znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 436/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   Mgr. J.   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici č. k. 13 CoE/237/2011-42 z 13. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) uznesením   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 13 CoE/237/2011-42   z 13. júla   2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere   uzavretej   22.   augusta   2003   poskytla   fyzickej   osobe   úver   v sume   15 999,92 Sk (531,10 €) s tým, že dlžník jej bol podľa uvedenej zmluvy povinný uhrádzať dlžnú sumu a ďalšie poplatky v trinástich dvojtýždňových splátkach po 1 909,99 Sk (63,40 €).

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve o úvere dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, bola 17. januára 2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 6. apríla 2004 bol sťažovateľkou podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia udeleného   Okresným   súdom   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo „prvostupňový súd“) 29. apríla 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.

Dňa   28.   októbra   2009   podala   sťažovateľka   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením zo 17. júna 2010. Nadväzne na to okresný súd „ex officio“ uznesením č. k. 1 Er/928/2004-27 zo 16. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   8.   marca   2011   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE/237/2011-42 z 13. júla 2011 tak, že uznesenie   okresného   súdu   o zastavení   exekúcie   ako   vecne   a právne   správne   potvrdil, a súčasne vyhlásil exekúciu aj za neprípustnú. V časti trov exekúcie napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   sa   v sťažnosti   najskôr   venuje   judikatúre   ústavného   súdu   vo   väzbe na namietané porušenie jej označených práv a následne okrem iného uvádza:

„Ako   vyplýva   z vyššie   uvedeného   skutkového   stavu   okresný   súd   vydal   poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP) a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania o vyhlásení   neprípustnosti   exekúcie   bez   návrhu,   zahájil   konanie   na   vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej   poukazuje   na   to,   že okresný   súd   ani   krajský   súd   z časového hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora nepredvída vyhlásenie exekúcie za neprípustnú ani   jej   zastavenie   exekúcie, ani   nové   skúmanie   podmienok   na   jej   vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali dokazovanie opätovným preskúmaním   exekučného   titulu a súvisiacich   dokladov,   najmä   zmluvy   o úvere,   pričom «v priebehu   týchto   konaní   súd   nedal   priestor   na vyjadrenie   účastníkom   konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v týchto konaniach, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných   dôkazoch   a možnosti   účastníkov   sa   k týmto   vyjadriť   alebo   navrhnúť   nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto   konaním   vyhlásenie   neprípustnosti   a následne   zastavenie   exekúcie   bez   návrhu a dokazovania   toto   právo   bez   znalosti   vôle   povinnému   odoberie   a exekúciu   vyhlási za neprípustnú a následne zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie,   teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bez   splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie. V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím   právoplatne   zastaviť   exekučné   konania   voči   povinnému   aj   práva sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskyt[la].   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[a] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov),   práva   a záujmy   predstavujúce   aktíva   môžu   byť   považované   za   vlastníctvo“. V prípade   sťažovateľ[ky] nejde   o žiadne   fiktívne   právo,   ktorého   existencia   by   mala   byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1   dodatkového   protokolu zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   okresný   súd   exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

1.   K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE/237/2011-42 z 13. júla 2011

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 1 Er/928/2004-27 zo 16. februára 2011 o zastavení exekúcie vedenej súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod sp. zn. EX 1388/2004 (z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na základe neplatnej notárskej zápisnice, pretože táto nie je spôsobilým exekučným titulom), a súčasne vyhlásil   túto   exekúciu   za   neprípustnú.   Podstatou   sťažnosti   je   v prvom   rade   tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho práv,   ktoré   sú   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej otázke   nastolenej   sťažnosťou,   a to   k tomu,   či   krajský   súd   rozhodujúci   v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu č. k. 1 Er/928/2004-27 zo 16. februára   2011,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   mal   právomoc   preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, a súvisiace doklady, najmä predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonať dokazovanie bez vyjadrenia účastníkov.

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Krajský súd s odvolaním sa na § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uznesenie okresného súdu sčasti potvrdil, sčasti podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 2 OSP na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:«Oprávnená   a povinný   uzavreli   dňa   22. 08.   2003   „Zmluvu   o úvere...   ako   tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinný dal advokátovi Mgr. T. K. okrem iného oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j.   aby   v mojom mene   uznal   môj   záväzok   z úveru vyššie   uvedeného.   V čase uzavretia úverovej zmluvy nemala ale oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom, aby povinný dal plnomocenstvo   splnomocnencovi   (zástupcovi)   vybranému   oprávnenou   na právny   úkon, ktorý v budúcnosti môže, ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to ešte k tomu len so súhlasom povinného (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou, a preto je neplatná   (§ 52   a   § 53   0Z).   Povinný   teda   platne   nesplnomocnil   Mgr. T.   K.   svojim zastupovaním. Notárska zápisnica číslo N/108/2004, NZ/39Í9/2004 zo dňa 17. 01. 2004... nie je exekučným titulom.

Notárska zápisnica nie je exekučným titulom aj preto, že o jej spísanie za povinného nepožiadal notára advokát Mgr. T. K. (ak by srne uznali platnosť plnomocenstva), ale len advokátsky koncipient Mgr. B. Ž., hoci tento nebol v „Splnomocnení“, ktoré je uvedené v úverovej   zmluve,   spomenutý   ako   možná   ďalšia   osoba,   ktorá   môže   advokáta   zastúpiť. Z ustanovenia § 12 zákona číslo 132/1990 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy je totiž zrejmé, že advokáta môže v zásade zastúpiť len iný advokát. Advokátsky koncipient advokáta môže zastúpiť len pri jednotlivých úkonoch a to nikdy proti vôli klienta. Správne sa preto už pri uzatváraní zmluvy o zastúpení advokátom klient má advokátom informovať, či za advokáta môže konať aj koncipient a súhlas klienta je potom obsiahnutý v udelenom plnomocenstve pre advokáta. V súdenej veci advokát Mgr. T. K. nepostupoval správne   aj   preto,   že   substitučné   plnomocenstvo   nebolo   udelené   v konkrétnej   veci konkrétneho klienta, ale ako tzv. univerzálne bez akejkoľvek špecifikácie a k tomu ešte pred udelením   plnomocenstva   klientom   advokátovi   (už   dňa   02. 01. 2003).   „Univerzálne“ substitučné plnomocenstvo je neplatné.

Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal exekučný   titul   v   zmysle   ustanovenia   § 44   ods. 2   zákona   číslo   233/1995   Z. z.   v   znení neskorších   predpisov,   a   nezistil   rozpor   žiadosti   exekútora   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom, táto nie je prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky exekúcie. Ak zisti, že tomu tak nie je, rozhodne o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 uvedeného zákona). Procesné   pochybenie   okresného   súdu   je   v   tom,   že   považoval   notársku   zápisnicu za rozhodnutie. Správne mal exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a súčasne túto zastaviť (§ 57 ods. 1   písm. g/   EP).   Odvolací   súd   preto   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení exekúcie a doplnil ho aj o výrok o neprípustnosti exekúcie.»

V danej   veci   ústavný   súd   nedospel   k záveru,   že   by   sťažovateľkou   napadnuté uznesenie krajského súdu neprípustným spôsobom zasahovalo do jej práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   vo svojich   záveroch   nestotožnia   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu vyslovené v napadnutom uznesení považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   konštatuje,   že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a zákona Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení účinnom v čase   uzatvorenia   zmluvy   o úvere   (ďalej   len   „zákon   č. 132/1990   Zb.“)   podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou   je, aby postup súdu   bol   v súlade so zákonom, aby bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod zasahovať   do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v rozsudku   sp. zn. 3 Cdo/164/1996   z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk   a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto uzavrel, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pretože   už   z povahy   veci vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex officio, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú   ochranu   sťažovateľkinmu   právu   na   spravodlivé   súdne   konanie   postupujúc v intenciách príslušných ustanovení Exekučného poriadku a so zreteľom na § 12 zákona č. 132/1990   Zb.   a judikatúry   formulovanej najvyšším   súdom,   teda   ústavne   konformným spôsobom, a svoje potvrdzujúce rozhodnutie riadne odôvodnil.

Z uvedených   dôvodov   a s prihliadnutím   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a s poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. m. m. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE/237/2011-42 z 13. júla 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy, resp.   čl. 6   dohovoru.   Keďže   ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09,   III. ÚS 103/2010).   V opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal   opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v spojení   s čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením   prvostupňového   súdu   dospel   k záveru,   že   z jeho   odôvodnenia   nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi mohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd svojím postupom aplikoval zákony podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Exekučného   poriadku) a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný   súd   uzavrel,   že   z tohto   dôvodu   nie   je   ani   taká   príčinná   súvislosť   medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   v nej uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011