znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 436/2013-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., B., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 208/2009, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. Š. na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 208/2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 208/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. Š. trovy konania v sume 275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   na účet   jeho právneho zástupcu JUDr. M. R., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 436/2013 zo 4. júla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva   na prejednanie svojej   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 11 C 208/2009   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“).   Vo   zvyšnej   časti,   v ktorej   sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   na   okresnom   súde „návrhom   zo   dňa 15. 10. 2009 domáhal zvýšenia vyživovacej povinnosti na seba ako plnoleté dieťa“ voči svojmu otcovi.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   bolo   porušené   jeho   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 040,89 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr. 3255/2013 (doručeným ústavnému súdu 20. júna 2013), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a sťažnosti sťažovateľa uvádzam, že plynulosť predmetného súdneho konania bola ovplyvnená nadmernou zaťaženosťou sudcu, a to   počtom   napadnutých   vecí   vrátane   pridelených   reštančných   vecí,   ktorá   skutočnosť vyplýva zo štatistických údajov, kedy v období podania návrhu na určenie výživného pre dospelé dieťa v septembri 2009 do mája 2013 bol nápad v oddelení 902 vecí, z ktorých bolo vybavených 800 vecí.“

Okresný súd pripojil k vyjadreniu k sťažnosti aj tento prehľad dosiaľ vykonaných procesných úkonov priebehu napadnutého konania, z ktorých pre rozhodnutie považoval ústavný súd za relevantné tieto:

„- 26. 10. 2009 - súdu doručený návrh na určenie výživného

-16. 03. 2009 - stanovený   termín   pojednávania   na   deň   14. 06. 2010;   výzva navrhovateľovi na špecifikáciu životných nákladov 07. 04. 2010 - vyjadrenie odporcu k návrhu

-14. 06. 2010   -   pojednávanie   odročené   na   termín   27. 10. 2010   z   dôvodu neúčasti odporcu s tým, že navrhovateľ bol opätovne vyzvaný na špecifikáciu životných nákladov, nakoľko tieto súdu predložené neboli

-09. 08. 2010 - výzva   zástupcovi   navrhovateľa   na   doplnenie   podania (doloženie dokladov)

-27. 10. 2010   -   prejednanie   veci,   pojednávanie   odročené   na   termín

29. 11. 2010

-29. 11. 2010 - neúčasť odporcu na pojednávaní, zmena petitu; pojednávanie odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o zmene návrhu

-29. 11. 2010 - pripojenie právoplatných spisov (návrhy na zvýšenie výživného) na nahliadnutie

-02. 03. 2011 - výzva odporcovi na vyjadrenie k návrhu na zmenu petitu

-02. 03. 2011 - výzva navrhovateľovi na doloženie ďalšieho rovnopisu podania zo dňa 02. 09. 2010

-23. 11. 2011 - stanovený termín pojednávania na deň 27. 01. 2012

-05. 01. 2011   -   uznesenie,   ktorým   súd   pripustil   zmenu   návrhu   na   začatie konania

-27. 01. 2012 - prejednanie   veci,   odročené   na   termín   16. 04. 2012   s   výzvou odporcovi na predloženie mesačných nákladov a za účelom vykonania dopytu na dopravný inšpektorát ohľadom vlastníctva motorových vozidiel u odporcu

-19. 03. 2012 - opravné uznesenie, ktorým bola vykonaná oprava rozhodnutia zo dňa 05. 01. 2011

-11. 04. 2012 - odvolanie odporcu voči uzneseniu zo dňa 19. 03.2012

-12. 04. 2012 - oznámenie   o   zrušení   termínu   pojednávania   dňa   16. 04. 2012 z dôvodu odvolania odporcu

-17. 05. 2012 - doručovanie odvolania zástupcovi navrhovateľa na vyjadrenie

-06. 06. 2012 - vyjadrenie zástupcu navrhovateľa k odvolaniu

-10. 07. 2012 - predloženie spisu odvolaciemu súdu

-31. 07. 2012 - rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa zo dňa 19. 03. 2012 zrušené

-17. 09. 2012 - spis doručený na Okresný súd Bratislava II

-18. 09. 2012 - doručovanie rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkov konania

-05. 11. 2011 (správne   má   byť   rok   2012,   pozn.) -   stanovený   termín pojednávania na deň 23. 01. 2013

-27. 11. 2012 - podanie   navrhovateľa,   žiadosť   o   rozhodnutie   o   návrhu   na zmenu návrhu

-23. 01. 2013 - prejednanie   veci,   pojednávanie   odročené   na   neurčito, navrhovateľovi   uložená   povinnosť   na   predloženie   aktuálneho   potvrdenia   o návšteve školy a príjmu matky a odporcovi uložená povinnosť doložiť príjem manželky, odporcu

-26. 03. 2013 - stanovený termín pojednávania na deň 31. 05. 2013

-31. 05. 2013   -   prejednanie   veci,   pojednávanie   odročené   na   termín

05. 09. 2013.“

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu ďalej zistil, že okresný súd uznesením z 3. júna 2013 na základe podania sťažovateľa doručeného mu 27. novembra 2013 pripustil zmenu petitu.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ stanovisko nezaujal.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení zo 14. júna 2013, ktoré ústavný súd považuje za preukázané, a preto z nich pri rozhodovaní vo veci vychádzal.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   namieta   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   vychádza   zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je návrh na uloženie povinnosti otcovi plnoletého dieťaťa prispievať na jeho   výživu,   teda   po   právnej   stránke   ide   o   štandardnú   rodinnoprávnu   vec   patriacu do bežnej   rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva.   Pri   posudzovaní   doterajšieho priebehu konania podľa tohto kritéria ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade skutkový   stav veci   a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95,   I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú na rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk predmetné konanie nehodnotil ako právne zložité a   nezistil   tiež,   že   by   vykazovalo   črty mimoriadnej   faktickej   zložitosti,   ktoré   by   boli dôvodom na jeho predĺženie.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že z hľadiska povahy konania ide o existenčnú vec, kde sa vyžaduje osobitná pozornosť venovaná efektívnemu a rýchlemu postupu súdu (II. ÚS 2/01, I. ÚS 378/2010), aby bol naplnený účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   fyzická   osoba   obrátila so žiadosťou   o   rozhodnutie   (napr.   I. ÚS 142/03,   I. ÚS 145/03,   I. ÚS 158/04).   V   tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie sa začalo 26. septembra 2009, teda takmer pred štyrmi rokmi, avšak do dňa meritórneho prerokovania sťažnosti nebolo právoplatne skončené.

Napokon ústavný súd konštatuje, že ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti nepoukázal na zložitosť napadnutého konania.

2.   V konaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote   ústavný   súd   okrem   zložitosti   veci   skúma   aj to,   akým spôsobom   sa na spomalení priebehu konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by správanie sťažovateľa v konaní pred okresným súdom ovplyvnilo podstatnejším spôsobom jeho dĺžku tak, aby mu bolo možné pričítať negatívny podiel na stave, v akom sa vec v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že priebeh napadnutého konania bol v zásade plynulý, ale na druhej strane bol poznačený neefektívnym postupom okresného súdu. Uvedené vyplýva predovšetkým zo skutočnosti, že procesné pochybenie okresného súdu v jeho opravnom uznesení   z 19.   marca   2012   musel   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) napraviť uznesením sp. zn. 9 Co 307/12 z 31. júla 2012 tak, že toto uznesenie zrušil a vec vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   čím   evidentne   došlo   k spomaleniu   priebehu napadnutého konania.

Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia   z 31.   júla   2012   okrem   iného   uviedol,   že «Predmetom   preskúmania   odvolacím   súdom   je   opravné   uznesenie   súdu   prvého   stupňa, ktorým mal v úmysle odstrániť zrejmé chyby, ktoré sa však v postupe súdu nevyskytli. V zápisnici z pojednávania zo dňa 29. novembra 2010 je zachytené, že navrhovateľ prostredníctvom   právneho   zástupcu   zmenil   žalobný   petit   tak,   že   „odporca   je   povinný prispievať   na výživu navrhovateľa   sumou   250 €   mesačne   vždy k 15.   dňu   toho ktorého mesiaca   vopred   k   rukám   navrhovateľa“,   zmenu   ktorú   súd   prvého   stupňa   aj   správne procesne   uchopil   postupom   predpokladaným   v   § 95   O. s. p.   uznesením   č. k. 11 C 208/2009-242 zo dňa 5. 1. 2011. Z obsahu celého spisu, nielen zo zápisnice zo dňa 29. novembra 2010 nevyplýva, že by navrhovateľ zmenu vyživovacej povinnosti odporcu voči navrhovateľovi žiadal určiť od 29. novembra 2010.

Vzhľadom na uvedené je potom ďalší postup prvostupňového súdu aplikujúc ust. § 164 O. s. p. v krajnom nesúlade s uplatneným návrhom navrhovateľa.

Predmetné uznesenie nerešpektuje postavenie dominus litis, v zmysle ktorého iba navrhovateľovi prislúcha disponovať so žalobným návrhom. Konanie nespĺňa ani jednu z výnimiek predpokladaných v § 153 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho je súd v súdenej veci prísne   viazaný   žalobným   petitom;   nemôže   prekročiť   návrh   navrhovateľa.   Opravným uznesením súd prvého stupňa napriek uvedeným pravidlám zmenil žalobný návrh nad rámec uplatneného   petitu,   preto   sa   napadnuté   uznesenie   stalo   nadbytočným,   a   keďže   išlo o rozhodnutie bez návrhu, dôvody, pre ktoré bolo uznesenie vydané, neexistovali, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O. s. p. zrušil.».

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Argumenty,   ktorými   okresný   súd   ospravedlňoval   svoje   nie   dostatočne   rýchle a neefektívne konanie (vysoký počet napadnutých vecí, nadmerná zaťaženosť zákonného sudcu,   existencia   reštančných   vecí)   vo vyjadrení   k sťažnosti   nemohol   ústavný   súd akceptovať,   poukazujúc   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru   (napr.   I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06),   podľa   ktorej   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   11 C 208/2009   došlo   k   zbytočným prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   5 040,89   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „za štyri roky trvania tohto   konania   súd   promptne   nerozhodol   o tak   dôležitej   veci,   ako   je   výživné,   pričom sťažovateľ študuje a pripravuje sa na svoje budúce povolanie...“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 11 C 208/2009,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   najmä   význam uplatneného nároku pre sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že posudzované konanie nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. M. R.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013