znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 436/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T. B., K., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 Tos 44/2012-101 zo 4. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012 doručená sťažnosť T. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Tos 44/2012-101 zo 4. júna 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„V   zmysle   vyššie   citovaných   článkov   o   ľudských   právach ako aj čl.   48 ods.   (2) Ústavy SR týmto podávam sťažnosť voči Uzneseniu Krajského súdu V Košiciach zo dňa 6. 06. 2012 pod sp. zn. 8 Tos/44/2012-101 IČS 7211011018 a to z dôvodov nezákonnosti a porušenia základných ľudských práv čl (8), čl (6) a práva na spravodlivý súd v zmysle čl. 48 (ods. 2) Ústavy SR (správne má byť označený čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.).

V uvedenom uznesení Krajský súd rozhodol, že zamieta žiadosť obžalovaného T. B. v zmysle § 193 ods. 1 písm. c, a sudca Judr. M. P. nie je vylúčený s konania pod sp. zn. 7 T/73/2011 voči tomuto uzneseniu podávam sťažnosť a žiadam Ústavný súd o preskúmanie zákonnosti v uvedenom konaní....

Na základe preukázaných objektívnych a nie subjektívnych skutočností podoprených dôkazným bremenom žiadam teda Ústavný súd v zmysle práva na spravodlivý proces aby uvedené konanie zrušil v plnom rozsahu ako zmätočné a nedôvodné, poprípade žiadam vec odňať v zmysle § 23 ods. (1) a prideliť osobe na to zrelej a kompetentnej nezaujatej vo veci a zodpovednej čo sa netýka p. M. P., ktorý viedol prípravne a odkazovacie konanie len na základe ďalšej čiarky vo veci ukončených prípadov.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Sťažovateľ podľa obsahu sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   8   Tos   44/2012-101   zo   4.   júna   2012 a domáha sa jeho zrušenia z dôvodu straty dôvery v spravodlivé konanie pod vedením označeného sudcu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   a   záväzkoch   alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na   prejednanie   a rozhodnutie   veci   nestranným   a nezávislým   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na prejednanie a rozhodnutie veci nezávislým a nestranným   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   v   trestnom   konaní   garantované prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu   z   ďalšieho   prejednávania   veci   pre   zaujatosť v zmysle § 31 ods. 1 a § 32 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Obsahom základného práva nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 31 Trestného poriadku, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh   podľa   §   32   ods.   3   Trestného   poriadku)   a   vylúčiť   sudcu   z   prejednávania a rozhodovania   vo   veci.   Obsahom   základného   práva   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom. Súčasťou označeného základného práva nie je však povinnosť súdu uznať dôvody zaujatosti uvádzané sťažovateľom, resp. povinnosť vyhovieť jeho návrhu.

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu č. k. 8 Tos 44/2012-101 zo 4. júna 2012, ktorým tento súd v trestnej veci proti sťažovateľovi ako obžalovanému pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa   § 207 ods.   1 Trestného zákona podľa   § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rozhodol o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   7   T   73/2011   z   3.   mája   2012.   V rozhodnutí   sa predovšetkým uvádza:

„Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 7T/73/2011 zo dňa 3. 5. 2012 podľa § 31 ods.   1   s   použitím   §   32   ods.   3   Tr.   por.   rozhodol,   že   JUDr.   M.   P.   nie   je   vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 7 T 73/2011.

Proti tomuto uzneseniu podal obžalovaný sťažnosť z dôvodu, že podľa jeho názoru sudca JUDr. M. P. sa v prípravnom konaní dopustil viacero závažných chýb a priestupkov, nekonal   v   súčinnosti   s   orgánmi   miestnej   správy   a   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní. JUDr. P. nie je neutrálny vo veci a to prejavením antipatie a pokrikom voči jeho osobe a teda   je   dostatočný   predpoklad,   že   nebude   trestnú   vec   posudzovať   úplne   nezávisle   a slobodne....

Krajský   súd   pri   rozhodovaní   o   dôvodnosti   sťažnosti   obžalovaného   vychádzal z predloženého spisového materiálu a zistil, že okresný súd – samosudca JUDr. M. P. na základe námietky zaujatosti vznesenej dňa 29. 3. 2012 obžalovaným rozhodol o svojom nevylúčení vzhľadom na skutočnosť, že sa necíti byť zaujatým voči osobe obžalovaného, nakoľko nemá žiadny pomer k prejednávanej veci, ani k osobe obžalovaného, ani pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní....

V tejto súvislosti (vo vzťahu k § 31 ods. 1 Trestného poriadku, pozn.) krajský súd zvýrazňuje,   že   existencia   nestrannosti   musí   byť   objektívne   odôvodnená   a   musí   mať konkrétny objektívny základ. Nestačí subjektívny pocit obžalovaného, že sudca okresného súdu   je   voči   nemu   zaujatý.   Vyslovovať   pochybnosť   o   nezaujatosti   sudcu   v   dôsledku procesných   úkonov,   ktoré   sudca   vykonal   v   súlade   s   Trestným   poriadkom   preto   nie   je na mieste   a   spôsobuje   obštrukcie   a   prieťahy   v   konaní.   Prípadné   nedostatky   v   postupe konania má obžalovaný možnosť napadnúť uplatnením opravných prostriedkov.

K sťažnosti obžalovaného krajský súd uvádza, že namietané tvrdenia obžalovaného vo vzťahu k zaujatosti sudcu JUDr. M. P. pokiaľ ide o vedenie konania a rozhodovanie nepredstavujú také okolnosti, ktoré by odôvodňovali jeho vylúčenie.“

Ústavný súd z obsahu napadnutého uznesenia zistil, že krajský súd sa vo svojom uznesení, ktoré má povahu procesného rozhodnutia, námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti zaoberal, pričom síce stručne, ale jasne a dostatočne, zrozumiteľne a právne vyargumentovaným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľa a objasnil základ svojho rozhodnutia   poukazujúc   na   to,   že   tieto   námietky   nie   sú   odôvodnené   a nezakladajú relevantné   dôvody   na   vyhovenie   námietke   zaujatosti   sťažovateľa   (IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   v súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu (I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) preto niet žiadneho dôvodu na to, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi uznesením (odôvodnením uznesenia) krajského súdu sp. zn. 8 Tos/44/2012 zo 4. júna 2012   a   namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto odmietol sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012