znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 434/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   Ď.,   Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

-   uznesením   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   B.,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia skráteného vyšetrovania B. sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30. septembra 2009;

- prípisom Okresnej prokuratúry B. č. k. 1 Pn 919/09-7 zo 7. júna 2010;

- uznesením Okresnej prokuratúry B. č. k. 1 Pn 919/09-19 z 19. augusta 2010;

- prípisom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, spravodajskej jednotky finančnej polície č. PPZ-BOK-FP-IV-121-002/2010 z 31. augusta 2010;

-   uznesením   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   B.,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia skráteného vyšetrovania B. sp. zn. ČVS: ORP-2279/1-OSV-B1-2010-ŠE z 13. septembra 2010;

- prípisom Okresnej prokuratúry B. č. k. 1 Pn 919/09-26 z 11. októbra 2010;

- prípisom Krajskej prokuratúry v B. č. k. 1 KN 548/10-8 z 20. októbra 2010;

- uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby, I. inšpekčného oddelenia č. ČVS: SKIS-403/IS-1-V-2010 z 22. novembra 2010;

-uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry B. sp. zn. O Pn 900/10 z 23. decembra 2010; a

- prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 1477/10-11 z 3. januára 2011

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 24. februára 2011 doručená sťažnosť JUDr. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej uvádza:

«Po tom, čo som z vyrozumenia poisťovne A., a. s. (ďalej len „Poisťovňa“) zo dňa 11. 05. 2009 zistil, že pevná rezerva mojej neinvestičnej životnej zmluvy 84114 nevzrástla minimálne o toľko, koľko som zaplatil v roku 2008, a keďže išlo už o deviaty rok poistenia, keď minimálne o toľko vzrásť mala, podal som v Poisťovni viacero reklamácií. Minimálny rozdiel medzi skutočným a ideálnym stavom bol 332 EUR. Na reklamáciu z 20. 05. 2009 mi Poisťovňa v liste zo dňa 28. mája 2009 píše len reklamné texty a tvrdí, že nerozumiem podstate   poistenia,   pričom   v   tejto   odpovedi   uvádza   zas   inú   sumu   stavu   mojej   poistnej zmluvy, než vo vyrozumení zo dňa 11. 05. 2009. Po pokuse o zmier a po bezúspešnom obrátení sa na Predstavenstvo poisťovne a na jej Dozornú radu listami zo dňa 03. 06. 2009, som podal dňa 24. 08. 2009 trestné oznámenie na Okresnej prokuratúre v Ž., ktoré som doplnil ústne dňa 10. 09. 2009. Podľa listinných dôkazov - riadnych vyúčtovaní Poisťovne za uplynulé poistné obdobia - a vyžiadaného prehľadu rastu pevnej rezervy poistnej zmluvy 84114 za celú dobu poistenia od Poisťovne s dátumom 18. augusta 2009 bolo dokázané, že Poisťovňa falšuje hospodárske výsledky. Vec sa z dôvodu miestnej príslušnosti postúpila do B. Keďže ešte v apríli 2010 som nemal žiadnu informáciu o vyšetrovaní, podal som dňa 03. 05. 2010 sťažnosť na prieťahy.

1.   Reakciou   sťažnosti   na   prieťahy   bola   listová   zásielka   zo   dňa   07.   júna   2010 (1 Pn 919/09-7) prokurátorky Okresnej prokuratúry B. JUDr. P. H., kde táto prokurátorka lživo tvrdí, že som si neprebral zásielku o odmietnutí trestného oznámenia. Jej lživé tvrdenie jej   evidentné   už   z   textu   jej   listu.   Okrem   toho,   nikdy   mi   žiadne   oznámenie   nebolo doručované, čo však nikdy nikto nechcel preverovať.

2. Text uznesenia povereného príslušníka Policajného zboru z Okresného riaditeľstva B. Bc. M. F. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 zo dňa 30. 09. 2009, ktoré mi oneskorene prokurátorka JUDr. P. H. takto poslala, má byť evidentne textom uznesenia človeka, ktorý v dôvodnej   obave   o   vlastné   zamestnanie   jasné   čísla,   ktoré   svedčia   o   neodškriepiteľnom deficite na pevnej rezerve mojej poistnej zmluvy 84114, a ktorý evidentne vznikol trestným činom, nazval rovnako ako Poisťovňa len mojou nespokojnosťou, trestné stíhanie takýmto klamlivým   postupom   odmietol   a   pre   istotu   kamufloval   doručovanie   uznesenia   na   moju adresu, a dúfal, že sa na celú vec zabudne. Podľa celej dokumentácie pritom išlo o jasné narušenie   môjho   vlastníckeho   práva   ako   absolútneho   subjektívneho   práva,   zlý   úmysel neznámych osôb   v   Poisťovni   bol   taktiež   evidentný,   zlý   úmysel členov   Predstavenstva   a Dozornej   rady   v   Poisťovni   bol   taktiež   evidentný   a   dokázaný,   a   mnohé   okolnosti naznačovali, že ide o súčasť plošného skresľovania hospodárskych výsledkov Poisťovňou. Pre povereného policajta mal byť však nezákonný postup jednoduchší, než trestné stíhanie manažmentu   Poisťovne,   ktorá   má   mať   aj   v   politických   kruhoch   dobré   kontakty.   Aj prokurátorka   JUDr.   P.   H.   pravdepodobne   z   rovnakých   dôvodov   nevyužila   jej   dozorné oprávnenie dané zákonom a nezrušila jasne nezákonné rozhodnutie policajta, aby mohla sama viesť vyšetrovanie.

3. Maximálne som dodržal riadny postup. Sťažnosť voči uzneseniu ČVS: OR-2720/1- OSV-B1-2009 zo dňa 30. 09. 2009 som podal riadne v lehote dňa 22. 06. 2010 (lehota v rámci riadneho doručenia).

4. Dňa 25. 06. 2010 som poslal podanie Úradu boja proti organizovanému zločinu v B., keďže malo ísť o súčasť organizovaného okrádania klientov Poisťovne. Vyjadril som v tomto podaní aj podozrenie na trestné činy orgánov činných v trestnom konaní: policajta Bc. M. F. a prokurátorku JUDr. P. H. Toto podanie sa však postúpilo opäť na okresné riaditeľstvo Policajného zboru B. a tam sa stratilo.

5.   Dňa   20.   07.   2010   som   podal   podnet   v Národnej   Banke   Slovenska   (ďalej   len „NBS“).   NBS   však   namiesto   okamžitej   kontroly   v   teréne   si   vyžiadala   podľa   jej informovania zo dňa 27. júla 2010 len vysvetlenie od Poisťovne, a podpísala sa pod to. Ide o   vyjadrenie   z 19.   augusta   2010,   že   vraj   mi   Poisťovňa   asi   štyri   roky   mala   pripisovať nadhodnotený   stav   pevnej   rezervy   životného   poistenia   84114   a   že   „prechodom   na   inú platformu dňa 31. 3. 2008 je rezerva načítaná v správnej výške“. Ide o jasný logický, účtovný   a   právny   nezmysel,   ktorý   mi   Poisťovňa   dokonca   odkázala   len   prostredníctvom tretieho subjektu (NBS), a navyše odkázala mi to až po roku od reklamácie v samotnej Poisťovni, hoci na to mala dovtedy možností neúrekom.

6.   Dňa   25.   08.   2010   som   poslal   email   i   doporučený   list   priamo   Spravodajskej jednotke finančnej polície Úradu boja proti organizovanému zločinu pod názvom „Trestné oznámenie na neznámeho páchateľa a podnet na prešetrenie činnosti A., a. s. a Národnej banky   Slovenska“.   Tento   špecializovaný   policajný   orgán   mal   byť   najkompetentnejším vyšetrovacím   orgánom   legalizácie   príjmov   z   trestnej   činnosti,   ku ktorým   v   Poisťovni   a Poisťovňou dochádzalo a pravdepodobne aj dochádza. Poverený pracovník Spravodajskej jednotky finančnej polície pplk. Ing. R. K. sa však zbavil zodpovednosti a vec urýchlene postúpil   zas   na   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   B.,   kde   kolega   už   označeného policajta Bc. M. F. npor. R. Š. v uznesení ČVS: ORP-2279/1-OSV-B1-2010-ŠE zo dňa 13. 09. 2010 opísal len vyjadrenie NBS z 19. augusta 2010, ktoré je vlastne oneskoreným lživým vyjadrením Poisťovne prostredníctvom NBS.

7. Medzitým som dňa 30. 08. 2010 osobne podal rozšírenie trestného oznámenia na Okresnej prokuratúre B. na neznámu osobu v Národnej banke Slovenska. Týmto sa žiadny orgán činný v trestnom konaní nikdy nezaoberal.

8. Keďže evidentne už išlo o viaceré trestné činy viacerých verejných činiteľov, podal som   dňa   23.   09.   2010   osobne   ako   opravný   prostriedok   podanie   na   Úrade   špeciálnej prokuratúry   na   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky,   ktorá   ho   ale   napriek závažným skutočnostiam uvádzaným v tomto podaní aj napriek podozreniu na nadržovanie orgánmi činnými v trestnom konaní páchateľom trestných činov ohľadom daňových únikov posúdila   len   ako   žiadosť   o   preverenie   zákonnosti   postupu   orgánov   činných   v trestnom konaní a postúpila ho Krajskej prokuratúre v B. Táto Krajská prokuratúra s najväčšou pravdepodobnosťou dala neoficiálne avízo prokurátorke okresnej prokuratúry B. JUDr. P. H., lebo táto mi dňa 11. októbra poslala vyrozumenie 1 Pn 919/09-26, v ktorom zas popri účtovných a právnych nezmysloch evidentne nadržuje npor. Bc. M. F., ktorý sa mal dopustiť minimálne marenia úlohy verejným činiteľom (§ 327 trestného zákona v platnom znení), keďže podľa jeho uznesenia z 30. 09. 2009, ktoré mi ani neodoslal v riadnom čase, nesplnil úlohu, ktorú mal splniť v čase, keď mala byť splnená, čím dal páchateľom trestných činov dostatok   času   na   ničenie   stôp.   Navyše   JUDr.   P.   H.   podľa   upovedomenia   Krajskej prokuratúry v B. zo dňa 08. 10. 2010 (1 Kn 584/10-4) predsa už nemala mať daný spis dispozícii.   Prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v B.   JUDr.   D.   S.   v   jeho   vyrozumení   1   Kn 548/10-8 zo dňa 20. 10. 2010 opomenul podstatnú časť môjho podania na Úrad špeciálnej prokuratúry zo dňa 23. 09. 2010, vec nazval len záväzkovým vzťahom, hoci išlo krádež z pevnej rezervy neinvestičného životného poistenia, a teda išlo o evidentné porušenie môjho vlastníckeho práva ako absolútneho subjektívneho práva, ktoré musia rešpektovať všetci. Mal pritom jasné dôkazy o trestných činoch prokurátorky Okresnej prokuratúry B. JUDr. P. H., i policajtov Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. npor. Bc. M. F. a npor. R. Š. Priamy úmysel nadržovať týmto orgánom činným v trestnom. konaní zo strany Prokurátora Krajskej prokuratúry JUDr. D. Š. je tiež jasný.

9.   Dňa   05.   11.   2010   som   poslal   podanie   Sekcii   kontroly   a   inšpekčnej   služby Ministerstva vnútra SR, kde opisujem trestné činy doposiaľ spomenutých orgánov činných v trestnom   konaní,   ktoré   dokladám   riadnymi   listinnými   dôkazmi.   Odpoveďou   ale   bolo chaotické uznesenie ČVS: SKIS-403/IS-1-V-2010 mjr. Ing. Z. D., v ktorom odobruje postup Bc.   M.   F.,   hoci   jej   tvrdenia   ohľadom   sporného   doručovania/nedoručovania   prvého uznesenia tohto policajta sa zas rozchádzajú s tvrdením prokurátorky Okresnej prokuratúry B. JUDr. P. H., a hoci Bc. M. F. minimálne nedbanlivosťou sa dopustil Marenia úlohy verejným činiteľom, keď zmaril splnenie úlohy v čase, v ktorom mala byť splnená a dal Poisťovni dostatok času a priestoru na zahladenie stôp po trestnom čine/ po trestných činoch.   Toto uznesenie odobrila Vojenská obvodná prokuratúra v B. dňa 23.   decembra 2010 (OPn 900/10).

10. Pokiaľ ide o záležitosť s doručovaním prvého uznesenia npor. Bc. M. F. z 30. 09. 2009, ktorou ostatné spomínané orgány činné v trestnom konaní majú zahmlievať omnoho podstatnejšie   pochybenia   npor.   Bc.   M.   F.   a   ďalších   jeho   kolegov   (R.   Š.   a   ďalších), chronologicky   opíšem   jednotlivé   až   absurdné   protirečenia   orgánov   činných   v   trestnom konaní   s   doručenkou   k   nemu;   a)   Vo   vyrozumení   z 07.   júna   2010   (1   Pn   919/09-7)   mi prokurátorka JUDr. P. H. píše: „Citovanými uzneseniami Trestného poriadku sa poverený príslušník PZ neriadil (...) Z poštovej doručenky nevyplýva, že zásielka bola uložená na pošte a že bol uskutočnený nový bezvýsledný pokus o doručovanie.“ b) V uznesení z 22. 11. 2010 (ČVS: SKIS-403/IS-1-V-2009) mi mjr. Ing. Z. D. z Inšpekčnej služby MV SR naopak píše: „Predmetné uznesenie bolo zaslané formou doporučenej zásielky oznamovateľovi na adresu, ktorú uviedol v zápisnici o trestnom oznámení (...). Vo svojom prípise adresovanom oznamovateľovi, dozorná prokurátorka konštatuje, že v spôsobe doručovania príslušníka PZ došlo k pochybeniu, keď namiesto zaslania uznesenia do vlastných rúk zaslal písomnosť adresátovi len doporučene.“ Tento spôsob doručovania protirečí tvrdeniu o doručovaní policajtom od prokurátorky JUDr. P. H. Avšak evidentne má mjr. Ing. Z. D. tiež nadržovať npor. Bc. M. F. Evidentne z toho vyplýva, že naozaj sa to neodoslalo.

11. Dňa 10. 12. 2010 po upovedomení Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti korupcii zo dňa 23. 11. 2010 o postúpení časti podania na Sekciu kontroly a inšpekčnej služby   Ministerstva   vnútra   z   05.   11.   2010   na   Generálnu   prokuratúru   som   kvôli   zlým skúsenostiam   s   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   podal   osobne   spomenuté   podanie z 05. 11.   2010   tiež   na   Generálnu   prokuratúru,   pričom   som   toto   odoslanie   patrične okomentoval. Prokurátor trestného odboru Generálnej prokuratúry JUDr. P. G. to však vrátane podania z 05. 11. 2010 nedôvodné celé nazval opakovaným podaním. V reakcii na to som teda dňa 29. 12. 2010 podal podanie s dátumom 27. 12. 2010 tomuto prokurátorovi, kde jednak dokazujem pochybenia a trestné činy orgánov činných v trestnom konaní vo veci Poisťovne, a jednak dokazujem, že nejde o opakované podanie, lebo toto podanie v prvom rade obsahuje nové skutočnosti, a v druhom rade o väčšine starších skutočností sa nikdy nekonalo. Odpoveďou bolo vyrozumenie tohto prokurátora trestného odboru Generálnej prokuratúry IV/1 Gn 1477/10-11 zo dňa 03. 01. 2011, v ktorom obchádza tiež podstatné časti všetkých mojich doterajších podaní, vec nazýva sporom pre občianskoprávne konanie, hoci ide o trestný čin, a čitateľne nadržiava Poisťovni a napadnutým orgánom činným v trestnom   konaní.   Už   úplne   arogantné   je   tvrdenie   prokurátora   JUDr.   P.   G.,   že   „až   v prípade,   že   by   z   rozhodnutia   príslušného   súdu   v   občianskoprávnom   alebo obchodnoprávnom konaní vyplynuli skutočnosti odôvodňujúce začatie trestného stíhania pre konkrétny čin uvedený v osobitnej časti trestného zákona, budú môcť prijať orgány činné v trestnom konaní príslušné opatrenia.“ Takéto dehonestovanie trestného poriadku v platnom znení zo strany prokurátora Generálnej prokuratúry SR je na uváženie. Podľa tohto prokurátora, keď Poisťovňa ako banková inštitúcia skresľuje s tichým požehnaním NBS hospodárske výsledky a okráda klientov o majetok na ich účtoch, majú títo klienti viesť dlhé   občianske   spory,   a   až   na   ich   základe   má   orgán   činný   v   trestnom   konaní   niečo podpísať.»

Sťažovateľ na základe uvedeného skutkového stavu namieta, že Ministerstvo vnútra Slovenskej   republiky,   sekcia   kontroly   a   inšpekčnej   služby,   odbor   inšpekčnej   služby, I. inšpekčné   oddelenie   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“)   a Generálna   prokuratúra Slovenskej   republiky   (ďalej   „generálna   prokuratúra“   alebo   aj   „prokurátor   generálnej prokuratúry“) «sa neústavným konaním a opomínaním povinného konania dopustili týchto pochybení:

1. Policajt npor. Bc. M. F. opomenutím povinného konania voči narušiteľovi môjho vlastníckeho práva Poisťovňou porušil článok čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keď mi uprel moje právo   na   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1.   Týmto   zároveň   porušil   článok   1   Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   z   20.   III.   1952 (ochrana   majetku),   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná.   Sporenie   na   účte   mojej neinvestičnej zmluvy životného poistenia číslo 84114 v Poisťovni bolo a je sporením na môj dôchodok.

2.   Prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   B.   JUDr.   P.   H.   opomenutím   jej   riadneho dozoru nad činnosťou policajta npor. Bc. M. F. porušila tiež články 20 ods. 1 a 46 ods. 1 Ústavy SR. Tiež porušila moje právo garantované článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20. III. 1952 (ochrana majetku). Zároveň tým porušila moje právo garantované článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok) z 04. XI. 1950, ktorým je Slovenská   republika   viazaná.   Tieto   pochybenia   a   porušenia   mojich   uvedených   práv prokurátorkou JUDr. P. H. vznikli jej uznesením 1 Pn 919/09-19 zo dňa 19. augusta 2010 a upovedomením 1 Pn 919/09-26 zo dňa 11. októbra 2010.

3.   Spravodajská   jednotka   finančnej   polície   Úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite ako špecializovaná policajná jednotka disponuje technikou a odborníkmi na finančnú kriminalitu, ktorá sa pácha aj prostredníctvom IT technológií. Podklady na začatie konania   v   Poisťovni   táto   jednotka   mala   dostatočné,   avšak   konať   nezačala.   Týmto opomenutím konania a postúpením veci do pôsobnosti priamych kolegov npor. Bc. M. F., ktorého som označil za podozrivého z nadržovania (upovedomenie PPZ-BOK-FP-IV-121- 002/2010 zo dňa 31. 08. 2010), došlo zo strany Spravodajskej jednotky finančnej polície Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   k   porušeniu   môjho   práva   garantovaného článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“ Zároveň táto špecializovaná jednotka porušila moje právo garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Týmto sa zároveň porušil článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20. III. 1952 (ochrana majetku), ktorým je Slovenská republika viazaná.

4. Policajt Okresného riaditeľstva policajného zboru B. a kolega policajta npor. Bc. M. F. npor. R. Š. opomenutím povinného konania voči Poisťovni ako narušiteľovi môjho vlastníckeho práva porušil článok čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keď mi uprel moje právo na ochranu podľa čl. 46 ods. 1. Týmto zároveň porušil článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20. III. 1952 (ochrana majetku), ktorým je Slovenská republika viazaná. Opomenutím povinného konania voči kolegovi npor. Bc.   M.   F.   a   voči   prokurátorke   JUDr.   P.   H.   porušil   znova   okrem   týchto   porušení spomínaných   v   súvislosti   so zanedbaním   ochrany   majetku   aj   moje   právo   garantované článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok) z 04. XI. 1950, ktorým je Slovenská republika viazaná.

5. Prokurátor Krajskej prokuratúry v B. JUDr. D. Š. v jeho vyrozumení 1 Kn 548/10- 8 zo dňa 20. 10. 2010 schválením nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní porušil   moje   právo   garantované   článkom   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (právo   na   účinný   opravný   prostriedok)   z 04. XI.   1950,   ktorým   je Slovenská   republika   viazaná.   Opomenutím   konaní   na   ochranu   môjho   narušeného vlastníckeho práva, ktorého porušenie v zlom úmysle popiera, porušil článok čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keď mi uprel moje právo na ochranu podľa čl. 46 ods. 1. Týmto zároveň porušil článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20. III. 1952 (ochrana majetku), ktorým je Slovenská republika viazaná.

6.   Sekcia   kontroly   a   inšpekčnej   služby   Odboru   inšpekčnej   služby   MV   SR   jej uznesením mjr. Ing. Z. D.ČVS:SKIS-403/IS-1-V-2010 zo dňa 22. 11. 2010 porušila moje právo garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a Obvodná vojenská prokuratúra v B. v jej uznesení OPn 900/10 zo dňa 23. decembra 2010 tiež porušila moje právo garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a porušila aj právo garantované článkom 13 (právo na účinný opravný prostriedok) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 04. XI. 1950.

7. Prokurátor trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky JUDr. P.   G.   vyrozumením   IV/1   Gn   1477/-11   zo   dňa   03.   01.   2011   a schválením   nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní porušil moje právo garantované článkom 13 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (právo   na   účinný   opravný prostriedok) z 04. XI. 1950, ktorým je Slovenská republika viazaná. Opomenutím konaní na ochranu môjho narušeného vlastníckeho práva, ktorého porušenie v zlom úmysle popiera, porušil článok čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keď mi uprel moje právo na ochranu podľa čl. 46 ods. 1. Týmto zároveň porušil článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20. III. 1952 (ochrana majetku), ktorým je Slovenská republika viazaná.».

V tejto súvislosti sťažovateľ žiada (v časti označenej ako „Návrh na rozhodnutie vo veci   samej“) „1.  ...   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   preskúmanie porušení mnou uvádzaných práv a slobôd.

2. Podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky na základe preskúmania podľa   časti   III/1   tejto   ústavnej   sťažnosti   žiadam   priznanie   finančného   zadosťučinenia od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v celkovej výške 15 332,- EUR, na plnenie ktorého majú byť tieto orgány povinné spoločne a nerozdielne. Ide o súčet súm 332,- EUR, ktorú odcudzila z pevnej rezervy môjho životného neinvestičného poistenia poisťovňa A., a. s., sumy 1000,- EUR, ktorá je súčtom nákladov na poštovné, nákladov na realizáciu korešpondencie ohľadom celej veci (hovorné telefónnych operátorov, náklady na elektrickú energiu v súvislosti s vyhotovením zásielok, ekonomická strata ohľadom času venovanému realizácii zásielok), sumy 7 000,- EUR ako kompenzácie nemajetkovej psychickej a morálnej ujmy spôsobenej menovanými zložkami Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré ako orgány ochrany práva a štátnej represie vedome opomínali výkon ich zákonných povinností a nerešpektovali Ústavu Slovenskej republiky a medzinárodné dohovory, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ďalšia sumy 7 000,- EUR má   byť   kompenzácia   psychickej   a   morálnej   ujmy   spôsobenej   menovanými   zložkami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktoré takisto ako orgány ochrany práva a štátnej represie vedome opomínali výkon ich zákonných povinností a nerešpektovali Ústavu Slovenskej republiky a medzinárodné dohovory, ktorými je Slovenská republika viazaná. 3. Podľa článku 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky žiadam po preskúmaní spomínaných pochybení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o prikázanie povinného konania, ktoré podľa časti I. tejto ústavnej sťažnosti opomenuli.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Jedným   zo   základných   pojmových   znakov   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy, resp.   podľa   § 49   zákona   o ústavnom   súde   ako   prostriedku   ochrany   ústavou   (alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou)   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd   je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na ochrane   ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Ústava ani zákon o ústavnom súde taktiež nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov   nápravy. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Petit   navrhovaný sťažovateľom   má síce   formálne nedostatky,   z obsahu doručenej sťažnosti a z jej príloh ústavný súd však ustálil jeho znenie v rozsahu, v ktorom sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   a porušenie   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) orgánmi verejnej moci, a to

-   uznesením   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   B.,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia skráteného vyšetrovania B. (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo   PZ“) sp.   zn.   ČVS:   ORP-2720/1-OSV-B1-2009   z 30. septembra 2009;

-   prípisom   Okresnej   prokuratúry   B.   (ďalej   „okresná   prokuratúra“   alebo   aj „prokurátorka okresnej prokuratúry“) č. k. 1 Pn 919/09-7 zo 7. júna 2010;

- uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 919/09-19 z 19. augusta 2010;

- prípisom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, spravodajskej jednotky finančnej polície (ďalej len „prezídium PZ“) č. PPZ-BOK-FP-IV-121-002/2010 z 31. augusta 2010;

- uznesením okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-2279/1-OSV-B1-2010-ŠE z 13. septembra 2010;

- prípisom okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 919/09-26 z 11. októbra 2010;

-   prípisom   Krajskej   prokuratúry   v B.   (ďalej   „krajská   prokuratúra“   alebo   aj „prokurátor krajskej prokuratúry“) č. k. 1 KN 548/10-8 z 20. októbra 2010;

-   uznesením   ministerstva   vnútra   č.   ČVS:   SKIS-403/IS-1-V-2010   z 22.   novembra 2010;

-uznesením   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   B.   (ďalej   len   „vojenská   obvodná prokuratúra“) sp. zn. O Pn 900/10 z 23. decembra 2010;

- prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 1477/10-11 z 3. januára 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením   okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30. septembra 2009 ústavný súd uvádza, že vec napadla na Obvodnom oddelení Policajného zboru Ž. na základe trestného oznámenia sťažovateľa, ktoré podal proti neznámemu páchateľovi v súvislosti s podozrením zo   spáchania   trestného   činu   podvodu,   a bola   vedená   pod   sp.   zn. ČVS:   ORP-2273/ZV-ZA-2009.   Z dôvodu   vecnej   a miestnej   príslušnosti   bola   postúpená okresnému riaditeľstvu PZ. Okresné riaditeľstvo PZ označeným uznesením odmietlo vec sťažovateľa   týkajúcu   sa   podozrenia   zo   spáchania trestného   činu   podvodu.   Ústavný   súd k tejto časti sťažnosti uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti neprípustná, pretože proti tomuto uzneseniu bol sťažovateľ oprávnený (a toto oprávnenie aj využil) podať sťažnosť.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa okresnou prokuratúrou uznesením   č.   k.   1   Pn   919/09-19   z 19.   augusta   2010,   ktorým   prokurátorka   okresnej prokuratúry zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30. septembra 2009. Ústavný súd uvádza, že napriek tomu,   že   proti   namietanému   uzneseniu   je   vylúčené   podanie   opravného   prostriedku, sťažovateľ mal k dispozícii a mohol využiť podanie podnetu a opakovaného podnetu podľa zákona č.   153/2001 Z. z.   o prokuratúre v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon č. 153/2001 Z. z.“). Vzhľadom na princíp subsidiarity je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti neprípustná, pretože proti tomuto uzneseniu bol sťažovateľ oprávnený podať sťažnosť.

3. Čo sa týka namietaného porušenia označených práv sťažovateľa prípisom okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 919/09-26 z 11. októbra 2010, ktorým okresná prokuratúra reagovala na   postup   okresného   riaditeľstva   PZ,   ktoré   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   mu   nedoručilo uznesenie   sp.   zn.   ČVS:   ORP-2720/1-OSV-B1-2009   z 30.   septembra   2009,   prokurátorka okresnej prokuratúry sťažovateľovi v súvislosti s namietaným prípisom oznámila, že táto skutočnosť   už   bola   preverovaná   v rámci   rozhodovania   o jeho   žiadosti   o preskúmanie postupu   okresného   riaditeľstva   PZ   z 3.   mája   2010   a   bola   vybavená   prípisom   okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 919/09-7 zo 7. júna 2010 tak, že sťažovateľovi zaslala v prílohe opis napadnutého   rozhodnutia   okresného   riaditeľstva   PZ   sp.   zn.   ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30.   septembra   2009   s tým,   že   je   proti   nemu   prípustná   sťažnosť,   ktorú   sťažovateľ v zákonnej lehote podal a o ktorej rozhodla uznesením č. k. 1 Pn 919/09-19 z 19. augusta 2010.   Uvedený   postup   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   bol   preskúmaný   generálnou prokuratúrou   na   základe   podaní   sťažovateľa   z 5.   novembra   2010,   10.   decembra   2010 a 27. decembra 2010, ktoré boli posúdené ako opakované podnety, na vybavenie ktorých je príslušná generálna prokuratúra   podľa   zákona   č.   153/2001   Z.   z.,   pričom   v prípise   č.   k. IV/1 Gn 1477/10-11 z 3. januára 2011 generálna prokuratúra konštatovala, že v postupe prokurátorky okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pn 919/09 nezistila žiadnu nezákonnosť. Znamená to, že sťažovateľ využil možnosť podania opakovaných podnetov na preskúmanie   postupu   prokurátorky   okresnej   prokuratúry.   Vychádzajúc   z princípu subsidiarity   je   preto   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   v tejto   časti neprípustná.

4.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   prípisom   prezídia   PZ sp. zn.   PPZ-BOK-FP-IV-121-002/2010   z 31.   augusta   2010,   ktorým   prezídium   PZ upovedomilo   sťažovateľa   o   tom,   že   31.   augusta   2010   bolo   jeho   trestné   oznámenie   na neznámeho   páchateľa   týkajúce   sa   podvodného   konania   neznámej   osoby   v poisťovni (odcudzením časti pevnej rezervy z jeho poistnej zmluvy č. 84114 v celkovej výške 332,14 €) odstúpené z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti okresnému riaditeľstvu PZ na ďalšie rozhodnutie.   Ústavný   súd   uvádza,   že   namietaný   prípis   mohol   sťažovateľ   napadnúť právnymi prostriedkami, a to podnetom príslušným orgánom prokuratúry, resp. ministerstvu vnútra. Vzhľadom na uvedené a uplatniac princíp subsidiarity ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa názoru ústavného súdu neprípustná.

5.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením   okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-2279/1-OSV-B1-2010-ŠE z 13. septembra 2010, ktorým odmietlo trestné oznámenie sťažovateľa na neznámeho páchateľa a podnet na prešetrenie činnosti poisťovne v súvislosti s odcudzením finančnej čiastky z jeho už uvedenej poistnej zmluvy uzatvorenej   s poisťovňou,   pretože   nezistilo   dôvod   na   začatie   trestného   stíhania s poukazom na už vydané rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009. Ústavný súd uvádza, že vzhľadom na to, že proti tomuto uzneseniu bola prípustná sťažnosť, uplatniac princíp subsidiarity je sťažnosť v tejto časti neprípustná.

6.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   prípisom   krajskej prokuratúry   č.   k.   1   Kn   548/10-8   z 20.   októbra   2010,   v ktorom   krajská   prokuratúra preskúmala   podnet   sťažovateľa   doručený   jej   23.   septembra   2010,   v ktorom   sťažovateľ vyslovuje nespokojnosť s uznesením okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009   z 30.   septembra   2009,   ako   aj   s uznesením   okresnej   prokuratúry   č.   k. 1 Pn 919/09-19 z 19. augusta 2010, ústavný súd uvádza, že z namietaného prípisu vyplýva, že   krajská   prokuratúra   posúdila   podnet   sťažovateľa   na   základe   vyžiadania   príslušného spisového materiálu a dospela k záveru, že obe označené uznesenia sú zákonné a v súlade so zisteným   skutkovým   stavom.   Z obsahu   trestného   oznámenia   sťažovateľa   nevyplýva podozrenie   zo   žiadneho   trestného   činu,   ide   o zmluvný   vzťah   sťažovateľa   s poisťovňou. Na základe   zistených   skutočností   krajská   prokuratúra,   keďže   nezistila   nezákonnosť pri preskúmavaní označených uznesení, podnet ako nedôvodný odložila a vo veci neurobila žiadne opatrenia.

Ústavný súd zistil, že na základe podaní z 5. novembra 2010, 10. decembra 2010 a 27. decembra 2010, ktoré boli posúdené ako opakované podnety, na vybavenie ktorých je príslušná   generálna   prokuratúra,   prokurátor   generálnej   prokuratúry   preskúmal   príslušný postup   prokurátora   krajskej   prokuratúry   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   Kn   548/10 z 20. októbra   2010   a dospel   k záveru,   že   v jeho   postupe   nezistil   žiadnu   nezákonnosť a v celom rozsahu sa s ním stotožnil. Uplatniac princíp subsidiarity ústavný súd aj túto časť sťažnosti sťažovateľa považuje za neprípustnú.

7. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením ministerstva vnútra   č.   ČVS:   SKIS-403/IS-1-V-2010   z 22.   novembra   2010,   ktorým   odmietlo   trestné oznámenia sťažovateľa z 5. novembra 2010 «v časti týkajúcej sa podozrenia z prečinov zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť dvaja príslušníci PZ   zaradení na Oddelení skráteného vyšetrovania B.,   Úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ v B. v mieste výkonu svojej služobnej činnosti v B. tým,   že   podľa   §   197   ods.   1   písm.   d)   Trestného   poriadku   odmietli   trestné   oznámenia menovaného vydaním uznesení zo dňa 30. 09. 2009 pod ČVS:ORP-2720/1-OSV-B1-2009 a zo   dňa   13.   09.   2010   pod   ČVS:ORP-2279/1-OSV-B1-2010,   pričom   jeden   z   nich   mal neuvedeným spôsobom kamuflovať   doručovanie jeho prvého uznesenia   v roku   2009   na adresu oznamovateľa a pokus o doručenie nezopakoval, čím mali „dať priestor poisťovni na machinácie, ktoré sťažujú hodnoverné zistenie skutkového stavu“, odmietam, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku». Proti tomuto uzneseniu bol sťažovateľ oprávnený podať sťažnosť; toto svoje oprávnenie aj využil a na základe jeho sťažnosti vojenská obvodná prokuratúra uznesením sp. zn. O Pn 900/10 z 23. decembra 2010 zamietla sťažnosť sťažovateľa z dôvodu, že nie je dôvodná.   Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   považuje   za   neprípustnú rešpektujúc svoju subsidiárnu právomoc pri ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta,   že   napadnuté   uznesenie   ministerstva   vnútra „je uznesením   na   celkom   iné   podanie“,   ako   podal,   mal   podľa   názoru   ústavného   súdu   túto skutočnosť   namietať   v sťažnosti   proti   napadnutému   uzneseniu.   Z uznesenia   vojenskej obvodnej prokuratúry vyplýva, že sa týka len tých skutočností, ktoré zakladali vlastnú vecnú pôsobnosť vojenskej súčasti prokuratúry v zmysle opatrenia generálneho prokuratúra, to znamená   iba   protiprávne   konania   príslušníkov   Policajného   zboru.   Pokiaľ   sťažovateľ v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu ministerstva vnútra namieta, že sa nezaoberalo a nerozhodlo o celom jeho trestnom oznámení, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ sa mal domáhať vybavenia svojho trestného oznámenia v časti nepatriacej do právomoci vojenskej obvodnej   prokuratúry   právnymi prostriedkami,   ktoré   mal k dispozícii   podľa   príslušných trestnoprávnych   predpisov,   resp.   na základe   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu poskytuje zákon č. 153/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že tak neurobil, ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu jej neprípustnosti.

8.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   prípisom   prokuratúra generálnej   prokuratúry   č.   k.   IV/1   Gn   1477/10-11   z 3.   januára   2011,   ktorým   prokurátor generálnej prokuratúry odložil podnety sťažovateľa ako nedôvodné vo všetkých bodoch ich obsahu,   ústavný   súd   uvádza,   že   preskúmal   napadnutý   prípis   prokurátora   generálnej prokuratúry. Prokurátor generálnej prokuratúry odôvodnil svoj právny názor na opakované podnety sťažovateľa takto:

„Na základe podaní z 05. 11. 2010, 10. 12. 2010 a 27. 12. 2010, ktoré boli posúdené ako opakované podnety, na vybavenie ktorých je podľa zákona o prokuratúre príslušná Generálna   prokuratúra   SR,   preskúmal   som   príslušný   postup   prokurátora   Krajskej prokuratúry v B. vo veci pod sp. zn. 1 Kn 548/10 z 20. 10. 2010, ako aj postup prokurátorky Okresnej prokuratúry B. vo veci sp. zn. I Pn 919/09.

V ich postupe, som nezistil žiadnu nezákonnosť. S   rozhodnutím   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   v B.   sa   preto   v   celom   rozsahu stotožňujem a na jeho stanovisko z 20. 10. 2010 poukazujem.“

Tento   záver   generálnej   prokuratúry   je   založený   na   posúdení   uznesenia   okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 919/09-19 z 19. augusta 2010, ktoré odôvodnila takto:

„Napadnuté uznesenie ako aj na vec sa vzťahujúci spisový materiál som preskúmala a   zistila   som,   že   po   formálnej   stránke   spĺňa   všetky   náležitosti,   ktoré   sú   uvedené v ustanoveniach § 176 odsek 1, odsek 2 Trestného poriadku.

Podľa § 221 odsek 1 Trestného zákona, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Podľa § 212 odsek 1 Trestného zákona kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a spôsobí tak malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Objektívna stránka trestného činu podvodu podľa § 221 odsek 1 Trestného zákona spočíva   v   obohatení   seba   alebo   inej   osoby   podvodným   konaním   (t.   j.   uvedením   iného do omylu alebo využitím omylu iného), čím musí byť spôsobená malá škoda. Uvedením do omylu   je   konanie,   ktorým   páchateľ   predstiera   okolnosti,   ktoré   nie   sú   v   súlade so skutočným   stavom   veci.   Pri   využití   omylu   iného   páchateľ   k   omylu   neprispel,   ale v príčinnom   vzťahu   s ním   konal   tak,   aby   ku   škode   cudzieho   majetku   seba   alebo   iného obohatil. Trestný čin podvodu je z hľadiska subjektívnej stránky úmyselným trestným činom. V   uvedenom   prípade   k   naplneniu   skutkovej   podstaty   prečinu   podvodu   nedošlo po objektívnej ani subjektívnej stránke. Oznamovateľ namieta nesúlad výšky pevnej rezervy, ktorá   mu   bola   priebežne   za   jednotlivé   časové   obdobia   oznamovaná   poisťovňou vo vyúčtovaniach (od obdobia za rok 2004 do obdobia za rok 2008) s výškou pevnej rezervy vyčíslenej vo výpise poisťovne za rovnaké časové obdobia (list poisťovne z 18. 08. 2009). Je pravdou, že stav pevnej rezervy uvádzaný poisťovňou vo výpise je nižší ako stav rezervy uvádzaný v jednotlivých vyúčtovaniach, čo však nemožno považovať za úmyselné podvodné konanie v trestnoprávnom zmysle zo strany zodpovedných pracovníkov poisťovne. V danom prípade taktiež absentuje akékoľvek vykonanie majetkovej dispozície v omyle.

Konanie   popísané   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia   taktiež   nenapĺňa   skutkovú podstatu prečinu krádeže podľa § 212 odsek 1 Trestného zákona. Vykazovanie nižšej výšky pevnej rezervy vo výpise adresovanom oznamovateľovi nemožno považovať za úmyselné odňatie veci z dispozície vlastníka a jej prisvojenie zodpovednými pracovníkmi poisťovne. Som toho názoru, že v danom prípade nedošlo ani k naplneniu skutkovej podstaty žiadneho iného trestného činu uvedeného osobitnej časti Trestného zákona.

Pokiaľ ide o namietanú príslušnosť povereného príslušníka Okresného riaditeľstva PZ, Odboru skráteného vyšetrovania na rozhodnutie o trestnom oznámení, táto je daná ustanovením § 202 Trestného poriadku, podľa ktorého skrátené vyšetrovanie o prečinoch, pre ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky, vykonáva policajt uvedený v §10 odsek 8 písmeno c) až h) Trestného poriadku. Toto ustanovenia sa analogicky vzťahuje aj na postup pred začatím trestného stíhania a takýmto policajtom je podľa § 10 odsek 8 písmeno c) Trestného poriadku práve poverený príslušník PZ. V danej veci sa jedná vyslovene o občianskoprávny spor,   predmetom ktorého je výška pevnej   rezervy   tvorenej na   základe zmluvného   vzťahu   medzi oznamovateľom   ako poisteným a poisťovňou A., a. s. ako poisťovateľom. Nie je v právomoci orgánov činných v trestnom konaní kontrolovať plnenie zmluvných povinností jednotlivými stranami. Použitie inštitútov trestného práva prichádza do úvahy tam, kde prostriedky iných právnych odvetví nepostačujú k ochrane práv dotknutých osôb a intenzita porušenia týchto práv dosahuje mieru predpokladanú normami trestného práva. Pokiaľ sa oznamovateľ domnieva, že došlo k porušeniu jeho práv, môže si ich uplatňovať v inom než trestnom konaní.

Podľa § 193 odsek 1 Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je prípustná, ak bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo ak nie ja dôvodná.

S poukazom na skutočnosť, že všetky napadnuteľné výroky uznesenia sú správne a nedošlo   k   porušeniu   procesných   ustanovení   o   konaní,   ktoré   vydaniu   uznesenia predchádzalo, možno konštatovať, že sťažnosť oznamovateľa nie je dôvodná a preto som ju podľa 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku zamietla.“

Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   prokurátorky   okresnej   prokuratúry a dospel k záveru, že vychádza zo zisteného skutkového stavu, je v súlade s príslušnými trestnoprávnymi   predpismi,   ktorých   aplikácia   nevykazuje   znaky   svojvôle.   Uznesenie   je jasne a zrozumiteľne odôvodnené, nie je arbitrárne a je ústavne akceptovateľné. Tomuto záveru korešponduje aj stanovisko generálnej prokuratúry, v ktorom sa uvádza:

«V predmetnej veci ide o spor, ktorý nie je možné riešiť v rámci trestného konania, nakoľko zo samotného oznámenia, ako aj jeho príloh nevyplýva podozrenie zo spáchania trestného činu.

Orgánom činným v trestnom konaní neprislúcha rozhodovať o veciach, ktoré spadajú výlučne do rozhodovacej právomoci súdov v rámci občianskoprávneho, alebo obchodno- právneho konania.

Prejudikovanie takéhoto rozhodnutia, teda rozhodnutia príslušného súdu orgánmi činnými v trestnom konaní, by malo za následok jeho nezákonnosť.

Orgány   činné   v   trestnom   konaní   nemôžu   vysloviť   jednoznačne   záver   o   tom,   či konaním neznámej osoby v poisťovni, Vám boli odcudzené finančné prostriedky z pevnej rezervy   životného   poistenia   000084114   vo   výške   332,-   €   iba   na   základe   Vášho presvedčenia, pokiaľ vyjadrenia dotknutého subjektu relevantným spôsobom vysvetľujú, ako k vzniku uvedenej situácii došlo.

Skutočnosť   o   trestno-právnom   konaní   musí   vyplývať   priamo   z   protiprávneho konania,   ktoré   nie   je   potrebné   inak   dokazovať.   V   danom   prípade   by   dokazovanie „odcudzenia“   Vami   uvádzanej   sumy   presiahlo   rámec   trestného   konania.   Preto   začatie trestného stíhania vo veci by bolo predčasné, neodôvodnené a teda aj nezákonné.

Preto až v prípade, že by z rozhodnutia príslušného súdu v občianskoprávnom, alebo obchodno-právnom konaní vyplynuli skutočnosti odôvodňujúce začatie trestného stíhania pre konkrétny trestný čin uvedený v osobitnej časti trestného zákona, budú môcť prijať orgány činné v trestnom konaní príslušné opatrenia.

Akým spôsobom by ste mali postupovať Vás prokuratúra nemôže usmerniť, nakoľko prokurátor nemôže v rámci svojho postavenia zaväzovať iné orgány, alebo iné právnické osoby, ale ani fyzické osoby svojimi výkladovými stanoviskami (§ 4 ods. 2 zák. č. 153/2001 Z. z.).»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   vybavenie   opakovaných   podnetov   namietaným prípisom prokurátora generálnej prokuratúry ústavne akceptovateľné. V napadnutom prípise je   identifikovaný   predmet   sporu,   ktorý   nemožno   riešiť   v rámci   trestného   konania dostatočným   spôsobom,   ktorý   je   vecný   a napriek   stručnosti   aj   dostatočne   presvedčivý. Skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   nemôže   v rámci   svojho   postavenia   zaväzovať iné orgány   alebo   právnické   osoby   a ani   usmerňovať,   vyplýva   zo   samotného   postavenia prokuratúry   a toto   stanovisko   nemožno   nijakým   spôsobom   spochybniť.   Vzhľadom   na uvedené je táto časť sťažnosti sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   prokurátora   generálnej   prokuratúry nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osobe   na   prijatie   eventuálneho   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého prípisu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Poukazujúc na čiastkové závery k jednotlivým častiam sťažnosti sťažovateľa ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012