znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 438/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   októbra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. A. Ch., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.   48   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 121/2006 a jeho rozsudkom zo 14. júla 2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 138/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011 doručená sťažnosť M. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 121/2006 a jeho rozsudkom zo 14. júla 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 138/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 121/2006 zo 14. júla 2009 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 6 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere jedenásť rokov. Zároveň bol týmto rozsudkom zrušený výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5 T 136/07 z 9. januára 2008. Označeným rozsudkom okresného súdu bol rovnako uznaný za vinného aj spoluobžalovaný P. Š.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 To 138/2009 z 2. júna 2011 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 121/06 z 21. novembra   2006,   ktorým   bola   obžaloba   podaná   proti   sťažovateľovi a spoluobžalovanému P. Š. v rámci predbežného prejednania odmietnutá z dôvodu, že „boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby, najmä teda tým,   že orgány činné v trestnom konaní sú povinné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému, tak aj dôkazy svedčiace v jeho prospech /§ 2 ods. 10 Tr. por./ a v tejto súvislosti   vytkol   prípravnému   konaniu,   že   neboli   vykonané   žiadne   relevantné   úkony smerujúce k výsluchu znovu označených svedkov.“ (v konkrétnostiach išlo o zabezpečenie výsluchu svedkov M. L., M. M. a C. M. navrhnutých sťažovateľom). Ústavný súd zistil, že označené uznesenie okresného súdu bolo odvolacím súdom následne zrušené uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 5/07 zo 17. januára 2007.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že na vypočutí označených svedkov trval aj následne na hlavných pojednávaniach pred okresným súdom, na ktorých „uviedol adresu svedka   M.   L.“ a obhajkyňa   spoluobvineného „uviedla   súdu   adresu   svedka   M.   M. Prvostupňový súd vykonal lustráciu v evidencii odsúdených, z ktorej vyplynulo, že svedok M. M. bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Iné úkony k mnou navrhovaným svedkom neboli urobené a môj návrh na výsluch týchto svedkov na hlavnom pojednávaní zamietol.“. Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   aj   v konaní   pred   odvolacím   súdom „... taktiež rozhodne trval na výsluchu týchto svedkov“.

Okresný súd ani krajský súd podľa názoru sťažovateľa „nevyužili všetky zákonné možnosti   na   zabezpečenie   prítomnosti   mnou   navrhovaných   svedkov,   ktorých   výsluch považujem za nevyhnutný.

Naplnenie práv obvineného je jedným z prvkov spravodlivého procesu a to právo obhajovať sa osobne, vypočúvať, alebo dať vypočúvať svedkov.

Toto moje právo bolo preto postupom súdov a jeho rozhodnutiami porušené.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   na   spravodlivý   proces   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/121/2006 a to rozsudkom zo dňa 14. júla 2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní 4 To 138/2009 a to rozsudkom zo dňa 02. 06. 2011, porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   opätovne   rozhodol a vykonal dokazovanie vo veci

3. odkladá sa vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T 121/2006 a jeho rozsudku zo 14. júla 2009

V súvislosti   s namietaným   porušením   sťažovateľom   označených   práv   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 121/2006 a jeho rozsudkom zo 14. júla 2009   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   jeho   právomoc   rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní sťažovateľa   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 To 138/2009 a jeho rozsudku z 2. júna 2011

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 138/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2011 sťažovateľ predovšetkým namieta, že odvolací súd zamietol jeho odvolanie napriek tomu, že neboli v konaní pred súdom prvého stupňa vypočutí ním navrhnutí svedkovia a ani krajský súd nevyužil všetky zákonné prostriedky, ktoré mal k dispozícii na zabezpečenie prítomnosti ním navrhnutých svedkov na verejnom zasadnutí.

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajský súd predovšetkým konštatoval,   že „Pred   súdom   prvého   stupňa   bolo   na   hlavnom   pojednávaní   vykonané dokazovanie zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por. Okresný súd vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako   to   ukladá   ustanovenie   §   2   ods.   12   Tr.   por.   a dospel   tak   k správnym   skutkovým zisteniam.

Odvolací   súd   nemá   pochybnosti   o správnosti   skutkových   zistení   vo   výroku napadnutého   rozsudku,   pretože   zodpovedajú   výsledkom   vykonaného   dokazovania   na hlavnom pojednávaní a je nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný M. sa spoločne   s...   v rozhodnom   období   za   okolností   a spôsobom   ustáleným   v rozsudku   súdu prvého stupňa žalovaných skutkov v bode 1/, 2/ napadnutého rozsudku dopustil.“.

V ďalšej   časti   odôvodnenia   sa   krajský   súd   vyjadril   k odvolacím   námietkam sťažovateľa, ktorých súčasťou bola aj jeho námietka formulovaná v sťažnosti adresovanej ústavnému   súdu,   teda   námietka   nevypočutia   ním   navrhovaných   svedkov,   resp. nevynaloženia dostatočného úsilia na ich vypočutie. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol: „Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného M. M., krajský súd zistil, že nejde o novú doteraz   neuplatnenú   obhajobu   obžalovaného,   ale   len   opakované   tvrdenie z predchádzajúcich štádií trestného stíhania, s ktorými sa dôsledne v súlade so stavom veci a zákonom   vysporiadal   súd   prvého   stupňa   a v odôvodnení   napadnutého   rozsudku.   Ani krajský   súd   nemá   pochybnosti   o vierohodnosti   dôkazov,   ktoré   obžalovaného   z trestnej činnosti usvedčujú. Pokiaľ sa obžalovaný v rámci odvolania domáhal vypočutia ďalších svedkov,   krajský   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   opakovanie   výsluchov spoluobžalovaného a svedkov vo veci už vypočutých nie je opodstatnené. Ďalších svedkov, ktorých   sa   obžalovaný   domáhal   vypočuť,   krajský   súd   uvádza,   že   napriek   opakovaným predvolaniam   v   priebehu   viac   ako   jedného   roka   sa   týchto   požadovaných   svedkov nepodarilo zabezpečiť (C. M., M. L.).“

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   v súvislosti   s prípravou   predbežného prerokovania   sťažnosti   zistil,   že   krajský   súd   skutočne   opakovane   predvolával   na   rôzne termíny verejného zasadnutia svedkov M. M. a C. M. (verejné zasadnutia určené na 10. december 2009, 18. február 2010, 21. jún 2010, 27. január 2011). Svedka M. predvolával krajský   súd   opakovane   z adresy...   B.,   ako   aj   z   adresy   v S.   u   pani   K.   a   svedkyňu   M. z adresy... B.

Zo   zistení   ústavného   súdu   taktiež   vyplynulo,   že   aj   okresný   súd   zisťoval   adresy trvalého pobytu svedkov M. a M. v Registri obyvateľov Slovenskej republiky. Svedka M. predvolával okresný súd aj z adresy... S. u pani K., ktorú na hlavnom pojednávaní konanom 9. júna 2009 uviedla obhajkyňa spoluobžalovaného Š.. Okresný súd predvolával svedka M. z tejto adresy ihneď na najbližší termín hlavného pojednávania, t. j. na 14. júl 2009.

Pobyt   svedka   M.   krajský   súd   zisťoval   aj   dožiadaním   adresovaným   Prezídiu Policajného zboru, Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce, Národnej ústredni SIRENE, Pribinova 2, Bratislava, keďže tento svedok sa mal údajne zdržiavať vo väzbe v Rakúsku, pričom   táto   skutočnosť   bola   potvrdená   aj   prípisom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky,   Prezídiom   Policajného   zboru,   Úradom   medzinárodnej   policajnej   spolupráce, Národnou   ústredňou   Interpolu,   Bratislava   (ďalej   len   „Národná   ústredňa   Interpolu“), č.   PPZ-10125/MPS-NUI-2009-AT   z 29. júla   2010.   Z   predmetného   prípisu   Národnej ústredne   Interpolu   vyplýva,   že   svedok   M.   M.   sa   nachádzal   vo   vyšetrovacej   väzbe Krajinského   súdu   Eisenstadt   od   24. septembra   2009   do   13.   decembra   2009,   pričom   po prepustení z väzby uviedol ako adresu pobytu –... B.

Z adresy...   B.   sa   krajský   súd   pokúšal   svedka   M.   predviesť   prostredníctvom Policajného   zboru,   pričom   pokus   zo   16.   septembra   2010   bol   neúspešný.   Riaditeľ Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   v   Pezinku   prípisom   zo 16. septembra   2010 krajskému súdu tiež oznámil, že na adrese... B., „od p. K. trvale bytom S. zistené, že tam menovaný nebýva a taktiež nám nevedela uviesť, kde by sa mohol zdržiavať“.

Spis bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní ešte v roku 2009 a krajský súd vo veci rozhodol až 2. júna 2011. V období viac ako jedného roka krajský súd opakovane   nariaďoval   termín   verejného   zasadnutia   a   následne   odročoval,   väčšinou z dôvodu   neúspešného   pokusu   o   doručenie   predvolania   sťažovateľovi   alebo   jeho spoluobžalovanému   Š.   Krajský   súd   opakovane   predvolával   na   verejné   zasadnutie   aj svedkov M. a M., zisťoval pobyt svedkov a svedka M. sa snažil aj predviesť.

Po   neúspešných   pokusoch   o   zabezpečenie   účasti   týchto   svedkov   na   verejnom zasadnutí   krajský   súd   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   na   základe   existujúcich a vykonaných dôkazov, ktoré považoval za postačujúce na konštatovanie záveru o vine sťažovateľa.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   (v   spojení s postupom okresného súdu) smerujúci k zabezpečovaniu účasti sťažovateľom navrhnutých svedkov za dostačujúci a primeraný okolnostiam posudzovanej veci. Za daných okolností ústavný   súd   nemá   dôvod   spochybňovať   z   ústavného   hľadiska   postup   krajského   súdu v sťažovateľovej   veci   a ani závery, ku   ktorým   dospel   v namietanom rozsudku.   V   tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej konštantne zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Na základe už uvedených vlastných zistení a po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 121/2006 zo 14. júla 2009 ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že námietky sťažovateľa nie sú v posudzovanej trestnej veci opodstatnené a nezakladajú dôvody na to, aby po prípadnom prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie mohol   vysloviť   porušenie   sťažovateľom   označených práv. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011