znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 439/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. R. a M. R., B., RNDr. P. H. a Ing. N. H., M., zastúpených advokátom   JUDr.   J.   N.,   M.,   vo veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 Sžr/113/2011 a jeho rozsudkom z 30. novembra 2011 vydaným v tejto veci a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   R.   R.,   M.   R.,   RNDr.   P.   H.   a Ing. N.   H. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2012 doručená sťažnosť R. R., M. R., RNDr. P. H., a Ing. N. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a porušenie   čl. 12   ústavy   rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr/113/2011 z 30. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti vyplýva, že bezprostrední susedia sťažovateľov (ďalej len „stavebníci“) mali v úmysle na svojom   jednopodlažnom   dome   vybudovať sedlovú   strechu   s obytným podkrovím a prístavbu. Takýto zámer vyvolal u sťažovateľov nevôľu a obavy z ohrozenia kvality ich bývania.

Mesto M. ako prvostupňový správny orgán (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. j.: SOÚ/2007/244/Fa z 28. februára 2007 povolilo stavebníkom stavbu – Nadstavba strechy na rodinný dom a prístavba na pozemku parc. č... v k. ú. M. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podali sťažovatelia odvolanie.

Krajský stavebný úrad v B. (ďalej aj „správny orgán“) ako druhostupňový správny orgán   rozhodnutím   sp. zn.   A 2007/1729/BHN   z 21.   januára   2007   (ďalej   aj „rozhodnutie správneho   orgánu“   alebo   „stavebné   povolenie“)   v parciálnej   otázke   rozhodnutie prvostupňového   správneho   orgánu   zmenil   (zrušil   predovšetkým   povinnosť   uloženú sťažovateľom, aby strpeli vykonanie nevyhnutných stavebných prác) a vo zvyšnej časti predmetné   rozhodnutie   mesta   M.   potvrdil.   Stavebníci   tak   získali   právoplatné   stavebné povolenie na realizáciu svojho zámeru.

Sťažovatelia   následne   podali   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia správneho   orgánu.   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č. k. 1 S 80/2008-250   z 2.   júla   2009   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd sa priklonil k názoru sťažovateľov,   že   územný   regulatív   nepripúšťa   v danej   lokalite   výstavbu   viac   ako jednopodlažnej   stavby   a že   prvostupňový   správny   orgán   sa   dostatočne   nevenoval urbanistickému   a architektonickému   charakteru   prostredia   a požiadavkám   na   zachovanie pohody   bývania   či technickým   otázkam   zamýšľanej   výstavby   (realizácia   odkvapov, komínov či zásahov do konštrukčných častí susedných domov).

Stavebníci sa proti rozsudku krajského súdu odvolali. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 397/2009 z 18. augusta 2010 odvolaniu stavebníkov vyhovel a rozsudok krajského súdu   zmenil   tak,   že   žalobu   sťažovateľov   zamietol,   keďže   podľa   jeho   názoru   boli v správnom konaní o vydanie stavebného povolenia dodržané právne predpisy. Na rozdiel od názoru krajského súdu dospel najvyšší súd k záveru, že správny orgán sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými sťažovateľmi počas správneho konania.

Proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu podali sťažovatelia už predtým sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v konaní o ich predošlej sťažnosti dospel v náleze sp. zn. I. ÚS 51/2011 z 9. júna 2011 k záveru, že v najvyšší súd porušil ich základné   právo   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   keď   nepostupoval   v   súlade   s pravidlami procesného postupu pri doručovaní odvolania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku,   pretože   nedoručil   sťažovateľom   na   vyjadrenie   doplnenie   odvolania stavebníkov,   pritom   však   z neho   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal.   Aj   keď   stavebníci doručili svoje odvolanie najvyššiemu súdu po uplynutí odvolacej lehoty, najvyšší súd ho považoval   za   včas   predložené   s poukazom   na   to,   že   stavebníci   sa   nechali   zastúpiť advokátom až neskôr, po podaní odvolania. Najvyšší súd pritom pri svojom rozhodovaní o odvolaní stavebníkov v plnom rozsahu vychádzal z obsahu doplnenia odvolania. Ústavný súd   nálezom   sp. zn.   I. ÚS 51/2011   z 9.   júna   2011   rozhodol   tak,   že   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 397/2009 z 18. augusta 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   následne   v intenciách   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 51/2011 z 9. júna 2011 vyzval sťažovateľov na vyjadrenie sa k doplneniu odvolania, čo sťažovatelia urobili 3. októbra 2011. Najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu opätovne zmenil a rozsudkom   sp. zn. 10 Sžr/113/2011 z   30.   novembra   2011 rozhodol   tak,   že ich   žalobu zamietol.

Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podali sťažovatelia sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že ich „základné právo... upravené v čl. 12 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky... porušené bolo“, a aby najvyššiemu súdu prikázal „obnoviť stav pred porušením základných práv“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   namietajúcich porušenie nimi označeného základného práva.

Ústavný súd považoval najskôr za nevyhnutné zaujať postoj k nedostatkom petitu sťažnosti,   ktorým   sťažovatelia   namietali porušenie   svojich   základných   práv   upravených „v čl. 12 a 46 ústavy“ napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bez toho, aby príslušné články ústavy označili aj odsekmi. Ústavný súd tento nedostatok petitu preklenul aj bez výzvy   na jeho odstránenie   a vychádzajúc z obsahu sťažnosti   ustálil, že sťažovatelia vo vzťahu   k napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   vzniesli   výhrady   namietajúc   najmä porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to okrem iného   aj   z toho   dôvodu,   že   na jednom   mieste   textu   sťažnosti   výslovne   namietajú   voči najvyššiemu   súdu   porušenie   označeného   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a slobôd,   hoci   v petite sťažnosti opomenuli takýmto spôsobom   špecifikovať základné právo, ktorého porušenie namietajú,   a   obmedzili   sa   iba   na namietanie   porušenia   základného   práva „podľa   čl. 46 ústavy“.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   namietajú,   že   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu boli diskriminovaní, a princíp nediskriminácie je vyjadrený v čl. 12 ods. 1 a 2   ústavy,   ústavný   súd   v   časti   tohto   uznesenia   skúmal   v rozsahu   vyžadovanom   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti otázku, či mohlo dôjsť k porušeniu týchto ustanovení. Ústavný   súd   preto   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa   otázkou   možnosti   porušenia ostatných odsekov čl. 12 a čl. 46 ústavy, ktoré zjavne nie sú na okolnosti prípadu a sťažnosť sťažovateľov použiteľné.

1. Ústavný súd najprv pristúpil ku skúmaniu možného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovatelia namietali,   že   najvyšší   súd   sa   nedostatočne   vysporiadal   s tvrdeniami   obsiahnutými   v ich vyjadrení   k doplneniu   odvolania   z 3.   októbra   2011.   Neuviedli   však,   s ktorými   ich námietkami sa najvyšší súd mal opomenúť vysporiadať, ale obmedzili sa iba na všeobecné konštatovanie   tohto   nedostatku.   Zároveň   sťažovatelia   uviedli,   že   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, ale opäť bez toho, aby spresnili, v čom mal tento nedostatok spočívať.

V   súvislosti   s   namietanou   nedostatočnosťou   a   neúplnosťou   odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľov zahrnutým v podaniach   adresovaných   všeobecným   súdom   ústavný   súd   v celom   rozsahu   zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké   rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné)   a v akom   štádiu   súdneho   konania   je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Pri   posudzovaní   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a osobitne   jeho odôvodnenia   ústavný   súd   zohľadnil   to,   že   napadnutý   rozsudok   bol   vydaný   v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Súd rozhodujúci v správnom   súdnictve   (napríklad   o žalobách   proti   rozhodnutiam   správnych   orgánov; v tomto prípade krajský súd aj najvyšší súd) nie je „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich   rozhodnutí,   teda   posúdiť,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy (II. ÚS 21/09, II. ÚS 391/2010).

V   napadnutom   rozsudku   najvyšší   súd   považoval   za   pochybenie   krajského   súdu okrem   iného   skutočnosť,   že   sa   neriadil   ustanoveniami   upravujúcimi   správne   súdnictvo a nedržal sa tak úlohy, ktorá je všeobecnému súdu zverená v rámci správneho súdnictva. Najvyšší súd nemal v napadnutom rozsudku pochybnosti o správnosti skutkových zistení správnych   orgánov   oboch   stupňov.   Za   spornú   považoval   otázku,   či   stavebný   úrad   ako prvostupňový   správny   orgán   pri   vydávaní   rozhodnutia   postupoval   v súlade   s platnou územno-plánovacou dokumentáciou obce. Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu správny   orgán   správne   posúdil   súlad   plánovanej   nadstavby   s územno-plánovacou dokumentáciou.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   dostatočne   odôvodnil   názor,   podľa ktorého   sa   podkrovie   za   určitých   podmienok   nepovažuje   za samostatné   podlažie, a to odkazom   na   § 139b   ods. 1   písm. a)   zákona   č. 50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní a stavebnom   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „stavebný   zákon“),   ako aj na podzákonný predpis (vyhlášku Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002   Z. z.,   ktorou   sa   ustanovujú   podrobnosti   o   všeobecných   technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie) či technickú normu (STN 73 7301),   ktoré   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   rozlišujú   medzi   podkrovím   a podlažím a umožňujú   výklad,   podľa   ktorého   je   stavba   s podkrovím   iba   jednopodlažná   stavba. Najvyšší súd svoj záver podporil názorom, že podľa smernej časti regulatívu vzťahujúceho sa na predmetnú stavbu bolo možné povoliť aj viacpodlažné budovy, keďže obmedzenie výšky budov nebolo obsiahnuté v jeho záväznej, ale iba smernej časti. Aj v prípade, ak by závery   najvyššieho   súdu   neboli   výsledkom   jediného   možného   výkladu   ustanovení stavebného zákona a podzákonných predpisov či regulatívu vzťahujúceho sa na dotknuté územie, považuje ústavný súd daný výklad za ústavne udržateľný, keďže je toho názoru, že nevykazuje znaky svojvôle ani zjavnej neodôvodnenosti.

Najvyšší súd potvrdil aj záver správneho orgánu, podľa ktorého správny orgán nie je oprávnený v stavebnom konaní riešiť námietky v súvislosti s hranicou a vzájomnou polohou susediacich nehnuteľností v prípade umiestnenia stavby na inom mieste, ako bolo plánované počas jej výstavby v osemdesiatych rokoch, keďže vtedajší stavebný úrad stavbu napriek tomu   skolaudoval.   V prípade   posudzovanej   plánovanej   nadstavby   správny   orgán   podľa názoru   najvyššieho   súdu   správne   zohľadnil,   že   nedochádza   k   zmene   osadeniu   stavby na pozemkoch, a v tejto časti ani k zmene zastavanej plochy.

Následne sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku (s. 19 – 21) podrobne vysporiadal s námietkami sťažovateľov vrátane tých, ktoré boli súčasťou ich vyjadrenia k doplneniu odvolania z 3. októbra 2011 (konštrukčné riešenie atiky a zásah do nosného múru, svetlo-technický   posudok   a vplyv tienenia   nadstavby,   umiestnenie   komína, odvod   odpadových vôd) a ktoré predtým obšírne rekapituloval (s. 11 – 14 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu). V jednom prípade sa najvyšší súd námietkou sťažovateľov o tom, že im stavebný úrad   ako   účastníkom   správneho   konania   neumožnil   vyjadriť   sa   k podkladu   na vydanie uznesenia a k spôsobu jeho zistenia, nezaoberal, keďže ju sťažovatelia nezahrnuli do žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu.

Stavebný úrad podľa najvyššieho súdu postupoval pri vydávaní správneho povolenia v súlade so zákonom a už v čase konania zohľadňoval sporné otázky, ktoré boli neskôr aj predmetom   žaloby   sťažovateľov   v rámci   správneho   súdnictva,   pričom   vyžiadal od účastníkov   potrebné   úpravy   a predloženie   dokumentov   tak,   aby   bolo   zabezpečené dodržanie požiadaviek právnych predpisov.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd nemôže stotožniť s názorom sťažovateľov, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku ich vyjadrením z 3. októbra 2011 vôbec nezaoberal, keď   jeho obsah najprv podrobne   rekapituloval   a následne sa   s jednotlivými námietkami dostatočne vysporiadal tak, ako bolo uvedené. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd odôvodnil napadnutý rozsudok ústavne konformným spôsobom, keď sa v jeho odôvodnení vysporiadal   s námietkami   sťažovateľov   uvedenými   v   ich   vyjadrení   z 3.   októbra   2011 k doplneniu odvolania stavebníkov a uviedol aj dostatok dôvodov na svoj záver, ktorý nie je zjavne odporujúci zmyslu a účelu aplikovaných právnych noriem.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   obsahom   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sa sťažovatelia s právnymi názormi najvyššieho súdu   nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

2. Sťažovatelia ďalej namietali aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Diskriminácia   sťažovateľov   mala   z ich   pohľadu   spočívať   v   tom,   že   ani   správne orgány oboch stupňov a ani najvyšší súd nereagovali na nimi vznesené námietky, a aj v tom, že povolením nadstavby bol porušený regulatív mesta pre danú lokalitu, v ktorej je podľa sťažovateľov povolená výstavba iba jednopodlažných domov. V súvislosti s namietaným porušením čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy sťažovatelia ďalej tvrdili, že po realizácii sedlovej strechy a obytného   podkrovia   stavebníkmi   by už nebolo   technicky   možné   naplniť ich   prípadné vlastné   požiadavky   na   výstavbu   podkrovia   v   budúcnosti.   Zároveň   sa   zníži   ich   pohoda bývania, zhoršia sa svetelné podmienky a ich rodinné domy sa stanú ekonomicky menej zaujímavé.

Ústavný súd nad rámec svojho už uvedeného názoru, že najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľov obsiahnutými vo vyjadrení k doplneniu odvolania z 3. októbra 2011, dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry majú ustanovenia čl. 12 ods. 1   a   2   ústavy   charakter   ústavných   princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Uvedené ustanovenia nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je   možná   iba   v   spojení   s   ochranou   konkrétnych   práv   a   slobôd   uvedených   v ústave (II. ÚS 132/02,   IV. ÚS 150/03,   IV. ÚS 81/2011,   II. ÚS 123/02,   IV. ÚS 150/03).   Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by bolo možné vysloviť jeho   porušenie   len   v   spojení   s   vyslovením   porušenia   niektorého   zo   základných   práv a slobôd,   a preto,   ak   ústavný   súd   nedospel   k   záveru,   že   boli   porušené   základné   práva a slobody   sťažovateľa,   neexistuje   ani   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   čl. 12   ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 81/2011, IV. ÚS 214/2011).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil   reálnu možnosť   vysloviť   porušenie sťažovateľmi   označeného   základného   práva   ani   porušenie   čl. 12   ods. 1   a 2   ústavy po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie, odmietol po predbežnom   prerokovaní sťažnosť   sťažovateľov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012