znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 44/03-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2003 o sťažnosti J. Š., bytom B., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. J. L., B., ktorou namietol porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 78/98, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2002 doručená sťažnosť J. Š., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného komerčným právnikom   JUDr.   J.   L.,   B.,   ktorou   namietol   porušenie   jeho   základného   práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prerokovanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 78/98.

Sťažovateľ uviedol, že 15. júna 1998 podal okresnému súdu návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva. Pretože nebol spokojný s priebehom konania, podal 16. mája 2002 predsedovi okresného súdu sťažnosť označenú ako „Sťažnosť na spôsob zapisovania do zápisnice z pojednávania – zaslanie“, na ktorú adresát nereagoval.

Ďalej sa okrem iného zmieňuje o tom, že v priebehu konania podal okresnému súdu návrh   na   vylúčenie   sudkyne   Mgr.   E.   S.   z pojednávania   a rozhodovania   v jeho   vyššie uvedenej   veci,   ktorý   bol   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   17   Nc   8/01 z   29.   marca   2001   zamietnutý.   Domáhal   sa   aj   preskúmania   uvedeného   uznesenia,   a to podnetom   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   z 26.   júna   2001,   avšak   Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ho odložila z dôvodu, že podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku nie je proti označenému uzneseniu prípustné.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „konajúca sudkyňa nevenuje mojej spornej veci dostatočnú pozornosť, koná skôr náhodne ako systematicky, zistil som, že doklady nie sú riadne zadokumentované. Sporná vec nie je plynule vybavovaná. BSM nie je na spravodlivé rozhodnutie tak komplikované, aby konanie muselo trvať viac ako 4 roky. V tomto prípade ide o zbytočný prieťah, ktorým som poškodený na svojich právach“.

Nadväzne na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že okresný súd porušil v uvedenom konaní jeho vyššie označené práva, a prikáže mu   pokračovať   v tomto   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Požaduje   aj   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 700 000 Sk.

Pretože   sťažovateľ   nepripojil   k sťažnosti   splnomocnenie   na   jeho   zastupovanie pred   ústavným   súdom   advokátom   alebo   komerčným   právnikom,   ako   to   vyžaduje ustanovenie   §   20   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   vyzval   ho ústavný súd listom z 20. novembra 2002, aby tak dodatočne urobil v lehote 15 dní od jeho doručenia. Zároveň ho upozornil na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov. V spojení s tým ho ďalej poučil, že sa vzhľadom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde zásadne vyžaduje,   aby sťažovateľ preukázal, že pred tým, než podal   sťažnosť ústavnému   súdu, využil   právny   prostriedok,   na   uplatnenie   ktorého   má   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, teda že sa domáhal   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov už spôsobom, ktorý mohol viesť k jeho ochrane v konaní pred označeným všeobecným súdom   a ktorý   spočíva   v podaní   sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu. Vzhľadom na to vyzval ústavný súd sťažovateľa, aby preukázal, že splnil túto podmienku konania o sťažnosti.

Sťažovateľ odpovedal na vyššie uvedenú výzvu ústavného súdu podaním, ktoré mu bolo   doručené   9.   decembra   2002.   K tomuto   podaniu   pripojil   splnomocnenie   na   jeho zastupovanie   pred   ústavným   súdom   udelené   komerčnému   právnikovi   JUDr.   J.   L.,   B., a namiesto   požadovaného   dokladu   o splnení   povinnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde zaslal ústavnému súdu kópiu sťažnosti, ktorú podal predsedovi okresného súdu 16. mája 2002 a namietal ňou spôsob zapisovania do zápisnice z pojednávania.

V predmetnom   podaní   zároveň   navrhol, „aby   mi   Ústavný   súd   SR   priznal nemajetkovú ujmu Sk 500 000“.

Keďže doklad zaslaný sťažovateľom ústavnému súdu na jeho výzvu neobsahoval zmienku o tom, že by sa ním bol domáhal aj ochrany namietaného porušenia základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov v konaní u orgánu   štátnej   správy súdov, vyzval ústavný súd listom z 19. decembra 2002 právneho zástupcu sťažovateľa, aby v lehote 10 dní od doručenia jeho výzvy predložil dôkaz o tom, že jeho mandant splnil túto zákonom ustanovenú podmienku pre prípustnosť konania o sťažnosti.

Na túto výzvu reagoval samotný sťažovateľ listom z 8. januára 2003 adresovaným predsedovi   ústavného   súdu,   v ktorom   okrem   iného   uviedol: „Sťažnosť   som   podal aj ministrovi spravodlivosti a tiež generálnemu prokurátorovi. V sťažnosti som poukazoval na viaceré pochybenia Okresného súdu Bratislava. Predseda Okresného súdu Bratislava I rovnako   aj   minister   spravodlivosti   a generálny   prokurátor   sa   zaoberali   len   inými pochybeniami   uvádzanými   v sťažnosti,   opomenuli   sa   zaoberať   prieťahmi   súdu.“ Dôkaz, o poskytnutie   ktorého   ho   ústavný   súd   žiadal   vyššie   uvedenou   výzvou,   však   opäť nepredložil.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   skúmajúc   splnenie   podmienky   jej   prípustnosti z hľadiska vyššie citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a zistil,   že   nespĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti.   Sťažovateľ   nepredložil   k sťažnosti žiaden   dôkaz   o tom,   že   by   sa   bol   domáhal   svojho   práva   na   prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   spôsobom,   ktorý   mohol   viesť   k   jeho ochrane   v konaní pred označeným všeobecným súdom a ktorý spočíva v podaní sťažnosti podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení   neskorších   predpisov.   Sťažovateľ   taktiež   nepreukázal   ani   netvrdil,   že   uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavom súde).

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z atribútov   prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého v konaní o každom návrhu pred ústavným súdom, v ktorom navrhovateľ namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   alebo inú   právnu   ochranu, ako   aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby najprv vyčerpal všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (mutatis mutandis I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98, III. ÚS 17/02).

V písomnostiach, ktoré sťažovateľ pripojil k svojej sťažnosti, sa namietajú zbytočné prieťahy v označenom konaní iba v podnete na podanie mimoriadneho dovolania z 26. júna 2001,   ktorý   podal   na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky   proti   uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 17 Nc 8/01 z 29. marca 2001.

Ústavný   súd   si   vyžiadal   aj   stanovisko   okresného   súdu   z   15.   októbra   2002č. Spr. 2051/02 k sťažnosti sťažovateľa, ktorá mu bola doručená 16. mája 2002, z ktorej vyplýva, že táto sťažnosť   bola predsedom   okresného súdu   s poukazom   na § 17   ods.   1 zákona o štátnej správe súdov posúdená ako neprípustná, pretože ňou sťažovateľ namietal iba „spôsob protokolácie pojednávania Mgr. E. S.“.

Takýto   postup   sťažovateľa   však   nemožno   považovať   za   splnenie   požiadavky namietania prieťahov v konaní u orgánu štátnej správy súdov. Podľa názoru ústavného súdu „povinnosť   vyčerpania   dostupných   a účinných   prostriedkov   ochrany   základných   práv a slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred   ústavným   súdom   namieta,   tiež   vyžaduje, aby   sťažovateľ   konal   v súlade   s pravidlami,   ktoré   s uplatnením   prostriedku   súvisia. Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri   vyžadovanom   postupe   má   za   následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   zotrváva   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   na   tom, že sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky,   ktoré   mu   zákona   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Keďže v danom prípade sťažovateľ uvedeným spôsobom nepostupoval, ústavný súd dospel k záveru, že jeho sťažnosť nie je pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jeho základných práv prípustná, a preto o nej rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2003