znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 435/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Jána Lubyho a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti Ing. M. K., B., a J. N., B., zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co   2/2010   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   177/06),   za   účasti   Krajského   súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. K. a J. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 2/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Krajskému súdu v Bratislave   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 2/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. K. a J. N. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý uhradiť Ing. M. K. a J. N. trovy konania v sume   321,09   €   (slovom   tristodvadsaťjeden   eur   a deväť   centov)   na   účet   ich   právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2010 doručená sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 2/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 3 Co 177/06).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:„1. Sťažovatelia podali dňa 10. 10. 2002 na príslušný okresný súd žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam – parceliam č. 221/1 a č. 221/2 k. ú. S., o ktorej do dnešného dňa nebolo právoplatne rozhodnuté.

2. Na krajskom súde je uvedená vec vedená od roku 2006 až doteraz, keď pôvodne mala sp. zn. 3 Co 177/06 a po zrušujúcom náleze ÚS SR sp. zn. III. ÚS 279/09, má sp. zn. 3 Co 2/2010.

3. Listom z 18. 1. 2010 sme ako okresný tak aj krajský súd upovedomili o existencii uvedeného   nálezu   s   tým,   že   sme   ich   zároveň   požiadali   o   urýchlené   pokračovanie v odvolacom konaní.

4.   Ďalším   listom   z   26.   3.2010   sme   sa   už   u   pani   predsedníčke   krajského   súdu sťažovali na prieťahy v označenom konaní s tým, ak sa vec v dohľadnej dobe právoplatne neskončí, budeme iniciovať sťažnostné konanie na ÚS SR.

5. Podpredseda krajského súdu nás listom z 19. 4. 2010 oboznámil s predĺžením lehoty na vybavenie sťažnosti do 3. 5. 2010, a potom nám listom z 26. 4. 2010, ktorý nám bol doručený 3. 5. 2010, oznámil, že našu sťažnosť nepovažuje za dôvodnú vzhľadom na napadnutie veci na krajský súd (5. 1. 2010) a na celkový nápad v konajúcom senáte a jej vytýčenie na 3. 6. 2010.

6. Dňa 3. 6. 2010 sa pojednávanie neuskutočnilo, bolo novovytýčené na 23. 9. 2010, na ktorom však došlo k jeho odročeniu na iný termín, lebo si konajúca sudkyňa nepripojila súvisiaci spis.

7. Do podania sťažnosti sme nedostali žiadne predvolanie na pojednávanie, preto môžeme konštatovať, že odvolacie konanie trvá už takmer 5 rokov, čo je v rozpore s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   435/2010-8 z 25. novembra 2010 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k sťažnosti, ako aj na oznámenie, či krajský súd trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla:«Výzvu, uznesenie a sťažnosť som predložila dňa 12. 01. 2011 na vyjadrenie JUDr. M. Š., predsedníčke senátu „3 Co“, ktorá k sťažnosti podala dňa 14. 01. 2011, písomné vyjadrenie.

V   tomto   vyjadrení   uviedla,   že   predmetná   vec   po   jej   zrušení   Ústavným   súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“), bola predložená oddeleniu „3 Co“, kde jej bola priradená sp. zn. 3 Co 2/2010. Sudcom spravodajcom bola v danej veci určená JUDr. J. C. z dôvodu, že v tejto veci bola sudcom spravodajcom už aj pred jej zrušením (sp. zn. 3Co 177/2006).

Vec sp. zn. 3 Co 2/2010 až do 30. 09. 2010, mala v spravodajstve JUDr. J. C. Od 01. 10. 2010 bola JUDr. J. C. dočasne, do 30. 09. 2011, preložená na výkon funkcie sudcu na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“).

Vo veci po jej zrušení ÚS SR, boli určené dva termíny pojednávania, a to na deň 30. 06.   2010.   Predsedníčka   senátu   „3   Co“   si   nespomína,   z   akého   dôvodu   bola   vec odročená.

Ďalší termín bol určený na deň 23. 09. 2010 (v predchádzajúcich vyjadreniach bol nedopatrením   uvedený   termín   dňa   30.   09.   2010).   Pojednávanie   bolo   odročené   bez prejednávania veci z dôvodu, že dňa 23. 09. 2010, ospravedlnila svoju neúčasť na tomto konaní   JUDr.   E.   Ľ.,   právna   zástupkyňa   jednej   zo   strán   sťažovateľov,   z   dôvodu   náhlej zdravotnej príhody, v dôsledku ktorej bola aj na ošetrení v nemocničnom zariadení. Predmetnú vec po prerušení funkcie u sudcu na Krajskom súde v Bratislave - JUDr. J. C., predsedníčky senátu „3 Co“, prevzala JUDr. M. Š., ktorá dňa 04. 10. 2010 určila za sudcu spravodajcu svoju osobu.

Vec sp. zn. 3 Co 2/2010 fyzicky JUDr. M. Š. prevzala po úpravách zmien v súdnom registri asi v polovici mesiaca október 2010. V mesiacoch október a november 2010 boli už vytýčené iné veci na pojednávanie JUDr. J. C. (išlo o veci, ktoré napadli na súd skôr, ako napadla predmetná vec), ktoré predsedníčka senátu „3 Co“ neodvolala a postupne, po podrobnom oboznámení sa s vecami, prevzatými po JUDr. J. C., tieto tiež určovala na termíny (išlo najmä o veci „staršie“ ako predmetná vec).

V mesiacoch október až december 2010 senát „3 Co“ nebol dostatočne obsadený (jeden člen senátu bol zároveň aj predsedom senátu „2 Co“, takže mu nebolo možné veci zo senátu „3 Co“ prideliť a druhý člen senátu bol aj členom senátu „2 Co“, takže ho bolo možné zaťažiť iba pomerne, t. j. na 50 %).

Napriek tomu predsedníčka senátu „3 Co“, najmä „staré“ veci, priebežne študovala a robila vo veciach potrebné úkony a rozhodnutia.

Vec sp. zn. 3 Co 2/2010 naštudovala a vo veci bol určený termín pojednávania na deň 03. 03. 2011 o 9,45 hod.»

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení oznámila, že krajský súd netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Na ústnom pojednávaní netrvali ani sťažovatelia, ktorí k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu v podaní z 31. januára 2011, uviedli:

«Krajský   súd   konajúcou   predsedníčkou   senátu   Vám   podal   chronológiu   stavu predmetnej   veci   na   tomto   súde,   ktorá   len   potvrdzuje,   že   naša   sťažnosť   je   celkom opodstatnená, aj keď ľudsky chápeme vyjadrenie dr. M. Š., ktorá sa k veci dostala po tom, čo jej predchodkyňa zostala na najvyššom súde.

Je však vecou štátu organizovať svoje súdnictvo tak, aby princípy zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, boli plne rešpektované. Prípadné nedostatky v tomto smere nemôžu ísť na úkor a ťarchu občanov, ktorí od súdov právom očakávajú ochranu svojich práv v „primeranej dobe“. Táto lehota nebola krajským súdom zjavne dodržaná len pre   povrchný   a   neprofesionálny   prístup   konajúcich   sudcov,   v   dôsledku   čoho   musel zasahovať aj ústavný súd.

Predmetný   spor   je   veľmi   jednoduchý   -   rieši   sa   iba   právna   otázka   -   a   pre   jej sťažovateľov veľmi dôležitý, ktorí sa ním snažia odstrániť krivdy, ktoré na ich majetku napáchal bývalý režim a hrozilo a hrozí reálne, že sa konečného výsledku ani nemusia dožiť (vzhľadom na ich vek, zlý zdravotný stav a pod.).»

Ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil tieto skutočnosti:Sťažovatelia   sa   žalobou   z 12.   marca   1992   domáhali   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam.   V prvom   stupni   konal   vo   veci   Okresný   súd   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný   súd“),   ktorý   o návrhu   (podanom   12.   marca   1992)   rozhodol   rozsudkom   č.   k. 16 C/157/2002-345   z 23.   februára   2006   tak,   že   návrh   sťažovateľov   v plnom   rozsahu zamietol. Sťažovatelia podali vo veci odvolanie.

Krajskému   súdu   bol   spis   postúpený   v apríli   2006   a veci   bola   pridelená   sp.   zn. 3 Co 177/06. Sťažovatelia 3. mája 2007 podali predsedníčke krajského súdu sťažnosť na prieťahy   v konaní s tým,   že   po   uplynutí   viac ako   jedného   roka   krajský   súd   o odvolaní nerozhodol. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 177/06-388 z 20. novembra 2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovatelia   sa   s rozhodnutím   krajského   súdu   nestotožnili,   boli   toho   názoru,   že krajský súd týmto rozhodnutím porušil ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sa so sťažnosťou 17. marca 2009 obrátili na ústavný súd, aby rozhodol o namietanom porušení uvedených práv označeným rozsudkom.

Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 279/09-27 z 26. novembra 2009 rozhodol, že základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu porušené boli a v nadväznosti na toto rozhodnutie zrušil tento rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nález ústavného súdu bol účastníkom konania doručený 28. decembra 2009   a po   vrátení   spisu   krajskému   súdu   4.   januára   2010   je   vec   vedená   pod   sp.   zn. 3 Co 2/2010.

Dňa 18. januára 2010 požiadali sťažovatelia krajský súd o urýchlené rozhodnutie o ich   odvolaní   z roku   2006,   pričom   uviedli,   že   v opačnom   prípade   podajú   sťažnosť   na prieťahy v konaní ústavnému súdu.

Krajský súd na 23. september 2010 nariadil pojednávanie, ktoré sa neuskutočnilo, pretože   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   požiadala   o jeho   odročenie   pre   svoj   náhly nepriaznivý zdravotný stav a zároveň ospravedlnila neúčasť svojich klientov (sťažovateľov) na   tomto   pojednávaní   z dôvodu   ich   zlého   zdravotného   stavu   a vysokého   veku.   Ďalšie pojednávanie bolo 4.   januára 2011   nariadené   na 3.   marec 2011.   Ústavný   súd   zistil,   že pojednávanie nariadené na 3. marec 2011 sa uskutočnilo, ale bolo odročené na 14. apríl 2011 pre účely predloženia listinných dôkazov od obidvoch zúčastnených strán.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 2/2010 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií: zložitosti veci, správania účastníka konania a postupu súdu (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom konania   je   rozhodovanie   o určení   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam,   ktoré   tvorí štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   V danom   prípade   išlo o odvolacie   konanie,   v ktorom   sa   mali   riešiť   najmä   právne   otázky.   Ani   podľa   názoru ústavného   súdu   nejde   o spor   výnimočnej   právnej   a skutkovej   zložitosti.   Vzhľadom   na povahu   veci   (domáhanie   sa   nápravy   krívd   z minulosti)   si   však   vyžaduje   prístup   súdu s osobitnou starostlivosťou.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   t.   j.   správania   sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil okolnosť, ktorú by bolo treba pripísať na ťarchu sťažovateľov.   Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   a zohľadnil   pri   rozhodovaní   o finančnom zadosťučinení skutočnosť, že jedno z dvoch nariadených pojednávaní sa neuskutočnilo na žiadosť a z dôvodu na strane sťažovateľov, resp. ich právnej zástupkyne.

3. Postup krajského súdu v okolnostiach danej veci (sťažovatelia poukazovali na celkovú dĺžku odvolacieho konania, zahŕňajúc do tohto obdobia aj 10 mesiacov trvajúce konanie na ústavnom súde) ústavný hodnotí takto:

Ústavný súd konštatuje, že po podaní odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu a predložení   veci   na   rozhodnutie   o ňom   krajskému   súdu   v apríli   2006,   krajský   súd   rok vo veci nekonal, na čo sťažovatelia poukázali vo svojej sťažnosti predsedníčke súdu z mája 2007. Krajský súd rozhodol o odvolaní 20. novembra 2008, t. j. celková doba rozhodovania bola cca dva a pol roka. Doručením rozhodnutia krajského súdu účastníkom konania bola vec právoplatne skončená.

V nadväznosti   na   rozhodnutie   krajského   súdu   o odvolaní   sťažovateľov,   ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu č. k. 16 C 157/2002-345 z 23. februára 2006, ktorým okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh sťažovateľov, sa sťažovatelia obrátili   so   sťažnosťou   zo   16.   marca   2009   na   ústavný   súd.   Ústavný   súd   o sťažnosti sťažovateľov   rozhodol   26.   novembra   2009   tak,   že   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   279/09-27 rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 177/2006-388 z 20. novembra 2008.

Rozhodovanie   ústavného   súdu   o sťažnosti   sťažovateľov   proti   právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu   trvalo cca 10 mesiacov a toto obdobie nemôže ísť na vrub „nečinnosti“ krajského súdu. Po vrátení veci bolo povinnosťou krajského súdu vzhľadom na dĺžku odvolacieho konania postupovať v konaní s osobitnou starostlivosťou.

Od   vrátenia   veci   krajskému   súdu   4.   januára   2010   vykazuje   konanie   krátkodobé obdobia nečinnosti. Krajský súd v tomto období nariadil len dve pojednávania, z ktorých prvé pojednávanie nariadené na 23. september 2010 sa neuskutočnilo na žiadosť právnej zástupkyne   sťažovateľov   a druhé,   nariadené   na   3.   marec   2011,   sa   uskutočnilo   a   bolo odročené na 14. apríl 2011 z dôvodu, že krajský súd ho odročil na účely vyžiadania si listinných   dôkazov   od   obidvoch   zúčastnených   strán.   Z uvedeného   vyplýva,   že   až   po odročení druhého, v poradí dosiaľ nariadených pojednávaní, po vrátení veci krajskému súdu začal   krajský   súd   so   zadovažovaním   podkladov   pre   svoje   rozhodnutie,   t.   j.   až   po   14 mesiacoch od vrátenia mu veci po rozhodnutí ústavného súdu.

Predsedníčka   krajského   súdu   „ospravedlňovala“ dĺžku   konania na   krajskom   súde nedostatočným obsadením súdov a nadmerným množstvom práce. V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval, že systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (ako to vyplýva z vyjadrení konajúcej sudkyne pripojených k stanovisku okresného súdu) (pozri napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   po   zohľadnení   všetkých skutočností   –   doterajšej   dĺžky   odvolacieho   konania   na   krajskom   súde   (5   rokov), ovplyvnenej   aj   opakovanými   obdobiami   krátkodobej   nečinnosti   krajského   súdu   došlo k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a preto   rozhodol   o porušení   základného   práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03).

III.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   záver,   že   postupom   krajského   súdu   v napadnutom konaní   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy   a práva   na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že odvolacie konanie nie je ešte skončené.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   § 50 ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume 6 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, čo je pre nich „v hre“. Zo strany sťažovateľov „ide o akúsi reštitúciu a rehabilitáciu za majetkové krivdy, ktoré na nich za 40 rokov napáchal socialistický štát a táto trauma nebola včas ukončená“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania krajského súdu vedeného pod sp. zn. 3 Co 2/2010 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu ústavný súd považoval   priznanie   sumy   2   000   €   každému   zo   sťažovateľov   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. E. Ľ. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Sťažovatelia   vyčíslili úhradu trov konania za tri úkony právnej služby v celkovej sume 675,44 € vrátane 19 % DPH.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia z 28. októbra 2010 a podanie sťažnosti urobené novembri 2010) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), keďže úkony boli vykonané pri spoločnom zastupovaní dvoch sťažovateľov. Základná sadzba tarifnej odmeny za   jeden   úkon   právnej   služby   predstavuje sumu   120,23   €,   pri   vykonaní   dvoch   úkonov právnej služby za dva spoločne zastupované osoby by potom odmena predstavovala sumu 480,92 €, avšak po jej znížení o 50 % aplikáciou § 13 ods. 2 vyhlášky ju ústavný súd ustálil na sumu 240,46 €. Paušálna náhrada výdavkov (tzv. režijný paušál) bola priznaná za každý úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 28,84 € (2 x 2 x 7,21 €). K takto vypočítanej sume je potrebné pripočítať 19 % DPH, t. j. 51,16 €, pretože advokátka je platiteľkou dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania v celkovej sume 321,09 €.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľov doručené ústavnému súdu 2. februára 2011 ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absenciu ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011