znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 44/06-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť F., s. r. o., so sídlom K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001   a   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2005 doručená sťažnosť F., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl.   149   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl. 8   a   čl.   10   Všeobecnej deklarácie   ľudských   práv   (ďalej   len   „deklarácia“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods. 1   a čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   postupmi   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II (ďalej len „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn.   ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001   vo   veci   trestného   oznámenia   z   11. decembra 2000 týkajúceho   sa   podozrenia   z   trestného   činu   poškodzovania   cudzej   veci   a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

„Podaním zo dňa 11. 12. 2000 sa sťažovateľ obrátil na orgány činné v trestnom konaní   s   trestným   oznámením   vo   veci   nezákonného   odňatia   a   poškodenia   výrobných strojno-technologických zariadení v jeho vlastníctve.

Uznesením   Okresného   úradu   justičnej   polície   PZ   Košice   II   zo   dňa   12. 2. 2003 ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001   bolo   podľa   § 160 (1)   Trestného   poriadku   začaté   trestné stíhanie vo veci poškodzovanie cudzej veci podľa § 257 (1) Trestného zákona (P 2, bod č. 3) Koncom r. 2003 došlo k zmene vyšetrovateľa a nový vyšetrovateľ bol podľa názoru sťažovateľa vo veci nečinný.

Nakoľko   sa   aj   v   mnohých   iných   sťažovateľových   veciach   nič   nedialo,   podaním zo dňa   27. 09. 2004   požiadal   sťažovateľov   splnomocnenec   Okresné   riaditeľstvo   PZ Košice II o preskúmanie postupu vyšetrovateľov vo veciach, v ktorých už bolo začaté trestné stíhanie vo veci (P 152, bod č. 1 c). Na túto žiadosť neprišla žiadna odpoveď, preto ju sťažovateľov splnomocnenec urgoval podaním zo dňa 13. 12. 2004 (P 167), v ktorej svoju žiadosť   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľov   rozšíril   o   veci,   v   ktorých   ešte   nebolo vyšetrovateľom meritórne rozhodnuté. Po oznámení OR PZ Košice II zo dňa 5. 1. 2005 o odstúpení žiadosti zo dňa 13. 12. 2004 (avšak nie žiadosti zo dňa 27. 09. 2004) Okresnej prokuratúre Košice II (P 168), sťažovateľ z dôvodu istoty aj sám zaslal, duplicitne, obe svoje žiadosti (P 152 aj P 167) Okresnej prokuratúre Košice II, podaním zo dňa 24. 2. 2005 (P 169).

Na   žiadosť   sťažovateľa   zo   dňa   24. 2. 2005   odpovedala   Okresná   prokuratúra Košice II podaním zo dňa 21. 3. 2005, v ktorom potvrdila zistenie prieťahov v konaní, avšak len   v   jedinej   veci,   ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001   (P 172).   Sťažovateľov   splnomocnenec sa preto   obrátil   na   okresnú   prokuratúru   so   žiadosťou   zo   dňa   31. 3. 2005   o upresnenie odpovede   z   21. 3. 2005   (P 174).   Následne   bolo   sťažovateľovi   doručené   ďalšie   podanie okresnej prokuratúry, s rovnakým dátumom ako mala predošlá odpoveď, t. j. 21. 3. 2005, kde potvrdila zistenie prieťahov v ďalších dvoch ČVS (P 175).“

Z ďalšej časti sťažnosti vo vzťahu k namietanému postupu generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03 vyplýva, že táto preskúmavala v súlade s § 31 ods.   1 zákona č. 153/2001 Z.   z. o prokuratúre v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o   prokuratúre“)   opakovaný   podnet   sťažovateľky   a   iných   poškodených, poukazujúcich   na „formálne   nedostatky   a   pochybenia   vyšetrovateľa   a   prokurátorov Okresnej prokuratúry Košice II a Krajskej prokuratúry v Košiciach“ v súvislosti s trestným konaním vedeným u vyšetrovateľa. Generálna prokuratúra listom sp. zn. IV Gn 3034/03 z 11. júla 2005   sťažovateľke   oznámila,   že   v   súvislosti „s   trestnými   oznámeniami na správkyňu   konkurznej   podstaty   JUDr.   I.   S.   vyčerpala   všetky   zákonné   možnosti preverovania podnetov Ing. V. K., Ing. H. K. a spoločnosti F., s. r. o., ktorých obsahom sú skutočnosti uvádzané v doteraz podaných podnetoch, námietkach, sťažnostiach, prípadne inak   označených   podaniach.   Preto   pokiaľ   by   obsahovali   už   známe   skutočnosti   nebude na takéto podanie reagované“.

Porušenie označených práv sťažovateľka vidí v týchto skutočnostiach:

„Ak   sa   fyzická   či   právnická   osoba   domnieva,   že   konaním   inej   osoby   boli v trestnoprávnej rovine porušené jej práva chránené zákonom, podľa ust. § 59 Trestného poriadku má právo obrátiť sa s oznámením podľa § 158 (1) Trestného poriadku na orgány činné v trestnom konaní so žiadosťou o preskúmanie namietaného konania. Sťažovateľ tak urobil podaním trestného oznámenia zo dňa 11. 12. 2000.

Vyšetrovateľ dospel až k vydaniu uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci podľa § 160 (1) Trestného poriadku. Nový vyšetrovateľ, ktorý predmetnú vec prevzal, však bol v ďalšom konaní nečinný, čím porušil § 164 (2) Trestného poriadku, podľa ktorého mal pri vyšetrovaní z vlastnej iniciatívy postupovať tak, aby čo najrýchlejšie v potrebnom rozsahu objasnil   všetky   skutočnosti   dôležité   na   objasnenie   prípadu,   vrátane   osoby   páchateľa a následkov trestného činu.

Na základe žiadosti sťažovateľa zo dňa 24. 2. 2005 (P 169) okresnej prokuratúre, táto preskúmala postup vyšetrovateľa vo veci a zistila prieťahy vo vyšetrovaní (P 172). Sťažovateľ vo svojej žiadosti vyzval prokuratúru, aby v prípade zistenia závad v postupe vyšetrovateľa, kam nesporne patria aj prieťahy, prijala v súlade s ust. § 174 (2) Trestného poriadku   účinné   a   efektívne   opatrenia   na   zjednanie   nápravy.   Okresná   prokuratúra vyšetrovateľovi uložila,   aby vec urýchlene meritórne ukončil.   Z časového hľadiska síce nebol   prokuratúrou   vyšetrovateľovi   určený   termín   na   ukončenie   veci,   avšak   vzhľadom na jednoduchosť   prípadu,   kedy   sťažovateľom   označená   podozrivá   osoba   potvrdila, že sťažovateľovho   splnomocnenca   po   dátume   5. 10. 2000   už   do   podniku   nevpustila a vyšetrovateľ   nespochybniteľne   zistil,   že   označená   podozrivá   osoba   sťažovateľovi neumožnila jeho majetok - stroje demontovať ani zakonzervovať a sama napriek písomnej výzve sťažovateľa konzerváciu strojov nezabezpečila čím došlo k ich znehodnoteniu, je doba šiestich   mesiacov od príkazu prokurátora   na   urýchlené   ukončenie   veci   dobou   viac než primeranou. Napriek tomu sa predmetná trestná vec ani k dátumu podania tejto ústavnej sťažnosti   neposunula   k   ukončeniu.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   k   porušeniu   zákonných povinností z titulu tejto pokračujúcej nečinnosti došlo nielen na strane vyšetrovateľa, ale aj na strane dozorujúcej prokuratúry, ktorá síce akési opatrenie na odstránenie prieťahov prijala, toto opatrenie však evidentne nebolo účinné. Prokuratúra si mala splnenie svojho príkazu   vyšetrovateľovi   oddozorovať   automaticky   ako   svoju   zákonnú   povinnosť,   pričom sťažovateľ sa dôvodne domnieva, že prokuratúra si túto svoju povinnosť nesplnila. Sťažovateľ si uvedomuje, že v takomto prípade by sa mohol obrátiť s podnetom podľa   § 31 (1)   Zákona   o   prokuratúre   na   Generálnu   prokuratúru   SR   a   domáhať   sa zjednania nápravy aj týmto spôsobom. Táto možnosť mu však bola odňatá rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR, čo evidentne vyplýva z jej podania zo dňa 11. 7. 2005 (P 205, str. 6, ods. 3). Ako potvrdenie tohto svojho názoru sťažovateľ poukazuje na svoje podnety krajskej prokuratúre v inej veci, ktorá je však opäť inou vecou k obsahu podania generálnej prokuratúry zo dňa 11. 7. 2005 (P 205):

- zo dňa 11. 6. 2005, ktorým sa dožadoval zjednania nápravy vo veci žiadosti zo dňa 24. 2. 2005;

- zo   dňa   11. 6. 2005,   ktorým   sa   dožadoval   preskúmania   zákonnosti   postupu v ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001   (krádež   zákazkovej   produkcie)   a   z   dôvodu   prieťahov na strane   vyšetrovateľa   požiadal   priamo   prokuratúru   o vykonanie   úkonov   smerujúcich k obvineniu a obžalovaniu páchateľa;

- zo dňa 11. 6. 2005, ktorým sa dožadoval preskúmania zákonnosti postupu v inej veci, ČVS: OÚJP-1392/10-K2-2001 (krádež zásob, tovaru a DHIM) a z dôvodu prieťahov na   strane   vyšetrovateľa   požiadal   priamo   prokuratúru   o   vykonanie   úkonov   smerujúcich k obvineniu a obžalovaniu páchateľa;

- Krajská   prokuratúra   prijatie   sťažovateľových   podnetov,   v   rozpore   s   § 32 (2) Zákona o prokuratúre nepotvrdila a v rozpore s § 33 Zákona o prokuratúre sťažovateľa v zákonnej lehote o vybavení podnetov nevyrozumela a predpokladane ich ani nevybavila, ale   jednoducho   na   tieto   podnety   nereagovala.   A   presne   takýto   spôsob   naloženia so sťažovateľovými podnetmi je avízovaný generálnou prokuratúrou v jej podaní zo dňa 11. 7. 2005 (P 205, str. 6, ods. 3).

Pre   objasnenie   situácie   sťažovateľ   dodáva,   že   pokračujúcim   konaním   správkyne konkurznej podstaty úpadcu K. s. r. o., s vedomím a súhlasom dozorujúceho sudcu, proti majetku a právam sťažovateľa, došlo k teoreticky možnému naplneniu skutkovej podstaty viac než desiatky trestných činov, kde sa sťažovateľ, ale aj ďalšie poškodené osoby, pri každom z nich obrátili na prokuratúru s trestným oznámením. Na základe týchto trestných oznámení bolo doteraz začatých 9 trestných stíhaní vo veci. Ani v jedinom prípade nebol postup orgánov činných v trestnom konaní bezprieťahový, s množstvom ďalších porušení trestného poriadku, čo si samozrejme vynútilo podanie množstva žiadostí a sťažností. Ani postup prokuratúry sa nezaobišiel bez porušení zákona o prokuratúre, čo iniciovalo ďalšie podnety.   Pri   preskúmavaní   podnetov   si prokuratúra   zamieňala   spisy   (viď   P 205,   str. 3, ods. 3 - 4), čím dospela k zamietnutiu podnetu v danej veci z dôvodu preskúmania celkom inej veci a rovnako podnet odmietla aj generálna prokuratúra oznámiac, že preskúmaním veci dospela k rovnakému záveru ako predtým krajská prokuratúra a ďalším podnetom sa s poukazom   na   § 34 (2)   Zákona   o prokuratúre   odmietla   zaoberať.   Toto   pochybenie nenapravila ani vtedy, keď s odstupom času sama prokuratúra potvrdila, že si skutočne zamieňala spisové veci. Nakoľko sa tieto pochybenia bezprostredne netýkajú veci, ktorá je predmetom   tejto   sťažnosti,   sťažovateľ   ich   nerozoberá,   avšak   poukazuje   na   ich   detailný rozbor obsiahnutý v jeho ústavnej sťažnosti z 9. 8. 2005, aj v ústavnej sťažnosti Ing. H. K., K., zo dňa 20. 7. 2005.

Významné je však to, že aj keď podanie generálnej prokuratúry zo dňa 11. 7. 2005 (P 205) bolo odpoveďou na celkom iné podnety (trestné konanie vo veci krádeže zásob, hotovej a rozpracovanej produkcie a DHIM, vedenej pod celkom iným ČVS), sťažovateľovi bolo   v   tomto   podaní   oznámené,   že   prokuratúra   nebude   reagovať   na   žiadne   ďalšie, akékoľvek a akokoľvek označené podania sťažovateľa, pokiaľ sa budú týkať JUDr. I. S. a nebudú   obsahovať   nové   skutočnosti.   Je   potrebné   zdôrazniť,   že v označenom   odstavci generálna   prokuratúra   nehovorí   o   akokoľvek   označenom   podaní   v konkrétnej   veci,   ale akomkoľvek podaní tykajúcom sa správkyne JUDr. I. S.

Je nesporné, že trestné stíhanie vo veci poškodzovania cudzej veci sa týka JUDr. I. S., ako to vyplýva aj z odôvodnenia uznesenia o začatí trestného stíhania. Je nesporné, že žiadosť sťažovateľa okresnej prokuratúre zo dňa 24. 2. 2005 (P 169) obsahuje sťažnosť na   postup   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   toto   podanie   predchádza   podaniu generálnej prokuratúry (P 205). Je nesporné, že generálna prokuratúra tvrdí, že vyčerpala všetky   zákonné   možnosti   preverovania   podnetov   aj sťažovateľa,   týkajúcich   sa   trestných oznámení na JUDr. I. S. Je preto dôvodný predpoklad, že ak by sa sťažovateľ napriek uvedenému obrátil na prokuratúru s podnetom, či na generálnu prokuratúru s opakovaným podnetom   v   tejto   svojej   veci,   na   jeho   podnet   by nebolo   reagované.   Oprávnenosť   tohto predpokladu   je   potvrdená   aj   postupom   krajskej   prokuratúry   pri   naložení   so sťažovateľovými   podnetmi   zo   dňa   11. 6. 2005.   Sťažovateľ   sa preto   s   podnetom   na prokuratúru nemohol obrátiť. Ak by tak aj urobil, riskoval by uplynutie lehoty pre podanie ústavnej   sťažnosti,   kedy,   ak   by   na   jeho   podnet   prokuratúra   skutočne   nereagovala   v zákonnej lehote 2 mesiacov, až následne podaná ústavná sťažnosť by mohla byť súdom odmietnutá   ako   podaná   oneskorene,   s   poukázaním   na   skutočnosť,   že sťažovateľ   bol   na postup prokuratúry podľa § 34 (2) Zákona o prokuratúre upozornený a lehota sa preto počíta od tohto upozornenia.

Toto rozhodnutie generálnej prokuratúry, oznámené v rámci odpovede na opakovaný podnet v celkom inej   konkrétnej veci,   avšak týkajúce sa všetkých sťažovateľových vecí, považuje   sťažovateľ   za   nezákonné,   s   dôsledkom   hrubého   porušenia   jeho   zákonných a ústavných   práv.   Vo   svojej   podstate   sa   jedná   o   amnestovanie   neznámeho   páchateľa a o jeho povzbudenie do ďalšej trestnej činnosti.

Sťažovateľ   má   podľa   svojho   názoru   zákonné   právo   obrátiť   sa   na   prokuratúru s podnetom v ktorejkoľvek z trestných vecí, ktoré sa ho týkajú. Prokuratúra však k takémuto konkrétnemu   parciálnemu   podnetu,   bez   ohľadu   na   jeho   obsah,   pristupuje,   ako   keby sa jednalo o sťažnosť na všetky neprávosti celého sveta a preskúmavaním (ak vôbec) iných, s vecou bezprostredne nesúvisiacich vecí, dospeje k zamietnutiu podnetu. Týmto si zároveň vytvorí   alibisticky   podklad   pre   odmietnutie   akéhokoľvek   ďalšieho   podnetu   v inej   veci, nakoľko   ho   vyhodnotí   ako   opakovaný   podnet   vo   veci   tej   istej   podozrivej   osoby a poškodeného takto pripraví o jeho zákonné právo nielen na opakovaný podnet, ale vôbec na podnet ako taký. Proti takémuto preukázanému postupu prokuratúry sťažovateľ namieta ako proti postupu nezákonnému, porušujúcemu jeho ústavné práva, ako aj ľudské práva a základné   slobody,   garantované   medzinárodnými   dokumentmi,   ku   ktorým   Slovenská republika pristúpila.“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:

„Vo   veci   trestného   konania   vedeného   pod   ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001,   vo   veci trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 257 (1) Trestného zákona, na základe trestného   oznámenia   sťažovateľa   zo   dňa   11. 12. 2000,   došlo   postupom   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II, úradu justičnej a kriminálnej polície, k porušeniu základných   práv   a   ľudských   práv   a základných   slobôd   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   SR,   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   v spojení   s čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR,   čl.   8   a   čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv vo vzťahu k sťažovateľovi,   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   s   dôsledkami   vyvolaného   porušenia základných   práv   a ľudských   práv   a   základných   slobôd   sťažovateľa   podľa   čl. 20   ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vo veci toho istého trestného konania došlo postupom Generálnej prokuratúry SR k porušeniu základných práv a ľudských práv a základných slobôd sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 149 Ústavy SR, čl. 8, a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv vo vzťahu k sťažovateľovi, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   s dôsledkami   vyvolaného porušenia základných práv a ľudských práv a základných slobôd sťažovateľa podľa čl. 20 ods.   3   v spojení   s čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR,   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd prikazuje, aby Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Košice II, úrad justičnej a kriminálnej polície, vo veci trestného oznámenia sťažovateľa zo dňa 1. 12. 2000, vo veci vedenej pod ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 v rozsahu trestného činu poškodzovania cudzej veci konalo a v predmetnej veci, vo vzťahu k sťažovateľovi, sa v budúcnosti zdržalo porušovania zákona, najmä aby predmetnú vec ukončilo bez ďalších prieťahov.

Ústavný   súd   prikazuje,   aby   sa   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky zaoberala prípadným podnetom sťažovateľa v trestnej veci krádeže zákazkovej produkcie, oznámenej sťažovateľom dňa 11. 12. 2000, túto vybavila v súlade so zákonom a skutkovým stavom veci a vo vzťahu k sťažovateľovi neodkladne odstránila a napravila všetky zistené porušenia zákona.

Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   Košice   II,   úrad   justičnej   a kriminálnej polície   je   povinný   zaplatiť   obchodnej   spoločnosti   F. s.   r.   o.,   K.,   za   ujmy   nemajetkovej povahy   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100.000,- Sk   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Generálna prokuratúra SR je povinná zaplatiť obchodnej spoločnosti F. s. r. o., K., za ujmy nemajetkovej povahy primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   III. ÚS 206/03,   IV. ÚS 213/03, I. ÚS 27/04).

1. K namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   postupom vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 8 a čl. 10 deklarácie v spojení čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru   a   čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom   vyšetrovateľa   vo   veci   jej   trestného oznámenia z 11. decembra 2000 v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001.

1. 2. K porušeniu základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom tohto článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany (II. ÚS 143/02).

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca   povinnosť   súdu   o veci   konať.   Ak   osoba   uplatní   svoje   právo   v súlade so zákonom   ustanovenými   podmienkami,   orgány   súdnej   moci   majú   povinnosť   umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl.   46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II. ÚS 14/01). Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej   aj   fyzickej)   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú (II. ÚS 132/02).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 pri vybavovaní trestného oznámenia sťažovateľky z 11. decembra 2000 pre podozrenie z trestného činu poškodzovania cudzej veci, príp. iných trestných činov, spáchaných neznámym páchateľom.

Zo   sťažnosti   a   k   nej   priložených   príloh   a   zo   spisu   vyšetrovateľa   vyplýva, že vyšetrovateľ uznesením z 12. februára 2003 sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 začal trestné stíhanie okrem iného i pre trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného   zákona   (platného   v   relevantnom   čase),   ktorých   sa   mal   dopustiť   neznámy páchateľ.   Uznesenie   bolo   doručené   16. februára 2003   splnomocnencovi   sťažovateľky Ing. V. K. (ďalej len „splnomocnenec sťažovateľky“). Ústavný súd ďalej zistil, že po podaní spomínaného   trestného   oznámenia   bol   splnomocnenec   sťažovateľky   v   prebiehajúcom trestnom konaní vyšetrovateľom viackrát vo veci i vypočúvaný.

Splnomocnenec   sťažovateľky   bol   tiež   vyšetrovateľom   poučený   o svojich   právach a povinnostiach upravujúcich práva a povinnosti svedka a poškodeného v trestnom konaní, a teda má vedomosť o tom, akých zákonom mu priznaných práv sa môže domáhať v rámci trestného konania. Zo sťažnosti a z vyšetrovacieho spisu sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001   ústavný   súd   nezistil,   že   by   dosiaľ   bolo   akýmkoľvek   spôsobom   základné   právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v tomto konaní obmedzené, prípadne upreté. Vo veci sa konanie vedie, sťažovateľke, resp. jej splnomocnencovi bolo v konaní priznané postavenie poškodeného a zároveň jej dosiaľ bolo umožnené v plnom rozsahu svoje práva poškodeného uplatňovať. Sťažovateľka naposledy podala 20. decembra 2005 sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa z 12. decembra 2005 o zastavení trestného stíhania, ktorú Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) uznesením zo 17. februára 2006 zamietla ako nie dôvodnú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1. 3. K porušeniu základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva,   aby   vec   bola   v   primeranej   lehote prejednaná podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej   lehote   prejednaná   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia proti nemu. (...)

Účelom,   podstatou   a zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom   tohto   základného   práva   je   to,   že   jeho   ochrana   sa   uplatňuje   vo   veci účastníka,   v jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného   poriadku,   ktorý   upravuje   postup   orgánu   verejnej   moci   pri   prejednaní   veci účastníka.

V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   uplatnenie   nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania je potrebné považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Akonáhle   poškodený   uplatní   svoj   nárok   na   náhradu   škody   v trestnom   konaní,   je   to prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj na všeobecnom súde. Preto konanie a rozhodovanie   o nároku   na   náhradu   škody   v rámci   trestného   konania   vo   vzťahu k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že v niektorých prípadoch sú trestné súdy príslušné rozhodovať podľa povahy veci, či poškodená osoba má alebo nemá byť účastníkom konania, alebo že môžu osobu   uplatňujúcu   si   nárok   na   náhradu   škody   odkázať   na   občiansky   súd,   keď   nie   sú dostatočné dôkazy na stanovenie takéhoto nároku, nemôže mať vplyv na daný stav. Pokiaľ nebude vydané takéto rozhodnutie, poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konania sú rozhodujúcimi pre určenie ich „občianskych práv“ (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vec Krumpel a Krumpelová v. Slovensko zo dňa 5. júla 2005, § 40).

Z uvedeného vyplýva, že domáhania sa ochrany základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a teda   súčasne   čl.   48   ods.   2   ústavy   poškodeným   v rámci   trestného   konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré je možné   za   určitých   podmienok   považovať   za   konanie   vo   veci   poškodeného   (jeho záležitosti). Podľa § 43 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   platného v relevantnom čase poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody,   ktorá   mu   bola trestným   činom   spôsobená,   je oprávnený   tiež   navrhnúť,   aby   súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Z doterajšej judikatúry všeobecných súdov ako aj zo znenia § 43 ods. 2 Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok pre vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj nárok   uplatnil   voči   určitej   osobe   -   obžalovanému.   Z uvedeného   vyplýva,   že   vo   veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia (I. ÚS 18/06).

Vo vzťahu k postupu vyšetrovateľa namieta sťažovateľka predovšetkým celý rad skutočností, ktoré podľa jej názoru spôsobili zbytočné prieťahy. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na vyššie   citovanú   judikatúru,   z ktorej   treba vyvodiť,   že sťažovateľka   ako poškodená   v trestnom   konaní   vedenom   vo   veci   bez   vznesenia   obvinenia   sa   nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Ďalej   sťažovateľka   vytýka   v   súvislosti   s   prebiehajúcim   vyšetrovaním   celý   rad procesných pochybení týkajúcich sa najmä toho, že na jej podania sa neprihliada (čl. 2 ods. 2   ústavy),   že   sa   neposkytuje   ochrana   jej   majetku   (čl. 20   ods. 3   ústavy,   čl. 1 dodatkového protokolu) atď.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Obsahom citovaného článku ústavy je zákaz zneužitia práva vrátane vlastníckeho práva. Za zneužitie práva treba považovať konanie navonok dovolené, ktorým má však byť dosiahnutie nedovoleného výsledku.

Už samotné znenie, ako aj výklad tohto ustanovenia bez akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť vyslovenia záveru (o vyslovenie ktorého sa sťažovateľka pred ústavným súdom   domáha),   že   postupom   vyšetrovateľa   by   malo   byť   porušené   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 3 ústavy.

Treba súčasne dodať, že v danom prípade sa nedá vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi postupom   vyšetrovateľa   a porušením   čl.   20   ods.   3   ústavy.   Priamu   súvislosť   tvrdí sťažovateľka iba z dôvodu,   že nebola spokojná s postupom   orgánov činných   v trestnom konaní pri vybavovaní jej trestného oznámenia z 11. decembra 2000. Ústavný súd opätovne pripomína, že ochranu vlastníckeho práva pred jeho ohrozením alebo porušením, prípadne zneužitím   zásadne   poskytujú   všeobecné   súdy   podľa   príslušných   občianskoprávnych predpisov (napr. m. m. III. ÚS 33/01).

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   článkov   všeobecnej   deklarácie je potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že všeobecná deklarácia nebola vyhlásená podľa čl. 7 ústavy a § 1 a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších   predpisov,   nemá   tento dokument   povahu   prameňa   práva   Slovenskej   republiky,   ale   len   povahu   politického dokumentu. Predmetom konania preto nemôže byť sťažnosť sťažovateľa v tej časti, v ktorej namieta   porušenie   práva   deklarovaného   mu   medzinárodným   dokumentom,   ktorý   nemá povahu prameňa práva (II. ÚS 18/97, I. ÚS 176/03, I. ÚS 18/06).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   postupom   generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03

Sťažovateľka v ďalšej časti svojej sťažnosti namieta postup generálnej prokuratúry, ktorá   sa   odmietla   zaoberať   ďalšími   podaniami   sťažovateľky   týkajúcich   sa   správkyne konkurznej podstaty JUDr. S., pokiaľ tieto nebudú obsahovať nové skutočnosti.

Ústavný   súd   zo   spisu   ústavného   súdu   sp.   zn.   I. ÚS 213/05   zistil,   že   o sťažnosti sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 ústavy, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 deklarácie a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03   ústavný   súd   už   rozhodol   tak,   že   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Právoplatné   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn.   I. ÚS 213/05   z   5. októbra 2005 predstavuje v tomto konaní prekážku veci rozhodnutej (§ 159 ods. 3 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako neprípustnú [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde],   a to   s poukazom   aj   na   tú   skutočnosť,   že   do   dňa   rozhodnutia   o tejto sťažnosti nedošlo k zmene podmienok rozhodujúcich pre posúdenie veci.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti   tohto   uznesenia   a vzhľadom   k tejto   skutočnosti   bolo   už   ďalej   bezpredmetné rozhodovať   o sťažovateľkinej   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2006