znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 434/2013-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., P., zastúpenej B..., s. r. o., konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   J.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 21 Ncb/12/2012-1001 z 9. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 Ncb/12/2012-1001 z 9. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka je odporkyňou   v súdnom   konaní   o zaplatenie   zmluvnej   pokuty   v sume   2 655 513,51 € s príslušenstvom   vedenom   Okresným   súdom   Piešťany   pod   sp. zn.   6 Cb 2/2008.   Ako vedľajší účastníci na strane sťažovateľky vystupujú Fond národného majetku Slovenskej republiky   (ďalej   len   „Fond   národného   majetku“)   a Slovenská   republika,   zastúpená Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“).   Fond národného majetku ako vedľajší účastník podal proti sudcovi konajúcemu vo veci námietku zaujatosti, pričom zaujatosť má podľa neho vyplývať zo skutočnosti, že sudcovi v minulosti počas   výkonu   jeho   advokátskej   praxe   vznikol   dlh   na   povinných   verejných   odvodoch a Sociálna poisťovňa úspešne vymáhala dlh prostredníctvom exekútora. Vedľajší účastník v tomto konaní zastupuje majetkové záujmy štátu a štát (zastúpený ministerstvom financií) je taktiež vedľajším účastníkom konania, pričom vo veci konajúci sudca má mať podľa vedľajšieho účastníka voči štátu negatívny pomer vyplývajúci z jeho osobného konfliktu so štátom,   a   preto   niet   objektívnej   záruky,   že   vo   veci   bude   postupovať   nestranne a nezaujato. Namietajúci vedľajší účastník poukazoval na to, že objektívnu nestrannosť je potrebné posudzovať podľa vonkajších skutočností a rozhodujúcim nie je subjektívny pocit nestrannosti   sudcu   a   jeho   stanovisko,   ale   existencia   objektívnych   skutočností,   ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti.

Vo   veci   konajúci   sudca   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   uviedol,   že   námietku zaujatosti považuje za nedôvodnú. Dlh voči štátu mu vznikol pred viac ako 8 rokmi a jeho základom boli sankcie za oneskorené platby. Vec bola ukončená v rokoch 2006 – 2007 tým, že dlžnú sumu uhradil.

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:

„V   danom   prípade,   odhliadnuc   už   od   vyjadrenia   sudcu,   z   ktorého   je   napriek stručnosti   stanoviska   zrejmý   nedostatok   jeho   subjektívneho   pocitu   zaujatosti,   sa aj vzhľadom na osobitosti štátu, ktorý aj z hľadiska utváraniu vzťahu k nemu zo strany občana je značne odlišným právnym subjektom ako sú fyzické a právnické osoby, vzhľadom na skutočnosť, že vedľajší účastníci – či už Fond národného majetku SR alebo štát nie sú účastníkom konania, uloženia platobnej povinnosti ktorému sa žalobca domáha a ich účasť v konaní je výsostne dobrovoľná, a nakoniec vzhľadom na skutočnosť, že sudca sám je predstaviteľom   štátneho   orgánu,   ktorý   vykonáva   súdnu   právomoc   zverenú   mu   štátom, vyvodzovanie negatívneho vzťahu sudcu k štátu z dôvodu, že v minulosti počas pôsobenia v súkromnoprávnej   advokátskej   sfére   mal   nedoplatok   na   verejných   odvodoch,   javí   byť takmer absurdným.

Spochybnenie nestrannosti sudcu... za takýchto okolností je iba subjektívnym dojmom vedľajšieho   účastníka,   ktorý   (dojem)   nemá   oporu   v   reálnych   okolnostiach   objektívnej povahy, a preto návrhu na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania predmetného sporu nebolo dôvodné vyhovieť.“ Z týchto dôvodov krajský súd rozhodol, že sudca nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127   ods. 1   ústavy.   Svoju   aktívnu   legitimáciu   na   podanie   sťažnosti   týkajúcej   sa rozhodnutia krajského súdu o námietke zaujatosti, ktorú podal vedľajší účastník na strane sťažovateľky,   odôvodňuje   tým,   že má   identický   právny   záujem   na   výsledku   sporu   ako vedľajší účastník, ako aj tým, že sama podala 16. júla 2012 (potom, ako sa dozvedela o podaní   námietky   zaujatosti   vedľajším   účastníkom,   zároveň   aj   po   vydaní   napadnutého uznesenia   krajského   súdu)   námietku   zaujatosti   proti   sudcovi   konajúcemu   vo   veci z rovnakého dôvodu, tvrdiac, že jej námietka už zrejme nebude predložená na rozhodnutie, keďže o námietke vedľajšieho účastníka sa rozhodlo už pred podaním jej námietky.

Následne   sťažovateľka   uvádza,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé, keďže si krajský súd sám nie je „istý svojím rozhodnutím“. Sťažovateľka je toho názoru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nemá oporu v skutkových okolnostiach, je svojvoľné a arbitrárne, a to preto, lebo krajský súd sa nezaoberal dôvodom   námietky   zaujatosti   a zastával nesprávny názor   o postavení Fondu národného   majetku   a   ministerstva   financií   ako   o   dobrovoľných   účastníkoch   konania, odlišných   od štátu, keďže v konaní platí zásada   rovnosti   účastníkov a nerobí sa   rozdiel medzi dobrovoľnými a nedobrovoľnými účastníkmi.

Krajský súd sa podľa sťažovateľky vôbec nezaoberal dôvodom podania námietky, konkrétne tým, že sudca bol exekvovaný súdnym exekútorom v prospech štátu, ale mal sa zaoberať iba tým, že sudca mal nedoplatok na verejných odvodoch, čo však nie je dôvodom námietky,   ale „iba   príčinou   dôvodu   námietky“.   Samotná   exekúcia   prináša   podľa sťažovateľky „veľmi   nepríjemné   dôsledky“.   Zároveň   sa   podľa   nej   nemal   krajský   súd zaoberať   rozporom   vo   vyjadrení   sudcu   k námietke   zaujatosti   (dobrovoľné   splnenie povinnosti) a samotnou námietkou v súvislosti s exekúciou vedenou proti sudcovi, keďže samotné vedenie exekúcie vylučuje tvrdenie sudcu, že svoj dlh splnil dobrovoľne.

Následne sťažovateľka tvrdí, že krajský súd nerešpektuje judikatúru vyšších súdov (rozhodovaciu činnosť ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva), a to z toho dôvodu,   že   nezohľadňuje,   že   nezaujatosť   musí   byť posudzovaná   nielen   zo   subjektívnej stránky   (sudca   sa   necíti   byť zaujatý),   ale aj z objektívnej   stránky   (objektívne sa   tretím osobám   sudca   javí   ako   nezaujatý).   Podľa   sťažovateľky   rozhodujúce   pri   posudzovaní námietky zaujatosti nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti. Tým sa mal krajský súd neprípustným spôsobom odchýliť od doterajšej judikatúry.

Krajský súd sa vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľky nevysporiadal so zásadnou otázkou, či je „v spore, kde je účastníkom konania štát, oprávnené pochybnosti o zaujatosti sudcu, ak ten bol v minulosti exekvovaným v prospech štátu ako oprávneného“.

Z uvedených dôvodov podala sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby   ústavný   súd   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie.

Sťažovateľka   následne   v doplnení   podania   zo 14.   novembra   2012   (doručenom ústavnému   súdu   20.   novembra   2012)   uviedla,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu odporuje   záverom   vyplývajúcim   z nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   II. ÚS 162/2012 z 20. septembra 2012. Krajský súd si podľa nej mal od vo veci konajúceho sudcu vyžiadať dodatočné stanovisko k dôvodom námietky. Z uvedeného nálezu má podľa sťažovateľky vyplývať,   že ak si   krajský   súd   takéto   stanovisko   nevyžiada, dochádza   tým   k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú   sťažnosť ide   vtedy,   keď namietaným postupom   orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m. m.   I. ÚS 115/02,   I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka nesúhlasí so záverom krajského súdu, podľa ktorého nie je namietaný sudca zaujatý. Tvrdí, že napadnuté uznesenie krajského súdu vykazuje také nedostatky, v dôsledku   ktorých   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Námietky sťažovateľky proti rozhodnutiu krajského súdu o námietke zaujatosti, ktorú podal   vedľajší   účastník   na   strane   sťažovateľky,   sa   týkajú   nedostatkov   odôvodnenia a nesprávneho právneho záveru, ku ktorému mal krajský súd podľa nej dospieť. Zásadným nedostatkom malo byť to, že sa krajský súd nevysporiadal s otázkou, či je „v spore, kde je účastníkom   konania   štát,   oprávnené   mať   pochybnosti   o zaujatosti   sudcu,   ak   ten   bol v minulosti exekvovaným v prospech štátu ako oprávneného“. Zároveň sťažovateľka tvrdí, že   krajský   súd   nezohľadnil   relevantné   okolnosti,   z ktorých   mala   objektívne   vyplývať možnosť, že sudca konajúci vo veci je zaujatý.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme   ochrany   svojich   základných   práv   (I. ÚS 350/2010,   porovnaj   aj   II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Ak by sťažovateľka namietala iba porušenie základných práv a slobôd inej osoby, musela by byť jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá ako podaná niekým zjavne neoprávneným.

V okolnostiach danej veci ale nie je potrebné odpovedať na otázku, či sťažovateľka namieta   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd   alebo   práv   a slobôd   vedľajšieho účastníka konania (porovnaj I. ÚS 350/2010), a teda či nemá byť jej sťažnosť odmietnutá z dôvodu, že bola podaná niekým zjavne neoprávneným, keďže ústavný súd zastáva názor, že je tu iný dôvod na odmietnutie sťažnosti.

Ústavný   súd   v spojitosti   s   tým   uvádza,   že   nie   je   jeho   úlohou   dať   odpoveď na sťažovateľkou   formulovanú   otázku,   či   je   v spore,   kde   je   účastníkom   konania   štát, oprávnené   mať   pochybnosti   o zaujatosti   sudcu,   ak   ten   bol   v minulosti   exekvovaným v prospech Sociálnej poisťovne štátu ako oprávneného. Ústavný súd v konaní o sťažnosti sťažovateľky   skúma   to,   či   sa   krajský   súd   s námietkou   zaujatosti   vysporiadal   ústavne konformným spôsobom.

Na   rozdiel   od   názoru   sťažovateľky   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd neuspokojil   so   subjektívnym   posudzovaním   námietky   zaujatosti   a neobmedzil   sa na prevzatie vyjadrenia sudcu o jeho vlastnom vnímaní svojej zaujatosti, ale zameral sa aj na   objektívnu   stránku   zaujatosti.   V podstate   dospel   k záveru,   že   existencia predchádzajúcej   exekúcie,   iniciovanej   Sociálnou   poisťovňou,   nie   je   takým   vecným dôvodom,   ktorý   by   spochybňoval   zaujatosť   sudcu   v konaniach,   v ktorých   je   určitým spôsobom   zúčastnený   štát   (v   okolnostiach   danej   veci   nielen   ako   vedľajší   účastník,   ale aj potenciálne ako odporca v prípadnom konaní o náhrade škody za zmarenú investíciu). Konkrétne, podľa krajského súdu sa takýto dôvod javí byť absurdným a zároveň poukázal aj na odlišné postavenie štátu od iných účastníkov konania, ako aj na dobrovoľné postavenie vedľajšieho účastníka, ktorý podal námietku zaujatosti.

Podľa   presvedčenia   ústavného   súdu   nie   je uvedený   záver   krajského   súdu   zjavne neodôvodnený ani arbitrárny a ani nie je v rozpore s účelom právnych noriem garantujúcich nestrannosť a nezaujatosť sudcu, a to bez ohľadu na to, či ide o jediný možný výklad noriem zabezpečujúci nestrannosť a nezaujatosť výkonu funkcie sudcu. Existencia verejnoprávnych povinností   je   prirodzenou   súčasťou   fungovania   jednotlivca   v spoločnosti,   sudcu nevynímajúc,   a ako   taká   nevyvoláva   zaujatosť   voči   ich   nositeľovi.   Prípadné verejnomocenské   vymáhanie   pohľadávky   voči   osobe   ešte   tiež   samo   osebe   nemusí predstavovať dôvod zaujatosti sudcu vo vzťahu k štátu. Osobitne je potrebné prihliadať na skutočnosť,   že   verejnoprávne   povinnosti   môžu   mať   rôzne   podoby,   od   platieb   daní a poplatkov, cez odvody sociálnych poistných systémov, až po pokuty.

Ústavný   súd   nezistil   ani   sťažovateľkou   uvádzané   odchýlenie   sa   od   doterajšej judikatúry   ústavného   súdu   a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorá   vyžaduje preskúmanie   nielen   subjektívneho   pocitu   nezaujatosti,   ale   aj   objektívneho   zdania nezaujatosti sudcu, keďže, ako už bolo uvedené, krajský súd skúmal aj objektívnu stránku zaujatosti.

Ústavný súd nemôže prisvedčiť ani námietke sťažovateľky obsiahnutej v doplnení jej sťažnosti zo 14. novembra 2012, v ktorom tvrdí, že napadnuté uznesenie krajského súdu odporuje   záverom   vyplývajúcim   z nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   II. ÚS 162/2012 z 20. septembra   2012,   keďže   krajský   súd   si   nevyžiadal   stanovisko   sudcu   k námietke zaujatosti. Sťažovateľka pritom sama v sťažnosti uvádza, že sudca sa k námietke určitým spôsobom   vyjadril,   a toto   jeho   vyjadrenie   je   obsiahnuté   aj   v odôvodnení   napadnutého uznesenia krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie o námietku zaujatosti   ústavne   konformným   spôsobom.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu.

Ústavný   súd,   opierajúc sa   o tieto   závery,   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že   krajský   súd   rozhodol   tak,   že   nie   je   reálne   predpokladať,   aby   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu a na   priznanie   úhrady   trov   konania)   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013