znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 438/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   21 C 124/08   a jeho   uzneseniami   č. k.   21 C 124/08-41 z 30. januára   2009,   č. k.   21 C 124/08-57   z   3.   februára   2010   a   č. k.   21 C 124/08-58 z 3. februára   2010,   ako   aj uzneseniami   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   2 Co 39/09-49 z 27. februára 2009 a č. k. 4 Co/76/2010-63, 4 Co/77/2010 z 28. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2010 doručená sťažnosť V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 124/08 a jeho uzneseniami č. k. 21 C 124/08-41 z 30. januára 2009, č. k. 21 C 124/08-57 z 3. februára 2010   a   č. k.   21 C 124/08-58   z   3.   februára   2010,   ako   aj uzneseniami   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   2 Co 39/09-49   z 27.   februára   2009   a č. k. 4 Co/76/2010-63, 4 Co/77/2010 z 28. mája 2010.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa,   ako   aj   z jej   príloh   a súvisiaceho   spisového   materiálu vyplýva,   že   sťažovateľ   22.   júla   2008   podal   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „Žalobný návrh na ochranu osobnosti a škodu spôsobenú úradným postupom“, ktorým sa domáhal zrušenia uznesení bývalého Mestského súdu v B. sp. zn. 2 T 38/94 z 2. októbra 1996   a 14. mája 1998,   ako   aj   uhradenia   majetkovej   ujmy   v sume   52 990   Sk   a taktiež nemajetkovej   ujmy   v sume   52 990   Sk.   Sťažovateľ   zároveň   požiadal   okresný   súd o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodov, že sa nachádza vo výkone doživotného trestu odňatia slobody, ako aj o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Po predložení potvrdenia   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   sťažovateľa   okresný   súd uznesením č. k. 21 C 124/08-41 z 30. januára 2009 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal a jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nevyhovel. Odvolanie sťažovateľa bolo uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 39/09-49 z 27. februára 2009 odmietnuté, pretože sťažovateľ v podanom odvolaní neuviedol, v čom podľa neho spočíva   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia,   z akého dôvodu   nesúhlasí   s rozhodnutím súdu   prvého   stupňa   a čoho   sa   domáha.   Označené   uznesenie   krajského   súdu   bolo sťažovateľovi doručené 17. apríla 2009. Nadväzne na to okresný súd vyzval sťažovateľa 28. mája 2009 na zaplatenie súdneho poplatku v sume 118,50 €, v spojitosti s čím tento opätovne   požiadal   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pričom   svoj   návrh   nijako neodôvodnil.   Okresný   súd   uznesením   č. k.   21 C 124/08-57   z 3.   februára   2010   konanie o návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov zastavil. Zároveň uznesením č. k. 21 C 124/08-58   z 3.   februára   2010   okresný   súd   zastavil   aj   konanie   o   návrhu sťažovateľa   na zaplatenie   nemajetkovej   ujmy.   Odvolací   súd   uznesením   č. k. 4 Co/76/2010-63, 4 Co/77/2010 z 28. mája 2010 zastavujúce prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť takto: «OS v BA 1 a KS v BA odôvodnili zamietnutie oslob. od súdneho poplatku v dvoch bodoch.

Bod č. 1 – svoje nepriaznivé majetkové, osobné, zárobkové možnosti si zavinil sám vlastným konaním páchaním trestnej činnosti, za ktorú bol právoplatne odsúdený a daný do výkonu trestu odňatia slobody.

Bod č. 2 – bezúspešné uplatňovanie a bránenie práv. 2a – nedostatok právomoci všeobecných súdov preskúmavať uznesenia vydané trest. súdom.

2b – nepreukázanie protiprávneho zásahu. 2c – nepreukázanie zásahu do osobnostnej zložky. 2d – nepreukázanie,   v akej   miere   bola   v značnom   rozsahu   znížená   vážnosť v spoločnosti.

Nesúhlasím s argumentačnými závermi oboch súdov, ak v bode č. 1 vyčíta páchanie trestnej   činnosti   a právoplatné   odsúdenie   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody.   Len   pobyt „v base“ sám osebe nemôže byť v posudzovaní nepriaznivou okolnosťou podmieňujúcou zamietnutie žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Nesúhlasím s argumentačnými závermi oboch súdov, ak v bode č. 2 2a – domnieva sa, že všeobecné súdy môžu preskúmavať vydané uznesenia trestných súdov,   či   svojím   obsahom,   formou   nezasiahli   do   napr.   práva   na   ochranu   osobnosti, ústavného alebo medzinárodného práva. Všeobecné súdy sú len viazané výrokmi trestných súdov, výškou škody a pod. Tu som poopravil svoj žalobný petit, že ak všeobecný súd nemá dostatok právomoci o zrušení chybných uznesení, jednať o nich netreba.

2b – protiprávnosť konania vidím v doručení chybných uznesení, ktoré ma priviedli do omylu. Štátne orgány môžu podľa ústavy konať len v súlade so zákonmi. A doručenie chybného uznesenia s chybou nie je v súlade s ústavou SR a trestným poriadkom. Pisárska chyba prichádza do úvahy ako neúmyselné konanie.

2c – OZ uvádza len príkladom rozsah osobnostných práv a OZ uvádza česť, meno, povesť a pod., čiže skôr vonkajší prejav osoby, jej identifikácie v spoločnosti a OZ skôr myslí na defamačný – protiprávny zásah. Domnievam sa, že rozsah práv osobnostných je ďaleko   širší.   Napr.   vzťah   občan   a štát.   Má   štát   právo   jednať   s občanom   pohŕdavo, svojvoľne, zlomyseľne a pod. Hlavne, keď zistí, že proti nemu stojí jedinec právne nezrelý, bez   právnej   kvalifikovanej   pomoci,   bez   finančných   prostriedkov   má   právo   nekydať do uznesenia čo chce? Nesprávny úradný postup je spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv. 2d – Pri zásahu do osobnostného práva nie je základný predpoklad znížená vážnosť v spoločnosti, t. j. široká publicita. Nemôžem akceptovať argumentačný záver súdov, že základnou   podmienkou   úspešného   uplatňovania   práva   na   ochranu   osobnosti   je   značné zníženie   vážnosti   v spoločnosti.   Značné   zníženie   vážnosti   v spoločnosti   napr.   printovým médiom,   elektronickým   médiom má za   následok   ťažší zásah do tohto   práva.   Oba súdy nadobudli   predstavu,   že   ochrana   osobnosti   je   len   vtedy,   keď   protiprávny   zásah   má publicitný   účinok,   t.   j.   že   sa   o ňom   dozvedá   x-tý   počet   osôb   a pôvodca   defamácie   je identifikovateľný ako fyzická osoba.»

Podľa názoru sťažovateľa zastavením konania v časti ochrany osobnosti a zaplatenia nemajetkovej ujmy sa mu „uprelo... jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom takto rozhodne:

„Okresný súd v Bratislave 1 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 124/08 zo dňa 22. 7. 2008 porušil základné právo V. H. na súdnu ochranu čl. 46 Ústavy   SR   a čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ľudských   právach   tým,   že   zastavil   súdne   konanie v časti ochrany osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ústavný súd SR ruší predmetné uznesenia, a to:

uznesenie OS v BA 1 č. k. 21 C 124/08-41, uznesenie OS v BA 1 č. k. 21 C 124/08-57, uznesenie   KS v BA   č. k.   2 Co 39/09-49,   uznesenie   OS v BA 1   č. k.   21 C 124/08-58 a uznesenie KS v BA č. k. 4 Co 76/2010-63.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv podľa je potrebné posudzovať spoločne (m. m. IV. ÚS 195/07).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu č. k. 21 C 124/08-41 z 30.   januára   2009,   č. k.   21 C 124/08-57   z   3.   februára   2010   a   č. k.   21 C 124/08-58 z 3. februára 2010

Z citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva   princíp   subsidiarity,   podľa   ktorého právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti namietanému postupu, ako aj proti označeným uzneseniam okresného súdu bol sťažovateľ   oprávnený   podať   odvolanie   (zo   sťažnosti,   ako   aj   zo   spisu   vyplýva,   že   toto oprávnenie   využil).   O   odvolaniach   sťažovateľa   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať   o   jeho   sťažnosti   smerujúcej   proti   označenému   postupu   a označeným uzneseniam okresného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva   podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č. k.   2 Co 39/09-49 z 27. februára 2009

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody. Zmeškanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   namietané   uznesenie   krajského   súdu nadobudlo právoplatnosť 17. apríla 2009.

Nadobudnutím   právoplatnosti   predmetného   uznesenia   krajského   súdu   začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažnosť bola v danej veci podaná na poštovú prepravu 6. septembra 2010 a doručená ústavnému súdu 9. septembra 2010.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd skonštatoval, že sťažnosť bola v časti týkajúcej sa namietaného uznesenia krajského súdu doručená ústavnému súdu po uplynutí lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   ju   pri   predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 Co/76/2010-63, 4 Co/77/2010 z 28. mája 2010

Sťažovateľ   napokon   namietal   porušenie   svojich   označených   práv   uznesením krajského   súdu   č. k.   4 Co/76/2010-63,   4 Co/77/2010   z 28.   mája   2010,   ktorým   boli potvrdené uznesenia okresného súdu z 3. februára 2010 a ktorým bolo zastavené konanie o jeho   návrhu   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ako   aj   konanie   o jeho   návrhu o priznanie   nemajetkovej   ujmy.   Namietané   porušenie   označených   práv   však   nijako neodôvodnil.   Odôvodnenie   sťažnosti   sa   týka   výlučne   napadnutého   uznesenia   okresného súdu č. k. 21 C 124/08-41 z 30. januára 2009, ktorým okresný súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   nevyhovel   jeho   žiadosti   o ustanovenie   zástupcu z radov advokátov.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením   článkov   ústavy   alebo   inej   medzinárodnej   zmluvy,   ale   aj   skutkovo   (napr. IV. ÚS 383/09).

Keďže   sťažovateľ   nebol   pri   podaní   sťažnosti   zastúpený   advokátom   a ani   o jeho ustanovenie   v konaní   pred   ústavným   súdom   nepožiadal,   ústavný   súd   neodmietol   jeho sťažnosť v tejto časti   s poukazom   na citované ustanovenia zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí, ale napadnuté uznesenie preskúmal.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre už vyslovil, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   aj   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Krajský   súd   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   č. k. 21 C 124/2008-57   z 3.   februára   2010,   ktorým   bolo   zastavené   konanie   o oslobodenie od súdnych poplatkov, uviedol:

„V prípade prvého uznesenia súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodoval o návrhu navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorý bol v poradí už druhou takouto žiadosťou navrhovateľa v konaní, o ktorej rozhoduje súd podľa ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p. Súd prvého stupňa sa správne zaoberal najskôr tým, či sú splnené podmienky na konanie o tomto návrhu s prihliadnutím na ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. (v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p.), podľa ktorého len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Pre konanie o novom návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov navrhovateľa   bolo rozhodujúce   zistenie,   ako   je   nový   návrh odôvodnený a či medzičasom došlo k zmene majetkových a sociálnych pomerov navrhovateľa a k zmene žalobného   návrhu   podporeného   inými   skutkovými   tvrdeniami,   ktoré   by   samé,   alebo v spojení s tvrdeniami odôvodňujúcimi pôvodný návrh, mohli zmeniť záver súdu prvého stupňa o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania práva, ku ktorému dospel pri rozhodovaní o prvom návrhu navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Odvolací   súd   pri   preskúmavaní   veci   zistil,   že   nový   návrh   navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorý bol doručený súdu 16. 6. 2009 nie je ničím odôvodnený (č. l. 56) a že od rozhodovania o prvom návrhu navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením z 30. 1. 2009 č. k. 21 C 124/2008-41 v spojení s uznesením odvolacieho súdu z 27. 2. 2009 č. k. 2Co 39/2009-49 navrhovateľ nezmenil svoj žalobný návrh a ani nedoplnil jeho odôvodnenie, a teda že závery súdu prvého stupňa o týchto rozhodných   skutočnostiach   4 Co/76/2010,   4 Co/77/2010   zodpovedajú   obsahu   návrhu (č. l. 56)   a   obsahu   súdneho   spisu.   Za   takéhoto   stavu,   keď   nedošlo   k   žiadnym   zmenám vo veci, aj odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa, považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa   z   30. 1. 2009   č. k.   21C   124/08-41   v   spojení   s   uznesením   odvolacieho   súdu z 27. 2. 2009   č. k.   2 Co 39/2009-49,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   25. 2. 2009,   za prekážku (už právoplatne rozhodnutej veci), pre ktorú nie je možné konať o druhom návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkoch a pre ktorú bolo potrebné konanie o tomto návrhu navrhovateľa zastaviť.“

K zastaveniu konania v časti návrhu sťažovateľa o priznanie nemajetkovej ujmy, teda vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 21 C 124/2008-58 z 3. februára 2010 krajský súd okrem iného uviedol:

„Námietka   navrhovateľa,   že   súd   prvého   stupňa   nemohol   toto   konanie   zastaviť, pretože už začal konať vo veci samej nebola dôvodná, pretože do rozhodnutia súdu prvého stupňa o zastavení konania v časti nemajetkovej ujmy, boli vykonané len úkony smerujúce k spresneniu žalobného návrhu a k rozhodnutiu o návrhu na oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkov a nebol zaslaný návrh na vyjadrenie odporcovi. Súd prvého stupňa teda   ešte   nezačal   konať   vo   veci   samej   (nebol   prednesený   návrh   na   pojednávaní   pred súdom), a preto je jeho rozhodnutie o zastavení konania v súlade aj s úpravou v ustanovení § 10 ods. 2 písm. a/ zák. o súdnych poplatkoch, podľa ktorej súd pre nezaplatenie poplatku prvostupňový súd konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej.“

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   hodnotenie   skutkového a právneho stavu nevykazuje žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústilo do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o jeho zisteniach. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu a jeho rozhodnutia ako vecne správne potvrdil.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nezistil, že by jeho závery boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Rozhodnutie krajského súdu je potrebné kvalifikovať ako ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je jasné a zrozumiteľné, a keďže sa opiera o relevantné ustanovenia procesného kódexu, jeho   závery   nie   je   ústavný   súd   oprávnený   korigovať,   resp.   nahrádzať.   Sťažovateľova nespokojnosť s obsahom tohto rozhodnutia nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   vyzývať   sťažovateľa na predloženie splnomocnenia na zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom (§ 20   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde).   Rovnako   tak   rozhodovanie   o ďalších   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. novembra 2010