znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 438/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/45/2009 a jeho uznesením z 15. marca 2011, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/230/2011 a jeho uznesením z 21.   februára   2012,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 224/2012 a jeho uznesením z 18. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2013 doručená   sťažnosť   D.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/45/2009 a jeho uznesením z 15. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Co/230/2011   a jeho   uznesením   z 21.   februára   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie krajského   súdu“),   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Cdo 224/2012   a jeho   uznesením z 18. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   z 21.   júna   2005   domáhala na okresnom súde vyslovenia neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 28. augusta 2002 uzatvorenej medzi jej manželom M. M. a obchodnou spoločnosťou G., s. r. o., K. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C/146/2005 z 13. decembra 2006 určil, že táto zmluva je ako celok neplatná. Okresný súd dospel k záveru, že nehnuteľnosti, na ktoré sa zmluva   vzťahovala,   nadobudla   sťažovateľka   spolu   s manželom   M.   M.   (žalovaným vo 4. rade).

Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalovaní v 1. – 3. rade. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co/54/2007 z 28. mája 2007 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C/146/2005 z 20. februára 2008 určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva z 28. augusta 2002 uzatvorená medzi M. M.   (žalovaným   vo   4.   rade)   a obchodnou   spoločnosťou   G.,   s. r. o.,   K.   (žalovaným v 1. rade), v časti II bode 1, týkajúcej sa rozostavaného domu na parc. č..., zapísaného na liste vlastníctva č..., k. ú. K., je neplatná. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol, teda aj v časti tykajúcej sa oplotenia, studne, žumpy a trvalých porastov, ktoré sťažovateľka podľa svojho tvrdenia nadobudla spolu s manželom za trvania manželstva.

Sťažovateľka   uvádza,   že   v   čase   rozhodovania   veci „nemala   k   dispozícii   dôkazy preukazujúce   vyššie   uvedené,   žalovaný   v   4.   rade,   manžel   sa   zdržiaval   mimo   územia Slovenska,   na   neznámom   mieste   a   mal   všetky   listiny   preukazujúce   vlastnícke   právo k predmetným veciam. Súd sa aj napriek mojim námietkam, týmto vôbec nezaoberal“.

Sťažovateľka   ďalej   k podstate   sťažnosti   uvádza,   že   na   okresnom   súde „V   roku 2009... podala návrh na obnovu konania... Svoj návrh... odôvodnila tým, že sú splnené podmienky na obnovu konania v zmysle § 228 ods. a/ a b/ Občianskeho súdneho poriadku, že má nové dôkazy, ktoré... v pôvodnom konaní nemala a účelom bolo zrušiť protizákonné rozhodnutie súdu v pôvodnom konaní.“.

Okresný súd však uznesením sp. zn. 13 C/45/2009 z 15. marca 2011 obnovu konania zamietol. V odôvodnení uviedol, že „neboli splnené podmienky na obnovu konania, pretože som o uvedených skutočnostiach vedela už v pôvodnom konaní. Súd sa na pojednávaní nezaoberal mojimi námietkami, ani nemal za preukázané či v pôvodnom konaní som mala dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Mám za to, že boli splnené podmienky na obnovu konania, z čoho musel vychádzať aj súd, keď obnovu konania pripustil. Voči Uzneseniu Okresného súdu Košice-okolie, č. k. 13 C/45/2009 som podala v zákonnej lehote odvolanie, ale odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Mojimi námietkami sa odvolací súd vôbec nezaoberal a úplne sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala dovolanie, v ktorom „žiadala... rozsudok Krajského súdu v Košiciach a rozhodnutie súdu prvého   stupňa   zrušiť   a   vrátiť   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   V   odôvodnení dovolania... namietala, že rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa vychádzajú z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a   sú   nepreskúmateľné.   Nepovolením   obnovy konania, uvedené rozhodnutia vydané v pôvodnom konaní, ktoré sú protizákonné, pretože sú   v   rozpore   s   Ústavou   Slovenskej   republiky   a   to   tým,   že   bezdôvodne   ma   pozbavujú vlastníckeho práva ostávajú v platnosti.

V právnom štáte platí zákon pre všetkých a súdy sú povinné súdnu ochranu poskytnúť všetkým. Taktiež... namietala, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa je v rozpore so skutkovým stavom zisteným na pojednávaní a skutkovým stavom v odôvodnení rozsudku.   Súd   prvého   stupňa...   na   pojednávaní   odmietol   poskytnúť   dostatočný   časový priestor   vyjadriť   sa   k   veci   a   odôvodnenie   uznesenia   je   v   rozpore   s   mojim   vyjadrením na pojednávaní a s predloženými dôkazmi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením, sp. zn. 2 Cdo 224/2012... dovolanie odmietol.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky „postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Cdo/224/2012,   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/230/2011 a Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/45/2009 bolo porušené... právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   bolo   porušené...   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Právo   D.   M....   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   v   spojení   s   princípom   právneho   štátu   podľa   čl. 1   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky,   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Cdo/224/2012,   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/230/2011 a postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/45/2009 porušené bolo.

Ústavný   súd   ruší   napadnuté   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu Košice-okolie a vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, Krajský súd v Košiciach a Okresný súd   Košice-okolie   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   D.   M.   trovy   právneho zastúpenia   vo   výške   275,94   €   na   účet   advokáta   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia.   Trovy   konania   sú   za   2   právne   úkony   po   130,16   EUR   a 2x režijný   paušál po 7,81 EUR.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

1. K napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu

Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok − odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   5 Co/230/2011   z 21.   februára   2012. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím okresného súdu.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m.   m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide   o napadnuté uznesenie okresného súdu,   ústavný súd vzhľadom   na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenie okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu

2.1   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   rozhodnutia,   poukazujúc   pritom   aj   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces   zahŕňa   aj   právo   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   má   podať   jasne   a   zrozumiteľne   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).   Všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   II. ÚS 44/03,   III. ÚS 209/04,   I. ÚS 117/05). Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné   vysporiadať   sa   s   každým   argumentom.   Podľa   rozsudku   ESĽP   vo   veci   Helle v. Fínsko   (sťažnosť   č. 20772/92)   z   19.   decembra   1998   sa   odvolací   súd   pri   potvrdení prvostupňového   rozhodnutia   v   princípe   môže   obmedziť na prevzatie   odôvodnenia   súdu nižšieho stupňa.

Normatívnym   vyjadrením   zmyslu   uvedeného   rozhodnutia   ESĽP   vo   veci   Helle v. Fínsko   je   v   slovenskom   právnom   poriadku   práve   § 219   ods. 2   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný   súd   k   citovanému   ustanoveniu   už   vyslovil,   že   zákonodarcom   upravenú fakultatívnu   možnosť   odvolacieho   súdu   obmedziť   sa   v   odôvodnení   potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné   v   záujme   ústavne   konformného   výkladu   (čl. 152   ods. 4   ústavy)   aplikovať aj vo svetle   judikatúry   ústavného   súdu   a   ESĽP   zaoberajúcej   sa   právom   účastníka občianskeho   súdneho   konania   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu. Ak tak   všeobecný   súd   nepostupoval,   jeho   rozhodnutie   je   nevyhnutné   považovať za arbitrárne, svojvoľné, a tým priamo zasahujúce do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 118/2010).

Sťažovateľkina argumentácia sa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, obmedzila iba na tvrdenie, že odvolací súd sa jej námietkami vôbec nezaoberal a úplne sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa.

V nadväznosti na uvedené sa ústavný ďalej zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozsudku z uvedených hľadísk.

Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľky v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1 a 3 OSP a napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP, pretože bolo podľa jeho názoru „vecne správne, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie“.

Podľa názoru krajského súdu ani jeden zo sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov nebol daný. Krajský súd ďalej uviedol, že „Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205   ods. 2   písm. c)   O. s. p.]   je   v   sporovom   konaní   odvolacím   dôvodom   len za predpokladu,   že príčinou   neúplných   skutkových zistení   bola okolnosť,   že   súd   prvého stupňa   nevykonal   účastníkom   navrhnutý   dôkaz,   spôsobilý   preukázať   právne   významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť,   že   nevykonal   dôkazy   účastníkmi   navrhnuté,   nemôže   byť   v   sporovom   konaní spôsobilým   odvolacím   dôvodom.   Z   povahy   veci   vyplýva,   že   účastník,   ktorý   v   odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý – hoci bol navrhovaný – nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Žalobkyňa v odvolaní neoznačila žiaden dôkaz, ktorý – hoci bol navrhovaný – nebol vykonaný.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.“.

V závere odôvodnenia krajský súd uviedol, že sťažovateľka „v odvolaní v podstate iba opakuje skutočnosti uvádzané už v konaní na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd riadne a presvedčivo vyrovnal, preto k dôvodom napadnutého uznesenia nie je potrebné nič dodať“.

Podľa § 228 ods. 1 OSP právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak

a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

c) bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu,

d) Európsky   súd   pre   ľudské   práva   rozhodol   alebo   dospel   vo   svojom   rozsudku k záveru,   že   rozhodnutím   súdu   alebo   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   boli   porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením,

e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.

Podľa   § 232   ods. 1   OSP   návrh   na   obnovu   konania   prejedná   súd,   ktorý   o   veci rozhodoval v prvom stupni.

Podľa § 234 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne, alebo obnovu konania povolí.

Ústavný   súd   z   dokumentácie,   ktorú   mal   k   dispozícii,   zistil,   že   sťažovateľke   bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ňou podaného návrhu (na obnovu konania) vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka nepreukázala žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej   viny   nemohla   použiť   v   pôvodnom   konaní   (o   vyslovenie   neplatnosti   zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 28. augusta 2002 vedenom okresným súdom pod sp. zn.   15 C/146/2005).   Odôvodnenie   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia okrem iného aj s odkazom na odôvodnenie uznesenia okresného súdu sp. zn. 13 C/45/2009 z 15.   marca   2011   nie   je   v   prípade   zamietnutia   návrhu   na   obnovu   konania   v   rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu; ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 Co 230/2011 z 21. februára 2012 sa krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami, ktoré následne   sťažovateľka   formulovala   vo   svojej   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Z hľadiska procesného   postupu   krajský   súd   rozhodoval   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu okresného súdu   sp. zn. 13 C/45/2009 z 15. marca 2011, ktorým   bol návrh sťažovateľky na povolenie obnovy konania zamietnutý v súlade s § 234 ods. 1 OSP.

Reálne   garantovanie   a   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v   konaní o obnovu konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   namietané   uznesenie   krajského   súdu   bolo   arbitrárne a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými   v   odôvodnení   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   13 C/45/2009   z 15.   marca 2011)   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal s námietkami sťažovateľky (identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti ústavnému súdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B.   v.   Slovenská   republika,   rozsudok   zo   4.   marca   2003   a   v   ňom   odkaz   na   ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu   súdneho   konania   [bližšie   pozri   Svák,   J.   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že námietky   sťažovateľky   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   sú   zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a ani právom   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

2.2   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým   patrí   aj   základné   právo   zaručené   v   čl. 20   ods. 1   ústavy,   ak   toto   porušenie nevyplývalo   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavno-procesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   porušenie   ústavno-procesných   princípov vyjadrených   v   čl. 46   ods. 1   ústavy   nezistil,   sťažnosť   aj   v časti,   ktorá   smeruje   proti napadnutému rozsudku krajského súdu, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prorokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. K napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu

Argumentácia sťažovateľky uplatnená v sťažnosti vo vzťahu k namietanému postupu a uzneseniu   najvyššieho   súdu   sa   zúžila   iba   na   samotné   konštatovanie   o   porušení   jej v sťažnosti   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru   bez zdôvodnenia, v čom má podľa nej toto porušenie spočívať. Keďže sťažovateľka neuvádza žiadne   konkrétne   výhrady   voči   napadnutému   postupu   a uzneseniu   najvyššieho   súdu, nemožno s ňou polemizovať jej ani oponovať konkrétnymi argumentmi.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Keďže,   ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľka   okrem   strohej   konštatácie o nepochybnom porušení jej v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu ničím neodôvodnila namietané   porušenie   svojich   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práva   podľa dohovoru,   nepreukázala   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením a postupom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Podľa ústavného súdu   má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu (napr. IV. ÚS 124/08)

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľky neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť sťažovateľky neobsahuje v tejto časti kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa   ani   podstatnú   zákonom   predpísanú   náležitosť   ustanovenú   v § 20   ods. 1   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd v súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti uvádza, že sťažovateľka je zastúpená advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Napokon ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, s prihliadnutím aj na napadnuté uznesenie krajského súdu dodáva, že tento sa podľa neho so skutkovou   a právnou   problematikou   súvisiacou   s posudzovanou   vecou   (návrhom na povolenie   obnovy   konania)   vysporiadal   z hľadiska   ústavných   aspektov   spôsobom ústavne akceptovateľným.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú,   ako   aj   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013