znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 439/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š..., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. C., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 56/2012 zo 7. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2013 doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 17   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práv   podľa   čl. 5   ods. 1   a čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 56/2012 zo 7. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 1/2011-505 z 24. októbra 2011 uznaný za vinného v bode 1 obžaloby zo spáchania pokusu prečinu krádeže podľa § 14 ods. 1, § 212   ods. 2   písm. a)   Trestného   zákona,   v   bode   2   obžaloby   zo   zločinu   nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona a prečinu nedovoleného   ozbrojovania   a   obchodovania   so   zbraňami   podľa   § 294   ods. 2   Trestného zákona, v bodoch 1 a 3 obžaloby z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, a to na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.

Okresný súd uložil sťažovateľovi podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 42 ods. 1 Trestného zákona, podľa zásad § 41 ods. 2 Trestného zákona, § 37 písm. h) a m) Trestného zákona s použitím § 38 ods. 7 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 4 mesiace. Okresný súd zaradil sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody   do   ústavu   s minimálnym   stupňom   stráženia   a zároveň   mu   uložil   trest   zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu 3 roky.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona okresný súd zrušil výrok o treste z trestného rozkazu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2 T 111/2010 z 30. júla 2010, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   základe   podaného   odvolania   preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, proti ktorým podal   sťažovateľ   odvolanie,   ako aj konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   a   v   zmysle § 319 Trestného   poriadku   ho   uznesením   č. k.   5   To/147/2011-585   z   12.   apríla   2012   zamietol, pretože dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala matka sťažovateľa O. Š. (ďalej len „dovolateľka“)   prostredníctvom   obhajcu   dovolanie,   uplatniac   dovolacie   dôvody   podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), h) a i) Trestného poriadku.

Najvyšší   súd   dovolanie   dovolateľky   podľa   § 382   písm. c)   Trestného   poriadku napadnutým uznesením odmietol.

Podľa   sťažovateľa   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jeho základné práva podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje tvrdenia odôvodnil vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okrem iného takto:

«Ako   vyplýva   z   rozsudok   Okresného   súdu   Senica   zo   dňa   24.   10   2011.   č. k. 2 T 1/2011-505 súd odsúdil sťažovateľa podľa § 294 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák., podľa zásad § 41 ods. 2 Tr. zák., § 37 písm. h), m) Tr. zák., s použitím § 38 ods. 7 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov a 4 (štyri) mesiace. Pri ukladaní súhrnného trestu súd vychádzal zo zásad upravených v § 41 ods. 2 Trestného zákona v zmysle ktorých ak súd ukladá úhrnný trest za 2 alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých jeden je zločin, spáchanými viacerými skutkami zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, súd   uloží   páchateľovi   trest   nad   jednu   polovicu   takto   určenej   trestnej   sadzby   odňatia slobody. U sťažovateľa bola teda zvýšená horná hranicu najprísnejšieho trestného činu a tým   bol   zločin nedovolaného   ozbrojovania   a   obchodovania   so   zbraňami   podľa   § 294 ods. 2 Tr. zák. u ktorého je základná trestná sadzba v rozpätí 3 - 8 rokov ale po použití asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. sa tieto hranice zvýšili na rozpätie 6 rokov 4 mesiace dolná hranica a 9 rokov 8 mesiacov horná hranica.

Daný postup pri ukladaní trestu podľa názoru sťažovateľa ale nemožno považovať za akceptovateľný, pretože súd pri určení výšky trestu použil asperačnú zásadu bez ohľadu na to, či so zreteľom na individuálne zvláštnosti spáchania daných trestným činov (máme namyslí predovšetkým skutočnosť, že sťažovateľ sa priznal ku skutku uvedenému v bode 1 v rozsudku Okresného súdu a fakt, že o spáchaní skutkov uvedených v bode 2 a 3 rozsudku Okresného   súdu   existovali   rozsiahle   pochybnosti   o   ich   spáchaní,   a   teda   nevyhnutnosť aplikácie zásady trestného konania in dubio pro reo a oslobodenie odsúdeného z tejto časti.), osobné vlastnosti a pomery páchateľa bolo jej uplatnenie nevyhnutné.

V danom prípade súd podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 42 ods. 1 Trestného   zákona   uplatnil   asperačnú   zásadu,   ktorej   použitie   bolo   automatickým aplikovaním daného ustanovenia upravujúceho asperačnú zásadu, keďže nastali formálne podmienky,   ktoré   odôvodňovali   použitie   danej   zásady.   Sťažovateľ   bol   tak   automaticky považovaný za natoľko nebezpečného páchateľa, že v záujme ochrany spoločnosti mu musel byť udelený trest odňatia slobody uložený mu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby. Súd   pri   ukladaní   trestu   teda   odmietol   rešpektovať   základne   zásady   ukladania   trestu, systematickú súvislosť a samotné ústavný princípy implikované v ústavnom princípe právny štát. Súd tak nemal pristúpiť k formálnemu aplikovaniu ustanovenia, ktoré zvyšuje trest bez vzájomnej súvislosti medzi takto zvýšeným trestom a mierou nebezpečnosti páchateľa pre spoločnosť. Súd pri ukladaní trestu tak mal zohľadniť základné zásady ukladanie trestu..., a síce: § 34 ods. 1... § 34 ods. 3... § 34 ods. 4... § 34 ods. 6... § 39 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon...

Pri zohľadnení daných ustanovení vyjadrujúcich účel a zásady ukladania trestu, pri zohľadnení ústavných garancií vyplývajúcich z materiálneho chápania princípu právny štát ako   sú   princíp   právnej   istoty,   spravodlivosti,   proporcionality,   či   primeranosti   a   pri zohľadnení   systematickej   súvislosti   asperačnej   zásady   s   uvedenými   zásadami   ukladania trestu,   tak   súd   nemal   aplikovať   asperačnú   zásadu   aj   keď   mu   táto   povinnosť   vyplývala zo zákona. V tejto súvislosti uvádzame rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 258/03, v ktorom ÚS   ČR   vyjadril   názor,   že   súd   nie   je   absolútne   viazaný   doslovným   znením   zákonného ustanovenia, navyše sa od neho smie a musí odchýliť v prípade, keď to vyžadujú závažné dôvody, účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktorý ma svoj právny základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. K obdobnému záveru dospel aj ÚS SR, keď vo svojej doterajšej judikatúre sa už niekoľkokrát priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, pričom zdôraznil, že všetky orgány verejnej moci sú povinné vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a   slobôd. (II. ÚS 148/06, m. m. tiež IV, ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08).

O tom, že aplikovaním asperačnej zásady došlo k bezdôvodnému zvýšeniu trestu, t. j. bez   vzájomnej   súvislosti   so   závažnosťou   trestného   činu   svedčí   aj   skutočnosť,   že ÚS SR nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85 sa vyslovil, že v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov   slová   v   texte   za   bodkočiarkou  ,,súd   uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade   s čl. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno považovať   za   akceptovateľnú   takú   právnu   úpravu,   v   zmysle   ktorej   sú   súdy   povinné asperačnú   zásadu   použiť   bez   ohľadu   na   to,   či   so   zreteľom   na   individuálne   zvláštnosti konkrétnych   trestných   činov,   osobné   vlastnosti   a   pomery   páchateľa   je   jej   uplatnenie nevyhnutné. ÚS SR   ďalej   konštatoval,   že,   trest   ukladaný   na   základe   asperačnej   zásady nezabezpečuje spravodlivú rovnováhu medzi záujmom spoločnosti a ochranou základných práv jednotlivca; že je v rozpore s požiadavkou primeranosti trestu, aby samotný viacčinný súbeh automaticky viedol k uloženiu trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby, a to obzvlášť, ak by takýto trest mal byť prísnejší ako trest, ktorý by súd mohol uložiť za rovnaké (resp. obdobné) trestné činy spáchané v rámci recidívy.

Sťažovateľ je tak toho názoru, že trest udelený mu Okresným súd bol zvýšený podľa asperačnej zásady bezdôvodne. Uvedené pochybenie pri ukladaní trestu nebolo odstránené ani v rámci odvolacieho konania pred Krajským súdom Trnava a ani v dovolacom konaní pred Najvyšším súdom SR. Zdôrazňujeme, že Najvyšší súdu SR vydal uznesenie, ktorým odmietol   sťažovateľove   dovolanie   dňa   07.11.2012   a   právnemu   zástupcu   bolo   doručené až dňa 18. 1. 2013, pričom rozhodnutie ÚS SR, ktorým skorigoval asperačnú zásadu bolo vydané dňa 28. 11. 2012. NS SR tak bez ohľadu na to, že mal zrušiť rozhodnutie o výške trestu,   z   dôvodu,   že   aplikovanie   asperačnej   zásady   bolo   v   danom   prípade   v   rozpore s ústavou, mal dovolacie konanie prerušiť až do rozhodnutie US SR ohľadom súladnosti asperačnej zásady s ústavnými článkami, nakoľko v danom prípade sa vyjadril, že Okresný súd Trnava správne uložil súhrny trest za použitia asperačnej zásady poľa § 41 ods. 2 Tr. zák., teda NS SR aplikoval vo svojom rozhodnutí aj dané ustanovenie. Upozorňujeme, že aj keď rozhodnutie ÚS SR bolo zverejnené v zbierke zákonov až 21.12.2012 nič to nemení na skutočnosti, že NS SR musí rešpektovať ústavnosť a nemôže ju ohranič momentom, t. j. napr. dňom zverejnenia alebo právoplatnosti rozhodnutia o nesúlade ustanovení zákona s ústavou v zbierke zákonov, nakoľko v zmysle čl. 144 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone svojej   funkcie   nezávislí   a   pri   rozhodovaní   sú   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

V   tejto   súvislosti   ešte   zdôrazňujeme,   že   do   zásahu   sťažovateľovho   práva na spravodlivý   proces   došlo   aj   z   dôvodu,   neštandardného   priebehu   pojednávania prvostupňového súdu zo dňa 24. 10. 2011 na Okresnom súde Senica,   na ktorom neboli dodržané základné práva odsúdeného. Uvedené máme zato predovšetkým z dôvodu, že dňa 24. 10. 2011   na   hlavné   pojednávanie   sa   dostavil   namiesto   riadne   zvoleného   obhajcu (JUDr. J. C.) obhajca na základe substitučného plnomocenstva (JUDr. D. G.). Odsúdený (v tom   čase   obžalovaný)   sa   dozvedel   o   práceneschopnosti   svojho   obhajcu   priamo   pred začatím   hlavného   pojednávania,   a   namietal,   že   nesúhlasí   so zastúpením   substitučným obhajcom JUDr. D. G., ktorý sa nedokázal orientovať v trestnej veci odsúdeného. Samotný substitučný   obhajca   na   hlavnom   pojednávaní   uviedol,   že   nemal   možnosť   sa   stretnúť s odsúdeným z dôvodu časovej zaneprázdnenosti. Sudkyňa prerušila pojednávanie na 10 min,   po   prestávke   substitučný   obhajca   uviedol,   že   odsúdený   napriek   porade   nesúhlasil s jeho osobou na obhajobu, advokátom JUDr. D. G. v deň vynesenia rozsudku, a žiadal hlavné pojednávanie odročiť. Avšak súd konštatoval, že nevidí dôvody, prečo by malo byť hlavné   pojednávanie   odročené.   Na   žiadosť   substitučného   advokáta   o   poskytnutí   kópie zápisnice súd konštatoval, že kópiu zápisnice z hlavného pojednávania súd zašle riadne zvolenému obhajcovi poštou. O hlavnom pojednávaní substitučný advokát vyhotovil úradný záznam,   v ktorom uviedol,   že hlavné   pojednávanie   sa uskutočnilo   aj   napriek   nesúhlasu odsúdeného   s jeho   substitúciou,   a   nebola   substitučnému   advokátovi   odovzdaná   kópia zápisnice   z   tohto   pojednávania.   Kópia   zápisnice   z   hore   uvedeného   pojednávania po obdržaní   riadne   zvoleným   obhajcom   vykazovala   ale   určité   nedostatky.   Chýbali   tam vyjadrenia   odsúdeného,   jeho   odmietavý   postoj   voči   substitučnému   advokátovi,   ako   aj konštatovanie samotného substitučného advokáta, že odsúdený (v tom čase obžalovaný) nesúhlasí s jeho substitúciou...

Ďalším   pochybením   v   dôsledku,   ktorého   došlo   do   zásahu   sťažovateľovho   práva na spravodlivý   proces   je   aj   tá   skutočnosť,   že   sťažovateľ   skutky   uvedené   v   bode   2   a   3 rozsudku   Okresného   súd   Trnava   nespáchal.   Zdôrazňuje,   že   súd   dospel   k   presvedčeniu o tom, že sťažovateľ spáchal skutky uvedené v bode 2 a 3 rozsudku Okresného súd Trnava len   na   základe   rozporných   svedeckých   výpovedi.   Uvedené   vyplýva   zo   skutočnosti,   že samotná   svedkyňa   N.   S.   vo   svojej   prvej   výpovedi   zo   dňa   25. 5. 2010   (pred   vznesením obvinenia) uviedla, že u odsúdeného zbraň videla, nosil ju v čiernom puzdre a vozil v aute pod   sedadlom   aj   v   lekárničke.   Vo   svojej   výpovedi   zo   dňa   3. 12. 2010   uviedla,   že u odsúdeného   zbraň   nevidela.   Tieto   rozpory   vo   výpovedi   mala   svedkyňa   odstrániť na hlavnom pojednávaní a to zdôvodnením, že 3. 12. 2010 zmenila výpoveď preto, že mala z odsúdeného   strach.   Toto   tvrdenie   je však viac ako   nepravdepodobné,   nakoľko   v čase svojej prvej výpovede (ktorú na hlavnom pojednávaní uviedla za pravdivú), sa odsúdený nachádzal na slobode, takže ak mala mať z neho svedkyňa strach, dôvod mala práve vtedy a nie v čase druhej výpovede zo dňa 3. 12. 2010, kedy sa odsúdený nachádzal vo väzbe. Na uvedené rozpory vo výpovediach svedkyne pred vznesením obvinenia chcela poukazovať aj   obhajoba,   súd   jej   to   však   neumožnil,   čím   došlo   súčasne   aj   k   porušeniu   práva na obhajobu. Sťažovateľ je tak toho názoru, že práve uvedené sporné skutočnosti, ktoré vnášajú rozsiahle pochybnosti o spáchaní skutkov uvedených v bodoch 2 a 3 napadnutého rozsudku   sťažovateľom   si   nevyhnutne   vyžadovali   aplikáciu   zásady   trestného   konania in dubio pro reo a oslobodenie sťažovateľa z tejto časti obžaloby.

Z   uvedeného   tak   vyplýva,   že   NS   SR   uznesením   zo   dňa   07. 11. 2012.   č. k. 1 Tdo/56/2012   z   dôvodov   popísaných   vyššie   v   texte   porušil   sťažovateľovo   právo na spravodlivý proces. K porušenie ústavné právo sťažovateľky na spravodlivý proces teda došlo z dôvodu arbitrárnosti, ktorá spočívala v tom, že NS SR dospel k svojmu rozhodnutia porušujúc ustanovenia trestného zákona, systematickú súvislosť a samotné ústavný princípy implikované v ústavnom princípe právny štát. Zdôrazňujeme tak, že právo na spravodlivý proces   je   teda   naplnené   aj   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak,   že ich skutkové a právne závery nie sú   svojvoľné,   neudržateľné   alebo boli   prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).»

Porušenie základného práva podľa čl. 17 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru odôvodnil   sťažovateľ   taktiež   uplatnením   asperačnej   zásady   okresným   súdom   pri rozhodovaní   o treste   a poukázal   aj   na   nález   ústavného   súdu   sp. zn.   PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej len „nález ústavného súdu z 28. novembra 2012“), v ktorom ústavný súd vyslovil, že § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy.

Preto podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „uznesením zo dňa 07. 11. 2012. č. k. 1 Tdo/56/2012, ktorým odmietol sťažovateľovo dovolanie a ktorým potvrdil, že Okresný súd Trnava správne uložil súhrny trest za použitia asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., došlo   do   zásahu   práva   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   nad   rámec   legitímneho   záujmu spoločnosti na stíhaní a potrestaní sťažovateľa“.

Vychádzajúc   z uvedeného,   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 11. 2012. č. k. 1 Tdo/56/2012 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody vyplývajúce z čl. 5 ods. 1 Dohovoru a čl. 17 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 11. 2012. č. k. 1 Tdo/56/2012 porušené bolo.

3. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   07. 11. 2012.   č. k.   1 Tdo/56/2012   sa zrušuje a vec sa Najvyššiemu súdu SR vracia na ďalšia konanie.

4. Najvyšší súd SR je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi vo výške 4.000.- eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa...

5. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní vo výške 331,13 € od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Z napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   dovolateľka   vo   svojom dovolaní primárne namietala porušenie sťažovateľovho práva na obhajobu [dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu], a to tým, že na okresnom súde sa 24. októbra 2011 uskutočnilo hlavné pojednávanie napriek tomu, že sťažovateľ nesúhlasil so substitučným zastúpením svojho obhajcu   JUDr.   C.   substitútom   JUDr.   G.,   s ktorým   sa   sťažovateľ   predtým   nestretol,   čo zahlásil do zápisnice, avšak v písomnom vyhotovení zápisnice z hlavného pojednávania táto námietka chýba.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší   súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „Dovolací   súd z predloženého spisového   materiálu   zistil,   že   obhajca   obvineného   JUDr.   J.   C.   dňa   14.   októbra   2011 splnomocnil   na   zastupovanie   svojho   klienta   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa 24. októbra 2011 na Okresnom súde   Senica substitučného   obhajcu   JUDr.   D.   G.,   ktorý splnomocnenie prijal. Následne sa substitučný obhajca zúčastnil predmetného hlavného pojednávania,   kde   uviedol,   že   z   dôvodu   pracovnej   zaneprázdnenosti   sa   nemohol skontaktovať s obvineným.

Samosudkyňa   preto   pojednávanie   prerušila   na   10   minút   a   po   opätovnom pokračovaní   v   pojednávaní   konštatovala   zachovanie   5-dňovej   lehoty   na   prípravu pojednávania.

Z   predmetnej   zápisnice   pritom   nevyplýva   tvrdenie   obvineného   a   substitučného obhajcu,   že   obvinený   viackrát   predniesol   svoj   nesúhlas   so   substitučným   zastupovaním. Dovolací súd preskúmal aj zvukový záznam vyhotovený z predmetného pojednávania, avšak ani z neho nie je možné preukázať nesúhlas obvineného a tvrdenie substitučného obhajcu, že túto skutočnosť žiadal zaprotokolovať do zápisnice, nakoľko samotný zvukový záznam začína až oboznámením sa samosudkyne s rozsudkom Krajského súdu v Trnave a výpočtom úkonov, ktorých vykonanie nariadil odvolací súd.

Zároveň najvyšší súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že obvinený J. Š. dňa   29.   októbra   2010   splnomocnil   JUDr.   J.   C.   na   zastupovanie   v   danej   trestnej   veci. Súčasťou plnomocenstva bol aj súhlas obvineného, aby si splnomocnený advokát za seba ustanovil zástupcu, preto jeho ďalší súhlas potrebný nebol.

V   konaní   bola   zachovaná   lehota   na   prípravu   na   pojednávanie,   zvolený   obhajca JUDr.   C.   zabezpečil   riadne   a   v   dostatočnom   predstihu   doručenie   celého   spisového materiálu   substitučnémnu   obhajcovi,   zo   zápisnice   ani   zo   zvukového   záznamu   nebola preukázaná   žiadosť   obvineného   o   odročenie   pojednávania,   preto   námietka   dovolateľky ohľadne porušenia práva obvineného na obhajobu nie je dôvodná.“

Dovolateľka   taktiež   napadla   vykonané   dôkazy   a   iné   okolnosti   spáchania   skutkov [dovolací   dôvod   v   zmysle   § 371   ods. 1   písm. g)   Trestného   poriadku,   že   rozhodnutie   je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom] poukázaním na rozpornosť vo výpovediach svedkyne S., ako aj tým, že výpovede svedkov S. a R. sú len nepriamymi dôkazmi, ako aj nedostatočným preukázaním, že sťažovateľ manipuloval so zbraňou.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „Súd prvého stupňa v otázke viny obvineného Š. vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého mal za preukázané, že obvinený spáchal skutok tak, ako mu bolo v obžalobe kladené za vinu. Zároveň na základe uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. augusta 2011, sp. zn. 5 To 307/2011, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu, doplnil dokazovanie v požadovanom rozsahu. Uvedenými námietkami sa podrobne zaoberal aj odvolací súd, ktorý nezistil žiadne pochybenia.“.

V   súvislosti   s citovaným   odôvodnením   vo   vzťahu   k dovolaciemu   dôvodu   podľa § 371   ods. 1   písm. g)   Trestného   poriadku   poukazuje   ústavný   súd   aj   na   príslušnú   časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 To 147/2011 z 12. apríla 2012, v ktorej sa uvádza: „Je pravdou, že výpovede svedkov F. R. a N. S. sú nepriamymi dôkazmi, avšak tak ako na to poukázal aj prvostupňový súd nepochybne rozhodujúcim dôkazom v tomto smere bolo   znalecké   dokazovanie   Kriminalistického   a expertízneho   ústavu   Policajného   zboru Bratislava   z   odboru   kriminalistiky,   odvetvie   kriminálnej   balistiky   a   k   záverom   týchto znaleckých posudkov bol na hlavnom pojednávaní vypočutý aj znalec ppkl. Ing. P. S. Z jeho výpovede bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že zbraň zaistená na mieste činu v objekte Slovenského hodvábu, predtým zabalená v červenej taške, je totožná so zbraňou, ktorá bola použitá na poškodenie vozidla F. R. zn..., ku ktorému došlo dňa 25. 05. 2010, keďže plášte a jadra striel, ktoré boli vystrelené na toto osobné motorové vozidlo, boli skutočne vystrelené zo zbrane zn... kal..., výrobné číslo..., ktorú obžalovaný odhodil pri úteku z miesta činu.

Aj   odvolací   súd   obranu   obžalovaného   v   tom   smere,   že   zbraň   našiel   v   objekte zábavného centra, považuje za účelovú a vyvrátenú vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní.   Predovšetkým   z   výpovede   M.   K.   vyplýva,   že   obžalovaný   v   tomto   smere nevypovedal pravdu, pretože do príslušných priestorov zábavného centra má kľúče iba on, teda svedok priestory vždy po práci skontroloval. Je teda vylúčené, aby tam obžalovaný našiel tašku so zbraňou.

Treba tiež poukázať na tú skutočnosť, že nájdená zbraň bola použitá aj na streľbu na vozidlo svedka R., ktorého obžalovaný pozná. Ide o súčasného priateľa jeho bývalej priateľky. Je preto nemožné, aby práve tá istá zbraň, z ktorej sa malo strieľať na vozidlo súčasného priateľa bývalej priateľky obžalovaného, bola náhodou položená v zábavnom centre a túto náhodou zobral pri úteku práve obžalovaný.

Na   základe   vykonaného   dokazovania   aj   odvolací   súd   mal   vinu   obžalovaného v bodoch 2 a 3 rozsudku za preukázanú, a to najmä nepriamymi dôkazmi ako výpoveďami svedkov T. K., S. M., V. D., ktoré ohľadne týchto skutkov usvedčovali obžalovaného z ich spáchania, keď potvrdili, že obžalovaný prehodil cez plot červenú tašku, autolekárničku, a ktoré miesto bolo ihneď zaistené policajtmi, kde sa našla strelná zbraň a našli sa v nej aj ďalšie   predmety,   ktoré   obžalovaný   pri   vlámaní   do zábavného   centra   použil.   V   tomto smere   odvolací   súd   poukazuje   na   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku,   ktoré   si   osvojil v celom rozsahu a v podrobnostiach naň poukazuje.

Neobstojí ani námietka obhajoby v tom smere,   že samotný obžalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že v ranných hodinách prišiel do S. na motorovom vozidle..., pričom svedkyňa S. uviedla, že zbraň nosil obžalovaný v čiernom puzdre pod sedadlom. Nie je teda zrejmé odkiaľ by obžalovaný zobral červenú tašku zn..., v ktorej sa zbraň nachádzala. Táto námietka sa javí odvolaciemu súdu ako irelevantná, pretože od času, kedy sa obžalovaný priatelil so svedkyňou S., uplynula dlhšia doba, preto za tento čas mohol obžalovaný zbraň premiestniť do akéhokoľvek puzdra.

Svedkovia   F.   R.   a N.   S.   teda   nepriamo   usvedčovali   obžalovaného   zo   spáchania žalovanej   trestnej   činnosti   a   výpovede   týchto   svedkov   logicky   nadväzujú   na   znalecké posudky Kriminalistického a expertízne ústavu Policajného zboru Bratislava, o totožnosti zbrane a dokumentáciu zaistenú na mieste činu z poškodenia vozidla zn... na... ulici, pred domom   č...   25. 05. 2010   v   H.   Ako   na   to   poukázal   už   okresný   súd,   tieto   dôkazy   i   keď nepriame v podstatných skutočnostiach na seba navzájom logicky nadväzovali a vytvorili ucelenú reťaz dôkazov, na základe ktorých potom bez akýchkoľvek pochybností mal okresný súd vinu obžalovaného za preukázanú.“

Dovolateľka   napokon namietala   nesprávnosť uloženia   súhrnného   trestu [dovolací dôvod   v   zmysle   § 371   ods. 1   písm. h)   Trestného   poriadku,   že   bol   uložený   trest   mimo zákonom   ustanovenej   trestnej   sadzby   alebo   bol   uložený   taký   druh   trestu,   ktorý   zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa], keď vyjadrila názor, že okresný súd pochybil pri uložení trestu, keď aplikoval asperačnú zásadu a uložil súhrnný trest namiesto úhrnného trestu, keďže peňažný trest uložený rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom už bol vykonaný.

Vo vzťahu k uvedenému najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že „S otázkou druhu trestu sa vo svojich rozhodnutiach už dostatočne vysporiadali oba súdy nižšieho stupňa, ktoré poukázali na skutočnosť, že obvinený... nemal vykonaný trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá, uložený mu trestným rozkazom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 30. júla 2010 sp. zn. 2 T 111/2010, preto okresný súd správne obvinenému uložil súhrnný trest za použitia asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. vo výmere 6 rokov a 4 mesiace, t. j. na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby. Dovolacia námietka dovolateľky, že obvinený už vykonal peňažný trest, nemá preto opodstatnenie, a dovolací súd dospel k záveru, že súhrnný trest bol obvinenému uložený správne.“.

Poukazujúc na citované časti rozhodnutí všeobecných súdov konajúcich v trestnej veci sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že tieto súdy sa s námietkami sťažovateľa, ktoré tvoria obsah jeho sťažnosti, zaoberali a vysporiadali ústavne akceptovateľným spôsobom. Ústavný súd nemá aj vzhľadom na svoje ústavné postavenie dôvod spochybňovať závery tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, keďže ich nemožno považovať za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené. Odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú vo vzťahu k sťažovateľom namietaným skutočnostiam celkom zrozumiteľné a logické a nemožno ich považovať   za   svojvoľné.   Ústavný   súd   považuje   za   ústavne   akceptovateľné   závery najvyššieho súdu vyjadrené v jeho dovolacom uznesení, v ktorom vo vzťahu k dovolacím dôvodom zaujal ústavne konformné závery, a to tak z hľadiska stabilizovanej judikatúry najvyššieho súdu, ktorú uplatňuje v dovolacích konaniach, ako aj z hľadiska konkrétnych okolností trestnej veci sťažovateľa.

Navyše,   ústavný   súd   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa,   že   kópia   zápisnice z hlavného pojednávania uskutočneného na okresnom súde 24. októbra 2011 vykazovala určité   nedostatky   spočívajúce   aj   v   absencii   odmietavého   postoja   sťažovateľa   proti substitučnému advokátovi, poukazuje na § 60 Trestného poriadku, podľa ktorého o oprave, doplnení   a   námietkach   proti   záznamu   alebo   proti   zápisnici   rozhodne   orgán,   o   ktorého záznam alebo zápisnicu ide. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. IV. ÚS 322/09 (obdobne tiež pozri I. ÚS 438/2010 alebo IV. ÚS 23/2011) uviedol, že vznesenie námietky proti obsahu zápisnice (§ 40 ods. 3 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku) vzhľadom na povinnosť súdu, ktorú vznesenie takejto námietky zakladá, považuje za iný právny prostriedok, ktorý sťažovateľom zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na použitie ktorého boli v okolnostiach   daného   prípadu   podľa   označeného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku oprávnení (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd na tomto základe zároveň konštatoval, že v predmetnej veci mali sťažovatelia k dispozícii procesný nástroj spôsobilý   napraviť   vytýkané   pochybenie   vo   veci   konajúceho   súdu   priamo   v   rámci prebiehajúceho súdneho konania.

Uvedený právny názor možno podľa názoru ústavného súdu aplikovať aj na § 60 Trestného poriadku, z ktorého znenia vyplýva, že aj v posudzovanej veci mal sťažovateľ, ktorý   bol   prítomný   na hlavnom   pojednávaní,   k   dispozícii   účinný   procesný   nástroj, prostredníctvom   ktorého   mohol   a mal   namietať   nedostatky   v   zápisnici.   Ak   sťažovateľ neuplatnil postup podľa § 60 ods. 1 Trestného poriadku, nemôže účinne namietať v konaní pred ústavným súdom nedostatky v zápisnici okresného súdu z 24. októbra 2011.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru okrem iného aj poukazom na uplatnenie asperačnej zásady   (§ 41   ods. 2   Trestného   zákona)   všeobecnými   súdmi   pri   rozhodovaní   o   treste. Argumentuje   pritom   aj   nálezom   ústavného   súdu   z 28.   novembra   2012   a uvádza,   že   jej uplatnenie   nerešpektuje   požiadavku   primeranosti   trestu   a jeho   individualizáciu   tým,   že nezakotvuje   možnosť,   ale   bezvýnimočnú   povinnosť   súdu   v prípade   zbiehajúcich   sa trestných činov zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, a zároveň uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu   takto určenej   trestnej sadzby trestu   odňatia slobody. Zdôrazňuje, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 56/2012 zo 7. novembra 2012 mu bolo doručené až v januári 2013   a nález   ústavného   súdu   z 28.   novembra   2012   bol   zverejnený   v Zbierke   zákonov Slovenskej republiky ešte 21. decembra 2012.

K uplatnenej námietke sťažovateľa ústavný súd poukazuje na to, že všeobecné súdy rozhodujúce v trestnej veci sťažovateľa postupovali pri ukladaní trestu podľa v tom čase platného   právneho   predpisu,   a preto   je   v   tejto   súvislosti   potrebné   poukázať   na   to,   že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho   predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku. Zároveň v tejto súvislosti   ústavný súd   poznamenáva, že   rozhodovanie   o   obnove   konania nepatrí do právomoci ústavného súdu, ale miestne a vecne príslušného všeobecného súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšším   súdom   prezentované   zistenia   sa   opierajú o relevantnú právnu úpravu a sú dostatočne odôvodnené. Najvyšší súd postupoval ústavne konformným spôsobom,   keď   poukazom   na príslušné ustanovenia   Trestného   poriadku   sa dovolaním vecne nezaoberal, ale podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku ho odmietol pre nesplnenie dovolacích dôvodov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   za   daných   okolností   neexistuje   medzi   obsahom základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   obsahom   dovolacieho   uznesenia   najvyššieho   súdu   taká   príčinná   súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o vyslovení porušenia práv sťažovateľa v zmysle petitu jeho sťažnosti.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k záveru,   že sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 17 a čl. 46   ods. 1   ústavy   a práv   podľa   čl. 5   ods. 1   a čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   došlo   k odmietnutiu   dovolania   smerujúceho   proti uzneseniu krajského súdu, je zjavne neopodstatnená a z toho dôvodu rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013