znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

k o n c e p t

IV. ÚS 435/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť mesta K., zastúpeného advokátom JUDr. A. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 68/2013 z 20. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2013 doručená sťažnosť mesta K. (ďalej aj „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   7 Cdo 68/2013   z 20.   mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením v právnej veci sťažovateľa   proti   V.,   P.   (ďalej   len   „odporca   v 1.   rade“),   a   Slovenskej   republike   – Ministerstvu obrany Slovenskej republiky (ďalej len „odporca v 2. rade“) o vydanie veci, vedenej   Okresným   súdom   Martin   pod   sp. zn.   11 C 142/1996,   o dovolaní   odporcu v 1. rade proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 7 Co 45/2012   zo   7.   novembra   2012   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského   súdu“)   a   o návrhu na odloženie   vykonateľnosti   označeného   rozsudku   krajského   súdu   rozhodol   tak,   že „do právoplatného   skončenia   konania   o dovolaní   odporcu   1/   odkladá   vykonateľnosť rozsudku   Krajského   súdu   v Žiline   zo   7.   novembra   2012,   sp. zn.   7 Co 45/2012   v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin z 22. novembra 2011 č. k. 11 C 142/96-635 vo výroku o povinnosti odporcu 1/“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia neuvádza žiadne dôvody, ktoré ho viedli k prijatiu rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozsudku krajského súdu „v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin z 22. novembra 2011 č. k. 11 C 142/96-635“. Krajský súd len stroho konštatuje, že „v prejednávanej veci súd   podľa   jeho   názoru   dané   dôvody   na   vyhovenie   tomuto   návrhu   odporcu   1/“. Podľa sťažovateľa „nedá sa preto vôbec zistiť, aké dôvody viedli najvyšší súd k tomu, aby vyhovel návrhu odporcu v rade 1/ na odloženie vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 7. novembra 2012. Tým pádom sa nedá ani polemizovať s názorom najvyššieho súdu o tom, že sú dané dôvody na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.“.

Ďalšia   časť   sťažnosti   obsahuje   nasledujúcu   genézu   a opis   doterajšieho   priebehu konania, v rámci ktorého prebieha aj konanie o dovolaní odporcu v 1. rade a v jeho rámci rozhodovanie o jeho návrhu na odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu:«Sťažovateľ mesto K. podal dňa 22. 08. 1995 na Okresný súd Martin žalobu proti odporcovi 1/ na určenie vlastníctva mesta K. a povinnosti odporcu spísať písomný protokol o   prechode   vlastníctva   nehnuteľností   na   mesto   K.   Na   návrh   mesta   K.   súd   pripustil

5. 3. 1997 rozšírenie účastníkov na strane odporcu o Slovenskú republiku – Ministerstvo obrany SR (ďalej len „odporca 2/“). Na návrh mesta K. súd pripustil zmenu návrhu, takže sa   konalo   o vydanie   veci.   O   tejto   žalobe   sťažovateľa   Okresný   súd   Martin   prvý   krát meritórne rozhodol rozsudkom zo dňa 31. 01. 2006 spis. zn. 11 C 142/1996-299 (ďalej len „rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 31. 01. 2006“) tak, že uložil odporcom v rade 1/ a   2/   povinnosť   vydať   navrhovateľovi   nehnuteľnosti   nachádzajúce   sa   v   kat.   území   S., pôvodne zapísané v pozemkovoknižných vložkách č. 1 a 44 pozemkovej knihy kat. úz. S., tvoriace lesný celok s názvom R... a to parc. č..., ktoré sú identifikované Správou katastra nehnuteľností v T., identifikáciou parciel č... zo dňa 15. 8. 2005 ako parc. č...zapísané už aj na LV č. 615 Správy katastra nehnuteľností v T., kat. úz. S., ako parc. č... o výmere o výmere 861 037 m2 – lesný pozemok a na LV č... Správy katastra nehnuteľností v T., kat. úz. S., ako parc. č... o výmere 880 056 m2 – lesné pozemky,... o výmere 5913 m2 – lesné pozemky,... o výmere 9 135 m2 – lesné pozemky,... o výmere 2 353 991 m2 – lesné pozemky,... o výmere   1   166   m2 –   zastavané   plochy   a   nádvoria,  ... o   výmere   8625   m2 – záhrady,  ... o výmere   4568   m2 –   lesné   pozemky,  ... o   výmere   252   171   m2 –   lesné pozemky,... o výmere 2 062 936 m2 – lesné pozemky,... o výmere 3865 m2 – lesné pozemky, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Martin   zo   dňa   31. 01. 2006   podal   odporca   1/ odvolanie. Odporca 2/ nepodal proti tomuto rozsudku odvolanie. O odvolaní odporcu 1/ rozhodol Krajský súd v Žiline svojím uznesením zo dňa 17. 10. 2007 spis. zn. 6 Co/180/2006 (ďalej   len   „uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   17. 10. 2007“)   tak,   že   rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 31. 01. 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Martin v ďalšom konaní po zrušení rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 31. 01. 2006 vydal dňa 22.   novembra 2011 rozsudok,   ktorým bola odporcovi 1/ uložená   povinnosť   vydať   mestu   K.   pozemky   v   obci   S.,   katastrálne   územie   S.,   okr.   T., zapísané   na   Správe   katastra   T.   na   liste   vlastníctva   č...,   parcela   č...   –   lesné   pozemky o výmere 880 056 m2, parcela č.... – lesné pozemky o výmere 5913 m2, parcela č... – lesné pozemky o výmere 9135 m2, parcela č... – lesné pozemky o výmere 2 353 993 m2, parcela č... – zastavané plochy a nádvoria o výmere 1166 m2, parcela č.... – lesné pozemky o výmere 4568 m2, parcela č... – lesné pozemky o výmere 252 171 m2, parcela č.... – lesné pozemky o výmere 2 062 943 m2, parcela č... – lesné pozemky o výmere 3865 m2, parcela č... – lesné pozemky o výmere 861 037 m2, do 30-ich dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Odporcovi v rade 2/   bola   uložená   povinnosť   vydať   navrhovateľovi   pozemok   v   obci   S.,   katastrálne územie S., okr. T., zapísaný na Správe katastra T. na liste vlastníctva č... ako parcela č... – záhrady o výmere 8625 m2 a to do 30-ich dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania súd rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti v merite veci.

Proti rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 22. novembra 2011 podal odporca 1/ odvolanie. Odporca 2/ nepodal proti tomuto rozsudku odvolanie. O odvolaní odporcu 1/ rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 07. novembra 2012, tak, že rozsudok Okresného   súdu   Martin   zo   dňa   22.   novembra   2011   vo   výroku   o   povinnosti   odporcu v rade 1/ vydať navrhovateľovi nehnuteľnosti a vo výroku, ktorým rozhodnutie o trovách konania bolo ponechané na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, potvrdil. Rozsudok   Okresného   súdu   Martin   zo   dňa   22.   novembra   2011   vo   výroku   o   povinnosti odporcu   v   rade 1/   vydať   navrhovateľovi   nehnuteľnosti   nadobudol   právoplatnosť   dňa 13. 11. 2012   a   vykonateľnosť   dňa   14. 12. 2012.   Odporca   v   rade 1/   do   dnešného   dňa dobrovoľne nesplnil povinnosť, ktorá mu bola uložená rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 22. novembra 2011.

Odporca 1/ podal proti rozsudku Krajského súdu v Žiline dňa 07. novembra 2012 dovolanie. Súčasne odporca 1/ podal aj návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Dovolanie odporcu 1/ bolo doručené na Okresný súd Martin dňa 22. 11. 2012. Sťažovateľ podal k dovolaniu odporcu 1/ prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrenie. Konanie o dovolaní odporcu 1/ je na najvyššom súde vedené pod spis. zn. 7 Cdo 68/2013. Sťažovateľ   ako   oprávnený   podal   dňa   14. 01. 2013   na   základe   právoplatného a vykonateľného   rozsudku   Okresného   súdu   Martin   zo   dňa   22.   novembra   2011   návrh na exekúciu voči odporcovi 1/ ako povinnému, súdnej exekútorke JUDr. B. P... U súdnej exekútorky je konanie vedené pod spis. zn. EX 9/2013. Poverenie na vykonanie exekúcie vydal   Okresný   súd   Zvolen   dňa   26. 03. 2013   pod   spis. zn.   11 Er/25/2013-29.   Sťažovateľ prevzal upovedomenie o začatí exekúcie dňa 10. 05. 2013. Odporca 1/ vzniesol námietky proti exekúcií.

Dňa 29. 05. 2013 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa (ktorý je aj jeho právnym zástupcom v dovolacom konaní) doručené uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 20. mája 2013 o odklade vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 07. novembra 2012 v spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu   Martin   zo   dňa   22.   novembra   2011.   Meritórne rozhodnutie   o   dovolaní   odporcu   1/   nebolo   do   dnešného   dňa   sťažovateľovi,   resp.   jeho právnemu zástupcovi v dovolacom konaní, doručené.»

Keďže podľa sťažovateľa v odôvodnení napadnutého uznesenia absentuje akékoľvek odôvodnenie skutočností, v zmysle ktorých dospel najvyšší súd k záveru, že sú dané dôvody na odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 45/2012 zo 7. novembra 2012,   považuje   ho   za   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne.   Sťažovateľ   dodáva,   že v demokratickom   právnom   štáte   by   nemali   vznikať   žiadne   pochybnosti   o konkrétnych dôvodoch, pre ktoré súd rozhodol. Princípu práva na spravodlivé súdne konanie zodpovedá povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť. Ak tak neurobia, založia tým   neprekúmateľnosť   nimi   vydaných   rozhodnutí   a spravidla   tak   aj   ich   protiústavnosť. Ak nie   sú   zrejmé   dôvody   toho-ktorého   rozhodnutia,   svedčí   to   o svojvôli   v súdnom rozhodovaní, čo je v podmienkach právneho štátu neprípustné. Sťažovateľ je presvedčený, že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   nespĺňa   ani   minimálne   požiadavky,   ktoré   sú kladené na odôvodnenie súdnych rozhodnutí, a preto je potrebné považovať ho za „zjavný prejav svojvôle dovolacieho súdu“.

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... spis. zn. 7 Cdo 68/2013 zo dňa 20. mája 2013 porušené bolo.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu...   spis. zn.   7 Cdo 68/2013   zo   dňa   20.   mája   2013   sa zrušuje.

Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   7 Cdo 68/2013 z 20. mája   2013,   argumentujúc   tým,   že   jeho   odôvodnenie   nespĺňa   ani   minimálne požiadavky kladené na odôvodnenie súdnych rozhodnutí.

Najvyšší   súd   na   návrh   dovolateľa   (odporcu   v 1.   rade)   napadnutým   uznesením rozhodol,   že „do   právoplatného   skončenia   konania   o dovolaní   odporcu   1/   odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 7. novembra 2012 sp. zn. 7 Co 45/2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin z 22. novembra 2011 č. k. 11 C 142/96-635 vo   výroku   o povinnosti   odporcu   1/“, pričom   poukázal   na   § 243   zákona   č. 99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého pred rozhodnutím o dovolaní môže súd... odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru najvyššieho súdu sú v prerokúvanej veci splnené podmienky na vyhovenie návrhu odporcu v 1. rade.

Zákon   (Občiansky   súdny   poriadok)   podmienky,   za ktorých   môže   dovolací   súd odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, bližšie nešpecifikuje. Takéto rozhodnutie je ponechané na úvahu dovolacieho súdu.

Cieľom   odkladu   vykonateľnosti   rozhodnutia   je   zabrániť   výkonu   exekúcie   počas dovolacieho konania, v dôsledku ktorého by na strane účastníka konania, ktorý dovolanie inicioval, v prípade jeho úspechu v tomto konaní vznikla škoda.

Predpokladom na záver o porušení sťažovateľom označených práv je iba také ich porušenie,   ktoré   nie   je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné   v   činnosti   súdu   pred   začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými procesnými rozhodnutiami. V kontexte daného prípadu je však takýmto procesným prostriedkom meritórne rozhodnutie o dovolaní. Uznesenie najvyššieho súdu   sp. zn.   7 Cdo 68/2013   z 20.   mája   2013   predstavuje   len   dočasné   a   predbežné obmedzenie   oprávnení   v doterajšom   priebehu   sporu   úspešného   účastníka   konania (t. j. sťažovateľa),   ktoré   môže   byť   v   prípade   účinnej   obrany   sťažovateľa   uplatnenej v záujme   ochrany   jeho   práv   v   tom   istom   konaní   odstránené   konečným   meritórnym rozhodnutím   o   dovolaní   podanom   odporcom   v 1.   rade.   Z uvedeného   vyplýva,   že na odôvodnenie rozhodnutia o odložení vykonateľnosti rozhodnutia nemôžu byť kladené rovnaké požiadavky, ako na odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   napadnutého procesného uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že jeho obsah s prihliadnutím na to, že ide o dočasné a predbežné riešenie predmetu veci (nútený výkon rozhodnutia), nevylučuje pri   namietanom   porušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu   právo   sťažovateľa na meritórnu ochranu konečným rozhodnutím vo veci samej (princíp subsidiarity).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvody   odkladu   vykonateľnosti   podľa   § 243   OSP (zákonom bližšie nevymedzené) môžu materiálne spočívať iba na dvoch predpokladoch (a tak ich prijala aj právna teória a prax), a to na úvahe súdu o možnom úspechu dovolania a v zabránení (neuskutočnení)   výkonu   exekúcie   počas   dovolacieho   konania,   pričom   obe podmienky musia byť splnené súčasne. Pri tejto konštrukcii podporenej a ustálenej súdnou praxou a právnou teóriou nemožno vzhliadnuť v napadnutom rozhodnutí svojvôľu či zjavnú neodôvodnenosť,   keďže   žiadna   iná   konštrukcia   dôvodov   odkladu   vykonateľnosti neprichádzala do úvahy.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené na rozdiel od sťažovateľa nedospel k záveru, že   by   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   mohol   materiálne   porušiť   sťažovateľom označené práva, i keď na strane druhej treba prisvedčiť názoru, že by bolo nepochybne účelné, aby v odôvodnení (napadnutého) uznesenia boli uvedené aspoň stručné dôvody. Ani napriek   uvedenému   však   ústavný   súd   nepovažuje   sťažovateľom   vytýkané   nedostatky v postupe najvyššieho súdu v okolnostiach posudzovanej veci za také, ktoré by dosahovali ústavnoprávnu relevanciu, a to najmä vzhľadom na predvídateľnosť (stabilitu) materiálnych dôvodov odloženia vykonateľnosti podľa § 243 OSP, ako aj na dočasnosť a predbežnosť napadnutého uznesenia.

Aj   keď   odloženie   vykonateľnosti   v rámci   dovolania   predstavuje   vážne   narušenie vlastností právoplatného rozhodnutia súdu, ktorými sú nezmeniteľnosť, záväznosť a nimi založené   právne   istoty,   zároveň   platí,   že   (i) ide   o   rozhodnutie   dočasné   a predbežné a (ii) odloženie vykonateľnosti bude dôvodné v tých prípadoch, keď priebeh dovolacieho konania vedie k záveru, že v ňom dovolateľ bude mať úspech, a odložením vykonateľnosti sa predíde komplikáciám pri následnej reparácii už vykonanej exekúcie (m. m. R 90/2000).

Ústavný súd, sumarizujúc dosiaľ uvedené, konštatuje, že v danej etape dovolacieho konania možno síce postup najvyššieho súdu, resp. koncipovanie napadnutého uznesenia hodnotiť ako také, ktoré je na hranici ústavnej akceptovateľnosti, avšak napriek tomu ho nemožno označiť za svojvoľné ani zjavne vybočujúce zo zásad ústavnosti traktovaných v judikatúre ústavného súdu.

Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   totiž   Občiansky   súdny   poriadok výslovne umožňuje, teda nie je v rozpore s procesnoprávnymi predpismi, a preto použitý spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane v konaní   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 7 Cdo 68/2013   z 20.   mája   2013   podľa   názoru   ústavného   súdu   obsahuje   v danej   veci v zásade   akceptovateľné   závery,   pričom   nejde   o arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   prihliadol   ústavný   súd   v neposlednom   rade   aj   na   skutočnosť,   že   k rovnakým záverom   dospel   už   aj   v porovnateľných   veciach   vedených   pod   sp. zn.   I. ÚS 357/2012 a sp. zn.   I. ÚS 369/2012.   (K požiadavkám   na   odôvodnenie   nemeritórnych   rozhodnutí všeobecných súdov pozri aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2013 z 13. februára 2013.)

Vzhľadom   na   to   nemožno   napadnuté   uznesenie   z ústavného   hľadiska   označiť za neospravedlniteľné a neudržateľné, t. j také, ktoré by mohlo mať za následok vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).

Z   uvedených   skutočností   možno   vyvodiť,   že   medzi   namietaným   uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie pri jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013