znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 435/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., H., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo/24/2011 a jeho uznesením z 19. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2011 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 23   ods. 1   a 2   v spojení   s čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo/24/2011 a jeho uznesením z 19. júla 2011.

Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   na   základe uznesenia Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp/38/2011 z 15. apríla 2011 vzatý do väzby podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť 14. apríla 2011 o 17.15 h, keď mu bola obmedzená osobná sloboda.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp/64/2011 z 11. júla 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 11. júla 2011“) bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu a väzba bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka a zároveň mu bol uložený zákaz   vycestovania   do   zahraničia,   povinnosť   prihlásiť   sa   na   nový   trvalý   pobyt   alebo prechodný   pobyt   na   území   Slovenskej   republiky,   povinnosť   dostaviť   sa   na   každé predvolanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu na úkon trestného konania, ktorého vykonanie   je   bez   jeho   prítomnosti   vylúčené,   povinnosť   pravidelne   sa   dostaviť k probačnému   a mediačnému   úradníkovi   v termínoch   a za podmienok   ním   ustanovených a napokon povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú   zmenu   miesta   pobytu.   Prvostupňový   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že u sťažovateľa je aj v súčasnom štádiu konania naďalej daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku,   avšak vzhľadom   na určité okolnosti na strane sťažovateľa (na dosiaľ riadne vedený život bez trestného stíhania), na okolnosti sťažujúce ukončenie vyšetrovania, ako aj primeranosť doteraz vykonanej väzby z hľadiska jej nevyhnutnosti, možno   jej   účel   dosiahnuť   jej   nahradením,   a to   dohľadom   probačného   a mediačného úradníka s uložením primeraných povinností a obmedzení.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ v časti výroku o nahradení väzby dohľadom a uložení primeraných obmedzení a povinností sťažnosť, v ktorej vyčítal okresnému   súdu,   že   sa   nenáležite   vysporiadal   s jeho   obranou   z hľadiska   posudzovania dôvodnosti väzby u jeho osoby uvedenou v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré argumenty v písomnom odôvodnení sťažnosti len zopakoval.

Krajský   súd   sa   napadnutým   uznesením   stotožnil   s uznesením   okresného   súdu z 11. júla   2011,   a keďže   nezistil   žiadne   dôvody   na   jeho   zrušenie,   sťažnosť   sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   odôvodnil   porušenie   svojho   základného   práva   na slobodu   pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy takto: „Krajský súd v Nitre v rámci svojej právomoci pri rozhodovaní o sťažnosti nenapravil nezákonnosť nastolenú prvostupňovým rozhodnutím v tom,   že   u   mňa   došlo   k   nahradeniu   väzby   a   uloženiu   mi   primeraných   povinností a obmedzení najmä v podobe zákazu vycestovať do zahraničia, čím sa mi vážne zasiahlo do môjho   práva   slobodne   sa   pohybovať   a   cestovať,   pričom   na   takýto   procesný   postup neboli splnené podmienky, nakoľko u mňa nejestvovali dôvody útekovej väzby...“

Podľa sťažovateľa už uznesenie okresného súdu o jeho vzatí do väzby z 15. apríla 2011 bolo nezákonné, keďže podľa jeho názoru dôvody útekovej väzby neboli dané, pričom „rozhodnutie   o   vzatí   do   väzby   bolo   vydané   len   v   dôsledku   nedostatočne   zistených relevantných okolností týkajúcich sa mojej osoby a nesprávneho postupu orgánov činných v trestnom konaní v tejto veci“, a preto aj žiadosťou z 3. júna 2011 žiadal okresný súd o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   výsledkom   ktorého   bolo   už   spomínané   uznesenie okresného súdu z 11. júla 2011, ktorým síce bolo vyhovené jeho žiadosti, avšak táto bola nahradená dohľadom, a súčasne mu boli uložené primerané obmedzenia a povinnosti.

Za „zásadný   nedostatok“ napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   považuje sťažovateľ   to,   že «nadriadený   súd   nerešpektoval...   je   právo   na   náležité   odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k vyporiadaniu sa s mojou konkrétnou obranou, mnou udávanými relevantnými   argumentmi   a   tvrdeniami,   keďže   z   odôvodnenia   predmetného   uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 4 Tpo/24/2011 zo dňa 19. 07. 2011 vôbec nevyplýva, že by sa   súd   nejakým   spôsobom   zaoberal   aj   dôvodmi   mnou   podanej   sťažnosti.   Samotné odôvodnenie rozhodnutia sa totiž nachádza len na str. 3 uznesenia, keď sťažnostný súd uvádza: „V rámci svojej prieskumnej povinnosti dospel nadriadený súd k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania sú u obvineného dané dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ktoré spočívajú v nepochybne zákonu zodpovedajúcom a skutkovým zisteniam opodstatnenom závere, že obvinený sa doposiaľ skrýval v cudzine preto, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, pretože sa na adrese udanej ako jeho trvalé bydlisko nezdržiaval, ani orgánom činným v trestnom konaní   žiadne   iné   miesto,   kde   sa   bude   zdržiavať   neoznámil,   hoci   vedel   o   tom,   že   je v prejednávanej veci trestne stíhaný, a preto jeho ďalšiu účasť na nariadených úkonoch vyšetrovania nebolo doposiaľ možné zabezpečiť inak, ako jeho vzatím do väzby.“ K tomuto opätovne poukazujúc na vyššie uvedené moje argumenty uvádzam, že ja nepoznám žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by mi prikazovalo oznamovať policajtom konajúcim vo veci, v ktorej som trestne stíhaný, zmenu môjho bydliska, resp. ktoré by mi prikazovalo trvalo zdržiavať   sa   na   určitej   adrese,   pokiaľ   mám   zabezpečené   riadne   preberanie   písomností a predvolaní   doručovaných   mi   v   trestnom   konaní,   čo   v mojom   prípade   dodržané   bolo. Nechápem, z akého dôvodu mi ani prvostupňový a ani nadriadený súd, pokiaľ vychádzali z toho, že u mňa boli dôvody útekovej väzby, nedokázali v odôvodnení svojich rozhodnutí relevantne vyvrátiť mi tento môj názor a v odôvodnení svojich rozhodnutí len neustále neodôvodnene stručne, bez opory v konkrétnych zákonných ustanoveniach, poukazujú na to, že ja som bol povinný zdržiavať sa na mojom trvalom bydlisku a oznamovať orgánom činným v trestnom konaní každú zmenu môjho pobytu.

Ďalej   súd   v   odôvodnení   napádaného   uznesenia   udáva:   „Uvedené   konanie a správanie sa obvineného aj podľa názoru nadriadeného súdu nepochybne opodstatnene nasvedčuje tomu, že po celú dobu, ktorá uplynula od odsťahovania sa obvineného z adresy ním udaného a v jeho občianskom preukaze uvedeného trvalého pobytu v H... (v roku 2003) a následného vycestovania a pobytu v.... (v roku 2008) sa obvinený skrýval a že je dôvodná obava, že by v skrývaní sa v prípade prepustenia na slobodu pokračoval, ktorá obava vyplýva   aj   z   tých   istých   skutočností,   ktorými   súd   prvého   stupňa   odôvodnil   napadnuté uznesenie a s ktorými sa aj nadriadený súd stotožňuje, nepovažujúc za potrebné k nim nič podstatné doplniť...“ Z tohto odôvodnenia mám za to, že nadriadený súd sa ani náležite neoboznámil   s   preukázanými   skutočnosťami,   keď   k   žiadosti   o prepustenie   z   väzby   som pripojil kúpnu zmluvu preukazujúcu, že ja som nehnuteľnosť v H. predal a zároveň odovzdal do užívania kupujúcim už januári roku 1995, takže skutočne neviem, z akého dôvodu súd uvádza rok 2003, že vtedy som sa mal odtiaľ odsťahovať a neoznámiť zmenu pobytu.».

S poukazom na uvedené sťažovateľ tvrdí,   že napadnuté uznesenie krajského súdu vo svojom   odôvodnení „neobsahuje   vyporiadanie   sa   s...   vytýkanými   nedostatkami prvostupňového   rozhodnutia   a   celkovo   mnou   uvádzané   argumenty,   či   už   právne   alebo skutkové,   ktoré   mám   za   to,   že   sú   relevantné,   ostali   viacmenej   bez   povšimnutia,   a   to aj napriek   tomu,   že   už   v   samotnej   sťažnosti   som   konkrétne   poukazoval   na   judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo   účastníka   na   také   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

S ohľadom na to mám za to, že takéto rozhodnutie tým, že jeho prostredníctvom nedošlo k náprave nezákonného stavu v podobe zrušenia rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie, je v rozpore so zákonom, a tým aj v rozpore s mojím ústavným právom na slobodu pohybu a pobytu. Zároveň je však a j v rozpore s mojím právom na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR   a   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže napádané uznesenie jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej som sa podanou sťažnosťou domáhal.“.

Vzhľadom na to sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo/24/2011 uznesením zo dňa 19. 07. 2011 porušil právo sťažovateľa na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur, ktoré mu je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre vydané dňa 19. 07. 2011 sp. zn.: 4 Tpo/24/2011 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného   súdu   alebo   jeho   rozhodnutím   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní   podľa   čl. 127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (krajský   súd).   Platí   to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Podľa   čl. 23 ústavy   sloboda   pohybu a pobytu   sa   zaručuje (ods. 1).   Každý,   kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť (ods. 2).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti s námietkou o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   pri rozhodovaní o väzbe je potrebné poznamenať, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá   v   čl. 5   dohovoru   upravujúcom   právo   na   slobodu   a   bezpečnosť   (napr. II. ÚS 15/05).   Ústavný   súd   v   tomto   smere   poukazuje aj   na   stabilnú   rozhodovaciu   prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – 77 etc.).

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu k čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho konania   s   prihliadnutím   na povahu   a   účel   konania   o   väzbe,   a   preto   sú   na   konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   ochrana   základných   práv   a slobôd   v súvislosti s rozhodovaním o vzatí konkrétnej osoby do väzby, t. j. s rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby (zákonnosť väzby), spadá (ratione materiae) pod ustanovenia čl. 17 ústavy a pod ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej   slobody   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení   (obdobne   pozri III. ÚS 135/04,   III. ÚS 108/06).   Porušenie   práv   garantovaných   týmito   článkami   ústavy a dohovoru však sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nenamietal, preto s prihliadnutím na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde)   nemohol   ústavný   súd   pristúpiť   k preskúmaniu   prípadného porušenia práv sťažovateľa na osobnú slobodu (čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru) v súvislosti s konaním a rozhodnutím o jeho väzbe.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo vyhovené jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, avšak jeho väzba bola nahradená dohľadom a uložením   primeraných   obmedzení   a povinností,   teda   takým   rozhodnutím   všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje.

Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu   o zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   prvostupňového   súdu a namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy, ktorým sa zaručuje sloboda pohybu a pobytu, ústavný súd konštatuje, že ak sťažovateľ namietal porušenie tohto základného práva z hľadiska obmedzenia svojej osobnej slobody tým,   že   jeho   väzba   bola   nahradená   dohľadom   a uložením   primeraných   obmedzení a povinností,   tak   tieto   argumenty   by ústavný   súd   mohol   skúmať,   ale len   z   perspektívy dodržania   garancií,   ktoré   obsahuje   čl. 17   ústavy   a   čl. 5   dohovoru,   ktoré   predstavujú lex specialis   k   základnému   právu   zaručenému   v   čl. 23   ústavy   (III. ÚS 80/2010).   Keďže sťažovateľ   právne   zastúpený   advokátom,   porušenie   týchto   článkov   ústavy   a dohovoru nenamietal, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde)   z dôvodu   neexistencie   vecnej   súvislosti   medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaných porušením jeho základného práva na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy.

Nad   rámec   uvedených   argumentov   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sa   oboznámil s napadnutým uznesením krajského súdu a dospel k záveru, že z neho nemožno vyvodiť názor o možnom porušení sťažovateľových základných práv a slobôd.

Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol: „V rámci tejto svojej prieskumnej povinnosti dospel nadriadený súd k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania sú u obvineného dané dôvody väzby uvedené v § 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, ktoré spočívajú v nepochybne zákonu zodpovedajúcom a skutkovým zisteniam opodstatnenom závere, že obvinený sa doposiaľ skrýval v cudzine preto, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, pretože sa na adrese udanej ako jeho trvalé bydlisko nezdržiaval, ani orgánom činným v trestnom konaní   žiadne   iné   miesto,   kde   sa   bude   zdržiavať   neoznámil,   hoci   vedel   o   tom,   že   je v prejednávanej veci trestne stíhaný, a preto jeho ďalšiu účasť na nariadených úkonoch vyšetrovania nebolo doposiaľ možné zabezpečiť inak, ako jeho vzatím do väzby.

Uvedené konanie a správanie sa obvineného aj podľa názoru nadriadeného súdu nepochybne   opodstatnene   nasvedčuje   tomu,   že   po   celú   dobu,   ktorá   uplynula od odsťahovania   sa   obvineného   z   adresy   ním   udaného   a   v   jeho   občianskom   preukaze uvedeného trvalého pobytu v H... (v roku 2003) a následného vycestovania a pobytu v... (v roku 2008) sa obvinený skrýval a že je dôvodná obava, že by v skrývaní sa v prípade prepustenia   na   slobodu   pokračoval,   ktorá   obava   vyplýva   aj z tých   istých   skutočností, ktorými súd prvého stupňa odôvodnil napadnuté uznesenie a s ktorými sa aj nadriadený súd stotožňuje, nepovažujúc za potrebné k nim nič podstatné doplniť, ani tieto pozmeniť, o to viac, že aj odôvodnenie napadnutého uznesenia je vyčerpávajúce a v súlade s ustanovením § 176 odsek 2 Trestného poriadku.

Napokon nadriadený súd na základe tých istých skutočností a okolností, na ktoré správne   poukázal   súd   prvého   stupňa   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   a   na   ktoré poukazoval aj krajský prokurátor vo svojom vyjadrení sa k žiadosti obvineného, dospel k zisteniu,   že   v   posudzovanom   prípade   aj   za   stavu,   že   dôvod   tzv.   útekovej   väzby u obvineného naďalej trvá, s poukazom však na jeho osobu ako aj povahu prejednávaného prípadu,   je   túto   možné   nahradiť   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nad obvineným, pričom na posilnenie účelu, ktorý by sa inak dosiahol väzbou, bolo potrebné aj uloženie tých povinností, ktoré správne uložil súd prvého stupňa, a ktoré sú popísané i vo výrokovej časti napadnutého uznesenia, ktoré je aj v tejto časti v súlade so zákonom a zodpovedá ustanoveniu (§ 80 odsek 1 písmeno c/, § 82 odsek 1 Trestného poriadku). Podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná. Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne úvahy nadriadený   súd   nezistiac   žiadny   dôvod   na   zrušenie   napadnutého   uznesenia   a   na   iné rozhodnutie o väzbe v prospech obvineného jeho sťažnosť podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku zamietol, pretože nie je dôvodná.“

Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd uzavrel, že aj v prípade, ak by bol sťažovateľ namietal porušenie príslušných článkov ústavy a dohovoru upravujúcich základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení,   musel   by   dospieť   k záveru o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti,   pretože odôvodnenie predmetného uznesenia nemožno považovať za arbitrárne, resp. ústavne neudržateľné.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá, neprichádzalo   do   úvahy   rozhodovať   o ďalších   požiadavkách   uvedených   v petite   jeho sťažnosti   (napr.   zrušenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   priznanie   finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011