávaní, ktorý napriek rade svojej právnej   zástupkyne, aby si   premyslel, či   uzavrie   so   žalobcami nimi navrhovaný zmier, výslovne súhlasil s požadovanou výškou nájomného. Schválený zmier je podľa krajského súdu   v   podstate   realizáciou   prvého   variantu   alternatívneho   návrhu   na   zmier,   ktorý   bol súčasťou podania žalobcov z 22. mája 2003. Krajský súd zobral tiež do úvahy skutočnosť, že v zmieri schválenom súdom nie je žiadna zmienka o tom, že by zročné nájomné za obdobie od 1. januára 1996 do 23. mája 2003 pozostávalo zo sumy 2 400 Sk mesačne. Túto sumu uviedla právna zástupkyňa žalobcov na pojednávaní 23. mája 2003, ale nestala sa súčasťou zmieru.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že «Súdny zmier je svojou povahou dohoda účastníkov uzavretá počas konania, ktorou si upravujú svoje práva a   povinnosti   a   ktorá   vyžaduje   schválenie   súdom.   Predpokladá   dva   dispozitívne   úkony účastníkov   konania   –   návrh   na   uzavretie   zmieru   a   jeho   prijatie   druhým   účastníkom (účastníkmi) a úkon súdu – schválenie. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné rozlišovať dva základné   pojmy – zmier a súdny   zmier.   Zmier je dohoda účastníkov   konania,   urobená v priebehu konania, ktorou si účastníci upravujú subjektívne hmotné práva a povinnosti. Ak súd   dohodu   účastníkov   (zmier)   schváli,   stáva   sa   súdnym   zmierom.   Súd   udelí   súhlas s dohodou účastníkov za podmienky, že uzatvorenie zmieru umožňuje povaha veci a súčasne nie je v rozpore s objektívnym právom. Z hľadiska procesných dôsledkov má zmier účinky rozsudku. Preto sa vyžaduje jeho schválenie súdom. Tieto dôsledky však umožňujú súdu, aby zmier schválil iba o takom predmete konania, o akom by inak mal právomoc rozhodnúť. Zmier musí byť pojatý do súdnej zápisnice, ktorú podpisujú všetci účastníci konania, tak účastník, ktorý uzavretie zmieru navrhol, ako aj účastník, ktorý návrh zmieru prijal. Kým nebol uzavretý zmier, ku ktorému došlo do súdnej zápisnice jeho účastníkmi podpísaný, súd k nemu neprihliada a nemôže teda ani rozhodovať o tom, či ho schváli alebo neschváli. O schválení zmieru súd prvého stupňa rozhoduje uznesením.

Zo zápisnice z pojednávania z 23. mája 2003 (č. l. 168) vyplýva, že účastníci konania navrhli schváliť zmier v tomto znení: „Žalovaný sa zaväzuje zaplatiť žalobcom 1) až 4) nájomné vo výške 2 200 Sk mesačne od 13. októbra 1993 do 12. októbra 1995, celkovo v sume 41 236 Sk do 30. septembra 2003. Žalovaný sa zaväzuje platiť žalobcom 1) až 4) nájomné vo výške 2 400 Sk mesačne od 1. januára 1996 vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca   k   rukám   ktoréhokoľvek   žalobcu,   počínajúc   právoplatnosťou   uznesenia.   Zročné nájomné za dobu od 1. januára 1996 do 23. mája 2003 v sume 354 836 Sk sa žalovaný zaväzuje zaplatiť žalobcom 1) až 4) do 30. septembra 2003.“ Zmier v tomto znení bol podpísaný všetkými účastníkmi konania, ich právnymi zástupcami a v takom znení bol aj uznesením súdu schválený. Pri posudzovaní chýb vykonaným súdmi nižších stupňov môže dovolací súd vychádzať len zo skutočností uvedených v spise.

Podľa § 164 O. s. p. súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

Citované ustanovenie oprávňuje súd opraviť v rozsudku (uznesení) kedykoľvek i bez návrhu   chyby   v písaní   a   počítaní   a   iné   zrejmé   nesprávnosti,   t.   j.   ku   ktorým   došlo   len zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej, či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku (uznesenia) a ktoré sú zrejmé. Zákon má na mysli pisárske chyby, omyly v súčtoch a pod. Chyba však musí byť zrejmá (jasná, očividná, nápadná...). Samotná skutočnosť, že každý z účastníkov konania, ako aj súdy oboch stupňov zaujali   k   namietanej   „chybe“   rozdielny   názor,   odporuje   tejto   zákonnej   požiadavke. Predmetom opravy podľa citovaného ustanovenia § 164 O. s. p. sa môžu stať iba zrejmé nesprávnosti, ktoré vznikli v dôsledku činnosti súdu a nie účastníkov konania.

Dovolací súd nemôže vyvodiť nepochybný záver, či práve činnosťou súdu prvého stupňa (chybnou matematickou operáciou) došlo k dovolateľom namietanej chybe alebo spochybňovaná suma bola výsledkom ústupkov nárokov účastníkov konania a v tejto výške bola následne poňatá do súdnej zápisnice. Rozhodujúce sú skutočnosti uvedené v zápisnici. Z jej znenia však nevyplýva, ktorý z účastníkov navrhoval znenie dohody, ktorý pristúpil k jej zneniu, aká bola miera spoluúčasti súdu na jej znení (či ku konečnej sume zročného nájomného za predmetné obdobie došlo dohodou účastníkov alebo sa k uvedenej sume dopracovali násobkom mesačného nájomného a počtu príslušných mesiacov uskutočneným súdom). Je nejasné, či sa účastníci konania dohodli na výške nájomného, ktoré sa následne stalo   základom   pre   výpočet   celkovej   zročnej   pohľadávky   alebo   to   bolo   naopak.   Táto skutočnosť   nijako   nevyplýva   z obsahu zápisnice a   jej   uznaním by dovolací súd porušil dispozičnú   zásadu,   ktorá   ovláda   proces   uzatvárania   a   schvaľovania   súdneho   zmieru. Úlohou súdu pri schvaľovaní zmieru nie je posudzovať príčiny a okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu zmieru, ale len hmotnoprávny súlad dohody účastníkov s platnými právnymi predpismi. Ak je navrhovaný zmier v súlade s právnymi predpismi, súd ho vždy schváli (§ 99 ods. 2 O. s. p. a contrario). Preto nemôže zvažovať napríklad to, či zmier je rovnako výhodný   pre   všetkých   účastníkov   konania.   Odvolací   súd   správne   poukázal   na   podpisy účastníkov   konania   a   ich   právnych   zástupcov   potvrdzujúcich   znenie   zmieru.   Podpisom zmieru   účastníci   konania   potvrdili,   že   predmetný   zmier   predstavuje   vzájomne   súhlasne prejavenú   vôľu   účastníkov   konania   ohľadom   ich   práv   a   povinností,   s   ktorými   sú v občianskom   súdnom   konaní   oprávnení   disponovať.   Ako   bolo   vyššie   uvedené   zmier   je hmotnoprávna dohoda účastníkov konania, ktorá je zachytená v zápisnici a je podpísaná všetkými účastníkmi konania. Dovolací súd uvádza, že nie je prípustné meniť pomocou tohto inštitútu   rozhodnutie   v   takom   rozsahu,   že   by   opravou   jeho   výroku   účastníkom   konania deklaroval nové práva a povinnosti. Odvolací súd preto postupoval správne, keď zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrh na opravu uznesenia o schválení zmieru zamietol.».

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu ústavou garantovaných práv   sťažovateľa.   Namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   primeraným   spôsobom odôvodnené   a   nemožno   ho   považovať   ani   za   arbitrárne.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázky, či v uznesení o schválení zmieru došlo k chybe v písaní, najvyšším   súdom   v   jeho   uznesení   z 9. novembra   2010   nevykazuje   nedostatky;   jeho odôvodnenie je jasné, zrozumiteľné a vychádzajúce zo zmyslu a účelu inštitútu zmieru a konania o schválení súdneho zmieru, ako aj z podstaty inštitútu opravného uznesenia. Aj preto   sa   ústavný   súd   s   argumentáciou   najvyššieho   súdu   obsiahnutou   v odôvodnení namietaného   uznesenia   plne   stotožňuje   a   považuje   ju   z   ústavného   hľadiska   za akceptovateľnú a udržateľnú.

Ústavný súd poukazuje v nadväznosti na už uvedené aj na skutočnosť, že sťažovateľ (v konaní pred ústavným súdom zastúpený tou istou advokátkou ako v občianskom súdnom konaní, v ktorom došlo ku schváleniu sporného zmieru) nijako nevysvetľuje, ako mohlo dôjsť   k tomu,   že   jeho   zákonný   zástupca   V.   J.   a   aj   jeho   právna   zástupkyňa   podpísali zápisnicu obsahujúcu dohodnutý zmier v „chybnom“ znení.

Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že v prvom výroku súdom schváleného zmieru je uvedené, že „Odporca sa zaväzuje zaplatiť navrhovateľom 1 až 4 nájomné vo výške 2.200,- Sk mesačne od 13. 10. 1993 do 12. 10. 1995, celkovo v sume 41.236,- Sk do 30.   9.   2003.“. Pri   použití   rovnakej   argumentácie,   akú   uvádza   sťažovateľ   vo   vzťahu k napádanému   výroku   uznesenia   o   schválení   zmieru,   by   aj   celková   suma   (41 236 Sk) uvedená   v prvom   výroku   uznesenia o schválení zmieru   bola nesprávna (2   200 x 24 = 52 800), avšak v tomto prípade v prospech sťažovateľa. Opravy tohto výroku sa sťažovateľ a ani žalobcovia nikdy nedomáhali. Na základe uvedeného možno usudzovať, že k výpočtu celkových súm za obdobie od 13. októbra 1993 do 12. októbra 1995 a od 1. januára 1996 do 23. mája 2003 nedošlo násobkom v zmieri uvedeného nájomného a počtu mesiacov vo vymedzenom období, ale tieto sumy boli skôr výsledkom ústupkov nárokov účastníkov konania.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   namietaným uznesením   najvyššieho   súdu   a obsahom   ústavou   garantovaných   práv   označených sťažovateľom   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   týkajúcej   sa   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   293/2009   z 8.   novembra   2010   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011