znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 436/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť K. M., N., a obchodnej spoločnosti F., s. r. o., H., zastúpených advokátkou JUDr. G. N., N., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 14, čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5,   čl. 11 ods. 1, čl. 26   ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,   ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 M Obdo 2/2008 a jeho rozsudkom z 28. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. a obchodnej spoločnosti F., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2008 faxom a 15. augusta 2008 poštou doručená sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľ“) a obchodnej spoločnosti F., s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 M Obdo 2/2008 a sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 5, čl. 11 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 M Obdo 2/2008 a jeho rozsudkom z 28. mája 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti, z pripojených písomností a súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľka   je   spoločnosťou   s ručením   obmedzeným   zapísanou   v oddiele   Sro vložke   č....   Obchodného   registra   Okresného   súdu   Nitra,   ktorá   má   dvoch   spoločníkov. Sťažovateľ   je   majoritným   spoločníkom   (veľkosť   jeho   obchodného   podielu   predstavuje 54 %)   a druhým   (minoritným)   spoločníkom   je   Ing.   E.   M.   [ďalej   len   „odporkyňa“   (jej obchodný   podiel   predstavuje   46 %)].   Z obchodného   registra   vyplýva,   že   štatutárnym orgánom   sťažovateľky   sú   dvaja   konatelia,   pričom   každý   koná   v jej   mene   samostatne. Posledným   konateľom   spoločnosti   zanikla   funkcia   25.   júna   2005   uplynutím   funkčného obdobia. Od uvedeného dátumu neboli noví konatelia valným zhromaždením sťažovateľky vymenovaní, a teda obchodná spoločnosť už nemá štatutárny orgán a nemá za ňu kto konať.

Dňa 14. novembra 2005 bol Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) podaný návrh sťažovateľky, ktorým sa podľa § 149 Obchodného zákonníka na základe rozhodnutia jej   valného   zhromaždenia   domáhala,   aby   okresný   súd   svojím   rozsudkom   vylúčil z obchodnej   spoločnosti   odporkyňu   z dôvodu   zneužitia   práv   spoločníčky.   Návrh   podal v mene obchodnej spoločnosti F., s. r. o., sťažovateľ, ktorý zároveň udelil splnomocnenie právnej   zástupkyni   zastupujúcej   sťažovateľov   aj   v konaní o   ich   sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1   ústavy.   Pri   svojom   postupe   sťažovateľ   vychádzal   z rozhodnutia   valného zhromaždenia   sťažovateľky,   ktoré   ho   poverilo   a splnomocnilo   na   podanie   návrhu na vylúčenie spoločníčky – odporkyne – z obchodnej spoločnosti F., s. r. o.

Okresný   súd   uznesením   č. k.   23 Cb 239/2005-224   z   29.   marca   2007   (ďalej aj „prvostupňové   uznesenie“)   ustanovil   sťažovateľa   za   opatrovníka   sťažovateľky v predmetnom konaní. Ako tento súd uviedol v odôvodnení označeného uznesenia, v danom konaní bolo potrebné zabezpečiť ochranu právnickej osobe, ktorá má právnu subjektivitu, avšak v dôsledku neexistencie štatutárneho orgánu, ktorý by mohol za právnickú osobu konať, si nemôže uplatňovať svoje práva na súde, hoci toto právo má podľa ústavy každý vrátane právnických osôb. Ak totiž právnická osoba nemá štatutárny orgán oprávnený konať v   jej   mene,   súd   jej   môže   ustanoviť   opatrovníka   na   konanie   pred   ním.   Podľa   názoru okresného súdu boli v danej veci splnené podmienky vyžadované § 29 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na ustanovenie opatrovníka pre konanie. Na odvolanie odporkyne potvrdil toto uznesenie aj Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“), a to uznesením   č. k.   15 Cob 121/2007-233   z   31.   mája   2007.   V odôvodnení   tohto   uznesenia uviedol, že z dôvodu reálneho naplnenia čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie opatrovníka sťažovateľke podľa § 29 ods. 1 OSP praktickým riešením vzniknutej situácie.

Dňa 20. augusta 2007 podala odporkyňa dovolanie podľa § 237 písm. g) OSP proti uvedenému   uzneseniu   krajského   (odvolacieho)   súdu,   pretože   podľa   jej   názoru   vo   veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako uviedla vo svojom dovolaní, s ohľadom na rodinnú väzbu sudkyne krajského súdu JUDr. M. H... nebola zo strany sudcov uvedeného súdu daná záruka nezávislého rozhodovania v danej veci. K tomu ďalej uviedla, že krajský súd nerozhodol o jej   námietke   zaujatosti.   Súčasne   podala   ešte   7.   augusta   2007   podnet   generálnemu prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   na podanie mimoriadneho   dovolania   proti   potvrdzujúcemu   uzneseniu   krajského   súdu   a tiež prvostupňovému   uzneseniu.   Generálny   prokurátor   podnetu   vyhovel   a vo   veci   podal mimoriadne   dovolanie   proti   obom   uzneseniam   z dôvodu,   že   sťažovateľ   nebol splnomocnený na zastupovanie sťažovateľky. Z tohto dôvodu nie je jeho prejav vôle právne relevantným prejavom vôle sťažovateľky, v dôsledku čoho má tento nedostatok za následok nesplnenie   procesnej   podmienky   konania.   Ide   pritom   o neodstrániteľný   nedostatok spočívajúci   v nedostatku   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania.   Okresný   súd   mal   preto konanie zastaviť podľa § 104 ods. 1 OSP, pretože mal vedomosť o uvedenom nedostatku. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 M Obdo 5/2007 zo 17. novembra 2007 zastavil konanie   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   z dôvodu,   že   vo   veci   bolo podané   dovolanie   odporkyne   a začatie   konania   bráni   tomu,   aby   na   dovolacom   súde prebiehalo   iné   konanie   o tej   istej   veci.   Následne   rozhodol   uznesením   sp. zn. 6 Obdo 33/2007 zo 17. decembra 2007 vo veci dovolania odporkyne tak, že toto dovolanie odmietol.   V odôvodnení   svojho   uznesenia   konštatoval,   že   v predmetnej   veci   neexistuje žiadne   rozhodnutie   nadriadeného   súdu   o tom,   že   sudca   je   vylúčený   z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci, a preto nebol daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. g) OSP. Zároveň ale uviedol, že „preskúmal, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád   uvedených   v ust.   § 237   OSP   a dospel   k názoru,   že   uznesenie   odvolacieho   súdu niektorou z vád taxatívne uvedených v ust. § 237 OSP netrpí“.

Generálny prokurátor v nadväznosti na toto odmietajúce uznesenie najvyššieho súdu opätovne   podal   mimoriadne   dovolanie v danej   veci,   a to s rovnakou   argumentáciou   ako predošlé   dovolanie.   Najvyšší   súd   sťažnosťou   napadnutým   rozsudkom   sp. zn. 2 M Obdo 2/2008 z 28. mája 2008 vyhovel mimoriadnemu dovolaniu a zrušil uznesenie krajského   súdu   z   31.   mája   2007,   ako   aj   uznesenie   okresného   súdu   z   29.   marca   2007. V odôvodnení namietaného rozsudku sa stotožnil s argumentáciou generálneho prokurátora, na   ktorú   súčasne   odkázal.   Podľa   tejto   argumentácie   nebol   sťažovateľ   konateľom sťažovateľky a nebol ani splnomocnený na jej zastupovanie. Z tohto dôvodu nie je jeho prejav vôle   právne   relevantným prejavom   vôle   sťažovateľky.   Okresný   súd   preto   nemal v danej   veci   ustanoviť   opatrovníka,   ale   s ohľadom   na   neodstrániteľný   nedostatok podmienky   konania   mal   konanie   zastaviť.   Ako   ďalej   najvyšší   súd   dodal,   v danej   veci nemožno   aplikovať   § 29   OSP,   pretože „ide   v podstate   o krajné   opatrenie.   Obchodný zákonník ako osobitný predpis upravuje postup, ak spoločnosť nemá zástupcu, ktorý za ňu môže konať, akým spôsobom je treba konateľa nahradiť, ak to neupravuje spoločenská zmluva. Tento postup je treba zachovať a ak zákonným spôsobom bude nahradený konateľ (konatelia), potrebný úkon v mene spoločnosti vykoná.“.

Proti   namietanému rozsudku   najvyššieho   súdu   smeruje podaná   sťažnosť,   v ktorej sťažovatelia tvrdia, že ním, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu boli porušené ich označené práva z týchto dôvodov:

Sťažovatelia   namietajú   v prvom   rade   porušenie   zásady   rei   iudicatae   vyjadrenej v § 159 ods. 3 OSP, ktorú považujú za súčasť princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy,   pretože   najvyšší   súd   v danej   veci   rozhodol   už   predtým   uznesením   sp. zn. 6 Obdo 33/2007,   ktorým   odmietol   dovolanie   odporkyne.   Taktiež   z dôvodu   prekážky litispendencie odmietol najvyšší súd prvé mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktoré bolo obsahovo totožné s mimoriadnym dovolaním podaným po odmietnutí dovolania odporkyne.   Predovšetkým   ale bolo   mimoriadne   dovolanie   podľa   sťažovateľov   založené na námietke,   že   sťažovateľka   nemala   procesnú   spôsobilosť   a nebola   riadne   zastúpená v zmysle   § 237   písm. c)   OSP.   Najvyšší   súd   však   už   v uznesení   sp. zn.   6 Obdo 33/2007 uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie aj zo všetkých dôvodov podľa § 237 OSP, pričom dospel k záveru, že žiadny z dôvodov uvedených v tomto ustanovení daný nie je. Sťažovatelia napadnutému rozsudku vytýkajú aj zmätočnosť, pretože z neho nie je podľa nich jasné, akým spôsobom mal byť napadnutými uzneseniami porušený zákon. Najvyšší súd sa obmedzil len na konštatovanie správnosti argumentácie generálneho prokurátora. Z uvedených   dôvodov   sťažovatelia   tvrdia   nielen   porušenie   čl. 1   ods. 1   ústavy,   ale aj základného   práva   sťažovateľky   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Sťažovatelia   ďalej   vytýkajú   najvyššiemu   súdu,   že   nedoručením   mimoriadneho dovolania   na vyjadrenie   sťažovateľke   došlo   k odňatiu   jej   možnosti   konať   pred   súdom. Nepravdivé je aj tvrdenie obsiahnuté v odôvodnení namietaného rozsudku, že sťažovateľka navrhla mimoriadne dovolanie zamietnuť, pretože ho vôbec nemala k dispozícii. Námietky sťažovateľov smerujú aj proti tomu, že v danej veci nebola splnená podmienka na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 OSP, t. j. aby podanie dovolania vyžadovala ochrana   práv   a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb   alebo štátu. Nie je pritom nijak zrejmé, akým spôsobom môže byť odporkyňa dotknutá alebo poškodená rozhodnutím o ustanovení opatrovníka.

Za   nesprávny   označujú   sťažovatelia   tiež   právny   názor,   podľa   ktorého   nemala sťažovateľka procesnoprávnu spôsobilosť. Spôsobilosť právnickej osoby byť účastníkom konania nie je viazaná na to, či táto osoba má ustanovený štatutárny orgán. Právnická osoba je spôsobilá byť účastníkom konania, pokiaľ existuje a je zapísaná v obchodnom registri. Ďalej uviedli, že Obchodný zákonník aj Občiansky zákonník upravujú rôzne situácie, kedy za spoločnosť ako právnickú osobu môže konať iná osoba než zvolený štatutárny orgán, a to zástupca,   pracovník   či   spoločník.   Podľa   § 131   ods. 3   Obchodného   zákonníka   je   súd dokonca   povinný   ustanoviť   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   opatrovníka,   ak   za   ňu nemôže   konať   konateľ   a valné   zhromaždenie   neurčí   spoločnosti   zástupcu.   Sťažovateľ v tomto   zmysle   podotýka,   že   uznesenie,   ktorým   bolo   schválené   podanie   návrhu   na vylúčenie spoločníčky – odporkyne – ho súčasne poverilo a splnomocnilo ako spoločníka sťažovateľky   a   na   podanie   tohto   návrhu   v mene   obchodnej   spoločnosti F.,   s. r. o. Sťažovatelia tvrdia, že takýto postup valného zhromaždenia bol v súlade s ustanoveniami Obchodného   zákonníka,   ako   aj zásadami,   na   ktorých   tento   zákon   spočíva.   Keďže   teda sťažovateľ   mal   procesnoprávnu   spôsobilosť   a bol   riadne   zastúpený,   nebola   splnená podmienka   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   podľa   § 243f   ods. 1   v spojení   s   § 237 písm. c)   OSP.   Z uvedených   dôvodov   sťažovatelia   namietajú   porušenie   zásady   právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru.

V závere sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že im najvyšší súd napadnutým rozsudkom znemožnil brániť sa proti protizákonnému konaniu minoritnej spoločníčky, a to z dôvodu, že spoločnosť nemá štatutárny orgán. Podľa sťažovateľov „Je nemysliteľné aby v právnom štáte   zákony   neumožňovali   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   a jeho   majoritnému spoločníkovi   brániť   sa   voči   protizákonnému   konaniu   minoritnej   spoločníčky,   ktorá porušujúc svoje povinnosti a zneužívajúc svoje práva bráni riadnemu chodu spoločnosti, a to   všetko   za   účelom   dosiahnutia   neoprávneného   zisku   a tým   zmenšenia   majetku spoločnosti   ako   aj   majetku   majoritného   spoločníka,   ktorému   sa   tým   zmenší   hodnota obchodného podielu. Pritom skutočnosť, že spoločnosť nemá štatutárny orgán je spôsobená práve   protizákonným   konaním   minoritnej   spoločníčky...,   keď   zneužívajúc   svoje   práva bojkotuje   zvolenie   konateľa,   čo   je   okrem   iného   jeden   z dôvodov   podania   žaloby   o jej vylúčenie zo spoločnosti.“. Okrem namietania porušenia už uvedených základných práv sú sťažovatelia toho názoru, že namietaným rozsudkom došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky mať spôsobilosť na práva podľa čl. 14 ústavy a čl. 5 listiny, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1   ústavy   a čl. 26   ods. 1   listiny.   S ohľadom   na   negatívne   dôsledky   namietaného rozsudku   najvyššieho   súdu   z hľadiska   majetku   sťažovateľa   tvrdia   sťažovatelia   súčasne porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny.

Splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom udelil právnej   zástupkyni   v jej   mene   sťažovateľ   na   základe   spomínaného   uznesenia   valného zhromaždenia,   ktoré   obsahovalo   aj   poverenie   sťažovateľa   na   podanie   návrhu   súdu na vylúčenie spoločníčky – odporkyne – z obchodnej spoločnosti F., s. r. o. Sťažovatelia súčasne   uvádzajú,   že   pôvodné   rozhodnutie   o ustanovení   opatrovníka   stále   považujú za právoplatné. Namietaný rozsudok, ktorým bolo toto ustanovenie zrušené, bol vydaný v rozpore so zásadou rei iudicatae, v dôsledku čoho nemá žiadne účinky a nemal by ani požívať právnu ochranu.

II.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 20. novembra 2008   uviedla, že ju považuje za   zjavne neopodstatnenú.   V danej   veci   podľa   jej názoru nedošlo k porušeniu zásady rei iudicatae. Najvyšší súd nepovažoval v prípade dovolania odporkyne   za   naplnený   dôvod   prípustnosti   dovolania,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený sudca.   Vzhľadom   na   to   odmietol   jej   dovolanie   bez   toho,   aby   skúmal   vecnú   správnosť rozhodnutia. Samotným zastavením konania o mimoriadnom dovolaní preto tiež nemohla vzniknúť prekážka veci právoplatne rozhodnutej.

Ďalej   vo   svojom   vyjadrení   podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   zdôraznila,   že sťažovateľ   nebol   štatutárnym   orgánom   sťažovateľky   a ani   zo   žiadnej   inej   okolnosti nevyplýva jeho oprávnenie konať navonok v mene uvedenej spoločnosti. Spoločník nebol oprávnený podať návrh na vylúčenie spoločníka   zo spoločnosti.   Ustanovenie § 29 OSP nie je   procesným   prostriedkom,   ktorým   by   bolo   možné   ustanovením   opatrovníka konvalidovať   procesný   úkon   –   návrh   na   začatie   konania, ktorý   urobil   v mene subjektu majúceho procesnú spôsobilosť niekto, kto za neho nie je oprávnený konať.

Sťažovatelia   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu   zopakovali,   že najvyšší súd preskúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia už v uznesení sp. zn. 6 Obdo 33/2007, pretože uviedol, že uznesenie odvolacieho súdu netrpí žiadnou z vád podľa § 237 OSP. Sťažovatelia napokon opätovne zhrnuli dôvody namietaného porušenia svojich práv.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokuje každý návrh na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené   v ustanovení   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   prijatiu   návrhu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou z náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde je, aby bol tento návrh podpísaný navrhovateľom alebo jeho zástupcom. S ohľadom na to, že sťažovateľka je spoločnosťou s ručením obmedzeným, bolo nevyhnutné, aby za ňu v jej   mene   podala   návrh   osoba,   ktorá   má   oprávnenie   za   ňu   konať.   Takouto   osobou   je predovšetkým štatutárny orgán spoločnosti (konateľ), avšak zákon môže takéto postavenie priznať aj iným osobám.

Zo   splnomocnenia   z 29.   júla   2008   na zastupovanie   sťažovateľky   v konaní   pred ústavným súdom vyplýva, že bolo v jej mene podpísané sťažovateľom. Ako pritom už bolo uvedené v zhrnutí skutkových okolností danej veci, v čase vystavenia tohto splnomocnenia neboli   ustanovení   konatelia   sťažovateľky.   Túto   skutočnosť   potvrdzuje   aj   výpis z obchodného registra príslušného súdu. Je nesporné, že sťažovateľ v tomto období nebol oprávnený konať v jej mene ani z titulu konateľa, ktorým nebol, ani z titulu spoločníka. Ústavný súd sa preto musel vysporiadať s otázkou, či oprávnenie sťažovateľa nemožno vyvodiť   z iného   titulu,   a to   konkrétne   z uznesenia   valného   zhromaždenia,   ktorým   bol poverený   podať   v mene   sťažovateľky   návrh   súdu   na   vylúčenie   spoločníčky z obchodnej spoločnosti F., s. r. o. Podľa jeho názoru to tak ale v danom prípade nie je.

Osoby, ktoré v občianskom súdnom konaní konajú za právnickú osobu, vymedzuje § 21   ods. 1   a 2   OSP,   ktorý   sa   v spojení   s   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   vzťahuje aj na konanie pred ústavným súdom. Uvedené ustanovenia pripúšťajú, že v mene právnickej osoby   bude konať aj iný subjekt než štatutárny orgán,   a to ním   poverený   zamestnanec, vedúci organizačnej zložky alebo prokurista. V takom prípade však musí takéto oprávnenie ustanoviť   zákon,   pričom   absenciu   takéhoto   zákonného   splnomocnenia   vo   vzťahu k sťažovateľovi pripúšťajú aj sťažovatelia v samotnej sťažnosti, keď vo svojej argumentácii odkazujú nie na konkrétnu splnomocňujúcu normu, ale všeobecne na zásady, na ktorých spočíva Obchodný zákonník. Podľa ústavného súdu však takáto argumentácia vo vzťahu k otázke   oprávnenia   konať   v mene   sťažovateľky   neobstojí,   pretože   § 21   ods. 2   OSP v záujme právnej   istoty   pri   konaní   právnickej   osoby   vyžaduje   výslovné   splnomocnenie zákonom. Takéto splnomocnenie sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu v danom prípade nemal.

K uvedenému je nevyhnutné dodať, že nedostatok oprávnenia konať za právnickú osobu   nemožno   v občianskom   súdnom   konaní   odstrániť   dodatočným   ustanovením opatrovníka.   Takýto   postup   nemá   oporu   ani   v   § 29   OSP,   ani   v iných   zákonných ustanoveniach.   Poukaz   sťažovateľov   na § 131   ods. 3   Obchodného   zákonníka   je   v tomto smere nenáležitý, pretože toto ustanovenie neumožňuje ustanoviť opatrovníka na podanie žaloby, prípadne na dodatočné odstránenie nedostatkov náležitostí žaloby, ale na ochranu práv spoločnosti s ručením obmedzeným v prípade konania o návrhu na určenie neplatnosti uznesenia jej valného zhromaždenia podanom osobami uvedenými v prvej vete § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ustanovenie opatrovníka spoločnosti s ručením obmedzeným (ako odporcovi v konaní o určenie neplatnosti valného zhromaždenia) v prípade, že za ňu nemá kto konať, je za daných okolností nevyhnutným predpokladom ochrany jej práv v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   splnomocnenie   pre advokáta   na   zastupovanie sťažovateľky   v konaní pred   ústavným súdom   nemá   zákonom predpokladané účinky preukázania zmluvy o poskytovaní právnych služieb, resp. príkaznej zmluvy   podľa   ustanovenia   § 724   a nasl.   Občianskeho   zákonníka.   Ide   pritom o neodstrániteľný nedostatok náležitosti   sťažnosti spočívajúci v tom, že sťažnosť nebola podpísaná   sťažovateľkou,   keďže   táto   nemala   a ani   v čase   predbežného   prerokovania sťažnosti   stále   nemá   zákonným   spôsobom   ustanoveného   konateľa,   ktorý   by   v jej   mene konal (porov. mutatis mutandis II. ÚS 38/06, III. ÚS 72/08).

Na tomto závere pritom nič nemení ani skutočnosť, že uznesením okresného súdu č. k.   30 CbR/18/2005-333   z   23.   septembra   2008   v spojení   s uznesením   krajského   súdu č. k. 15 Cob/231/2008-380 z 19. februára 2009, ktoré nadobudli právoplatnosť 17. apríla 2009,   došlo   v priebehu   konania   k zrušeniu   sťažovateľky   s likvidáciou   a zároveň   došlo k ustanoveniu jej likvidátora. Vzhľadom na rozsah oprávnenia likvidátora v zmysle § 72 Obchodného   zákonníka,   podľa   ktorého   likvidátor   robí   v mene   spoločnosti   len   úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti, by totiž ani jeho prípadný súhlas nemohol v danej veci odstrániť nedostatok splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   nevyzýval   sťažovateľku   na   odstránenie   nedostatku návrhu   a vo   vzťahu   k nej   odmietol   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   v spojení   s   § 20   ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

K záveru, že v danej veci nie sú   dané podmienky   na prijatie sťažnosti   na ďalšie konanie, dospel ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľovi. Namietaným rozsudkom boli zrušené rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bol sťažovateľ ustanovený za opatrovníka sťažovateľky. Obsahom tohto uznesenia boli pritom vymedzené aj jeho možné dôsledky vo vzťahu k jeho ústavne garantovaným základným právam a slobodám, čo bolo rozhodné aj   pre   predbežné   posúdenie   ich namietaného porušenia   v danej   veci.   Sťažovateľ   totiž namieta toto porušenie nie z hľadiska svojho postavenia opatrovníka, ale ako spoločník sťažovateľky.   Konkrétne   namieta   porušenie   svojho   práva   vlastniť   majetok   a práva na podnikanie. Ústavný súd si je vedomý, že otázka ustanovenia opatrovníka v konaní pred všeobecným súdom bola v danej veci významná aj pre celkový výsledok konania, pretože sťažovateľka nemala konateľov a bolo sporné, či za ňu mohol podať žalobu sťažovateľ. Ide však   len   o rozhodnutie   procesnej   povahy,   navyše   v súdnom   konaní,   v ktorom   nemá sťažovateľ postavenie účastníka a v ktorom sa nerozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z už   uvedených   skutočností   je   preto   zrejmé,   že   sťažovateľ   síce   má   faktický   záujem na vylúčení spoločníčky, výsledok príslušného súdneho konania sa však sám osebe nemôže priamo   premietnuť do   jeho ústavou   a listinou   garantovaných   základných   práv   a slobôd. A fortiori takýto   dôsledok   nemôže   mať   otázka   ustanovenia   opatrovníka   v predmetnom súdnom konaní.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   ustanovenie   opatrovníka   v danej   veci   nemohlo nijako zasiahnuť do základných práv a slobôd sťažovateľa, ktoré by sa vzťahovali na jeho postavenie ako spoločníka. Keďže ich porušenie tvrdí len v tomto rozsahu, ústavný súd odmietol sťažnosť vo vzťahu k sťažovateľovi podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov   v   uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   namietaného   rozsudku   a   o   priznaní úhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010