znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 437/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., Ž., zastúpenej advokátom Mgr. P. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl. 36   ods. 1   Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa   čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 56/2011 a jeho rozsudkom z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti T.,   a. s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 Cdo 56/2011   a   jeho   rozsudkom   z   30.   mája   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti, z k nej pripojených príloh, ako aj z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka bola vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č... pre kat. úz. B., o ktorých bolo následne rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský   súd“)   sp. zn.   12 Co/119/2009   z 30.   novembra   2010   rozhodnuté   tak,   že sťažovateľka je povinná ich vydať v lehote 30 dní od právoplatnosti uvedeného rozsudku MUDr. H. B. (ďalej len „žalobkyňa“).

Žalobkyňa si písomnou výzvou z 24. apríla 1991 za seba, ako aj za ďalšiu osobu (ako jej   splnomocnenkyňa) uplatnila   reštitučný   nárok   na   vydanie   predmetných   nehnuteľností na základe zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 403/1990   Zb.“)   voči   právnemu predchodcovi sťažovateľky (O., š. p., Ž.). Už právny predchodca sťažovateľky namietal, že žalobkyňa nemá právne postavenie oprávnenej osoby, keďže nie je dedičkou po pôvodnej vlastníčke dotknutých nehnuteľností.

Žalobkyňa následne podala Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)   žalobu   o   vydanie   nehnuteľností   (ktoré   boli   v držbe   právneho   predchodcu sťažovateľky), alternatívne o uzatvorenie dohody o ich vydaní.

V inom konaní bolo už predtým na návrh žalobkyne rozsudkom okresného súdu č. k. 18 C 262/91-13   z   20.   decembra   1991   právoplatne   určené,   že   žalobkyňa   je   dedičkou po zosnulej   pôvodnej   vlastníčke   nehnuteľností   (oprávnenej   osobe   v zmysle zákona č. 403/1990 Zb.).

V konaní   o   žalobe   voči   sťažovateľke   o   vydanie   nehnuteľností,   alternatívne o uzatvorenie   dohody   o   ich   vydaní,   predchádzali   napadnutému   rozhodnutiu   najvyššieho súdu   viaceré   rozhodnutia   okresného   súdu,   krajského   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu (rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   21 C 56/92   z   5.   júna   1992,   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 11 Co 410/92 z 9. septembra 1992, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 34/93 z 29. apríla   1993,   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   13 C 159/93   z   1.   februára   1995, rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 1598/95 zo 7. júna 1995, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 115/95 z 24. novembra 1995, uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 Co 64/96 z 31. júla 1996, rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 43/97-237 z 12. júla 2000, uznesenie krajského   súdu   sp. zn.   17 Co 2555/00   zo   16.   februára   2001,   rozsudok   okresného   súdu č. k. 18 C 43/97-581   z   19.   mája   2004,   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   13 Co 238/2004 z 22. februára 2005, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 238/2007 z 25. februára 2009 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co/119/2009 z 30. novembra 2010).

Pre   posúdenie   sťažnosti   je   významné,   že   krajský   súd   ostatným   z uvedených rozhodnutí sp. zn. 12 Co 119/2009 z 30. novembra 2010 na odvolanie žalobkyne (potom, ako najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 238/2007 z 25. februára 2009 jeho predchádzajúci rozsudok z 22. februára 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie) rozsudok okresného súdu   vo   výroku,   ktorým   zamietol   žalobu   žalobkyne   o uzatvorenie   dohody   o   vydaní nehnuteľností   vedených   na sťažovateľku   v celosti,   a vo   výroku, ktorým   zamietol   návrh na vydanie predbežného opatrenia, potvrdil. Vo výroku, ktorým zamietol návrh na vydanie veci,   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   sťažovateľke   uložil   povinnosť   vydať žalobkyni nehnuteľnosti, ktorých sa týkal ňou uplatnený reštitučný nárok.

Podľa krajského súdu je žalobkyňa ako spolubývajúca osoba dedičkou po oprávnenej osobe, pričom krajský súd bol toho názoru, že je povinný vychádzať z rozsudku okresného súdu sp. zn. 18 C 262/91 z 20. decembra 1991, ktorý na návrh žalobkyne jej postavenie dedičky potvrdil. Krajský súd uviedol, že tento rozsudok je záväzný aj pre súd v inom konaní. Navyše, odkázal na už v konaní vyslovený názor najvyššieho súdu, z ktorého malo vyplývať, že žalobkyňa (ako dedička po pôvodnej oprávnenej osobe) splnila podmienku oprávnenej osoby ako jej právna nástupkyňa.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 119/2009 z 30. novembra 2010, pokiaľ ide o výrok, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobe vyhovel, a proti výrokom o trovách konania, podala sťažovateľka dovolanie.

Dovolací súd dospel k záveru, že obsah dovolania sťažovateľky nie je spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov   výslovne   v   ňom   uvedených.   Keďže   v   preskúmavanej   veci   nezistil   existenciu dôvodov dovolania a nedospel ani k záveru, že by konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté relevantnou vadou, dovolanie sťažovateľky podľa § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) napadnutým rozsudkom zamietol.

Pre rozhodnutie o sťažnosti (rovnako aj pre výsledok konania pred najvyšším súdom ako   súdom   dovolacím)   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   významná   nasledujúca   časť odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorá   sa   týka   významu rozhodnutia v inom konaní o tom, že žalobkyňa je dedičkou po zosnulej oprávnenej osobe: «Dovolací   súd   nemal   žiaden   dôvod   ani   na   zmenu   právneho   názoru   vysloveného vo vyššie   spomenutom   uznesení   najvyššieho   súdu   v   otázke   viazanosti   výrokom právoplatného   rozsudku   vydaného   v   inom   konaní,   z   ktorého   rovnako   odvolací   súd   pri svojom rozhodnutí vychádzal. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že výsledky dokazovania vykonaného   v   tomto   konaní   nesvedčili   pre   záver   vyslovený   vo   výroku   skôr   vydaného právoplatného rozsudku, treba uviesť, že v tomto konaní už nebol žiaden dôvod vykonávať dokazovanie a prijímať „nové“ skutkové a právne závery v otázke, ktorá bola už v inom konaní právoplatne vyriešená. V tomto konaní súd už nie je ani oprávnený skúmať vecnú správnosť výroku takéhoto rozhodnutia a ani procesného postupu vedúceho k jeho vydaniu. Problematikou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberal aj Ústavný súd   Slovenskej   republiky   v   Náleze   z   20.   januára   2010   sp. zn.   II. ÚS 349/09,   v   ktorom konštatoval, „že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   ako   aj   na   zásadu   viazanosti   súdu   právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.“.»

Sťažovateľka   s predmetným   posúdením   významu   predchádzajúceho   rozhodnutia (rozsudku okresného súdu sp. zn. 18 C 262/91 z 20. decembra 1991) o tom, že žalobkyňa je dedičkou,   a teda   aj   oprávnenou   osobou   v konaní   o vydanie   nehnuteľnosti,   nesúhlasí a považuje ho za rozporné s označenými právami. Podľa sťažovateľky «Súd teda nie je viazaný v svojom rozhodovaní iným rozhodnutím súdu medzi inými účastníkmi (pravdaže okrem   rozhodnutí   týkajúcich   sa   osobného   stavu),   nakoľko   rozhoduje   o   právach a povinnostiach   účastníkov   „svojho“   konania,   a   pokiaľ   títo   nie   sú   iným   rozhodnutím v zmysle § 159 ods. 2 OSP viazaní, tak pre rozhodovanie o ich právach a povinnostiach nemôže mať iné, pre nich nezáväzné rozhodnutie, žiaden význam. Preto podľa jednoznačnej dikcie § 159 ods. 2 OSP na toto iné rozhodnutie medzi inými účastníkmi nemôže súd pri posúdení práv a povinností úplne iných osôb hľadieť ako na rozhodnutie pre nich záväzné... Inými slovami – napriek tomu, že NS SR veľmi dobre vedel, že... (žalobkyňa, pozn.) nie je a nemôže byť dedičkou p. K. a nemôže byť vlastníčkou sťažovateľových nehnuteľností, tak tento   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostnil   nepravdivé   závery na sťažovateľa sa nevzťahujúceho iného súdneho rozhodnutia pred vlastnými skutkovými závermi zistenými   v   rámci   vykonaného   dokazovania   (a   na   odôvodnenie   svojho postupu použil celkom nevhodný nález ÚS SR, ktorý sa zaoberá celkom inou skutkovou a právnou situáciou – záväznosťou súdneho rozhodnutia o zrušení rozhodnutia správneho orgánu pre jeho nezákonnosť, použitie tohto „nálezu“ svedčí o veľmi nekompetentnom rozhodnutí NS SR v tomto prípade). Je v tejto súvislosti potrebné pripomenúť zjavný fakt – v prípade ak... (žalobkyňa,   pozn.) nie   je   dedičkou...   z   titulu   spoločnej   domácnosti   /čo   zjavne   nie   je/, nenachádza sa ani v jednej z dedičských skupín... a teda iba na posúdení, či rozsudok OS Banská Bystrica č. k. 18 C 262/91-13 z 20. 12. 1991 je záväzný pre sťažovateľa (resp. pre súd rozhodujúcom o jeho právach/ záležalo, či bude... (žalobkyňa, pozn.) voči sťažovateľovi úspešná.

NS SR sa tak podarilo vyvodiť absurdný záver, že hoci rozsudok OS Banská Bystrica č. k. 18 C 262/91-13 z 20. 12. 1991 nie je pre sťažovateľa záväzný, ale je záväzný pre súd rozhodujúcemu o sťažovateľových právach /takže vlastne sťažovateľ má smolu a dovolávať sa § 159 ods. 2 OSP je celkom zbytočné/ a preto sa ani nemôže sťažovateľ o svoje vlastné vlastníctvo brániť tým, že (žalobkyňa, pozn.) nikdy spoločnú domácnosť... (so zosnulou, pozn.) nezdieľala, že ju navštevovala sporadicky (raz za 2-3 mesiace), že... (zosnulá, pozn.) žila   s   p.   L.   a   nie... (so   žalobkyňou,   pozn.),   že... (zosnulá,   pozn.) žila   v B.,   zatiaľ   čo (žalobkyňa, pozn.) v P.   atď...   A   to   všetko   aj   napriek   tomu,   že   rozhodnutie   OS   Banská Bystrica č. k. 18 C 262/91-13 z 20. 12. 1991 je zjavne zmätočné (až komické), súd v r. 1991 „určuje“ že navrhovateľka v r. 1964 žila... (so zosnulou, pozn.) a to voči „neznámym dedičom“... (je možné, aby súd „určil“ v niektorom bezvýznamnom spore prakticky bez protistrany, že popiera zjavnú skutočnosť – napr. fyzikálny zákon a týmto by boli potom všetky   ostatné   súdy   v   SR   viazané   pri   svojom   rozhodovaní?   Ak   je   dôvodenie   NS   SR konformné s Ústavou SR – znamená to, že všetky rozhodnutia všetkých súdov sú záväzné pre všetkých občanov SR?), pričom ešte aj z odôvodnenia tohto súdneho rozhodnutia je zjavné, že... (sťažovateľka, pozn.) jednoducho s... (so zosnulou poručiteľkou, pozn.) domácnosť netvorila.».

Z uvedených   dôvodov   podala   sťažovateľka   proti   napadnutému   rozhodnutiu najvyššieho   súdu   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhuje,   aby   ústavný rozhodol, že ním, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 6   ods. 1   dohovoru   a z   čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu.   Sťažovateľka   taktiež navrhuje, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €.

Dňa 17. decembra 2012 bol ústavnému súdu doručený prostredníctvom advokáta JUDr.   F.   V.,   B.,   podnet   žalobkyne,   ktorým   sa   domáha   vstupu   do   konania   o sťažnosti sťažovateľky ako vedľajšia účastníčka. Odvolávajúc sa na § 93 ods. 1 OSP v spojení s § 21 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   menovaná   oznámila,   že   svoj   podnet na vstup   do   predmetného   konania   na   strane   najvyššieho   súdu   odôvodňuje   tým,   že   má právny   záujem   na   jeho   výsledku „vo   vzťahu   k tomu,   že   ak   by   bola   sťažnosť   prijatá na prejednanie,   bolo   by   posudzované,   či   došlo   k porušeniu   práva,   alebo   slobody sťažovateľa a zároveň by sa toto posudzovanie prioritne odvíjalo od základného právneho pomeru plynúceho z môjho reštitučného nároku a tento právny pomer vzniknutý na základe tohto vzťahu by sa podrobil skúmaniu z hľadiska eventuálneho porušenia hmotnoprávnych alebo   procesných   práv   sťažovateľa.   Z toho   hľadiska   by   bolo   vhodné,   keby   vo   veci   bol predstavený aj opozičný názor mňa, ako druhej účastníčky hmotnoprávneho vzťahu tak, aby pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti boli brané do úvahy aj námietky druhej strany právneho pomeru.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m. m.   I. ÚS 115/02,   I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáha, aby ústavný súd vyslovil, že najvyšší súd svojím postupom v konaní, ako aj napadnutým rozsudkom porušil jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a podľa   čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu,   a to nesprávnym   výkladom   § 159   ods. 2   OSP.   Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   uvedené ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   najvyšší   súd „interpretoval   nejasne a nezrozumiteľne, v zjavnom rozpore s jeho gramatickým či logickým znením“.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa § 159 ods. 2 OSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 56/2011 a jeho rozsudkom z 30. mája 2012Podstatou   námietky   sťažovateľky   je   nesúhlas   s aktívnou   legitimáciou   žalobkyne, ktorá podľa nej nespĺňa podmienky oprávnenej osoby (reštituentky), keďže nie je dedičkou po zosnulej oprávnenej osobe, a najvyšší súd mal pochybiť, ak potvrdil viazanosť súdu konajúceho o nároku žalobkyne rozsudkom súdu v inom konaní, ktorý právoplatne určil, že žalobkyňa je dedičkou po zosnulej oprávnenej osobe, aj vzhľadom na to, že sťažovateľka nebola účastníčkou tohto konania. Podľa názoru sťažovateľky mal súd konajúci o nároku žalobkyne voči sťažovateľke prejudiciálnu otázku o tom, či je, alebo nie je dedičkou, teda oprávnenou osobu, rozhodnúť sám a mohol pritom prihliadnuť aj na argumenty vznesené sťažovateľkou.

Možno súhlasiť s námietkou sťažovateľky, že je nereálne predpokladať, že každý súd je v každom konaní viazaný iným, akýmkoľvek nesprávnym rozhodnutím, ktoré bolo prijaté v rozhodnutí bez účasti účastníka konania, pre ktorého je výsledok tohto konania (v ktorom nebol účastníkom) významný v inom konaní (ktorého je účastníkom). Takýto výklad by podľa názoru ústavného súdu bol skutočne v rozpore s § 159 ods. 2 OSP, ktorý ustanovuje základné hranice záväznosti rozsudku. V okolnostiach danej veci ale prevzatie právnych názorov iného súdu o určitej otázke rozhodujúcej v danom konaní nepovažuje ústavný súd za arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, ani odporujúce účelu a zmyslu § 159 ods. 2 OSP.

Ústavný súd je toho názoru, že existuje nespochybniteľný záujem na tom, aby sa tie isté otázky rozhodovali rovnako, pričom zodpovedá aj princípu právnej istoty, ak jeden súd prihliada na výsledky rozhodovacej činnosti iného súdu. Ústavný súd už v náleze sp. zn. II. ÚS 349/09   z   20.   januára   2010   uviedol,   že   „vzhľadom   na   zásadu   prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny   pre   jednoznačný   rozpor   so   zákonom.“.   Najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku prevzal   podstatné   prvky   argumentácie   ústavného   súdu   z uvedeného   nálezu.   Je   potrebné súhlasiť s námietkou sťažovateľky, že okolnosti veci, v ktorej bol predmetný nález vydaný, sa   odlišujú   od   okolností   danej   veci,   keďže   nález   ústavného   súdu   sp. zn.   II. ÚS 349/09 z 20. januára   2010   sa   vzťahuje   na   prihliadnutie   na   rozhodnutie   prijaté   v inom   konaní a týkajúce   sa   nezákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Zároveň   ale potvrdzuje právny záver, že súd v jednom konaní môže a niekedy aj musí prihliadnuť na výsledky rozhodovania   súdov   v iných   konaniach,   a to   najmä   v záujme   jednotného   rozhodovania a jednotného   posúdenia   takej   právnej   otázky,   ktorá   nemá   byť   rozhodnutá   rozdielne, v závislosti od toho, kto je účastníkom konania.

Pre posúdenie ústavného súdu je relevantné aj to, že námietky sťažovateľky voči záveru o tom, že žalobkyňa je dedičkou, sa týkajú argumentácie o nesplnení podmienky spoločného bývania žalobkyne s poručiteľkou, pričom však pre rozsudok okresného súdu o tom, že žalobkyňa je dedičkou, boli relevantné iné právne závery, a to záver o takej miere spoločného kontaktu a vzájomnej závislosti, ktorá s ohľadom na okolnosti danej veci napĺňa znaky   starostlivosti   o spoločnú   domácnosť.   Námietky   o tom,   že   posudzované   osoby fakticky   spolu   bývať   nemôžu,   boli   aj   v   konaní   o určenie,   že   žalobkyňa   je   dedičkou po zosnulej,   pred   okresným   súdom   vyhodnocované,   a sťažovateľka   sa   tak   iba   domáha opätovného posúdenia tých istých skutočností a argumentov, ktoré už boli raz, hoci aj iným súdom, posudzované a bolo o nich právoplatne rozhodnuté.

Ústavný   súd   preto   považuje   za   ústavne   udržateľné,   ak najvyšší   súd   namiesto odlišného posúdenia už raz zhodnotenej argumentácie potvrdil výklad, ktorým krajský súd prevzal   rozhodnutie   o tejto   prejudiciálnej   otázke   z právoplatného   rozsudku   iného   súdu v inom konaní, a to bez ohľadu na to, či výklad § 159 ods. 2 OSP najvyšším súdom, podľa ktorého   je   povinnosť   vychádzať   pri   posudzovaní   určitej   otázky   rozhodujúcej   pre rozhodnutie vo veci samej z rozhodnutia v inom konaní, ktoré túto otázku medzi inými účastníkmi konania právoplatne rozhodlo, je jediným možným a správnym. Ústavný súd opakuje,   že   nie   je   jeho   úlohou   vykladať   predmetné   ustanovenie,   ale   iba   ústavnú udržateľnosť jeho výkladu a aplikácie v okolnostiach danej veci.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   námietok   sťažovateľky   nemohol   neprihliadnuť   ani na skutočnosť,   že   právny   záver,   s ktorým   sťažovateľka   nesúhlasí,   vyplýval   z uznesenia najvyššieho   súdu   sp. zn. 4 Cdo 238/2007 z   25.   februára   2009,   a to   ako   záväzný   právny názor   zaväzujúci   krajský   súd   v ďalšom   konaní.   Proti   predmetnému   uzneseniu   podala sťažovateľka sťažnosť a mohla sa tak dovolávať aj ústavnej neudržateľnosti tohto právneho názoru. Jej sťažnosť,   ako aj uznesenie ústavného súdu, ktorým ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú (sp. zn. I. ÚS 350/09 z 11. novembra 2009), sa však týkali iba právnych názorov najvyššieho súdu vo vzťahu k zoznamu oprávnených osôb a ich poradiu v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 403/1990 Zb., a nie otázky záväznosti spomínaného rozsudku o určení postavenia dedičky v inom konaní. Táto skutočnosť by mohla byť už sama osebe dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako neprípustnej.

Vzhľadom na okolnosti danej veci preto podľa názoru ústavného súdu nie je záver najvyššieho   súdu   zjavne   neodôvodnený   ani   arbitrárny   a ani   nie   je   v rozpore   s účelom právnych   noriem   upravujúcich   hranice   záväznosti   právoplatného   rozsudku   (akou   je aj pravidlo v § 159 ods. 2 OSP). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie ústavne konformným spôsobom. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z týchto dôvodov podľa názoru ústavného súdu nič nenaznačuje, že by napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 56/2011

Sťažovateľka ďalej namieta, že postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a to v súvislosti s tým, že dĺžka trvania   súdneho   konania   bola   ovplyvnená   zisťovaním   odpovede   na   otázku,   ktorá   bola nakoniec vyriešená jednoduchým odvolaním sa na výsledok vyplývajúci z rozsudku v inom konaní. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy argumentuje sťažovateľka tým, že «Zvlášť zarážajúci sa javí postup NS SR vo svetle dĺžky súdneho   konania   a   vykonaného   dokazovania   –   20   rokov   trvalo   súdne   konanie,   pričom konajúce súdy vykonávali rozsiahle dokazovanie ohľadom oprávnenia... (žalobkyne, pozn.) a jej postavenia dedičky... Postupovali tak v súlade s dikciou § 159 ods. 2 OSP, logicky, zákonne a racionálne, nakoľko vychádzali z prirodzeného predpokladu, že... (žalobkyňa, pozn.) musí svoje oprávnenie voči sťažovateľovi v konaní aj preukázať (čo aj viackrát bolo nimi skonštatované). Ak by tieto súdy vedeli, že tomu tak nie je, že je možné „získať“ vlastníctvo bez povinnosti svoje právo voči žalovanému aj preukázať, celkom iste by išlo o rozsahom a časovo ľahšie (a pre oboch účastníkov lacnejšie) konanie. Aj z tohto uhla pohľadu je zjavná maximálna neštandardnosť postupu a rozhodnutia NS SR.».

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02,   IV. ÚS 11/2012).   Ak   v   čase   doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde),   pretože   konanie   o   takej   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   už   nie   je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   (m.   m.   I. ÚS 6/03).   Uvedený   právny   názor   ústavného   súdu   je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 56/2011 a jeho rozsudkom z 30. mája 2012

Aj vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, zaujíma ústavný   súd   taktiež   záver   o jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Vychádza   pritom   v   súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08) z toho, že absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za prípadné porušenie základného práva sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru. O potenciálnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého z uvedených   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov,   resp.   v   spojení   s ich porušením.   Keďže   ústavný   súd   v danej   veci   nedospel   k záveru   o možnom   porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie do úvahy ani vyslovenie označených práv hmotnoprávneho charakteru. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   už   nedôvodné   zaoberať   sa ostatnými   procesnými   návrhmi   sťažovateľky   uvedenými   v jej   petite   (najmä   návrhom na priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia).   Rovnako   stratilo   opodstatnenosť aj zaoberanie sa podnetom žalobkyne na jej vstup do konania ako vedľajšej účastníčky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013