znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 437/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. H., S., zastúpeného advokátkou Mgr. A. S., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež podľa čl. 17 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie v spojení s namietaným porušením čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a § 1 ods. 1, § 2 a § 3 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho   zhromaždenia   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky,   postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   352/2009   a   jeho rozsudkom zo 14. decembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. H. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2011 doručená sťažnosť D. H., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. S., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež podľa čl. 17 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v spojení s namietaným porušením čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy a § 1 ods. 1, § 2 a § 3 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 352/2009 a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2010.

Sťažovateľ doplnil sťažnosť podaním zo 16. septembra 2011 doručeným ústavnému súdu 21. septembra 2011 o ďalšiu listinnú dokumentáciu.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   spolu   so   svojou   sestrou, nebohou M. U., sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 23. júna 2004 domáhali voči JUDr. Ľ. Z. (ďalej len „žalovaná“) určenia, že kúpna zmluva zo 4. februára 2004, ktorej vklad do Katastra nehnuteľností B., Správa katastra S., bol povolený 24. februára 2004 pod č. V 238/2004 (ďalej len „kúpna zmluva“), je neplatná.

Sťažovateľ uviedol, že „JUDr. Ľ. Z. na základe udeleného plnomocenstva odpredala v mene sťažovateľa a nebohej M. U. ako predávajúcich sama sebe ako kupujúcej pozemky parc. č. 5156/4 - orná pôda vo výmere 38541 m2 a parc. č. 5579 - orná pôda vo výmere 33799 m2 za kúpnu cenu 700.000 Sk. Vklad tejto zmluvy bol Správou katastra S. povolený pod V 238/2004 dňa 22. 04. 2004. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu od začiatku konania tvrdil, že žalovaná JUDr. Ľ. Z. zneužila dôveru sťažovateľa i M. U., ako aj ich nevedomosť ohľadne predaja pozemkov a mala záujem takýmto spôsobom získať značný prospech pre seba samu, a to na úkor sťažovateľa a M. U.“.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   21   C   122/2004   z   9.   decembra   2005   žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel a určil, že kúpna zmluva je neplatná. Podľa sťažovateľa okresný   súd „z   uvedeného   plnomocenstva,   ktoré   udelili   navrhovatelia   v   1.   a   2.   rade odporkyni dňa 26. 09. 2003... zhliadol jeho neurčitosť, nakoľko v zmysle platnej právnej úpravy v plnomocenstve musí byť uvedený rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Uvedené plnomocenstvo má charakter generálneho plnomocenstva, nie je jasné, konkrétne a určité, pretože   nevymedzuje   a   presne   nešpecifikuje   nehnuteľnosti,   ktoré   majú   byť   predmetom prevodu jednak bezodplatného, ako i predmetom kúpnej zmluvy, ktorú následne odporkyňa uzatvorila za navrhovateľov v 1. a 2. rade a ratifikovala ju svojim vlastným podpisom za predávajúcich,   avšak   zároveň   túto   kúpnu   zmluvu,   ktorej   predmetom   už   boli   konkrétne vymedzené   nehnuteľnosti,   avšak   absentovali   už   vo   vyššie   spomínanom   plnomocenstve, podpísala   za   kupujúcu   sama   seba...   Z   uvedeného   mal   preto   súd   za   to,   že   odporkyňa prekročila svoje oprávnenie konať za splnomocniteľov a splnomocnitelia tento právny úkon dodatočne a bez zbytočného odkladu neschválili, práve naopak, odporkyni odvolali plnú moc o čom odporkyňa vedela, resp. musela vedieť.“.

Proti označenému rozsudku sa žalovaná odvolala. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 48/2006 z 10. apríla 2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol s odôvodnením,   že „tvrdenia   žalobcov v konaní   v zmysle   údajnej neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo 04. 02. 2004 preukázané neboli, keď právny úkon bol urobený v súlade s ust. § 37 O. z., teda slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, jeho predmetom nebolo nemožné plnenie, rovnako tak svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu, ani zákon neobchádza a neprieči sa dobrým mravom (§ 39 O. z.), keď jeho obsah bol plne v súlade   s   vôľou   žalobcov,   prejavenej   v písomnom   plnomocenstve,   hoci   i   následne   (po urobení právneho úkonu) odvolanom“.

Na   základe   dovolania   podaného   sťažovateľom   (a   nebohou   sestrou)   Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 217/2007 z 27. júla 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 48/2006 z 10. apríla 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že «„... ide o skutočnosti, svedčiace o možnom strete záujmov žalovanej v postavení zástupcu, so záujmami žalobcov ako zastúpenými. Ide teda nepochybne o skutočnosti, ktoré vyšli za konania najavo a ktoré by mali mať za následok absolútnu   neplatnosť   právneho   úkonu.“ Zároveň   dovolací   súd   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia vyslovil právny názor a načrtol smerovanie odvolacieho súdu po vrátení veci, ktorý odvolací súd sa mal zaoberať rozporom v záujmoch sťažovateľa a M. U. na strane jednej a záujmoch JUDr. Ľ. Z. na strane druhej s poukazom na ust. § 22 ods. 2 O. z., rovnako ako skutočnosťou, či kúpna zmluva nebola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi.».

Krajský súd ako odvolací súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 5 Co 352/2009 zo 14. decembra 2010 napadnutý prvostupňový rozsudok z 9. decembra 2005 opätovne zmenil a žalobný návrh zamietol. Podľa sťažovateľa krajský súd v ďalšom konaní vo veci dal   prednosť «...   ústavnému   princípu   ochrany   nadobudnutých   práv   niekoho   iného   ako účastníka pôvodného konania. Rešpektujúc tento princíp nemôžu tretie osoby spoliehajúce sa na platné právo stratiť nadobudnuté práva, inak by bol porušený princíp právnej istoty a vlastník   by   si   nikdy   nemohol   byť   istý   svojím   vlastníctvom,   čo   zjavne   nezodpovedá chápaniu   materiálneho   právneho   štátu.“   V   strohom   odôvodnení   svojho   rozhodnutia porušovateľ ešte podal výklad ust. § 243d ods. 2 O. s. p., kedy podľa odvolacieho súdu,,zmyslom posledne citovaného ustanovenia je, že nové rozhodnutie sa nedotkne právnych vzťahov   iných   subjektov,   ktoré   nadväzovali   na   právne   vzťahy   účastníkov   nesprávne upravené a deklarované starším, neskôr zrušeným rozhodnutím. Ako z textu zákona, tak i z jeho zmyslu vyplýva, že právne vzťahy niekoho iného ako účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím vo veci, v ktorej bolo právoplatné rozhodnutie vo veci samej zrušené v dovolacom konaní, dotknuté bez ohľadu na skutočnosť, že dotknutá osoba vedela o tom, že proti rozhodnutiu, na ktorého základe bolo právo nadobudnuté, bolo podané dovolanie. To vyplýva ako z textu zákona, ktorý neviaže ochranu tretích osôb na vedomosť o podanom odvolaní ani na vedomosť o vadách rozhodnutia,   ktoré by mohli viesť k jeho zrušeniu v dovolacom   konaní,   tak   i   z   pojatia   dovolania,   ktoré   je   mimoriadnym   opravným prostriedkom   a   jeho   podanie   nemá   vplyv   na   právnu   moc   ani   na   účinky   napadnutého rozhodnutia.».

Sťažovateľ   namieta,   že   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   je „takého zanedbateľného rozsahu, obsahu i kvality, že nie je možné zo strany sťažovateľa, ani zo strany akejkoľvek tretej osoby sa s ním uspokojiť. V odôvodnení rozhodnutia porušovateľ ani okrajovo neuviedol odkaz sťažovateľa na absenciu dobrej viery pri uzatváraní zmluvy medzi žalovaným a jeho právnou predchodkyňou, ktorú skutočnosť v rámci konania pred porušovateľom   sťažovateľ   opakovane   zdôrazňoval   a   posúdenie   ktorej   otázky   bolo rozhodujúce   pre   posúdenie   merita   veci;   nijako   nevysvetlil,   ktoré   skutočnosti   považuje v tomto smere za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri   hodnotení   dôkazov   riadil   a   ako   vec   v   kontexte   dobrej   viery   právne   posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že porušovateľ sa týmito skutočnosťami, majúcimi podstatný vplyv na otázku existencie vlastníckeho práva na strane jedného z účastníkov konania,   vôbec   nezaoberal.   Z   odôvodnenia   rozhodnutia   vôbec   nevyplýva   vzťah   medzi skutkovými zisteniami súdov všetkých stupňov (predovšetkým súdu dovolacieho) a úvahami porušovateľa pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi porušovateľa na strane druhej. Odôvodnenie rozhodnutia v nijakom prípade nepôsobí presvedčivo a takto vypravené   odôvodnenie,   nenapĺňajúce   ani   základné   atribúty   kladené   na   zdôvodnenie rozhodnutia   o   takej   zásadnej   otázke,   akou   je   vlastnícke   právo,   nemôže   požívať   právnu ochranu.“.

Podľa   sťažovateľa   tým,   že   sa   krajský   súd   nevysporiadal   so   základom   jeho argumentácie, „odňal mu možnosť riadne sa v podanom dovolaní brániť a využiť širokú škálu možných protiargumentov k nesprávnemu posúdeniu veci porušovateľom. Ak totiž sťažovateľ z odôvodnenia rozhodnutia porušovateľa nevie, ako sa porušovateľ vysporiadal s jeho argumentáciou, v tomto smere má obmedzené možnosti v dovolacom konaní použiť relevantné argumenty na ochranu svojho vlastníckeho práva.“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že «doposiaľ žiaden vo veci konajúci súd nepovažoval za potrebné   využiť   v   civilnom   konaní   základný   dôkazný   prostriedok   a   vykonať   dôkaz výsluchom účastníka. Sťažovateľ do dnešného dňa v celom konaní, začatom už v roku 2004, nebol   k veci   vypočutý.   „Opomenutím“   vykonania   tohto   dôkazu   nielenže   porušovateľ nedostatočne zistil skutkový stav veci, odňal tak i sťažovateľovi právo konať pred súdom a uviesť skutkovo relevantné okolnosti, dôležité pre rozhodnutie vo veci samej.».

Na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnosti   sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho základné práva a iné práva podľa ním označených článkov ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu, ako aj charty a tiež ním označené ustanovenia ústavy a ústavného zákona.

V nadväznosti na to sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   352/2009 a rozhodnutím, č. kon. 5 Co 352/2009-312 zo dňa 14. 12. 2010 porušil právo D. H..., bytom: S. na základe

• čl. 7 ods. 5, 12 ods. 1; čl. 13 ods. 4; čl. 20 ods. 1; č1. 46 ods. 1; čl. 48 ods. 2 Ústavy SR • § 1 ods. 1, § 2 a § 3 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. • čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd • čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

• čl. 17 ods. 1, čl. 41 ods. 1, čl. 41 ods. 2, čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie č. 2007/C 303/01

2.   Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   kon. 5 Co 352/2009-312 zo dňa 14. 12. 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. D. H..., bytom: S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 € (slovom: Desaťtisíc Euro), ktoré je mu Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. D. H..., bytom: S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 887,90 € (slovom   Osemstoosemdesiatsedem   Euro   90   centov),   a   to   za   2   úkony   právnej   pomoci (príprava a prevzatie veci, spísanie sťažnosti), ktorú je mu Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť k rukám Mgr. A. S., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa   § 52 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 352/2009 zo 14. decembra 2010 vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľovi nahradiť trovy konania, a to až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 17 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 charty v spojení s porušením čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 ústavy a § 1 ods. 1, § 2 a § 3 ods. 1 ústavného zákona postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 352/2009 a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2010. Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu oznámil, že v predmetnej veci podal tiež (už po druhýkrát) dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (z 22. februára 2011)   ešte   predtým,   ako   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy. Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   odkazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (m.   m. IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by   o   jeho   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m. napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   184/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na   podanie   takejto   sťažnosti   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011