znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 44/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   S.,   B.,   zastúpeného   spoločnosťou   s   ručením obmedzeným P., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 269/2009 z 22. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2010   doručená   sťažnosť   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 269/2009 z 22. októbra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že jeho námietky smerujú «... proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v spore medzi sťažovateľom ako žalovaným a J. K... (ďalej aj „žalobca“), ktorý začal v roku 2004, keď žalobca podal proti sťažovateľovi na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 399 849 Sk s príslušenstvom. Uvedený nárok si žalobca uplatnil na základe ústnej zmluvy dojednanej so sťažovateľom, podľa ktorej mal žalobca vykonať sťažovateľovi dielo – stavebné   práce   na   stavbe   garáže   a   ateliéru   na...   Sťažovateľ   odovzdal   žalobcovi   pred vykonaním diela tri preddavky v celkovej výške 550 000 Sk na vykonanie stavebných prác. Žalobca po vykonaní stavebných prác fakturoval sťažovateľovi sumu vo výške 557 053,80 Sk.   Žalobca   si   žalobou   uplatnil   jednak   časť   za   odmeny   za   vykonané   stavebné   práce nepokrytú   preddavkom   a   jednak   nárok   spoločnosti   J.   K.,   s. r. o...   (ďalej   len   „predajca materiálu“) vo výške 392 794,80 Sk za nijako bližšie neurčený materiál, ktorý si podľa žalobcu, bez toho, aby to žalobca akokoľvek preukázal, mal u tejto spoločnosti objednať sťažovateľ. O žalobe žalobcu rozhodol okresný súd rozsudkom zo dňa 29. mája 2008, č. k. 19 C/259/2004-226 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), a to tak, že žalobe vyhovel v celom rozsahu a okrem istiny priznal žalobcovi aj príslušenstvo a náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že okresný súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav ohľadom podmienok konania: sťažovateľ odovzdal žalobcovi preddavok 550 000 Sk na účely úhrady odmeny za vykonanie prác, ktoré napokon podľa znaleckého posudku stáli 445 782,46 Sk, pričom tieto peniaze v zmysle ústnej zmluvy o dielo odovzdal žalobcovi ako dodávateľovi – živnostníkovi, ktorý pre neho mal vykonať a vykonal stavebné práce; neexistoval žiaden právne relevantný dôvod, aby si žalobca   uplatňoval   nárok   na   úhradu   392   794,80   Sk   ako   hodnotu   za   bližšie   neurčený materiál, ktorý podľa svojich tvrdení mal predať sťažovateľovi, pretože predajca materiálu je   iným   právnym   subjektom   než   žalobca   (navyše   nijako   nepreukázal,   či   vôbec   nejaký materiál žalobca sťažovateľovi dodal).

O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo dňa 11. júna 2009, č. k. 6 Co/220/2008-254 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“),   ktorý   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   tak,   že   sťažovateľa   zaviazal   zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 288 577,46 Sk s úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu zamietol. Krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu, pretože podľa jeho názoru z dôvodu, že cena za   zhotovenie   diela   medzi   zmluvnými   stranami   nebola   dohodnutá,   mal   súd   vychádzať z primeranej ceny v zmysle § 634 ods. 1 Občianskeho zákonníka (t. j. z ceny 445 782,46 Sk zistenej znalcom), nie z ceny fakturovanej žalobcom (557 053,80 Sk).

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd napadnutým   rozhodnutím   odmietol   z   dôvodu,   že   po   preskúmaní   dôvodov   prípustnosti dovolania podľa § 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) nenašiel ani jeden prípustný dôvod pre podanie dovolania. Sťažovateľ sa domnieva, že najvyšší súd mu odoprel súdnu ochranu, keď posúdil dovolanie ako neprípustné, nakoľko proti rozsudku krajského súdu bolo dovolanie prípustné podľa § 237 písm. e) OSP, t. j. dôvodu, ktorý sťažovateľ namietal.

Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom, ako aj v odvolacom aj dovolacom konaní namietal, že ak by sporný nákup stavebného materiálu (ktorého hodnotu vyčíslil žalobca na 392 794,80 Sk), ktorý podľa svojich tvrdení zrealizoval predajca materiálu, mohol viesť k vzniku   nejakej   pohľadávky   voči   sťažovateľovi,   z   takejto   pohľadávky   mohol   byť oprávneným   výlučne   predajca   materiálu.   Žalobca   sa   mohol   stať   oprávneným   z   takejto pohľadávky   výlučne   na   základe   jej   postúpenia   predajcom   materiálu,   nič   také   sa   však nestalo. Napriek tomu, že predajca materiálu si návrhom na začatie konania svoj nárok voči sťažovateľovi neuplatnil, okresný súd aj krajský súd o tomto návrhu konali.».

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sa   sťažovateľ   venuje   otázkam   aplikácie „ústavných východísk na skutkový stav“ v danej veci. V spojitosti s tým upriamuje pozornosť na § 237 písm. e)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   podľa   ktorého   je   dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Sťažovateľ tiež cituje § 81 ods. 1 OSP, podľa ktorého   aj   bez návrhu   môže   súd   začať konanie   vo   veciach   starostlivosti   o   maloletých, konanie   o   vyslovenie   prípustnosti   prevzatia   alebo   držania   v   ústave   zdravotníckej starostlivosti,   konanie   o   spôsobilosti   na   právne   úkony,   opatrovnícke   konanie,   konanie o vyhlásenie za mŕtveho, konanie o dedičstve a ďalšie konania, kde to pripúšťa zákon.

V   ťažiskovej   časti   argumentácie   poukazuje   sťažovateľ   na   to,   že „... ak   nejde o konanie   podľa   § 81   ods. 1   OSP,   je   nevyhnutnou   podmienkou   začatia   konania kvalifikovaný návrh, spĺňajúci náležitosti podľa § 42 ods. 3 a § 79 OSP. Je nepochybné, že (i)   kvalifikovaným   návrhom   je   možné   rozumieť   len   návrh   oprávnenej   osoby   a   že (ii) ak oprávnená osoba, disponujúca aktívnou legitimáciou, nepodala návrh, o veci nie je možné konať.

V dotknutom prípade bola právnou vecou pohľadávka na zaplatenie sumy, za ktorú predajca materiálu mal pre sťažovateľa obstarať stavebný materiál. Predajca materiálu, ktorý by z povahy veci mohol byť jediným a výlučným vlastníkom tejto pohľadávky, návrh na začatie konania v danej veci nepodal.

Napriek   zjavnej   a   nespochybniteľnej   skutočnosti,   že   predajca   materiálu   si   voči sťažovateľovi návrhom na začatie konania svoju údajnú pohľadávku neuplatnil, stala sa táto pohľadávka predmetom konania okresného súdu a krajského súdu, pričom tieto súdy s touto   pohľadávkou   bez   akejkoľvek   opory   vo   vykonanom   dokazovaní   nakladali   ako s pohľadávkou žalobcu voči sťažovateľovi.

Je nepochybné, že totožnosť osoby, ktorá sa domáha uspokojenia svojej pohľadávky, je pre konanie o nej rozhodujúcou právnou okolnosťou. V danej veci sa návrhom na začatie konania mohol súdnej ochrany svojho nároku domáhať práve a len predajca materiálu, ktorý však žiadny návrh na začatie konania nepodal. Okresný súd aj krajský súd napriek tomu o predmetnom nároku konali. S absenciou základnej podmienky konania, spočívajúcej v totožnosti osoby, ktorá má v danej veci aktívnu legitimáciu s osobou, ktorá návrh podala, sa konajúce súdy vysporiadali strohým odkazom, že táto absencia je bez právneho významu, pričom sťažovateľovi   neposkytli   ani   len   minimálnu   odpoveď,   prečo sa má   –   v   rozpore s bazálnou logikou, právnou úpravou, ako aj existujúcou ustálenou doktrínou a judikatúrou – konať o pohľadávke, uplatnenej inou osobou než tou, ktorej pohľadávka patrí.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   namietané   uznesenie najvyššieho súdu zachováva stav, ktorý predstavuje neprípustný zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a s poukazom na to navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci samej týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   M.   S.   na   súdnu   ochranu   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 22. októbra 2009 sp. zn. 4 Cdo/269/2009 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. októbra 2009 sp. zn. 4 Cdo/269/2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi M. S. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur (slovom jedentisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi M. S. náhradu trov právneho zastúpenia vrátane DPH na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

S odvolaním sa na § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C/259/2004 z 29. mája 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 C/220/2008 z 11. júna 2009, a to až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Návrh na odklad vykonateľnosti sťažovateľ odôvodňuje tým, že mu označenými rozhodnutiami bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 288 577,46 Sk, a v prípade, ak   by   počas   konania   o   jeho   sťažnosti   na   ústavnom   súde   bola   na   základe   týchto právoplatných   a   vykonateľných   rozhodnutí   začatá   exekúcia,   mohlo   by   mu   to   spôsobiť značnú škodu. Podľa sťažovateľa mu v prípade exekúcie hrozí najmä zablokovanie jeho podnikateľských   účtov,   čo   by   pre   neho   a   jeho   podnikateľskú   činnosť   mohlo   mať mimoriadne nepriaznivé dôsledky.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr.   I. ÚS 122/02,   IV. ÚS 66/02),   a   tiež   absencia   priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Ústavný   súd   z   podanej   sťažnosti   a   jej   príloh   zistil,   že   najvyšší   súd   vo   veci vedenej okresným   súdom   pod   sp. zn.   19 C 259/2004   uznesením   sp. zn.   4 Cdo 269/2009 z 22. októbra 2009 rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 220/08 z 11. júna 2009.

Sťažovateľ   odôvodňoval   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu a na spravodlivé súdne konanie výlučne na tom základe, že v okolnostiach daného prípadu bol daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. e) OSP (nebol podaný návrh na začatie konania, hoci   podľa   zákona   bol   potrebný),   pretože   predmetom   sporu   (právnou   vecou)   bola pohľadávka „na zaplatenie sumy, za ktorú predajca materiálu (teda iný subjekt než žalobca, pozn.) mal pre sťažovateľa obstarať stavebný materiál. Predajca materiálu, ktorý z povahy veci mohol byť jediným a výlučným vlastníkom tejto pohľadávky, návrh na začatie konania v danej veci nepodal.“.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu vychádzal z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd ho posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP odmietol. Dovolací súd opodstatnenosť podaného dovolania z dôvodu namietaného porušenia § 237 písm. e) OSP nezistil.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať povinnosť   všeobecného súdu   akceptovať   jeho   návrhy,   procesné   úkony   a   obsah   opravných   prostriedkov   a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).

V tejto súvislosti   ústavný súd vzhľadom   na svoju   doterajšiu   judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m. m.   II. ÚS 13/01)   alebo   ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len   v   prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody.   Skutkový   stav   a   právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté   právne   závery   boli   so   zreteľom   na   skutkový   stav   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne   a z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal.

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná   neopodstatnenosť   znamená,   že   už   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že právo na spravodlivé konanie ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, tak ako ho garantuje čl. 46 ods. 1 ústavy,   nie   je   absolútne.   Ak   ide   o   vymedzenie   súdnej   ochrany   subjektívnemu   právu, uvedený článok odkazuje na zákon. Preto len na základe tohto článku ústavy nemožno vyvodiť   právo   na   súdnu   ochranu   dovolacím   súdom.   Tým   viac   potom   platí,   že   sa   ho nemožno   dovolávať   bez   splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok,   ktoré   v   prípade dovolacieho   súdu   ako   tretej   inštancie   všeobecného   súdnictva   môžu   byť   prísnejšie   ako v prípade   súdu   prvého   a druhého   stupňa.   Je   to   dané   samotnou   povahou   dovolania   ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd okrem iného skúmal, či   nie sú v danej veci   splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie dovolania z hľadiska kritérií ustanovených v § 238 ods. 2 a 3 OSP. Následne sa zaoberal aj skúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania   vymenovaných   v   § 237   písm. a)   až   písm. g)   OSP,   a   v   reakcii   na tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho dovolaní najvyšší súd okrem iného uviedol:

„Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z hľadísk   uvedených   v § 237 O. s. p.   Podľa   tohto   ustanovenia   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   g)   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd nezistil existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   tomto   zákonnom ustanovení.   Nezistil   teda   ani   vady   namietané   dovolateľom,   ktoré   mali   spočívať v nespôsobilosti žalobcu byť účastníkom konania /§ 237 písm. b) O. s. p./ a v nedostatku návrhu na začatie konania /§ 237 písm. c) O. s. p./.

Účastníkmi   občianskeho   súdneho   konania   sú   osoby,   o   ktorých   právach a povinnostiach sa má konať. Podľa tzv. prvej definície účastníkov konania (§ 90 O. s. p.) sa za takéto osoby považuje navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný). Navrhovateľom (žalobcom) je ten, kto podal na súd návrh na začatie konania, a odporcom (žalovaným) ten, koho navrhovateľ v návrhu ako odporcu označil. V zmysle § 19 O. s. p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len, komu ju zákon priznáva.   Túto spôsobilosť   má predovšetkým ten,   kto má podľa hmotného práva spôsobilosť mať práva a povinnosti. V zmysle § 7 ods. 1 Obč. zákonníka fyzické osoby nadobúdajú   spôsobilosť   mať   práva   a   povinnosti   zásadne   narodením   a   smrťou   táto spôsobilosť   zaniká.   V   preskúmavanej   veci   je   z   obsahu   spisu   zrejmé,   že   žalobu   podala fyzická   osoba   označená   menom   J.   K.   O   tejto   skutočnosti   neboli   v   konaní   žiadne pochybnosti.   Pretože   spôsobilosť   fyzickej   osoby   mať   práva   a   povinnosti   a   teda aj spôsobilosť byť účastníkom konania vzniká zásadne narodením a nenastala skutočnosť, ktorá by mala za následok zánik tejto spôsobilosti, bola táto procesná podmienka konania na strane žalobcu splnená. Námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatku tejto podmienky bola   preto   neopodstatnená.   Dovolací   súd   v   tejto   súvislosti   len   poznamenáva,   že   treba rozlišovať medzi spôsobilosťou byť účastníkom konania a skutočnosťou, či účastník konania je nositeľom tvrdeného práva alebo povinnosti, ktorá je otázkou tzv. vecnej legitimácie. Otázka vecnej legitimácie (stav vyplývajúci z hmotného práva) nemá totiž vplyv na procesné vymedzenie účastníkov konania a na skúmanie ich spôsobilosti byť účastníkom konania. V zmysle § 79 ods. 1 O. s. p. sa konanie začína na návrh, ktorý sa v sporovom konaní označuje ako žaloba. V § 81 O. s. p. je výslovne stanovené, v ktorých prípadoch možno začať konanie aj bez návrhu, teda kedy ho možno začať na základe vlastných poznatkov súdu alebo na podnet iných subjektov. Za vadu konania zakladajúcu jeho zmätočnosť treba v zmysle § 237 písm. e) O. s. p. považovať takú procesnú situáciu, keď konanie prebehlo napriek tomu,   že nebol podaný návrh na jeho začatie,   hoci nešlo o žiaden z prípadov vymedzených   v   § 81   O. s. p.   V   predmetnej   veci   bolo   konanie   začaté   na   základe   žaloby podanej žalobcom, preto ani námietka dovolateľa o existencii vady konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na jeho začatie nebola dôvodná. Aj v súvislosti s touto námietkou (s prihliadnutím na jej obsah) však dovolací súd považuje za potrebné dodať, že nemožno stotožňovať nedostatok návrhu na začatie konanie s nedostatkom spočívajúcim v prekročení petitu návrhu, ktoré môže byt' dané priznaním plnenia vo väčšom rozsahu, než ako bolo požadované, alebo priznaním niečoho iného,   než čo bolo požadované, alebo priznaním požadovaného   plnenia   z   iného   skutkového   základu,   než   ktorý   bol   predmetom   konania. Prekročenie petitu návrhu znamená tzv. inú vadu konania /§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p./, ktorá však samotnú prípustnosť dovolania nezakladá. Takouto vadou by sa dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.“

Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní. Ústavný súd preto takého rozhodnutie na rozdiel od sťažovateľa nepovažuje za neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by mohlo mať za následok porušenie označených práv   sťažovateľa   (podobne   aj   IV. ÚS 43/04).   Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov a nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia   činnosť   ústavného súdu   (II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97,   I. ÚS 232/08)   rešpektuje názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Treba ešte uviesť, že dovolací súd aj ústavne udržateľným spôsobom zaujal stanovisko k možnosti   aplikácie   § 237   písm. b)   a   e)   OSP.   K   tomuto   záveru   ústavný   súd   dospel aj v kontexte odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Cdo 269/2009 z 22. októbra 2009, ktorý, pokiaľ ide o výhrady sťažovateľa, že „V danej veci sa návrhom na začatie konania mohol súdnej ochrany svojho nároku domáhať práve a len predajca materiálu, ktorý   však   žiadny   návrh   na   začatie   konania   nepodal“, poukázal   na   to,   že «Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 1. 6. 2005 (č. 1. 65) uviedol, že žalobca prostredníctvom firmy J. K., spol.   s   r.   o.,   kúpil   pre   žalovaného   stavebný   materiál   a   to   keramický   obklad   kúpeľní za 50.450,60,- Sk, zatepľovací materiál Nobasil za 205.125,- Sk a stavebný materiál z firmy M. za 137.219,20,- Sk. Spolu teda ide o sumu 392.794,80,- Sk, Z bodu 5./ tohto vyjadrenia k žalobe   vyplýva,   že   žalovaný   je   uzrozumený   s   tým,   že   na zaplatenie   ceny   uvedeného stavebného materiálu na stavbu jeho rodinného domu žalobca použil preddavok 550.000,- Sk.   Na   pojednávaní   pred   súdom   prvého   stupňa   18. 5. 2006   žalovaný   vypovedal:   „Je pravdou, že som žalobcovi dal postupne zálohy v celkovej výške 550.000,- Sk a je pravda, že som ho požiadal, aby mi zakúpil materiál – kachličky, Nobasil, listely. O zakúpenie tohto materiálu som ho požiadal z dôvodu, že žalobca mi uviedol, že tento materiál mi vie predať za cenu, ktorá by predstavovala sumu bez DPH“.

Z toho je zrejmé, že žalovaný v priebehu prvostupňového konania nespochybňoval to, že z preddavku 550.000,- Sk žalobca skutočne zakúpil stavebný materiál za cenu uvádzanú žalobcom, t. j. za 392.794,80,- Sk. Jeho námietky sa týkali iba toho, že podľa neho sa mal so žalobcom dohodnúť, že žalobca mu stavebný materiál na stavbu jeho rodinného domu zabezpečí   za   cenu   bez   DPH,   čo   však   žalobca   poprel.   Nie   sú   preto   dôvodné   odvolacie námietky žalovaného spočívajúce v tom,   že žalobca nepreukázal,   ako použil preddavok 550.000,- Sk. Je bez právneho významu tá okolnosť, že formálne tento stavebný materiál nekúpil žalobca, ale spoločnosť J. K., spol. s r. o. (žalobca je jej spoločníkom a štatutárnym orgánom). Podstatné je to, že z preddavku 550.000,- Sk bola suma 392.794,80,- Sk použitá na účel dohodnutý účastníkmi konania. Žalovaný potvrdil, že zakúpený stavebný materiál mu bol dodaný a tento aj prevzal.».

Ústavný   súd   sa   preto   nestotožňuje   ani   s   tvrdením   sťažovateľa,   podľa   ktorého «S absenciou   základnej   podmienky   konania,   spočívajúcej   v   totožnosti   osoby,   ktorá   má v danej   veci   aktívnu   legitimáciu   s   osobou,   ktorá   návrh   podala,   sa   konajúce   súdy vysporiadali   strohým   odkazom,   že   táto   absencia   „je   bez   právneho   významu“,   pričom sťažovateľovi neposkytli ani len minimálnu odpoveď, prečo sa má... konať o pohľadávke, uplatnenej inou osobou než tou, ktorej pohľadávky patrí.».

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Pretože   namietané rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Na základe uvedeného bol podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu a na jeho základe vydané uznesenie v okolnostiach daného prípadu v súlade s na vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnymi normami (v danom prípade ustanoveniami Občianskeho súdneho   poriadku   týkajúcimi   sa   dovolacieho   konania).   Takýto   postup   a   rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych   opravných   prostriedkoch.   Vzhľadom   na   to   nemožno   ani   namietané uznesenie kvalifikovať ako také, ktoré by signalizovalo príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 269/2009 z 22. októbra 2009 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Po   odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   nebol   už   právny   dôvod   zaoberať   sa   jeho ostatnými návrhmi, t. j. predovšetkým návrhom na vydanie dočasného opatrenia, zrušenie namietaného uznesenia a priznanie úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010