znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 434/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej U., s. r. o., B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   J.   Č.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 2176/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 2176/2006 [ďalej aj „napadnuté konanie“ (v petite sťažnosti je omylom uvedená nesprávna sp. zn. 6 Er 2176/2004, pozn.)].

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Na   Okresnom   súde   v   Prešove   prebieha   pod   sp. zn.   6 Er 2176/2006   exekučné konanie vedené v prospech oprávneného, spoločnosti M.,   a. s. (ďalej len „Sťažovateľ") a v neprospech povinných 1. T., s. r. o., 2. V. Č., 3. JUDr. P. B. pre vymoženie 1.317.584,24 Sk s prísl.

Dňa   29. 06. 2006   vydal   Okresný   súd   Prešov   poverenie   pre   súdneho   exekútora RNDr. J. P. na vykonanie exekúcie č. 5707 022182 v prospech sťažovateľa a v neprospech povinných 1/ T., s. r. o., 2/ V. Č., 3/ JUDr. P. B. pre vymoženie 1.317.584,24 Sk s prísl. Povinný 3/   podal   dňa   18. 07. 2006   návrh   na   odklad   exekúcie.   Povinný 3/   je advokátom. V čase podania návrhu na vykonanie exekúcie disponoval obchodnými podielmi v rôznych obchodných spoločnostiach. Exekúcia bola vedená popri nehnuteľnom majetku povinného 3/   aj   na   jeho   obchodné   podiely   v   spoločnostiach   F.,   s. r. o...,   a P.,   s. r. o... V spoločnosti F., s. r. o. už povinný v 3. rade od roku 2007 nevystupuje.

Do dnešného dňa Okresný súd v Prešove o návrhu povinného na odklad exekúcie nerozhodol.

Z dôvodu úmrtia RNDr. J. P. bol Slovenskou komorou exekútorov dňa 14. 12. 2009 ustanovený ako náhradný exekútor JUDr. P. H...

Sťažovateľ podal dňa 15. 03. 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora, o ktorom Okresný   súd   Prešov   rozhodol   dňa   08. 07. 2011,   č. k.   6 Er 2176/2004,   t. j.   takmer 17 mesiacov po podaní predmetného návrhu.“

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že:„Sťažovateľ   zaslal   Predsedníčke   Okresného   súdu   v   Prešove   dňa   24. 06. 2011 v zmysle ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sťažnosť na prieťahy v konaní.

Odpoveď   na   predmetnú   sťažnosť   zo   dňa   14. 07. 2011   obsahuje   konštatovanie o dôvodnosti   sťažnosti na   prieťahy   v konaní   a   vyrozumenie   Okresného súdu   v Prešove o vydaní rozhodnutia o zmene súdneho exekútora ako aj prísľub, že o návrhu o odklad exekúcie bude rozhodnuté v krátkej lehote.

Prieťahy   v konaní boli   vysvetľované s   poukazom na   dlhodobú práceneschopnosť vyššieho   súdneho   úradníka,   zaťaženosťou   ďalších   zamestnancov   a   inými   objektívnymi skutočnosťami.

Prieťahy v konaní naďalej pretrvávajú. Vzhľadom na vyššie spomenuté je sťažovateľ presvedčený, že v konaní sú zo strany porušovateľa spôsobované neodôvodnené a aj naďalej trvajúce prieťahy. Sťažovateľ má za to, že súd v tejto veci nekoná viac ako 5 rokov.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   súčasne   navrhla, aby ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   v napadnutom   konaní   bez   zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom   už v sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   označený   všeobecný   súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Ústavný súd konštatuje, že hoci sťažovateľka v petite sťažnosti namieta prieťahy v konaní,   resp.   exekučnej   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp. zn.   6 Er 2176/2006, z obsahu sťažnosti vyplýva, že v skutočnosti namieta prieťahy v postupe okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu povinného v 3. rade na odklad exekúcie, o ktorom podľa jej tvrdenia okresný   súd   dosiaľ   nerozhodol,   a ďalej   namieta   prieťahy   v postupe   okresného   súdu v súvislosti s rozhodovaním o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora z 15. marca 2010.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh a najmä z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu zistil, že súdny exekútor RNDr. J. P. podal 26. júna 2006 osobne okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného (sťažovateľka,   pozn.)   proti   povinným   v 1.-3.   rade.   Okresný   súd   29. júna   2006   vydal poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré súdny exekútor prevzal 6. júla 2006. Okresnému súdu   bol   18.   júla   2006   doručený   návrh   povinného   v 3.   rade   na   odklad   exekúcie. K uvedenému   návrhu   sa   sťažovateľka   vyjadrila   podaním   doručeným   okresnému   súdu 14. januára 2007 doplneným 16. januára 2007. Okresný súd uznesením z 26. februára 2007 rozhodol,   že   odklad   exekúcie   navrhnutý   povinným   v 3.   rade   nepovoľuje,   pričom   toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 7. marca 2007, a právny zástupca sťažovateľky ho prevzal 5. marca 2007.

Vzhľadom   na   uvedené,   pokiaľ   sťažovateľka   namieta   prieťahy   v konaní   o návrhu povinného   v 3.   rade   o odklad   exekúcie,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Zo sťažnosti, z jej príloh a zo zapožičaného spisu okresného súdu ďalej vyplýva, že o návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora z 15. marca 2010 (v súdnom spise uvedené, že fotokópia tohto návrhu bola do spisu vložená až 3. januára 2011) okresný súd rozhodol uznesením z 8. júla 2011 tak, že jej návrhu na zmenu exekútora vyhovel.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka sa na prieťahy pri   rozhodovaní   o tomto   návrhu   sťažovala   sťažnosťou   z 24.   júna   2011   adresovanou predsedníčke   okresného   súdu.   Po   podaní   tejto   sťažnosti   bolo   o predmetnom   návrhu na zmenu exekútora, ako už bolo uvedené, rozhodnuté uznesením z 8. júla 2011, okrem toho predsedníčka   okresného súdu   14. júla 2011 vložila do   súdneho spisu   upozornenie s nariadením zákonnej sudkyni „vo veci plynulo konať a vykonávať v spise procesné úkony smerujúce   k rozhodnutiu   o návrhoch   účastníkov“.   Okresný   súd   následne   19.   júla   2011 expedoval   pôvodnému   exekútorovi   JUDr.   P.   H.   výzvu   na   zaslanie   vyúčtovania   trov exekúcie.

Ústavný   súd   na základe   uvedeného   konštatuje, že využitie právneho   prostriedku, na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka právo podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   sa v okolnostiach   posudzovanej   veci   prejavilo ako účinný prostriedok   nápravy, ktorý   mala sťažovateľka k dispozícii a aj ho využila ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   musí   sťažnosť   smerovať   proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Je nesporné, že po upozornení predsedníčky okresného súdu na prieťahy po prijatí príslušných   opatrení   začal   okresný   súd   vo   veci   konať,   čo   ústavnému   súdu   umožňuje vysloviť záver, že stav namietaného konania v čase predbežného prerokovania sťažnosti je taký, že došlo   k odstráneniu   nežiaduceho stavu   zapríčineného   dovtedajšou   nečinnosťou, resp.   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu.   To   podľa   názoru   ústavného   súdu v okolnostiach danej veci znamená, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto posudzovanie včasnosti jej podania z hľadiska dodržania lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od doručenia odpovede predsedníčky okresného súdu na sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní právnemu zástupcovi sťažovateľky je v danej veci bez právneho významu.

Ústavný   súd   preto   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   v závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci predložila ústavnému   súdu   novú   sťažnosť,   ale   len   za predpokladu,   že   by   v   ďalšom   priebehu napadnutého konania bol okresný súd nečinný alebo postupoval neefektívne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 6. októbra 2011