znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 437/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   I.   T.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu obchodnej   spoločnosti   J.,   spol.   s r. o.   v   konkurze,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co/41/2009-233 zo 7. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. T., správcu konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti J., spol. s r. o. v konkurze,   o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Zhrnutie relevantných skutočností a argumentácia sťažovateľa

Sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) doručená 7. augusta 2009, namietal JUDr. I. T., správca konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti J., spol. s r. o. v konkurze (ďalej len „sťažovateľ“), porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co/41/2009-233   zo   7.   apríla   2009   (ďalej   len   „namietaný   rozsudok“),   ktorý   súčasne navrhol zrušiť.

Sťažovateľ je na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 K/15/2006-76 z 29. júna 2006 správcom konkurznej podstaty úpadcu J., spol. s r. o. (ďalej len „úpadca“). Zo sťažnosti a z rozhodnutí k nej priložených vyplýva, že V. B., A. P., I. P., E. P., D. F., A. F., I. K. a J. K. (ďalej len „navrhovatelia“) sa domáhali návrhom podaným 4. augusta 2005   voči   úpadcovi   ako   prenajímateľovi   určenia   neplatnosti   výpovede   z nájmu   bytov. Uvedené   výpovede   boli   všetkým   navrhovateľom   riadne   doručené   14.   júla   2005. Vo všetkých   prípadoch   bolo   ich   dôvodom   to,   že   navrhovatelia   ako   nájomcovia   mali sústavne hrubo porušovať svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu, pretože viac ako dva roky   neuhrádzali   nájomné   za   užívanie   bytu   a   podľa   vyúčtovania   nájomného   a úhrad za plnenie poskytované s užívaním bytu za obdobie rokov 2003 až 2005 boli dlhodobo v omeškaní. Úpadca ako odporca v konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len   „okresný   súd“)   žiadal   návrh   zamietnuť,   pretože   navrhovatelia   si   neplnili   svoje povinnosti   platiť   nájomné   za   užívanie   bytu.   Ďalej   namietal   nedostatok   ich   aktívnej legitimácie, pretože im pre nedodržanie formy dohody o odovzdaní a prevzatí bytu nikdy nevzniklo právo osobného užívania bytu, a toto sa zároveň nikdy nemohlo v zmysle § 871 ods. 1   Občianskeho   zákonníka   zmeniť   na   nájom.   Okresný   súd   rozsudkom   č. k. 7 C/114/2005-196   z 26. novembra   2008   návrhu   vyhovel   a určil   neplatnosť   všetkých výpovedí z nájmu bytu daných navrhovateľom.

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   uviedol,   že   navrhovatelia   podali v súlade s § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka včas návrh na určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu a odporca nepreukázal, že by nájomcovia neplnili povinnosti vyplývajúce im z nájomnej   zmluvy.   Podľa   § 711   ods. 2   Občianskeho   zákonníka   musí   byť vo   výpovedi uvedený jej jednoznačný skutkový dôvod, ktorý musí byť nezameniteľný aj preukázaný. Úpadca v konaní podľa názoru okresného súdu v prvom rade nepreukázal výšku nájmu, pričom konkrétna výška nebola určená ani právnymi predpismi, ktoré v tej dobe ustanovili len   maximálnu   cenu   nájmu.   Výpovede   boli   zároveň   zmätočné.   Uvádzalo   sa   v nich,   že navrhovatelia si neplnia nielen svoje povinnosti platiť nájomné za obdobie od 7. júla 2003 do 7. júla 2005, ale aj úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace. K výpovedi bol ale priložený rozpis predpisu a platieb nájomného len za obdobie roku   2004   a prvého   polroku   2005,   a preto   nebolo   jasné,   či   výpoveď   bola   daná   len za neplatenie nájomného alebo aj záloh za služby.

Ďalej okresný súd v rámci skutkových zistení uviedol, že rozsudkom tohto súdu č. k. 13 C/53/00-499 z 2. apríla 2003 bolo nahradené vyhlásenie vôle žalovaného – úpadcu tak, že   ako   predávajúci   uzatvára   s navrhovateľmi   zmluvu   o prevode   vlastníctva   presne označených bytov s príslušenstvom nachádzajúcich sa v B... Na predmetnom rozsudku bola vyznačená   doložka   právoplatnosti   29.   júla   2003.   Tento   rozsudok   bol   následne   zrušený uznesením   krajského   súdu   č. k. 15 Co/33/06-841   z 28. júna   2006   a vec   bola   vrátená na ďalšie konanie. Ešte pred zrušením rozsudku okresného súdu však bol 25. júla 2005 povolený   Správou   katastra   B.   (ďalej   len   „správa   katastra“)   vklad   vlastníckeho   práva k predmetným   bytom,   a to   ku   dňu   podania   návrhu   na   vklad   vlastníckeho   práva,   t. j. k 14. augustu 2003 a 18. augustu   2003. Uvedené malo význam aj pre právne posúdenie veci. Okresný súd dospel k záveru, že nielen navrhovatelia sa považovali po podaní návrhov na   vklad   vlastníckeho   práva   za   vlastníkov   predmetných   bytov,   ale   presvedčenie   o ich vlastníckom   práve   bolo   aj   na   strane   úpadcu,   ktorý   v predmetnom   období   požadoval od navrhovateľov platby do fondu prevádzky, údržby a opráv, teda plnenie povinností, ktoré navrhovatelia ako nájomníci nemali. V čase, keď im bola doručená výpoveď z nájmu bytu, boli navyše navrhovatelia zapísaní ako vlastníci bytov v katastri nehnuteľností, pričom ani pred   týmto   doručením   predmetnej   výpovede   neboli   vyzvaní   na   úhradu   nájomného. Za týchto   okolností   považoval   okresný   súd   podanie   výpovedí   z nájmu   bytu   zo   strany úpadcu ako prenajímateľa za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

Okresný súd sa napokon vyjadril aj k tvrdeniu úpadcu, podľa ktorého navrhovatelia neboli   nájomníkmi   bytov,   pretože   im   platne   nevznikol   nájomný   vzťah.   Z predložených dôkazov okresný súd zistil, že navrhovateľom v 1., 3., 4., 7. a 8. rade vznikol nájomný vzťah podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka na základe rozhodnutí o pridelení bytu podľa § 154 Občianskeho zákonníka účinného do 1. januára 1992, resp. dohôd o odovzdaní a prevzatí bytov podľa § 155 Občianskeho zákonníka účinného do 1. januára 1992. Tieto dohody pritom nemali predpísanú formu a mohli byť uzatvorené aj konkludentne, ako to bolo aj v prípade navrhovateľov. Táto skutočnosť bola preukázaná evidenčnými listami pre výpočet úhrady za užívanie, ako aj tým, že uvedené byty boli odovzdané a navrhovatelia ich užívali.   Ostatní   navrhovatelia   preukázali vznik   nájmu   bytov   evidenčnými   listami,   ktoré obsahujú všetky podstatné náležitosti nájomnej zmluvy.

Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom opätovne tvrdil, že navrhovatelia nikdy neboli nájomcami predmetných bytov, a preto sú výpovede z nájmu bytov neplatným právnym úkonom, a nie je naliehavý právny záujem na určení ich neplatnosti. Súčasne uviedol, že navrhovatelia v priebehu súdneho konania potvrdili,   že   v čase   od   1.   januára   2004   do   30.   júna   2005   neuhrádzali   prenajímateľovi nájomné.   Bol   teda   daný   dôvod   výpovede   v zmysle   § 711   ods. 1   písm. d)   Občianskeho zákonníka. Obdobie, ktorého sa neplatenie nájmu týkalo, bolo vo výpovediach vymedzené, a preto   výpovedný   dôvod   nebolo   možné   zameniť   s iným   dôvodom.   Navrhovatelia   sa súčasne nikdy nemohli cítiť ako vlastníci bytov, pretože správa katastra rozhodla o vklade vlastníckeho   práva   predmetných   bytov   v prospech   navrhovateľov   až   25. júla   2005, výpovede   z nájmov   im   však   boli   doručené   14. júla   2005,   teda   pred   právoplatným rozhodnutím správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k predmetným bytom. Nikdy   sa   pritom   nestali   vlastníkmi   bytov   zákonným   spôsobom,   pretože   ku   vkladu   ich vlastníckeho práva došlo na základe rozsudku, ktorý nikdy nenadobudol právoplatnosť.

Krajský súd sa v namietanom rozsudku stotožnil so skutkovým stavom zisteným prvostupňovým súdom, ako aj s jeho právnymi závermi, na ktoré v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v celom rozsahu poukázal. Po nahradení prejavu vôle odporcu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu boli účastníci konania viazaní   obsahom   zmluvy,   v zmysle   ktorej   prešla   na   navrhovateľov   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi kúpnu cenu bytu. Od podania návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytom po rozhodnutí správy katastra o povolení vkladu až do   následného zrušenia rozhodnutia o povolení vkladu boli navrhovatelia podľa názoru krajského súdu dôvodne presvedčení o tom, že im patrí právna ochrana v tom, že nie sú povinní platiť nájomné za byt, keďže im vznikla   povinnosť   vyplatenia   kúpnej   ceny   za byt.   Preto   platili   len   platby   určené spoločenstvom vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Práve do tohto obdobia pritom spadá aj obdobie rokov 2004 a 2005, vo vzťahu ku ktorému tvrdí sťažovateľ porušenie povinností   navrhovateľov.   Keďže   sťažovateľ   nedal   súhlas   na   pokračovanie   v konaní, v ktorom   bol   nahradený   jeho   prejav   vôle   uzatvoriť   kúpnu   zmluvu   o predaji   bytov do vlastníctva   navrhovateľom,   bol   na   ich   strane   naliehavý   právny   záujem   na   určení neplatnosti   výpovedí   z nájmu   bytu,   pretože   ich   postavenie   je   právne   neisté.   Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

Práve proti tomuto rozsudku krajského súdu smeruje podaná sťažnosť. Sťažovateľ v nej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z týchto dôvodov:

V prvom rade nesúhlasil s právnym záverom krajského súdu o existencii nájomného vzťahu navrhovateľov k predmetným bytom, pretože navrhovatelia v 1., 3., 4., 7. a 8. rade nijako   nepreukázali   vznik   osobného   užívania   predmetných   bytov   a navrhovatelia v 2., 5. a 6.   rade   nepreukázali   existenciu   nájomných   zmlúv   ani   zápisníc   potvrdzujúcich uzavretie   nájomných   zmlúv.   Krajský   súd   sa   v namietanom   rozsudku   obmedzil   len na konštatovanie, podľa ktorého „to, že navrhovatelia boli nájomcami predmetných bytov, dosvedčuje   fakt,   že   byty   po   dlhú   dobu   užívali,   pričom   nikdy   neboli   voči   nim   vznesené námietky o tom, že nie sú neoprávnenými užívateľmi bytov vo vzťahu, ku ktorým podal odporca   výpovede   z nájmu“. Právny   záver   o existencii   nájomného   vzťahu,   ktorý   bol založený   len   na   základe   faktického   užívania   bytov,   považuje   sťažovateľ   za   zjavne nedôvodný   a nemajúci   oporu   v platnom   práve.   Taktiež   nesúhlasí   so   záverom,   že navrhovatelia   doložili   existenciu   nájomného   vzťahu „príslušnými   dokladmi,   na   ktoré správne   poukazuje   aj   súd   prvého   stupňa   vo   svojom   rozhodnutí   a to   dohodou   o užívaní bytov,   rozhodnutiami   o pridelení   bytov,   ako   aj   evidenčnými   listami   vydanými   následne po rozhodnutiach   o pridelení   bytov“. Vzhľadom   na   to,   že   dohody   o užívaní   bytov a rozhodnutia   o pridelení   bytov   neboli   nikdy   v súdnom   konaní zo   strany   navrhovateľov predložené   a   ani   prvostupňový   súd   na   ne   v predchádzajúcom   konaní   nepoukazoval, považuje sťažovateľ tvrdenia krajského súdu o existencii neexistujúcich dokumentov, resp. v predmetnom   konaní   nikdy   nepreložených   dokumentov   a z nich   vyplývajúcich   záverov o vzniku nájomných vzťahov za neodôvodnené a arbitrárne.

Ďalej   sťažovateľ   nesúhlasil   so   záverom   krajského   súdu,   že navrhovatelia neboli v dobe, na ktorú sa vzťahoval dôvod výpovede, povinní platiť nájomné s ohľadom na ich dôvodné   presvedčenie   o vlastníctve   bytov.   Tento   argument   súvisel   s   už   spomínaným rozhodnutím   okresného   súdu,   ktorým   bola   nahradená   vôľa   úpadcu   previesť   byty do vlastníctva navrhovateľov. Napriek tomu, že sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, bola na rozsudku súdu prvého stupňa vyznačená právoplatnosť a na jeho základe bol   povolený   vklad   vlastníckeho   práva   navrhovateľov   k bytom.   Toto   rozhodnutie   bolo následne   zrušené ako   nezákonné s účinkami ex   tunc,   a preto neprávoplatné rozhodnutie okresného súdu o nahradení vôle úpadcu nebolo vkladuschopnou listinou. Podľa názoru sťažovateľa neprávoplatný rozsudok nemohol nahradiť prejav vôle úpadcu, a navrhovatelia sa teda nikdy nemohli stať vlastníkmi predmetných bytov. Súdne konanie o nahradení vôle úpadcu nebolo pritom ani v dobe podania sťažnosti uzavreté.

Sťažovateľ vytýka namietanému rozsudku, že sa v ňom konštatuje dobromyseľnosť navrhovateľov, hoci tí sa do 25. júla 2005, keď bol povolený vklad vlastníckeho práva v ich prospech,   nemohli   ani   len   domnievať,   že   sú   vlastníkmi,   resp.   že   sa   nimi   niekedy v budúcnosti stanú. Preukázateľne totiž vedeli, že rozsudok okresného súdu o nahradení vôle nebol právoplatný, na čo   boli viackrát písomne upozornení zo strany sťažovateľa. Pokiaľ krajský súd vyvodil záver o vlastníctve navrhovateľov z ich dôvodného presvedčenia opierajúceho sa o neprávoplatné rozhodnutie súdu o nahradení vôle úpadcu, resp. na základe nezákonného   rozhodnutia   o povolení   vkladu,   ktoré   boli   s účinkami   ex   tunc zrušené,   je takýto   záver   podľa   názoru   sťažovateľa   zjavne   arbitrárny.   Rovnako   arbitrárny   je   z toho vyvodený záver o zániku povinnosti navrhovateľov platiť nájomné.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že rozhodnutie krajského súdu nespĺňa požiadavky zákona kladené na súdne rozhodnutie. Jeho odôvodnenie nie je presvedčivé, je nejasné, nejednoznačné, rozporuplné a nemá oporu v platnom práve. Krajský súd sa podľa názoru   sťažovateľa   nevysporiadal   so   zásadnými   otázkami   dôležitými   pre   správne rozhodnutie vo veci samej (predbežná otázka existencie nájomných vzťahov navrhovateľov, otázka   zániku   povinnosti   navrhovateľov   platiť   nájomné   vyplývajúca   z ich   presvedčenia o vlastníctve).   Obmedzil   sa   iba   na   konštatovanie   o existencii   určitých   skutočností   bez akéhokoľvek   zdôvodnenia,   na   základe   čoho   k takýmto   tvrdeniam   dospel.   Súčasne sťažovateľ namietal formálne nedostatky písomného vyhotovenia rozhodnutia, keďže toto podľa   neho   nebolo   podpísané   ani   jednou   z oprávnených   osôb,   ktoré   zákon   vypočítava, a taktiež neobsahuje odtlačok pečiatky súdu ako orgánu, ktorý ho vydal.

II.

Vlastné posúdenie veci

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd predtým, než rozhodne o prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie, každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom,   pričom   skúma,   či   nie   sú   dané   dôvody   brániace takémuto postupu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia môže   ústavný   súd   uznesením   odmietnuť   pri   predbežnom   prerokovaní   bez   ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   formuloval   dve   základné   námietky, na základe ktorých tvrdil porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Prvá   námietka   smeruje   proti   právnemu   záveru   o existencii   nájomných   vzťahov   medzi úpadcom a navrhovateľmi, ktorý podľa sťažovateľa nemal oporu v skutkových zisteniach. Obsahom   druhej   námietky   bola   tvrdená   nesprávnosť   záveru   krajského   súdu,   že navrhovatelia boli v období po vydaní prvostupňového rozsudku o nahradení vôle úpadcu uzatvoriť kúpnu zmluvu o predaji bytov do   svojho vlastníctva   dôvodne presvedčení,   že nemusia platiť nájomné. Táto skutočnosť bola dôvodom neplatnosti predmetnej výpovede z nájmu bytu.

Predtým, než ústavný súd pristúpi k posúdeniu jednotlivých námietok sťažovateľa v danej veci, je nevyhnutné uviesť, že aj keď sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže smerovať   len   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu,   ktorý   v danej   veci   rozhodoval v poslednom   stupni,   preskúmanie   prípadného   porušenia   základného   práva   sťažovateľa predpokladá   posúdenie   celého   konania   pred   všeobecnými   súdmi.   V danej   veci   je   táto požiadavka významná aj z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom rozhodoval   o odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   postupoval   pri   odôvodnení svojho rozhodnutia v zmysle § 219 ods. 2 OSP a vo vzťahu k podstatnej časti námietok sťažovateľa len skonštatoval správnosť dôvodov uvedených v odôvodnení prvostupňového rozsudku. V danej veci je preto namieste poukázať na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať   izolovane,   pretože   prvostupňové   a odvolacie   konanie   z hľadiska   predmetu konania tvoria jeden celok (porov. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, I. ÚS 370/09).

Uvedené má význam už pre posúdenie prvej námietky sťažovateľa. Ten vo vzťahu k otázke   existencie   nájomných   vzťahov   medzi   úpadcom   a navrhovateľmi   poukazoval na záver krajského súdu obsiahnutý v namietanom rozsudku, podľa ktorého tieto vzťahy vyplývali z faktického užívania bytov. V prvom rade treba uviesť, že sťažovateľ v tomto bode   citoval   časť   namietaného   rozsudku,   ktorá   ale   zhrňovala   tvrdenie   účastníkov odvolacieho konania a samotná nebola súčasťou argumentácie krajského súdu. Bez ohľadu na tento nedostatok jeho argumentácie z namietaného rozsudku vyplýva, že krajský súd sa existenciou nájomných vzťahov nezaoberal a v tejto otázke sa v plnom rozsahu stotožnil s príslušným   odôvodnením   prvostupňového   súdu.   Okresný   súd   sa   pritom   touto   otázkou zaoberal   v dostatočnom   rozsahu,   keď   zistil,   že   navrhovateľom   v 1.,   3.,   4.,   7.   a 8.   rade vzniklo   právo   osobného   užívania   bytu   na   základe   rozhodnutí   o pridelení   bytu a konkludentne uzatvorených dohôd o odovzdaní a prevzatí bytu. Takto vzniknuté právo osobného   užívania   bytu   sa   od   1.   januára   1992   transformovalo   na   nájom   na   základe § 871 ods. 1 Občianskeho   zákonníka.   Vo vzťahu k navrhovateľom   v 2.,   5.   a 6. rade   bol vznik   nájomného   vzťahu   doložený   príslušnými   evidenčnými   listami.   Uvedené   právne závery majú oporu v predložených dôkazoch, a nie je daný žiaden dôvod, pre ktorý by bolo možné   považovať   v tejto   časti   namietaný   rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   odkazuje na právne závery okresného súdu, za arbitrárny.

Ústavný súd preto posúdil druhú z uvedených námietok. Z rozsudku okresného súdu č. k.   7 C/114/2005-196   z   26.   novembra   2008   vyplýva,   že   existencia   dôvodného presvedčenia navrhovateľov o tom, že nemusia platiť nájomné, nebola jediným dôvodom neplatnosti   výpovede.   Okresný   súd   za takýto   dôvod   považoval   jej   neurčitosť,   pričom jedným z nedostatkov bolo pochybenie na strane úpadcu, ktorý neurčil výšku nájomného v súlade s právnymi predpismi a neoznámil ju navrhovateľom. V konaní pred súdom prvej inštancie úpadca, resp. sťažovateľ, tiež nepreukázal výšku nájomného. Túto argumentáciu treba   s ohľadom   na aplikáciu   § 219   ods. 2   OSP   považovať   aj   za   súčasť   odôvodnenia namietaného   rozsudku krajského   súdu,   proti   ktorej   však   sťažovateľ   svoje   námietky neuplatnil.

Vo   vzťahu   k   samotnému   záveru   všeobecných   súdov   o existencii   dôvodného presvedčenia   navrhovateľov,   že nie sú   povinní platiť nájomné potom,   ako okresný   súd svojím   rozsudkom   rozhodol   o nahradení   vôle   úpadcu   uzavrieť   kúpnu   zmluvu   o predaji bytov   navrhovateľom,   ústavný   súd   uvádza,   že   v danej   veci   treba   bližšie   poukázať na odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov. Okresný súd v odôvodnení prvostupňového rozsudku   dospel   k záveru,   že   dôvodom   neplatnosti   výpovede   bol   jej   rozpor   s dobrými mravmi, pretože po uvedenom rozsudku o nahradení vôle úpadcu sa nielen navrhovatelia považovali za vlastníkov, ale za vlastníkov ich považoval aj úpadca. Ako dodal uvedený súd vo   svojom   rozsudku, „po   rozhodnutí   Okresného   súdu   Banská   Bystrica...,   ktorým   bola nahradená vôľa predávajúceho na uzavretie kúpnych zmlúv k bytom... a po podaní návrhov na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, jednoznačne bolo preukázané, že tak spoločnosť J. spol. s r. o., ako aj navrhovatelia mali za to, že navrhovatelia sú vlastníkmi predmetných   bytov,   a preto   im   zanikla   povinnosť   platiť   nájomné,   vyplýva   to   aj z listu spoločnosti J. spol. s r. o., v ktorom žiada, aby uhrádzali príspevok do fondu prevádzky, údržby a opráv, pričom túto povinnosť ako nájomcovia by nemali“. Tento záver krajský súd vo svojom rozhodnutí nijako nespochybnil, ale uviedol, že „po nahradení prejavu vôle odporcu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu boli účastníci konania viazaní obsahom zmluvy, v zmysle ktorej prešla na navrhovateľov povinnosť zaplatiť odporcovi kúpnu cenu bytu. Od podania návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytom... až do následného zrušenia rozhodnutia o povolení vkladu boli navrhovatelia dôvodne presvedčení o tom, že im patrí právna ochrana v tom, že nie sú povinní platiť nájom bytu, keďže im vznikla povinnosť vyplatenia   kúpnej   ceny   za   byt.“. Tým   došlo   k určitému   posunu   v argumentácii   súdov, pretože   okresný   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   nevyjadril   k otázke,   či   neprávoplatným rozsudkom došlo skutočne k nahradeniu prejavu vôle, ale vychádzal zo súhlasného konania oboch strán a z toho vyplývajúceho rozporu s dobrými mravmi.

Za uvedených okolností sa ústavný súd musel vysporiadať s otázkou, či v dôsledku uvedeného posunu a z neho vyplývajúceho presvedčenia navrhovateľov o ich vlastníckom práve mohlo dôjsť k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa. Dospel pritom k záveru,   že   to   tak   za   daných   okolností   nie   je.   Ústavný   súd   pritom   v danom   prípade nehodnotil predmetný záver krajského súdu   o dôsledkoch uvedeného rozsudku, ale vzal do úvahy,   že   okresný   súd   vo   svojej   argumentácii   vychádzal   z konkludentného   uznania zmluvy   o predaji   predmetných   bytov   navrhovateľom   zo   strany   úpadcu.   Aj   keď   táto skutočnosť sama osebe nepostačuje na záver o platnosti príslušnej kúpnej zmluvy a nebola by   schopná   nahradiť   nedostatočný   prejav   vôle   úpadcu   v dôsledku   neprávoplatného rozsudku, bola dostatočným dôvodom na vyslovenie nesúladu výpovede s dobrými mravmi. Keďže uvedený posun nijakým spôsobom nepopiera uvedený záver, ku ktorému dospel okresný súd, treba ho v zmysle § 219 ods. 2 OSP považovať aj za záver krajského súdu.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa preto možno uzavrieť, že rozhodným na jej posúdenie bol záver o rozpore výpovede s dobrými mravmi, ktorý ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a nepresvedčivý. Súčasne je v danej veci rozhodné aj to, že predmetný dôvod výpovede nebol jediným, a teda aj v prípade, že by ho v rovine zákonného rámca nebolo možné považovať za dostatočný, z hľadiska celkového výsledku konania pred všeobecnými súdmi   by   takéto   posúdenie   nemalo   význam.   Za   týchto   okolností   ústavný   súd   dospel k záveru, že sťažnosť bola aj v tomto bode zjavne neopodstatnená.

V závere ústavný súd konštatuje, že v danej veci nebol daný žiadny iný dôvod, pre ktorý by bolo možné konštatovať namietanú rozpornosť, nepresvedčivosť či arbitrárnosť namietaného rozsudku.   Za   takéto   nedostatky   pritom   neuznal ani sťažovateľom   vyčítané formálne vady   rozsudku,   ktoré   podľa   názoru   ústavného   súdu   predovšetkým   nedosahujú ústavnoprávnu relevanciu, a navyše, sťažovateľ ako účastník konania mal možnosť vyvinúť aktivitu a požiadať občianskoprávnu kanceláriu krajského súdu o odstránenie namietaných nedostatkov písomného vyhotovenia namietaného rozsudku.

Zo všetkých uvedených dôvodov preto ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a rozhodol tak, že ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu na zrušenie namietaného rozsudku stratilo opodstatnenie, preto sa ním ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010