znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 435/09-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   16.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. J.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   2   Tos   64/2009 z 8. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2009   doručená   sťažnosť   E.   V.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. P. J., B., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Tos 64/2009 z 8. októbra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 1/2008 zo 4. januára 2008   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   4/2008   z   22.   januára   2008 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Väzba sťažovateľa začala plynúť 31. decembra 2007. Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 348/2009 z 18. júna 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 41/2009 z 25. júna 2009 bola lehota trvania väzby naposledy predĺžená do 28. augusta 2009. Dňa 11. augusta 2009 podal krajský prokurátor   na   sťažovateľa   a   ďalších   obvinených   obžalobu   pre   trestný   čin   vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. v znení   zákona   č.   253/2001   Z.   z.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   4   T   106/09 z 20. augusta 2009 bolo okrem iného rozhodnuté podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku o tom, že sťažovateľ, ako aj ďalší obžalovaní sa naďalej ponechávajú vo väzbe, keďže dôvody   väzby   u   všetkých   obžalovaných   naďalej   trvajú.   Okresný   súd   predmetným uznesením tiež zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne vzal   na   vedomie   späťvzatie   návrhu   krajského   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby. Sťažovateľ   podal   proti   predmetnému   uzneseniu   okresného   súdu   sťažnosť.   Uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   64/2009   z   8.   októbra   2009   bola   sťažnosť   sťažovateľa zamietnutá.

Sťažovateľ je toho názoru, že „Predĺžená lehota väzby v prípravnom konaní, v rámci ktorej bolo potrebné právoplatne rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby (§§ 76 – 79 a § 192 a 193 odsek 2 Tr. por.), uplynula 28. 08. 2009. Od tohto dátumu sa obvinený nachádza vo väzbe nezákonne. Následne bola sťažnosť obžalovaného Krajským súdom Bratislava ako druhostupňovým súdom zamietnutá ako nedôvodná na neverejnom zasadnutí dňa 08. 10. 2009 v konaní 2 Tos 64/2009 (rozhodnutie doručené 15. 10. 2009) s tým, že súd konštatoval zákonnosť väzby a nepovažoval za potrebné, aby o ponechaní vo väzbe bolo rozhodnuté právoplatne   pred   uplynutím   lehoty   väzby   pre   prípravné   konanie.   Argumentoval prechodnými ustanoveniami Trestného poriadku (§ 567c odsek 2), podľa ktorého ak väzba začala plynúť pred 01. 02. 2009 použije sa znenie § 76 a 78 platné do 31. 01. 2009.“. Sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu nesúhlasí a uvádza, že „Pôsobnosť § 76 a § 78 podľa § 567c Trestného poriadku je nesporná. Uvedené ustanovenia skutočne nemôžu byť použité v prípade rozhodovania o väzbe obv. E. V. Ustanovenie § 192 odsek 4 Trestného poriadku,   ktoré   výslovne   ukladá   nadriadenému   orgánu   rozhodnúť   o   sťažnosti,   tj. právoplatne,   pred   uplynutím   lehoty   väzby,   ktorá   by   bola   lehotou   väzby   v   prípravnom konaní,   sa   však   na   rozhodovanie   o   väzbe   obv.   E.   V.   vzťahuje   a   žiadne   ustanovenie Trestného   poriadku   nevylučuje   jeho   pôsobnosť   na   veci,   v   ktorých   začala   lehota   väzby plynúť   pred   01.   02.   2009.   Z   uvedeného   dôvodu   považujem   rozhodnutie   o   sťažnosti obvineného za nezákonné a rovnako ako aj jeho ďalšie zotrvávanie vo väzbe.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že „... rozhodnutím Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 2 Tos 64/2009 z 08. 10. 2009 bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 17 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky a zrušil rozhodnutie Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 2 Tos 64/2009 z 08. 10. 2009 a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie a zakázal pokračovanie v porušovaní práva podľa čl. 17 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O arbitrárnosti (svojvôli)   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákona   všeobecným   súdom   možno   uvažovať   len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pochybil, keď v jeho prípade pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby neaplikoval režim § 192 ods. 4 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009. Sťažovateľ tvrdí, že bolo povinnosťou krajského súdu právoplatne rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa po podaní obžaloby do dátumu posledného predĺženia   väzby   v   prípravnom   konaní,   teda   do   28. augusta   2009.   Z   argumentácie sťažovateľa možno vyvodiť, že podstatou jeho sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd ústavne nesúladným   spôsobom   interpretoval   §   567   ods.   2   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní o ďalšom trvaní jeho väzby, čo malo spôsobiť porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa s námietkou sťažovateľa uplatnenou aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu zaoberal, pričom sa s ňou vysporiadal takto:

„Pokiaľ ide o námietku obhajcu obvineného uvádzanú v sťažnosti v tom smere, že väzba obvineného je nezákonná, pretože predĺžená lehota trvania väzby bola do 28. 8. 2009 a do tejto lehoty nebolo právoplatne rozhodnuté o ďalšom trvaní väzby, je potrebné uviesť nasledovné.

Obvinený E. V. bol vzatý do väzby, ktorá začala plynúť dňa 31. 12. 2007. Následne po uplynutí zákonom stanovenej lehoty trvania väzby došlo viackrát k predĺženiu lehoty trvania väzby – ostatný raz uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0 Tp 348/09 z 18. 6. 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tpo 41/2009 z 25. 6. 2009, ktorými rozhodnutia bola lehota trvania väzby predĺžená do 28. 8. 2009. Dňa 11. 8. 2009 bola podaná pod sp. zn. 1 Kv 74/07-338 obžaloba na Okresný súd Bratislava I, ktorý nariadil v tejto veci verejné zasadnutie, predmetom ktorého bolo rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu ako aj rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby.

V zmysle ustanovenia § 567c ods. 2 Tr. por. ak lehota väzby začala plynúť pred 1. 2. 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009, teda súd I. stupňa rozhodoval v zmysle zákonných ustanovení platných do tohto dňa. Ustanovenie § 238 Tr. por. vtedy platné uvádza len toľko, že súd po podaní obžaloby   alebo   po   návrhu   na   dohodu   o   vine   a   treste   rozhodne   o   všetkých   otázkach súvisiacich   o   ďalšom   konaní   a   urobí   všetky   rozhodnutia   a   opatrenia   upravené   týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci. Teda v tomto zákonnom ustanovení nie je uložená povinnosť tak, ako je následne v znení ustanovenia účinnom po 1. 2. 2009 tj., že musí byť o väzbe rozhodnuté najneskôr tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 Tr. por.   došlo   k právoplatnému rozhodnutiu   o   väzbe do uplynutia lehoty,   ktorá   je lehotou základnou alebo predĺženou. Teda, keďže súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby obvineného E. V. dňa 20. 8. 2009, teda pred uplynutím predĺženej lehoty trvania väzby (28. 8. 2009) rozhodol správne, pretože ak má byť väzba zákonná musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu.“

V nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľa   ústavný   súd   preskúmal   príslušné ustanovenia   Trestného   poriadku   v znení   účinnom   do   31.   januára   2009,   ako   aj   v znení účinnom od 1. februára 2009.

Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 ak by lehota trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný podať sudcovi   pre prípravné konanie návrh   na predĺženie lehoty   väzby, ak obvineného z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh prokurátora   doručený   súdu   najmenej   15   pracovných   dní   pred   uplynutím   šesťmesačnej lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem   mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 sudca pre prípravné   konanie   rozhodne   o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   tak,   aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená lehota väzby môže trvať až šesť mesiacov, nesmie však presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol   byť   spis   predložený   nadriadenému   súdu   najneskôr   päť   pracovných   dní   pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Predĺženie lehoty   väzby   môže   trvať   až   sedem   mesiacov,   lehota   väzby   v   prípravnom   konaní   však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa   §   192   ods.   4   Trestného   poriadku   v   znení   účinnom   do   31.   januára   2009 o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby, môže nadriadený súd rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, najneskôr však do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť.

Podľa   §   192   ods.   4   Trestného   poriadku   v   znení   účinnom   od   1.   februára   2009 o sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby, rozhodne nadriadený súd najneskôr do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. O sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste podľa § 76 ods. 3 alebo 4 rozhodne nadriadený súd najneskôr do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní.

Podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr   však   tak,   aby   postupom   podľa   §   76   ods.   3   alebo   4   došlo   k   právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

Podľa § 567c ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že Trestný poriadok v znení účinnom do 31. januára 2009 neukladal všeobecnému súdu výslovnú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby najneskôr do uplynutia lehoty väzby (základnej či   predĺženej)   v   prípravnom   konaní.   Ústavný   súd   ale   v tejto   súvislosti   vo   viacerých prípadoch vyslovil právny názor, podľa ktorého sa väzba vždy musí opierať o rozhodnutie súdu, pričom iba podanie obžaloby nepostačuje na to, aby sa súdna väzba stala zákonnou po podaní obžaloby bez výslovného rozhodnutia súdu o jej ďalšom trvaní (napr. I. ÚS 187/07). Rovnako Trestný poriadok v znení účinnom do 31. januára 2009 neukladal nadriadenému všeobecnému súdu výslovnú povinnosť rozhodnúť o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste najneskôr do uplynutia lehoty väzby (základnej či predĺženej) v prípravnom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre akceptoval, že rozhodnutie príslušného súdu o ďalšom trvaní väzby po podaní   obžaloby   nemusí   byť   ku   dňu   uplynutia   lehoty   väzby   v   prípravnom   konaní právoplatné, pretože vzhľadom na predbežnú vykonateľnosť rozhodnutí o väzbe postačuje aj existencia neprávoplatného rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby, ak toto bolo vydané pred uplynutím   lehoty   väzby   v   prípravnom   konaní   (napr.   II. ÚS 252/08,   IV.   ÚS   139/08, IV. ÚS 51/09).

Prostredníctvom novelizácie vykonanej zákonom č. 5/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   č.   301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov, zákonodarca v záujme ochrany práv obvinených okrem iného upresnil a sprísnil požiadavky pre rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby, keď zaviedol rovnaký režim, aký platí v zmysle § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku pre rozhodovanie o predĺžení väzby v prípravnom konaní. Podľa novej právnej úpravy aj pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby musí byť príslušné rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby právoplatné v momente uplynutia skoršej lehoty väzby ešte z prípravného konania.

Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   interpretoval   a aplikoval   intertemporálne ustanovenie § 567c ods. 2 Trestného poriadku vzťahujúce sa na úpravy Trestného poriadku účinné od 1. februára 2009 tak, že na vec sťažovateľa sa režim rozhodovania podľa § 192 ods. 4 v spojení s § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 nevzťahuje   s poukazom   na   to,   že   v   jeho   prípade   lehota   väzby   začala   plynúť   pred 1. februárom 2009. Na podporu takejto interpretácie a aplikácie označeného ustanovenia Trestného   poriadku   možno   poukázať   aj   na   dôvodovú   správu   k príslušnej   novelizácii Trestného poriadku (zákon č. 5/2009 Z. z.), v ktorej sa vo vzťahu k § 192 ods. 4 Trestného poriadku v bode 34 uvádza: „Úprava § 192 ods. 4 zodpovedá formulácii § 76 ods. 3 a 4 v navrhovanom znení.“. Z citovaného možno vyvodiť, že novým znením ustanovenia § 192 ods. 4 Trestného poriadku zákonodarca reagoval na novelizované znenie § 76 ods. 3 a 4 Trestného poriadku tak, že obe ustanovenia zosúladil, čo podľa názoru ústavného súdu tiež podporuje záver, že podľa § 192 ods. 4 v spojení s § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 možno postupovať len vo väzobných veciach, v ktorých lehota väzby začala plynúť po 1. februári 2009.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že výklad a aplikácia ustanovení Trestného poriadku   je   v prvom   rade   úlohou   všeobecných   súdov,   pričom   v danom   prípade   nejde o interpretáciu, ktorá by bola zjavne neodôvodnená alebo svojvoľná, dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto jeho uplatnením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009