znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 434/2010-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej JUDr. B., ktorou namieta porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   v   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti S., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obdo   45/2008 z 13. mája 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti S., a. s., trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet JUDr. B. M., advokáta, spol. s r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2010 faxom a 24. septembra 2010 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. B. M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:„V   odvolacom   konaní,   ktoré   sa   viedlo   pred   Krajským   súdom   v   Žiline   pod č. 20Cob/340/2006, odvolací krajský súd vlastným rozsudkom zo dňa 30. 5. 2007 rozsudok prvostupňového   súdu   zmenil   tak,   že   žalobu   v   celom   rozsahu   zamietol   a   to   z   dôvodov uvedených odvolacím súdom v odôvodnení rozsudku na str. 7. a 8.

Z dôvodu, že boli splnené procesné podmienky O. s. p. na podanie mimoriadneho opravného   prostriedku   –   dovolania,   sťažovateľ   ako   neúspešný   účastník   odvolacieho konania toto právo využil a z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p. dovolanie podal. Dovolací   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   o   podanom   dovolaní   konal   a   vec rozhodol svojim rozsudkom zo dňa 13. 5. 2010 v konaní vedenom pod č. 3 Obdo 45/2008, tak, že sťažovateľom podané dovolanie zamietol. Rozsudok NS SR nadobudol právoplatnosť dňa 22. 7. 2010.

Z   odôvodnenia   rozsudku   vyplýva,   že   dovolací   NS   SR   ku   rozhodnutiu   dospel   na základe toho, že si v podstate osvojil skutkové a právne dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu.   Nad   rámec   týchto   žiadne   iné   dôvody   k   argumentácii   sťažovateľa   ako   dovolateľa neuviedol.“

Sťažovateľka   s   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súd   nesúhlasí,   argumentuje príslušnými,   na   vec   sa   vzťahujúcimi   ustanoveniami   právnych   predpisov.   V nadväznosti na ne uvádza:

«S prihliadnutím na rozhodnutie dovolacieho Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obsah jeho odôvodnenia máme jednoznačne zato, že jeho konaním a porušením zásad uvedených v ust. §§ 3, 6, 80 písm. c), 132, 153 a z dôvodu nesprávneho výkladu ustanovenia § 183 ObZ v nadväznosti na ust. § 131 ObZ došlo k porušeniu nášho základného práva:

- vo vzťahu k nášmu právu vlastniť majetok, ktorým sú akcie spoločnosti Z., a. s. N. a v spojení s ním nám nebola poskytnutá účinná súdna ochrana (čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1);

-   súd   pripustil   zneužitie   svojvôle,   keď   nekonal   v   súlade   so   zásadou   vyjadrenou v čl. 46 ods. 4 Ústavy SR v nadväznosti na zásady procesného konania vyjadrené v § 1 a § 3 O. s. p.

Keďže   dokumenty   súdneho   konania,   na   ktoré   sa   vyššie   v   texte   odvolávame,   sú obsahovo rozsiahle a zachytávajú skutkový a právny stav uplatnených nárokov v súdnom konaní, pre úplnosť odôvodnenia tejto nami podanej sťažnosti uvádzame, že:

- pri ochrane vlastníctva akcií akcionára je absolútne neprípustný výklad ust. § 131 ods.   2   ObZ,   kedy   ak   v   konaniach   pred   súdmi   v   prejednávanej   veci   bolo   jednoznačne preukázané a súdmi na všetkých stupňoch konania konštatované (rozsudok NS SR str. 13. ods. 2), že uznesenia valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 20. 9. 2005 sú v rozpore so zákonom (dôvody sú zrejmé a tieto neopakujeme), by malo byť súdmi požadované od žalobcu   preukázanie   toho,   akým   spôsobom   bolo   tvrdené   právo   akcionára   v   dôsledku porušenia zákona obmedzené (zdôvodnenie rozhodnutí odvolacím a dovolacím súdom) a tvrdíme, že:

-   v   konaní   o   určenie   neplatnosti   uznesenia   valného   zhromaždenia   súdu   treba preukázaľ iba tie skutočnosti, o ktorých tak určí špeciálne ustanovenie § 131, teda že prijaté uznesenie,   ak   bolo   prijaté   v   rozpore   so   zákonom   alebo   so   stanovami   (preukázaná skutočnosť), mohlo obmedziť práva akcionára, ktorý sa určenia neplatnosti domáha. Aj keď konajúce súdy správne uvádzajú, že ku splneniu oboch týchto podmienok musí dôjsť kumulatívne, teda musia byť splnené súčasne, nesprávny je výklad uvedenej právnej normy   dovolacím   (aj   odvolacím)   súdom   v   tom,   že   vyžaduje   pri   druhej   podmienke   nie preukázanie   toho,   že   takýmto   rozhodnutím   mohli   byť   obmedzené   práva   akcionára   ale vyžaduje reálne preukázanie porušenia práva akcionára. Takýto výklad nie je správny a je v rozpore s účelom, ktorý sa uvedenou normou sleduje. Podľa nášho názoru účelom tejto normy   vzhľadom   na   gramatický   výklad   podmieňujúceho   slovného   spojenia   „mohlo obmedziť“ je zrejmý preventívny charakter tejto normy, kedy si orgán spoločnosti - valné zhromaždenie a osoby, ktoré ho zvolávajú a prípadne ho riadia, musia byť vedomé toho (obava zo svojvôle), že pri splnení prvej podmienky a to, že takého valné zhromaždenie je v rozpore   so   zákonom   prípadne   stanovami   spoločnosti,   nesmie   byť   akékoľvek   právo patriace akcionárovi ani obmedzené. Preto v spore vedenom o takomto nároku akcionára postačí   preukázať,   že   v   rozpore   so   zákonom   prípadne   stanovami   spoločnosti   valným zhromaždením   bolo   prijaté   rozhodnutie,   ktoré   vo   vzťahu   k   obsahu   programu   valného zhromaždenia   sa   dotýkalo   akéhokoľvek   práva   patriaceho   akcionárovi   a   bolo   by nadbytočné, v rozpore s právnou normou a aj v rozpore s uplatneným nárokom na takomto skutkovom základe takto postihnutého akcionára skúmať, či aj jeho práva reálne porušené boli. V   spore   mali   súdy   podľa   obsahu   programu   valného   zhromaždenia   jednoznačne preukázané, že v uzneseniach 2. až 10. boli prejednávané veci, ktoré sa na práva, ktoré akcionárovi patria zo zákona, vzťahujú (súd pozná právo).

V prejednávanej veci by sme ako žalobcovia nemohli mať úspech len v prípade, keď by obsahom programu valného zhromaždenia, a vo vzťahu k nemu prijaté rozhodnutia, sa takýchto práv netýkali.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné práva sťažovateľa, spoločnosti S., a. s., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 30bdo 45/2008 z 13. 5. 2010 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Co 6/2007 z 17. 12. 2007 a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30bdo 45/2008 z 13. 5. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Dňa   8.   novembra   2010   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   na predloženie uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“). Právny zástupca 8. novembra 2010 doručil ústavnému súdu faxom a následne 10. novembra 2010 poštou požadované rozhodnutie krajského súdu a upravil návrh petitu na rozhodnutie ústavného súdu takto:

„1. Základné práva sťažovateľa, spoločnosti S., a. s., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. 5. 2010 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Co 6/2007 zo 17. 12. 2007 a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. 5. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu   podľa   §   25 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže zistil, že sú   splnené   ústavné   a zákonné   predpoklady   na   prijatie   sťažnosti   sťažovateľky   na   ďalšie konanie, uznesením č. k. IV. ÚS 434/2010-16 z 25. novembra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 4. januára 2011 predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj   k sťažnosti   sťažovateľky.   Predseda   najvyššieho   súdu   zaslal ústavnému   súdu   vyjadrenie   zo 17.   januára 2011   (doručené   ústavnému   súdu   21.   januára 2011, č. KP 4/2011-3, Nobs 5/2011), v ktorom okrem iného uviedol:

«Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky bola 10. januára 2011 (ďalej len „najvyšší súd“)   doručená   Vaša   výzva   zo   4.   januára   2011   o   vyjadrenie   k   sťažnosti   obchodnej spoločnosti   S.   a.   s.,   so   sídlom:   B.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“   alebo   „žalobkyňa“), zastúpenej spoločnosťou JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   predmetnej   sťažnosti,   uznesením   Ústavného   súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2010, sp. zn. IV. ÚS 434/2010-16, ako aj s vecou súvisiacim spisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), sp. zn. 3 Obdo 45/2008, Vám vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 13. mája 2010, sp. zn. 3 Obdo 45/2008, zasielam nasledovné vyjadrenie:

Predmetom konania v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne na najvyššom súde bolo rozhodovanie o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. mája 2007, č. k. 20Cob 340/2006-475, o určenie neplatnosti uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia   žalovanej   spoločnosti   Z.,   a.   s.,   so   sídlom:   N.   Predmetné   dovolanie   bolo tunajšiemu   súdu   doručené   4. novembra   2008   s   tým,   že   vyššie   označeným   rozsudkom najvyšší   súd   dovolanie   žalobkyne   zamietol.   Pokiaľ   ide   o   dôvody   dovolania   namietané sťažovateľkou, s týmito sa súd vysporiadal tak, ako na to poukázala predsedníčka senátu v odôvodnení rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že nebol daný dôvod dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., ktorý by mal za následok vyslovenie, že rozhodnutie Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Rovnako neboli zistené ani iné vady, ktoré by zakladali postup podľa § 237 O. s. p.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“ alebo „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu.   Porušenie   ústavou   garantovaných   práv odôvodnila porušením zásad uvedených v ustanoveniach § 3, § 6, § 80 písm. c), § 132 a § 153 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len „O.   s. p.“) a nesprávnym výkladom ustanovenia § 183 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) v nadväznosti na § 131 ObchZ.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu,   k   porušeniu   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť   domáhať   sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby   alebo   právnickej   osoby   alebo   ak   by   v prípade   opravných   konaní   všeobecný   súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym   rozhodnutím.   Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Výklad   dotknutých   ustanovení   Obchodného   zákonníka   podaný   najvyšším   súdom v sťažovateľkou namietanom rozsudku považujeme za ústavne súladný výklad na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný, ani arbitrárny a nepopiera zmysel interpretovaných   a   použitých   právnych   noriem.   Tvrdenia   sťažovateľky   podľa   názoru najvyššieho   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré   skončilo nepriaznivým   výsledkom   pre   ňu,   táto   okolnosť   však   sama   osebe   nemôže   byť   právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu a porušovaním jeho princípov.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, najvyšší súd poukazuje na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. O prípadnom porušení uvedeného základného práva sťažovateľky by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov vyjadrených v čl. 46 až 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 183/08-22). Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   má   najvyšší   súd   za   to,   že   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 45/2008 k porušeniu sťažovateľkou namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, nedošlo.

Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov oznamujeme, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.»

Sťažovateľka reagovala na vyjadrenie najvyššieho súdu podaním z 1. februára 2011 (doručeným ústavnému súdu 2. februára 2011), v ktorom okrem iného uviedla:

«Uvádzame a máme zato, že zo strany Najvyššieho súdu SR nebolo celkom správne pochopené právne zdôvodnenie nami podanej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k tvrdenému porušeniu   našich   základných   práv   a   slobôd   garantovaných   Listinou   základných   práv a slobôd a Ústavou SR, ku ktorému došlo práve vydaním rozhodnutí, vo vzťahu ku ktorým táto naša sťažnosť smeruje.

Slovenská republika je právny štát. Preto s prihliadnutím už na nami aj v podanej sťažnosti uvedený ústavný princíp vyjadrený v čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky bol pre konanie tak pred Krajským súdom v Žiline ako aj Najvyšším súdom v Bratislave záväzný.

Tvrdíme,   že   z   právneho   posúdenia   nami   uplatneného   a   skutkovo   vymedzeného nároku,   ktorý   sme   v   konaní   pred   súdom   uplatnili   a   vo   vzťahu   ku   ktorému   sme   sa   na nestranných a nezávislých súdoch domáhali poskytnutia súdnej ochrany, mu táto ochrana poskytnutá   nebola,   pretože   tak   Krajský   súd   v   Žiline   ako   aj   Najvyšší   súd   SR   nekonali spôsobom   tak,   že   by   mali   na   zreteli   primárne   nám   ako   účastníkovi   konania   patriace Ústavou SR garantované práva (vlastnícke) a potom vo vzťahu k nim vo svojom rozhodnutí nepodriadili   výklad   obsahu   právnej   normy,   ktorá   bola   hmotnoprávnym   základom uplatneného nároku a práve tým porušili naše základné práva.

V prejednávanej veci mal mať preto tak Krajský súd v Žiline ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vždy najskôr na mysli to, akým zásahom došlo k porušeniu nášho základného práva vlastniť majetok (konanie osôb ktoré ani neboli akcionármi spoločnosti) a vo   vzťahu   k   tomuto   zásahu   mal   potom   aj   správne   vyložiť   hmotnoprávne   ustanovenie právneho   predpisu   na   ochranu   práve   nám   patriaceho   vlastníctva,   z   ktorého   výkonom uplatnený nárok súvisel. Tu dokonca konajúce pochybili v tom, že od nás ako účastníka konania nesprávnym výkladom práva (ust. § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka) vynucovali preukázanie následku, keď zákon na preukázanie nároku požaduje preukázanie len hypotézy možného porušenia práva a tak porušovali ústavný princíp čl. 2 ods. 3 Ústavy SR.

S   poukazom   na   priebeh   konaní   tak   pred   Krajským   súdom   v   Žiline   ako   aj   pred Najvyšším súdom SR, kedy súdy mali jednoznačne preukázané, že protiprávnosť zvolania valného zhromaždenia spočíva v tom, že ho vykonal niekto, kto vôbec nebol akcionárom, tak potom pochybili pri posúdení dôležitosti poskytnutia právnej ochrany vlastníckemu právu akcionára, pretože takémuto konaniu konkrétnych osôb mimo zákona potom nie je možné vôbec prisúdiť relevantnosť a súdnu ochranu ako to urobili konajúce súdy.

Preto vyjadrenie Najvyššieho súdu SR, v ktorom uvádza, že: „Nejde o porušenie základného   práva   účastníka   na   súdnu   ochranu   a   práva   spravodlivý   proces,   ak   súd nerozhodne podľa predstáv účastníka a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie v súlade   s   objektívnym   právom“   a   že   „do   práva   na   spravodlivý   proces   nepatrí   právo účastníka,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov“ a keď vo vzťahu k takémuto stanovisku uzavrel, že: „V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1, najvyšší súd poukazuje na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy...“, nie je namieste, lebo zhrnutím postupov súdov je preukázané, že:

-   konaním   konkrétnej   osoby   došlo   ku   zásahu   do   vlastníctva,   čo   bolo   v   konaní preukázané,

- sťažovateľka vo vzťahu ku zásahu návrhom uplatnila právo na súdnu ochranu, ktorá jej v konaní pred Krajským súdom v Žiline a pred Najvyšším súdom SR zo strany konajúcich súdov poskytnutá nebola z dôvodu primárneho porušenia zásady čl. 152 ods. 4 ústavy vo vzťahu k výkladu zákona - Obchodného zákonníka, § 131 ods. (vo vzťahu k čl. 20 ods.   1,   čl.   46   ods.   4)   a   v   kontexte   odôvodnení   týchto   rozhodnutí   potom   aj   z   dôvodu porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, lebo na spôsobený zásah do vlastníctva sťažovateľky súdy nebrali vôbec zreteľ.»

Sťažovateľka pri doplnení podania (doručeného ústavnému súdu 2. februára 2011) uviedla,   že   súhlasí   s tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   o prijatom návrhu.

V nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. (v znení platnom a účinnom v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa   súdna   ochrana poskytne v zákonom   predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad   a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. 3 Obdo   45/2008   z 13.   mája   2010.   Podľa   sťažovateľky   obsah   a   odôvodnenie   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 porušuje zásady ustanovené v § 3, § 6, § 80 písm. c), § 132 a § 153 Obchodného zákonníka z dôvodu nesprávneho výkladu ustanovenia   §   183   Obchodného   zákonníka;   podľa   nej   je   pri   ochrane   vlastníctva   akcií akcionára „absolútne neprípustný výklad ust. § 131 ods. 2 ObZ“.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade   s uvedeným   ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v rozhodnutí   dostatočné   a relevantné dôvody,   na ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť   a relevantnosť týchto dôvodov   sa   musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Podstata   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   v predmetnej   veci   je   vyjadrená v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,   že   dovolanie   podal   účastník   konania   včas,   toto   prejednal   bez   nariadenia dovolacieho pojednávania, preskúmal rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné....

Dovolateľ   namieta,   že   odvolací   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil   a   konanie   je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie.

Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistené skutkové zistenia. O omyl pri aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Z ust. § 131 ods. 1 a 2 Obch. zák. v znení, ktorým sa toto konanie spravuje, je zrejmé, že domáhať   sa   určenia   neplatnosti uznesenia   valného zhromaždenia   môže   aj   spoločník

-akcionár,   ak   uznesenie   valného   zhromaždenia   je   v rozpore   so   zákonom,   spoločenskou zmluvou   alebo   stanovami,   pokiaľ   uvedené   porušenie   zákona   mohlo   obmedziť   práva spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha.

Právo musí byť uplatnené v zákonnej trojmesačnej lehote a nepochybne povinnosť tvrdenia   práva   spočíva   na   osobe,   ktorá   sa   určenia   neplatnosti   uznesenia   valného zhromaždenia na súde domáha.

Súd prvého stupňa a tiež odvolací súd dospeli v danom prípade k zhodnému záveru, že uznesenia č. 2 až 10, prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení žalovaného, ktoré sa konalo   20.   09.   2005,   sú   v   rozpore   so   zákonom,   pretože   o   nich   rozhodla   obchodná spoločnosť,   ktorá   nebola   zapísaná   v   zozname   akcionárov   žalovaného   ku   dňu   konania mimoriadneho valného zhromaždenia.

Odvolací súd však na základe zopakovaného dokazovania však dospel k záveru, že žalobca nepreukázal a neosvedčil obmedzenie jeho práv akcionára, v dôsledku zisteného porušenia zákona.

Nepochybne povinnosť tvrdiť a tiež osvedčiť tvrdené skutočnosti ohľadne splnenia uvedených zákonných hmotnoprávnych podmienok práva v zákonnej lehote v predmetnom sporovom konaní spočíva na žalobcovi, ktorý túto plní opísaním rozhodujúcich skutočností uplatňovaného   nároku   v   žalobe   a   tiež   doložením   dôkazov,   ktoré   tvrdené   skutočností osvedčujú.

Z obsahu podanej žaloby je zrejmé, že žalobca v nej obmedzenie jeho práv konaním mimoriadneho valného zhromaždenia nekonkretizoval a toto ani nedoložil.

Následne v konaní pred súdom prvého stupňa tvrdil, že jeho práva boli obmedzené rozhodnutím   mimoriadneho   valného   zhromaždenia   o   zmene   v   orgánoch   spoločnosti žalovaného.

Je   však   nepochybné,   že   pozvánka   na   valné   zhromaždenie   mu   bola   doručená, z ktorého   dôvodu   mohlo   byť   naplnené   i   právo   akcionára,   a   to   zúčastniť   sa   valného zhromaždenia, a na ňom tiež predkladať návrhy.

Zo skutočnosti, že žalobca mal hlasovacie právo súdnym rozhodnutím obmedzené, nemožno vyvodiť, že mu toto právo konaním valného zhromaždenia bolo upreté.

K   uvedenému   sa   žiada   tiež   dodať,   že   akcionár   má   garantované   právo   podávať návrhy na zmenu v orgánoch spoločnosti a byť na ich voľbe účastný. Ich samotnou zmenou však nie sú jeho práva akcionára obmedzené. Právo akcionára podieľať sa na riadení spoločnosti   spočíva   totiž   najmä   v   jeho   práve   zúčastniť   sa   na   valnom   zhromaždení, požadovať a dostať na ňom vysvetlenia, týkajúce sa spoločnosti a práve uplatňovať na ňom návrhy a protinávrhy.

Žalobca tiež v konaní pred súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 09. 08. 2006 tvrdil, že na svojich právach bol obmedzený rozhodnutím o rozdelení podielu na zisku, ktoré tvrdenie však nekonkretizoval a tiež nedoložil.

Na   tomto   pojednávaní   namietal   tiež   ďalší   formálny   dôvod   neplatnosti   uznesení valného zhromaždenia, ktorý však v uvedenej zákonnej lehote neuplatnil, a pre ktorý dôvod už k tejto tvrdenej skutočnosti nebolo možné prihliadnuť.

Pokiaľ   teda   odvolací   súd   uzavrel,   že   žalobca   v   zákonnej   lehote   neosvedčil obmedzenie   jeho   práv   akcionára   konaním   mimoriadneho   valného   zhromaždenia žalovaného, vychádza jeho rozhodnutie zo správneho právneho posúdenia veci.

Pre úplnosť sa žiada tiež uviesť, že súd rozhoduje v sporovom konaní na základe preukázaných   skutočností,   tvrdených   účastníkmi,   je   však   oprávnený   výnimočne   na   ich preukázanie vykonať aj iné dôkazy, než sú účastníkmi doložené, resp. navrhované (§ 120 ods. 1 O. s, p.).

Po vyhlásení uznesenia,   ktorým sa dokazovanie končí,   súd na neskôr predložené dôkazy a tvrdené skutočnosti nemôže prihliadať (§ 120 ods. 4 O. s. p.)

Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ust. § 243b ods. 1 O. s. p. dovolanie žalobcu zamietol.“

Vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia musí najvyšší súd   venovať   zvýšenú   pozornosť.   Pre   náležité   odôvodnenie   rozhodnutia   nepostačuje jednoduché odvolanie sa na ustanovenia § 131 ods. 1 a 2 (a ďalšie) Obchodného zákonníka.

Podľa § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného v čase konania mimoriadneho valného zhromaždenia každý spoločník, konateľ, likvidátor, správca konkurznej podstaty, vyrovnávací   správca   alebo   člen   dozornej   rady   môže   podať   návrh   na   súd   na   určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ak je v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo so stanovami. Rovnaké práva má aj bývalý spoločník alebo konateľ, ak sa ho uznesenie valného zhromaždenia týka. Toto právo však zanikne, ak ho oprávnená osoba neuplatní do troch mesiacov od prijatia uznesenia valného zhromaždenia alebo ak valné zhromaždenie nebolo riadne zvolané, odo dňa, keď sa mohla o uznesení dozvedieť.

Podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka súd môže na návrh spoločníka určiť neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, len ak porušenie zákona, spoločenskej zmluvy alebo stanov mohlo obmedziť práva spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha.

K splneniu „druhej podmienky“ podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka krajský súd uviedol právny názor, že „v sporovom konaní platí dispozičná zásada, ktorej obsahom je oprávnenie účastníka na dispozíciu s konaním a jeho predmetom.... S predmetom žaloby, jej tvrdeniami disponuje účastník a túto dispozíciu nemôže prevziať súd.“. Ďalej uviedol aj to,   že „k   úspešnému   splneniu   kumulatívnej   druhej   podmienky   preukázania   obmedzenia žalobcu   ako   akcionára   pre   určenie   neplatnosti   napadnutých   uznesení   bolo   potrebné obmedzenie tvrdiť a preukázať za splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti v ust. § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1, 4 O. s. p.“, pričom v konaní pred prvostupňovým súdom (rozsudok ktorého krajský súd zmenil a žalobu zamietol) také tvrdenia a dôkazy žalobcu absentovali. V súvislosti s argumentáciou krajského súdu vo vzťahu k obsahu dispozičnej zásady   tento súd uviedol   aj to,   že „nebolo   akceptovateľné   zo   strany odvolacieho   súdu prihliadať na iniciatívu okresného súdu“ v tomto smere, t. j. pri skúmaní, či porušenie zákona (konštatované   všetkými   všeobecnými   súdmi   v tomto   prípade)   mohlo   obmedziť práva spoločníka.

Najvyšší súd ako súd dovolací konštatoval v zhode s právnymi závermi vyslovenými v rozhodnutí krajského súdu, že „žalobca v zákonnej lehote neosvedčil obmedzenie svojich práv akcionára konaním mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného, vychádza jeho rozhodnutie zo správneho právneho posúdenia veci“.

Ústavný   súd   sa   nemôže   stotožniť   s citovaným   formalistickým   a teoreticky vykonštruovaným názorom ani s obdobným názorom najvyššieho súdu obsiahnutým v jeho vyjadrení k sťažnosti, že „výklad dotknutých ustanovení Obchodného zákonníka podaný najvyšším súdom (ako súdom dovolacím, pozn.)... považujeme za ústavne súladný výklad na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov“. Prijatie takého názoru by zakladalo tolerovanie svojvôle, ktorej neprípustnosť možno vyvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že

-   najvyšší   súd   nezaujal   žiaden   právny   názor   k zvolaniu   mimoriadneho   valného zhromaždenia   neoprávnenou   osobou;   riadne   doručenie   pozvánky   sťažovateľke   na   toto mimoriadne zasadnutie valného zhromaždenia považoval najvyšší súd za „naplnenie“ jej práva ako akcionára, a to zúčastniť sa mimoriadneho valného zhromaždenia a na ňom tiež prezentovať svoje návrhy,

- k prijatým uzneseniam mimoriadnym valným zhromaždením najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka nenamietala právne relevantným spôsobom v zákonnej lehote neplatnosť uznesení tohto mimoriadneho valného zhromaždenia.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd formálne konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala   v zákonnej   lehote   obmedzenie   svojich   práv   ako   akcionára   konaním mimoriadneho valného zhromaždenia; opomenul pritom skutočnosť, resp. nevysporiadal sa s otázkou, že každé rozhodovanie o právach akcionára sa ho dotýka, najmä otázky, ktorá sa týka   podielu   akcionára   na   zisku   akciovej   spoločnosti,   o ktorom   v danom   prípade rozhodovalo aj mimoriadne valné zhromaždenie, ktoré napáda sťažovateľka.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci sú podmienky jeho   ingerencie   do   rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu   splnené,   a to   v rovine základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pretože namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   nemožno   z hľadiska   požiadaviek   riadneho a presvedčivého   odôvodnenia   vrátane   povinnosti   vyrovnať   sa   s námietkami   účastníka konania, ktoré majú vzťah k prerokúvanej veci, akceptovať. Ústavný súd sa predovšetkým nemôže   stotožniť s formalistickým   výkladom   ustanovení   §   131   ods.   1   a 2   Obchodného zákonníka   uplatneným   v namietanom   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu v kontexte   so   skutočnosťou,   že   v danom   prípade   nebolo   sporné,   že   mimoriadne   valné zhromaždenie bolo zvolané neoprávnenou osobou a na ňom prijaté uznesenia boli v rozpore so   zákonom,   pričom   zo   samotného   obsahu   programu   tohto   valného   zhromaždenia vyplývalo, že sa dotýka práv akcionárov príslušnej obchodnej spoločnosti. Ústavný súd sa naopak   vo   vzťahu   k splneniu   „kumulatívnej   podmienky“   ustanovenej   v   §   131   ods.   2 Obchodného   zákonníka   v právnom   spore   podľa   §   131   ods.   1   Obchodného   zákonníka stotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, podľa ktorého v takomto právnom spore „... postačí   preukázať,   že   v rozpore   so   zákonom   prípadne   stanovami   spoločnosti   valným zhromaždením   bolo   prijaté   rozhodnutie,   ktoré   vo   vzťahu   k obsahu   programu   valného zhromaždenia   sa   dotýkalo   akéhokoľvek   práva   patriaceho   akcionárovi   a bolo   by nadbytočné, v rozpore s právnou normou a aj v rozpore s uplatneným nárokom na takomto skutkovom základe takto postihnutého akcionára skúmať, či aj jeho práva reálne porušené boli.“

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   namietaný   rozsudok najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska neakceptovateľný, a preto rozhodol, že najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v nadväznosti na to ho   zrušil   (pozri   nižšie),   nepovažoval   už   za   nevyhnutné   zaujať   meritórny   postoj   aj k namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy. Vychádzal   pritom   z princípu   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných súdov (napr. IV. ÚS 303/04, III. ÚS 167/2010) založeného na skutočnosti, že nálezom   zrušujúcim   namietaný   rozsudok   a vrátením   veci   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie konanie   sa   vytvára   procesný   priestor   na   ochranu   tohto   základného   práva   hmotného charakteru   v rámci   ďalšieho   konania   pred   najvyšším   súdom   (m.   m.   IV.   ÚS   149/09, IV. ÚS 136/2010).

Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosti   v časti,   ktorou   sťažovateľka   namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Keďže ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak zároveň aj tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. Po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšší súd bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) vyjadrenými v II. časti tohto nálezu a jeho povinnosťou bude   najmä   odstrániť   vytýkané   nedostatky   a rešpektovať   pritom   relevantné   ústavné princípy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.   Keďže   sťažovateľka   nežiadala   o priznanie   finančného   zadosťučinenia, ústavný súd o tejto otázke nerozhodoval.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním spol. s r. o., JUDr. B. M., advokát, N. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I.   polrok 2009, ktorá bola 721,40   €, keďže išlo o dva   úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) vykonané v roku 2010. Ústavný súd v súlade s § 1 ods.   3,   §   11   ods.   2   a §   14   ods.   1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal úhradu trov konania za každý úkon právnej služby po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšením odmeny o 19 % DPH v sume 48,42 € predstavuje celkovú sumu 303,30 €.

Najvyšší   súd   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011