znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 433/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2013predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Cdo 244/2011a sp. zn. 3 Cdo 40/2012 a jeho uznesením z 19. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2012doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Cdo 244/2011 a sp. zn. 3 Cdo 40/2012 a jehouznesením z 19. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd BanskáBystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 7 C 10/2010-225 z 13. decembra 2010zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ ako žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanéhoplniť povinnosti vyplývajúce zo zmluvy uzavretej 19. augusta 1998 s právnympredchodcom žalovaného ( ⬛⬛⬛⬛ ) o predaji výkonu práva poľovníctvav poľovnom revíri ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „zmluva z 19. augusta 1998“). Výsledkamivykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že zmluvou z 19. augusta 1998došlo medzi jej účastníkmi k dohode okrem iného aj o predaji výkonu práva poľovníctva,poskytnutí poplatkového odstrelu a odkúpení ulovenej diviny, pričom všetky právaa povinnosti účastníkov zmluvy sa viazali na poľovný revír ⬛⬛⬛⬛ Podľa tejtozmluvy bolo sťažovateľovi plnené do jari 2009. Rozhodnutím Obvodného lesného úraduv ⬛⬛⬛⬛ č. OLÚ 09/00095-5-DK zo 16. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutieobvodného lesného úradu“) bol uvedený poľovný revír zrušený. Plnenie, ktoré dovtedyposkytoval žalovaný, sa v dôsledku tejto skutočnosti stalo nemožným a všetky vzájomnépráva a povinnosti z právneho vzťahu založeného zmluvou z 19. augusta 1998 vzhľadomna § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka tým zanikli. So zreteľom na argumentáciusťažovateľa súd prvého stupňa vyslovil názor, že i keď bol s určitým časovým odstupomrozhodnutím obvodného lesného úradu uznanýv ktorom žalovanému patrí právo poľovníctva, neznamená to bez ďalšieho obnovenievzájomných práv a povinností založených zmluvou z 19. augusta 1998. Skutočnosť, žehranice nového poľovného revíru sa čiastočne prekrývajú s hranicami zaniknutéhopoľovného revíru, je z tohto hľadiska irelevantná.

Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)rozsudkom sp. zn. 16 Co 91/2011 z 19. mája 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil a rozhodol tiež o náhrade trov odvolaciehokonania. V odôvodnení tohto rozsudku poukázal na to, že poľovné právo upravujev súčasnosti zákon č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 274/2009 Z. z.“), ktorýs účinnosťou od 1. septembra 2009 nahradil predchádzajúcu právnu úpravu danú zákonomč. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 23/1962 Zb.“). Zdôraznil, že podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 274/2009 Z. z. zmluvao užívaní poľovného revíru zaniká zánikom poľovného revíru. Odvolací súd zhodneso súdom prvého stupňa konštatoval, že podľa zmluvy z 19. augusta 1998 sa plnilodo začiatku roku 2009. Poukázal na to, že uvedená zmluva neupravuje prevod zmluvnýchzáväzkov užívateľa poľovného revíru a že právna úprava prevodu alebo prechodu záväzkovužívateľa poľovného revíru nie je uvedená ani v predpisoch o poľovníctve. Za daného stavuby išlo o obchádzanie zákona, keby užívateľ nového poľovného revíru bol povinný prevziaťzáväzky z výkonu poľovníctva vzťahujúce sa na revír, ktorý zanikol. Na tomto základeodvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, zo skutkovýchzistení vyvodil zodpovedajúci právny záver, rešpektoval príslušnú právnu úpravua zohľadnil všetky právne významné skutočnosti. Jeho rozhodnutie ako vecne správne pretov zmysle § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdil.

Žalobca podaním z 23. decembra 2010 vzniesol námietku zaujatosti zákonnejsudkyne okresného súdu. Krajský súd uznesením sp. zn. 17 NcC 25/2011 z 19. mája 2011(ďalej len „uznesenie sp. zn. 17 NcC 25/2011“) rozhodol, že namietaná sudkyňa nie jevylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.7 C 10/2010.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 91/2011 z 19. mája 2011, ako aj protijeho uzneseniu sp. zn. 17 NcC 25/2011 (o nevylúčení konajúcej sudkyne) podal sťažovateľdovolanie. Podľa jeho názoru došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 237 OSP[§ 241 ods. 2 písm. a) OSP], ako aj k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávnerozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], a zároveň tvrdil, že dovolaním napadnutérozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].Za procesné vady konania v zmysle § 237 OSP, ku ktorým došlo v konaní, označil odňatiemožnosti pred súdom konať [§ 237 písm. f) OSP], a to, že rozhodovala vylúčená sudkyňa[§ 237 písm. g) OSP].

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie proti rozsudku krajskéhosúdu ako neprípustné a konanie o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.17 NcC 25/2011 zastavil.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom najvyššiehosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 244/2011 a sp. zn. 3 Cdo 40/2012 a napadnutýmuznesením najvyššieho súdu boli jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruporušené, a aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšiekonanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde teda vyplýva, že uvedené ustanovenierozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavneneopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómieposkytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovaniasťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednakna základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatreníalebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôdsťažovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základeargumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil (I. ÚS 240/2012).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnejpríčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie(napr. I. ÚS 140/03,IV. ÚS 166/04,IV. ÚS 136/05,II. ÚS 98/06,III. ÚS 198/07,IV. ÚS 27/2010).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámcisústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosťskutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobnenapr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súdrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv, ako aj k tým základnýmprávam, ktoré označil v petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď jesťažovateľzastúpenýzvolenýmadvokátom(m. m.II. ÚS 19/05,III. ÚS 2/05,IV. ÚS 287/2011).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúcehoporušenie svojich základných práv podľa 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 47ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny), ako aj práva čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a toza podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny) všetci účastníci sú si v konaní podľaodseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochranygarantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenejjudikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97),a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne (IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článokústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov, vzhľadom na ich postavenie akoprimárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republikyrešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochraneľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02), zahŕňa zároveň požiadavkurešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskehosúdu pre ľudské práva.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu privýklade § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľasťažovateľa najvyšší súd odmietol podané dovolanie, hoci podmienky § 237 písm. f) OSPmali byť splnené. Sťažovateľ výklad § 237 písm. f) OSP najvyšším súdom označuje ako„administratívno – formalistický“ na rozdiel od„prirodzenoprávneho“výkladu. Navyše,najvyšší súd podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil tým, že sa„v napadnutom uznesení nevysporiadal s jeho námietkami ohľadne skutkového a právneho posúdenia veci, s ktorými sa predtým nevysporiadal ani odvolací súd....

Sťažovateľ tvrdí, že mu«nebolo vysvetlené, tak ako namietal v dovolaní, prečo odvolací súd v spojitosti s prvostupňovým súdom na tie sťažovateľom namietané právne skutočnosti(nedal presvedčivo zdôvodnenú odpoveď):

-zmluva z 19. 8. 1998 je zmluvou uzavretou v zmysle § 50b a § 51 Občianskeho zákonníka. Táto zmluva je platná, účinná, záväzná pre obe zmluvné strany a doposiaľ nebola vypovedaná

-v roku 2009 bol zrušený pôvodný poľovný revír ⬛⬛⬛⬛ a následne vznikol nový ⬛⬛⬛⬛ v dôsledku toho sa ale plnenie zmluvy nestalo nemožným...

-zmluvou z 19. 8. 1998 založený právny vzťah sa v žiadnom prípade nevzťahuje zákon č. 23/1962 Zb.

-zánikom poľovného revíru nezaniklo bez ďalšieho právo žalobcu odkupovať odstrel a povinnosť žalovaného odstrel zveri predávať (tento, súdmi zastávaný názor by mal opodstatnenie iba pri zániku zmluvy o užívaní poľovníckeho revíru v zmysle § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 274/2009 Z. z.; v danom prípade má ale právny vzťah založený zmluvou z 19. 08. 1998 občianskoprávny charakter (ide v ňom o kúpu práva lovu zveri poľovníckym hosťom podľa § 13 ods. 3 zákona č. 274/2009 Z. z.), ktorý nie je nijako spojený s viazanosťou na poľovný revír a jeho zánik podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 274/2009 Z. z.

-na uvedený vzťah malo byť aplikované len ustanovenie § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože účastníci si dojednali medzi sebou odkúpenie odstrelu na vymedzenom území v rámci revíru, nie užívanie celého poľovného revíru a plnenie bolo nemožné len prechodne (v čase medzi zánikom starého poľovného revíru a vznikom nového poľovného revíru)

-ako aj kolíziu zmluvy zo dňa 19. 8. 1998 so zákonom o poľovníctve, ďalej ustálenou hmotnoprávnou dogmou o kúpnych zmluvách, bližšie popísaných v rozsudkoch najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 196/2005 a 3 Cdo 142/2002.».

Najvyšší súd považoval uvedené námietky sťažovateľa za námietky poukazujúcena nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci a na nedostatočnéodôvodnenie rozsudku krajského súdu.

Vo vzťahu k jeho námietkam najvyšší súd najmä uviedol:„I keď dovolateľ úplne jednoznačne nekonkretizoval, v čom vidí porušenie jeho procesných oprávnení zakladajúce vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., predsa len z obsahu jeho dovolania (§ 41 ods. 2 O. s. p.) možno vyvodiť, že za vadu tejto povahy považoval podľa všetkého nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorou malo byť zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd za súčasť argumentácie dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, považuje najmä jeho tvrdenie, že súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí nevysvetlili, akými úvahami sa riadili pri posudzovaní jeho(šiestich námietok o nesprávnom právnom posúdení veci a jednej o nedostatočnezistenom skutkovom stave, pozn.).

Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci činedostatočne zistený skutkový stav, resp. nedostatočné odôvodnenie dovolanímnapadnutého rozhodnutia krajského súdu nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237písm. f) OSP, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2písm. b) OSP majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanieodôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutiaodvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať predsúdom.

Ústavný súd už vo svojej stabilnej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konaniapodľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru(II. ÚS 261/06, IV. ÚS 499/2011). Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušeniapráva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné pochybenia, ku ktorým dochádza v konanípred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiuúpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdnyporiadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskomsúdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybeníupravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnostinapraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanýmiprocesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadokpriamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveňaj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Občiansky súdnyporiadok pripisuje význam aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcimza následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania), avšak – na rozdielod taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantnýdovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takomdovolaní, ktoré je procesne prípustné [vada takejto povahy sama osebe však prípustnosťdovolania nezakladá (pozri nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 142/09-32 z 9. apríla 2009)].Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnostidovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07).

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti nezistil pri postupenajvyššieho súdu, ktorý pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania v zmysle § 237písm. f) OSP uprednostnil princíp právnej istoty, ak sťažovateľom namietaný nedostatokodôvodnenia rozsudku krajského súdu (prípadne aj okresného súdu) nevykazoval znakyodňatia možnosti konať pred súdom [v zmysle § 237 písm. f) OSP], konflikt so základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(napr. I. ÚS 356/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 31/2013).

Ústavnému súdu ani v tomto prípade nie je známy dôvod, pre ktorý by sa malodchýliť od svojej ustálenej judikatúry. Najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobomvysporiadal s námietkami sťažovateľa smerujúcimi voči nesprávnym právnym záveroma s tým súvisiacim nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu v rozsahupotrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby najvyšší súd posudzovalsprávnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu).

Sťažovateľ ďalej osobitne poukazuje na to, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jehotvrdením, že krajský súd„vykonal dokazovanie na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 319/2009..., no o tejto skutočnosti sa sťažovateľ dozvedel až po samotnom rozhodnutí súdu. Takýto dôkaz, s ktorým nebol oboznámený..., je v hrubom rozpore s § 123 OSP, ktorý diktuje, že všetci účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy, a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. V spise je bez bližšieho vysvetlenia založené rozhodnutie..., ktoré slúžilo ako dôkaz, a s ktorým sa účastník konania počas konania nemal možnosť oboznámiť..

Možno súhlasiť s námietkou sťažovateľa, že v napadnutom uznesení sa najvyšší súdosobitne s touto námietkou nevysporiadal. Podľa názoru ústavného súdu však anizo sťažnosti, ani z vyžiadaného spisu a ani z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorésa na predmetný rozsudok neodvoláva, nevyplýva, prečo by mal byť určitý rozsudokkrajského súdu, hoci aj založený v spise, považovaný za dôkaz, ku ktorému by mal maťúčastník konania právo sa vyjadriť. Nič nenaznačuje (a ani sťažovateľ v tomto zmysle ničneuvádza), že by uvedený rozsudok mohol slúžiť ako podklad na zistenie skutkového stavu.Právo vyjadriť sa k návrhom na dokazovanie alebo k vykonaným dôkazom nezahŕňa právobyť oboznámený s každou písomnosťou založenou v spise a vyjadriť sa k akémukoľvekzdroju poznania (slovami sťažovateľa uvedenými v dovolaní„prameňom múdrosti“),ku ktorému konajúci súd siahne pri právnom posúdení veci (typické názory publikovanév odbornej tlači, judikatúra a podobne) a ktoré spravidla nie sú považované za dôkaz, resp.dôkazný prostriedok.

Ak v okolnostiach danej veci najvyšší súd v napadnutom uznesení nepripustildovolanie ani z dôvodu, že sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k určitému prameňupoznania, ktorého význam na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľ ani nijakoneodôvodňuje, nič podľa ústavného súdu nesignalizuje, že by takým postupom mohlo dôjsťk porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 47ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd jenavyše toho názoru, že aj keby sa bol dovolací súd uvedenou námietkou osobitne zaoberal,nemohlo by to v konečnom dôsledku viesť k inému záveru, než aký bol prijatý napadnutýmuznesením.

Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľačl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutiavšeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnejperfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010).Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektocha skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokoncazrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadnevyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktov aplikácie práva a ústavou, prípadnekvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo stranyorgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúcapríčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jehodôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (IV. ÚS 320/2011,IV. ÚS 31/2013).

Posledná námietka sťažovateľa smeruje voči tej časti napadnutého uznesenianajvyššieho súdu, ktorou zastavil konanie o dovolaní voči uzneseniu krajského súdu sp. zn.17 NcC 25/2011, ktorým nebola z rozhodovania vo veci samej vylúčená konajúca sudkyňa.Sťažovateľ navrhoval, aby dovolací súd toto uznesenie„zmenil“tak, že menovaná sudkyňaje vylúčená z prerokúvania a rozhodovania danej veci.

Sťažovateľ nesúhlasil so spôsobom, akým sa najvyšší súd vysporiadal s tvrdenímo zaujatosti sudkyne, ktorá mala na pojednávaní povedať, že„nemá rada, že sa strieľajú zvieratká, alebo niekto strieľa zvieratká“. Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd pochybiťa porušiť základné právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy tým, že nezrušil uzneseniekrajského súdu sp. zn. 17 NcC 25/2011, dovolanie nepripustil a konanie zastavil. Sťažovateľje toho názoru, že dovolanie bolo aj proti tomuto rozhodnutiu dôvodné, a vyjadrujepresvedčenie, že„nepopretie(najvyšším súdom, pozn.)tvrdenia o jej vyjadreniach je odmietnutím spravodlivosti, keď dovolací súd napriek vyjadreniu, že takéto slová z jej úst vyzneli, čo konštatuje aj krajský súd, vyslovil názor, že pokiaľ sa to nenachádza v zápisnici z pojednávania, tak takýto dôkaz neexistuje, hoci to potvrdí aj samotná sudkyňa a zároveň postupom majúcim za následok odňatie možnosti konať pred súdom“.

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení s názorom sťažovateľa nestotožnil a uviedol:„Rozhodnutie krajského súdu o tom, či je sudca okresného súdu (ne)vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, je rozhodnutím vyneseným mimo inštančného postupu, kedy krajský súd nerozhoduje ako súd odvolací; proti rozhodnutiu krajského súdu nie je v tomto prípade prípustný opravný prostriedok, preto ani neexistuje funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť.“Najvyšší súd na základeuvedeného urobil záver, že dovolaním napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím odvolaciehosúdu, a teda nie sú splnené podmienky konania (funkčná príslušnosť), a preto dovolanie nieje prípustné ani v tejto časti.

Ústavný súd považuje odôvodnenie najvyššieho súdu aj v tejto časti za ústavnekonformné, a to najmä s ohľadom na to, že najvyšší súd zastavil konanie preneodstraniteľný nedostatok podmienok konania bez toho, aby skúmal opodstatnenosťsťažovateľom namietaných skutočností.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že najvyšší súd skúmal namietanúzaujatosť konajúcej sudkyne, resp. dôsledky posúdenia jej zaujatosti krajským súdom nielenv rozsahu, ktorý uvádza v sťažnosti sťažovateľ (sťažovateľ namieta nesprávne záverynajvyššieho súdu vo vzťahu k prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.17 NcC 25/2011), ale aj v rámci skúmania, či dovolanie smerujúce proti rozsudku krajskéhosúdu je prípustné. Dospel pritom k záveru, že«Pre prípad, že predmetné slová pri vyhlasovaní rozsudku súdu prvého stupňa odzneli tak, ako to tvrdí žalobca, dovolací súd konštatuje, že išlo o nevhodné vyjadrenie sudkyne. V súvislosti s posudzovaním opodstatnenosti tvrdenia žalobcu, že sudkyňou prednesené slová svedčia o existencii okolnosti vylučujúcej ju z prejednávania a rozhodovania tejto veci (§ 14 ods. 1 O. s. p.), je však potrebné mať na zreteli, že celý predmet konania sa – a to na oboch stranách sporu – týkal poľovníctva (pojmovou súčasťou ktorého je aj odstrel poľovnej zveri). Predmetné slová, pokiaľ boli vyslovené, neznamenali žiadne výhrady k žalobcovi alebo žalovanému. Pokiaľ žalobcom uvádzané slová skutočne odzneli, „vrhli tieň pochybnosti na nestrannosť“ menovanej sudkyne, avšak to ju bez ďalšieho automaticky nevylučovalo (nevylúčilo) z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Obava z nedostatku jej nestrannosti by sa musela zakladať na objektívnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Pri posudzovaní závažnosti dopadu žalobcom uvádzaných slov sudkyne dovolací súd prihliadol na vyššie uvedené a osobitný zreteľ vzal na materiálnu stránku veci – to, že obsah spisu svedčí o rovnakom (neutrálnom) prístupe vec prejednávajúcej sudkyne k účastníkom konania na oboch stranách sporu, a tiež o tom, že zachovala zákonom stanovenú procedúru prejednania tejto veci. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g) O. s. p.».

Na uvedenej argumentácii najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu ničnenaznačuje, že by mohla odôvodňovať vyslovenie porušenia v sťažnosti označených právpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavnekonformným spôsobom vyjadril k argumentom sťažovateľa uvedeným v dovolaní, a todokonca aj nad rámec sťažovateľom namietaných nedostatkov.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým v častidovolania proti rozsudku krajského súdu odôvodnil neprípustnosť dovolania vo vecisťažovateľa a v časti o zastavení konania o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.17 NcC 25/2011, za arbitrárny a svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolozaložené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý by popieralich účel a zmysel, nezistil ani príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením právsťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa. Z tohtodôvodu jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchtonázorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššiehosúdu svojimi vlastnými.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľa týkajúcich zrušenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdua priznania úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013