znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 44/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., V., zastúpenej advokátom JUDr. B. K., V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 12/2006 z 29. marca 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. B. K., V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení   s porušením   čl.   1   ods.   1   a 2, čl.   7   ods.   5   a čl.   152   ods.   4   ústavy   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 12/2006 z 29. marca 2007.

Zo   sťažnosti   a z   pripojenej   prílohy   vyplýva,   že   na   základe   zmluvy   o postúpení pohľadávky uzavretej 17. mája 2002 a jej dodatku z toho istého dňa bola postupcom Ing. I. Ď. sťažovateľke ako postupníčke postúpená časť jeho pohľadávky v sume 109 200 Sk voči dlžníkovi M. - S., K. (ďalej len „dlžník“). V dodatku k zmluve bola účastníkmi dohodnutá odplata 87 360 Sk splatná v mesačných splátkach po 5 000 Sk počnúc od 1. júna 2002.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) ju rozsudkom sp. zn. 5 C 64/05 z 27. októbra 2005 zaviazal zaplatiť postupcovi (ďalej aj „žalobca“) sumu 87 360 Sk s príslušenstvom. Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Co 464/05 z 19. apríla 2006 potvrdil   prvostupňový   rozsudok   o zaplatenie   istiny   87   360   Sk,   pričom   ohľadne   úrokov z omeškania zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 K 64/02 zo 17. mája 2002 vyhlásil na majetok dlžníka konkurz. Podľa tvrdenia sťažovateľky žalobca mal vedomosť o tom, že proti dlžníkovi je podaný návrh na vyhlásenie konkurzu, a preto mu urýchlene postúpil časť svojej pohľadávky, pričom k uzavretiu predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávky došlo práve v deň vyhlásenia konkurzu.

Sťažovateľka namietala, že krajský súd nezohľadnil jej námietky spočívajúce v tom, že žalobca ju neinformoval o skutočnom stave veci, čím sa stalo, že správca konkurznej podstaty jej postúpenú pohľadávku neuznal. Na svoju obranu sťažovateľka argumentovala, že „zmluva o postúpení je neplatná od počiatku, lebo podľa § 525 ods. 1 Obč. zák. nemožno postúpiť   pohľadávku,   pokiaľ   nemôže   byť   postihnutá   výkonom   rozhodnutia“. Napokon poukázala   na   tú   skutočnosť,   že „žalobca   túto   pohľadávku   v plnej   výške   uplatnil   proti úpadcovi v konkurznom konaní už po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky, čím sám uznal, že zmluva o postúpení pohľadávky je absolútne neplatná“.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľka   obrátila   na   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   s podnetom   na   podanie mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu.   O podanom   mimoriadnom dovolaní   generálneho   prokurátora   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 4 M Cdo 12/2006 z 29. marca 2007 tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   v rozpore   so   skutočným   stavom   veci neprihliadol   na   ustanovenie   §   525   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   ani   ním   uvedené ustanovenia § 317 a § 319 Občianskeho súdneho poriadku, keďže v § 14 ods. 1 písm. e) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   č.   328/1991 Zb.“),   ktorý   bol   platný a   účinný   v čase postúpenia   pohľadávky,   je vymedzené, pre ktoré pohľadávky proti úpadcovi nie je možné nariadiť výkon rozhodnutia, viesť   výkon   rozhodnutia   ani   vykonať   exekúciu   na   majetok   patriaci   do   podstaty. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd nevzal do úvahy výsledky dokazovania, z ktorých vyplýva, že žalobca ju ako zmluvného partnera pri predzmluvnom rokovaní neupozornil na závažné   okolnosti   o konkurze   dlžníka   a o tom,   aké   nebezpečenstvo   s uplatnením pohľadávky proti úpadcovi možno očakávať, hoci žalobca bol informovaný, že pohľadávku chce sťažovateľka nadobudnúť práve na započítanie u úpadcu za účelom splatenia svojho dlhu.

Podľa názoru najvyššieho súdu však nemožno urobiť záver, že zmluva o postúpení pohľadávky zo 17. mája 2002 je absolútne neplatnou pre nespôsobilý predmet zmluvy. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 2. júla 2007.

Na   základe   uvedených   skutočností   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   predmetným rozsudkom   najvyššieho   súdu   boli porušené jej práva podľa   označených   článkov ústavy a dohovoru.

Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   žiada,   aby ústavný   súd   vyslovil,   že   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 4 M Cdo 12/2006 z 29. marca 2007 „porušil a) čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, b) čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   v spojení   s čl.   1   ods.   2   a čl.   7   ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky“, ďalej aby zrušil rozsudok   najvyššieho súdu sp.   zn. 4 M Cdo   12/2006 z 29. marca 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s právnym názorom, že k vydaniu rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 464/05 z 19. apríla 2006 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   64/05   z   27.   októbra   2005,   došlo   v rozpore   s ústavou. Sťažovateľka taktiež žiada, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu obnoviť stav pred porušením jej práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   vedeného   ústavným   súdom   bolo   posúdenie   namietaného porušenia   označených   práv   sťažovateľky   v dôsledku   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho   súdu,   ktorým   tento   súd   rozhodol   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora na podnet sťažovateľky tak, že ho zamietol. Podľa argumentácie sťažovateľky tým,   že   najvyšší   súd   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   v predmetnej   veci   nedospel k právnemu   záveru,   že   zmluva   o postúpení   pohľadávky   zo   17.   mája   2002   je   absolútne neplatnou pre nespôsobilý predmet zmluvy, hoci bola uzavretá v deň vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde „v občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky   ustanovené   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide o organizáciu,   zloženie   súdu   a vedenie   procesu.   Kvalita   procesu   zahrnutá   v práve   na spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   ak   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   odlišné   právne   posúdenie   v danej   veci relevantných   skutočností   dovolacím   súdom   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   oproti právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľka.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   v tomto   konaní   je   posúdiť,   či rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 12/2006 z 29. marca 2007 vydaný v dovolacom konaní je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva: «Postúpením   (cesiou)   na   základe   písomnej   zmluvy   prechádza   pohľadávka z doterajšieho   veriteľa   (postupcu)   na   nového   veriteľa   (postupníka)   v tom   stave,   v akom v okamihu postúpenia existovala, a to spolu s jej príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými.   Samotné   postúpenie   nespočíva   len   v jednoduchom   prevode   pohľadávky,   ale práve   v zmene   záväzku   spôsobujúcej   zámenu   v osobe   oprávneného   (veriteľa).   Pri   tejto zmene   totiž   postupník   ako   nový   veriteľ   nadobúda   spolu   s postúpenou   pohľadávkou   aj legitimáciu   na   jej   uplatnenie   a vymoženie   cestou   súdu.   Vyplýva   to   zo   skutočnosti,   že postúpením   pohľadávky   vzniká   záväzkový   právny   vzťah   v zmysle   ustanovenia   §   488 Občianskeho zákonníka, t. j. právo veriteľa na plnenie (pohľadávky) od dlžníka.

Pohľadávky   vylúčené   z postúpenia   sú   taxatívne   vymenované   v ods.   1   §   525 Občianskeho zákonníka tak, že nemožno postúpiť pohľadávku: 1. ktorá zaniká najneskôr smrťou   veriteľa,   2.   ktorej   obsah   by   sa   zmenou   veriteľa   zmenil   a   3.   ktorá   nemôže   byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia nemožno postúpiť ani pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom. Špeciálnym právnym predpisom môžu byť určité pohľadávky tiež vylúčené z postúpenia.

Podľa   §   6   ods.   1   zák.   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   (ďalej   len   ZKV) majetok podliehajúci konkurzu tvorí konkurznú podstatu (ďalej len „podstata“).

Podľa ods. 2 cit. zákona podstatu tvoria veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty (ďalej len „majetok“), ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok.

Do   podstaty   nepatrí   majetok,   ktorého sa   nemôže   týkať   výkon   rozhodnutia,   colná zábezpeka   do   výšky   colného   dlhu,   mzda   a obdobné   príjmy.   Majetok   slúžiaci   na podnikateľskú činnosť z podstaty nie je vylúčený (ods. 3 cit. zákona).

Podľa § 13 ods. 4 ZKV uznesenie sa vyvesí v ten deň, keď sa vydalo, v úplnom znení alebo   vo   vhodnom   skrátenom   znení   na   úradnej   tabuli   súdu   a ďalej   na   úradnej   tabuli okresného súdu, v ktorého obvode je dlžníkov podnik alebo jeho bydlisko, ak sú mimo sídla súdu. Výpis z uznesenia súd zverejní tiež spôsobom ustanoveným osobitným predpisom. Ak je   dlžník   zapísaný   v obchodnom   alebo   inom   registri,   oznámi   súd   vyhlásenie   konkurzu orgánu, ktorý register vedie a ktorý toto vyhlásenie zapíše. Súčasne súd oznámi vyhlásenie konkurzu   katastru   nehnuteľností,   ak   je   mu   známe,   že   eviduje   nehnuteľnosti   patriace dlžníkovi.

Účinky vyhlásenia konkurzu nastanú dňom vyvesenia uznesenia na úradnej tabuli súdu. Týmto dňom sa dlžník stáva úpadcom (ods. 5 cit. zákona).

Podľa   §   14   ods.   1   písm.   e)   ZKV   vyhlásenie   konkurzu   má   tie   účinky,   že   pre pohľadávku proti úpadcovi nemožno nariadiť výkon rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia ani vykonávať exekúciu2a) na majetok patriaci do podstaty, ani nadobudnúť na ňom právo na oddelené uspokojenie (§ 28). Ak sa v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní prerušených podľa písmena d) speňažil dlžníkov majetok a výťažok nebol vydaný oprávnenému,   stáva   sa   súčasťou   podstaty.   Trovy   týchto   konaní   sú   pohľadávkou   proti podstate.

V prejednávanej   veci   však   nejde   o žiaden   z uvedených   prípadov   vylučujúcich postúpenie pohľadávky. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že predmetom súdneho konania medzi účastníkmi konania bola žaloba o zaplatenie peňažnej pohľadávky 87 360 Sk s prísl. na základe zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 524 Občianskeho zákonníka a nasl. zo 17. mája 2002 vo výške 109 200 Sk, ku ktorej bol v ten istý deň urobený dodatok, v ktorom bola dohodnutá odplata 87 360 Sk. Predmetom postúpenia bola pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi M. - S. za účelom následného vzájomného započítania voči dlžníkovi. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 17. mája 2002 bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz. Nový veriteľ (žalovaný) jednostranne urobil prejav započítania voči dlžníkovi,   ktorý zo strany správcu konkurznej podstaty úpadcu firmy M. - S. nebol akceptovaný z dôvodu, že jeho právny úkon - započítanie bol podaný po vyhlásení konkurzu na úpadcu (list správcu z 10. 7. 2002).

Za   nenáležité   považuje   dovolací   súd   záver   generálneho   prokurátora,   a preto   sa nemôže stotožniť s jeho záverom, že predmet zmluvy o postúpení pohľadávky, vzhľadom na to, že k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky došlo v ten istý deň ako nastali účinky vyhlásenia konkurzu, sa stal nespôsobilým na takýto právny úkon, a preto je absolútne neplatným (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Je potrebné uviesť, že ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka obsahuje výnimku zo   všeobecne   platnej   zásady,   že   predmetom   zmluvy   o postúpení   pohľadávky   môže   byť akákoľvek pohľadávka, ktorá má za cieľ zabrániť tomu, aby sa postúpením pohľadávky v určitých prípadoch nezhoršilo postavenie dlžníka, alebo postavenie veriteľa.   V záujme ochrany nového veriteľa je tiež neprípustné postúpenie takej pohľadávky, ktorú nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia (§ 317 a § 319 O. s. p.), avšak v danej veci je potrebné vec posúdiť podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní platného v čase postúpenia pohľadávky, ktorý je špeciálnym právnym predpisom, a ktorý v ust. § 14 ods. 1 písm. e) ZKV   vymedzoval,   pre   ktoré   pohľadávky   proti   úpadcovi   nie   je   možné   nariadiť   výkon rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia ani vykonať exekúciu na majetok patriaci do podstaty. Na rozdiel od ust. § 6 ods. 1 ZKV, v ktorom je konkurzná podstata vymedzená pozitívne, v ust. § 6 ods. 3 ZKV ide o negatívne vymedzenie konkurznej podstaty, t. j. ktorý majetok je vylúčený z konkurznej   podstaty,   teda   ktorého sa nemôže   týkať   výkon rozhodnutia   alebo exekúcia, a preto v danej veci nemožno urobiť záver, že zmluva o postúpení pohľadávky zo 17.   mája   2002,   kedy   bol   i na   majetok   dlžníka   vyhlásený   konkurz,   je   od   počiatku,   pre nespôsobilý predmet zmluvy, absolútne neplatná.

Na základe uvedeného preto možno uviesť, že rozhodnutie krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o vyhovení žalobe o zaplatenie 87 360 Sk s prísl. žalovaným   (postupník),   z titulu   záväzkovoprávneho   vzťahu   (zmluva   o postúpení pohľadávky) spočíva na správnom právnom posúdení veci a dovolací dôvod § 243f ods. 1 O. s. p. uplatnený generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní nie je daný.»

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu vo veci preskúmania napadnutých   rozsudkov   (okresného   súdu   a krajského   súdu)   v rozsahu   vymedzenom generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní je zdôvodnený dostatočným spôsobom, a preto ho ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný.

Podstatnou   otázkou   na   posúdenie   dôvodnosti   mimoriadneho   dovolania   najvyšším súdom bolo, či právna skutočnosť vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka môže spôsobiť absolútnu   neplatnosť   zmluvy   o postúpení   pohľadávky   uzatvorenej   v deň   vyhlásenia konkurzu, a to pre nespôsobilý predmet zmluvy.

Podľa   §   525   Občianskeho   zákonníka   podmienkou   platnosti   zmluvy   o postúpení pohľadávky, okrem iných, je spôsobilý predmet postúpenia, t. j. aby išlo o postupiteľnú pohľadávku. Postúpiť totiž nemožno pohľadávky:1. ktoré zanikajú najneskôr smrťou veriteľa,2. ktorých obsah by sa zmenil zmenou veriteľa,3. ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia,4. postúpenie ktorých odporuje dohode veriteľa a dlžníka a 5. postúpenie ktorých vylučuje zákon (napr. § 604 Občianskeho zákonníka).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku dovolacieho súdu vyplýva, že nebolo sporné, že v danej veci nešlo o pohľadávky uvedené v bodoch 1, 2 a 4. Podľa dovolacieho súdu nešlo ani o prípad uvedený v bode 3 a 5. Postúpenie pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi inej osobe (sťažovateľke) zákon č. 328/1991 Zb. výslovne nevylučoval. Podľa § 7 ods. 4 zákona č. 328/1991 Zb. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky ak došlo počas   konkurzu   k zmene   veriteľa   pohľadávky   zo   zákona   alebo   zo   zmluvy,   účastníkom konkurzu sa namiesto pôvodného veriteľa stáva nový veriteľ, ktorý túto skutočnosť oznámi súdu.   Je   však   potrebné   uviesť,   že   pri   zmene   účastníka   konania   sa   nový   veriteľ   stáva konkurzným   veriteľom   len   v zmysle   procesnoprávnom.   Je   potom   vecou   prieskumného pojednávania a ďalšieho postupu (§ 23 zákona č. 328/1991 Zb.), či skutočne došlo k zmene v osobe veriteľa z hľadiska hmotného práva. Zo skutočnosti, že dňom vyhlásenia konkurzu pre   pohľadávku   proti   úpadcovi   nemožno   nariadiť   výkon   rozhodnutia,   viesť   výkon rozhodnutia ani vykonávať exekúciu [§ 14 ods. 1 písm. e) zákona č. 328/1991 Zb.], ako aj nemožno započítať vzájomne inak započítateľnú pohľadávku patriacu do podstaty [§ 14 ods. 1 písm. i) zákona č. 328/1991 Zb.], nemožno vyvodiť absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení   pohľadávky   medzi   pôvodným   veriteľom   úpadcu   a sťažovateľkou   ako postupníčkou. Podľa § 20 zákona č. 328/1991 Zb. musí si však veriteľ, ktorý chce byť uspokojený z majetku úpadcu, na ktorý súd vyhlásil konkurz, svoj nárok uplatniť na súde formou prihlášky.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 12/2006 z 29. marca 2007 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   o sebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom   účastníkov   konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   III.   ÚS   209/04)   a v tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť do   právneho   názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   odôvodnením napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a to   aj v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 ústavy neexistuje   taká   spojitosť,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   ich   porušenie,   a preto   pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008