znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 433/2012-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   D.   T.,   B.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou V., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. V., pre namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   prístup   k voleným   a   iným   verejným   funkciám za rovnakých   podmienok   zaručeného   v   čl. 30   ods. 4   v spojení   s   čl. 2   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a práva bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   hlasovaním   Národnej   rady Slovenskej republiky pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora Slovenskej republiky 17. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2011 doručená sťažnosť JUDr. D. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciám   za rovnakých podmienok zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný pakt“) postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) pri voľbe kandidáta   na   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“ alebo „kandidát“) 17. mája 2011 a 17. júna 2011.

Sťažovateľ   1.   augusta   2011   vzniesol   námietky   predpojatosti   proti   sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému bola pôvodne táto vec pridelená, ako aj proti ďalším   členom   IV.   senátu   ústavného   súdu.   O námietkach   sťažovateľa   rozhodol   I. senát ústavného   súdu   uznesením   č. k.   I. ÚS 102/2012-27   z 29.   februára   2012   tak,   že   sudcu spravodajcu vylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti sťažovateľa, avšak ďalší dvaja členovia IV. senátu z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci vylúčení neboli. Následne   bola   vec   v súlade   s rozvrhom   práce   ústavného   súdu   v znení   platnom v relevantnom čase pridelená 21. marca 2012 novému sudcovi spravodajcovi. Od vznesenia námietok predpojatosti sťažovateľom až do právoplatného rozhodnutia o nich sa vo veci nemohlo konať.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti najskôr poukazuje na predošlú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. apríla 2011 «tak,   že   Národná   rada   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Národná   rada   SR“)   porušila základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľa   bez   akýchkoľvek   rozdielov   a   bez   neodôvodnených   obmedzení   vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny garantované čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, a to svojím hlasovaním pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora dňa 2. decembra 2010 a opakovanej voľbe dňa 7. decembra 2010. Výsledky hlasovania zo dňa 2. decembra 2010 a zo dňa 7. decembra 2010 zrušil a vec vrátil Národnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Dôvodom   zrušenia   výsledku   hlasovania   a   vrátenia   veci   Národnej   rade   SR   bolo porušenie ústavných práv sťažovateľa spôsobené nedodržaním tajnosti hlasovania pri voľbe 2. decembra 2010 a 7. decembra 2010.

Po vrátení veci Ústavným súdom SR na ďalšie konanie Národná rada SR vykonala hlasovanie o voľbe kandidáta na generálneho prokurátora dňa 17. mája 2011. Sťažovateľ bol   v   deň   hlasovania   jedinou   osobou   navrhnutou   na   voľbu   kandidáta   na   generálneho prokurátora, keďže JUDr. J. Č., ktorý bol pôvodne ďalšou navrhnutou osobou na voľbu kandidáta   na   generálneho   prokurátora,   niekoľko   dní   pred   hlasovaním   oznámil,   že s návrhom svojej osoby nesúhlasí.

Hlasovanie 17. mája 2011 prebehlo tak, že všetkých 150 poslancov Národnej rady SR si prevzalo hlasovacie lístky, 70 poslancov hlasovalo za sťažovateľa, 17 poslancov bolo proti, 29 poslancov sa zdržalo a 34 hlasovacích lístkov bolo neplatných. Národná rada SR vyhodnotila výsledky hlasovania tak, že 34 poslancov, ktorí odovzdali neplatné hlasovacie lístky,   sa   považujú   za   prítomných   na   tajnom   hlasovaní,   a   teda   sťažovateľ   nedosiahol nadpolovičnú väčšinu prítomných poslancov. Takého vyhodnotenie výsledkov hlasovania považuje   sťažovateľ za nesprávne a   tvrdí,   že správne   mala Národná rada SR   výsledky hlasovania vyhodnotiť tak, že prítomný na tajnom hlasovaní je iba ten poslanec, ktorý si prevzal hlasovací lístok a ktorý tento lístok platne vyplnil a odovzdal.».

Ďalej sťažovateľ poukazuje na judikatúru   ústavného súdu,   a to   najmä vo vzťahu k čl. 30 ods. 4 ústavy, podrobne sa zaoberajúc právnym rámcom voľby kandidáta podľa právneho stavu k 17. máju 2011.

V súvislosti s tým sa sťažovateľ venuje aj obsahu základného práva čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorým «sa v rozsahu prístupu k voleným funkciám zaručuje pasívne volebné právo (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97). Tým sa však ochrana čl. 30 ods. 4 Ústavy SR   nevyčerpáva,   pretože   ďalším   aspektom   tohto   práva   je   záruka   rovných   podmienok prístupu. Občan teda nemá len právo (i) na prístup k voleným funkciám (nález Ústavného súdu   SR   sp. zn.   PL. ÚS 15/1998),   ale   aj   (ii)   právo   na   prístup   k   voleným   funkciám za rovnakých podmienok. Z čl. 30 ods. 4 Ústavy SR možno explicitne vyvodiť, že podmienky prístupu k voleným funkciám musia byť rovnaké; vtedy je čl. 30 ods. 4 Ústavy SR dodržaný, pričom   ide   nielen   o   podmienky   stanovené   zákonom,   ale   aj   o   iné   podmienky,   či   už normatívne   upravené   alebo   faktické.   Z   čl. 30   ods. 4   Ústavy   SR   možno   však   implicitne vyvodiť, že občan má v prvom rade a predovšetkým právo na prístup k voleným funkciám za ústavných   a   zákonných   podmienok   (argumentum   a   minori   ad   maius),   presnejšie povedané, občan má právo, aby orgány verejnej moci, ktorých povinnosťou je zabezpečiť občanovi realizáciu jeho ústavného práva, t. j. prístup k voleným a iným verejným funkciám za   rovnakých   podmienok,   interpretovali   a   aplikovali   podmienky   relevantné   v   súvislosti s prístupom   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   ústavne   a   zákonne   konformným spôsobom.   Nemá   totiž   význam   trvať   na   rovnakých   podmienkach   prístupu   k   voleným funkciám,   ak   nie   je   garantovaný   prístup   k   voleným   funkciám   za   podmienok,   ktoré   sú interpretované ústavne a zákonne konformným spôsobom. Uvedené vyplýva aj z princípu právneho   štátu.   Ustanovenie   čl. 2   ods. 2   Ústavy   SR   sa   totiž   implikovane   vzťahuje aj na právne postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky   štátne   orgány   voči   nemu   správali   len   spôsobom,   ktorý   im   dovoľuje   Ústava   SR a ďalšie zákony (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97). Poukazujeme na to, že súčasťou obsahu práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR je, aby orgány majúce povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciu a pri ustanovovaní do funkcie si tieto povinnosti plnili,   a   tak   zaručili   možnosť   prístupu   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/01), t. j. občan má právo na to, aby štátne orgány plnili   svoje   ústavné   a   zákonné   povinnosti   (dodržiavali   Ústavu   SR   a   zákon)   v   rámci volebného   procesu   a   aby   aj   vo   vlastnej   praxi   (nálezy   Ústavného   súdu   SR   sp. zn. II. ÚS 48/97   a   II. ÚS 5/03)   zabezpečili   splnenie   ústavných   a   zákonných   podmienok. Nakoniec dodržanie ústavnosti a zákonnosti je predpokladom dodržania všetkých ďalších aspektov akéhokoľvek ústavného práva.

Rešpektovanie ústavne konformného výkladu je nakoniec relevantné aj vo vzťahu k tomu aspektu práva garantovaného v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, ktorého obsahom je prístup „za rovnakých podmienok“. Ako bolo uvedené vyššie, namietať nerovnakosť podmienok (diskrimináciu) môže ten,   kto bol znevýhodnený proti inej skupine občanov v podobnej právnej situácii; inak povedané, ide o prípady, ak k porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania   (nediskriminácie)   došlo   v   okruhu   osôb   nachádzajúcich   sa   v   rovnakej právnej situácii.

Porušenie práva garantovaného čl. 30 ods. 4 Ústavy SR vidí sťažovateľ v tom, že Národná rada SR nesprávne vyhodnotila výsledky hlasovania zo 17. mája 2011. Národná rada SR vyhodnotila výsledky hlasovania tak, že 34 poslancov, ktorí odovzdali neplatné hlasovacie   lístky,   sa   považujú   za   prítomných   na   tajnom   hlasovaní,   a   teda   sťažovateľ nedosiahol nadpolovičnú väčšinu prítomných poslancov.».

Sťažovateľ   vyjadruje   názor,   že   národná   rada   mala   správne   vyhodnotiť   výsledky hlasovania tak, „že prítomný na tajnom hlasovaní je iba ten poslanec, ktorý si prevzal hlasovací lístok a ktorý tento lístok platne vyplnil a odovzdal. Z uvedeného potom vyplýva, že tajného hlasovania sa zúčastnilo 116 poslancov, pričom 70 poslancov ktorí hlasovali za sťažovateľa predstavovali nadpolovičnú väčšinu prítomných poslancov. Sťažovateľ bol zvolený za kandidáta na generálneho prokurátora a povinnosťou Národnej rady SR bolo predložiť   návrh   na   jeho   vymenovanie   prezidentovi   Slovenskej   republiky.   Skutočnosť,   že Národná   rada   Slovenskej   republiky   nenavrhla   prezidentovi   Slovenskej   republiky sťažovateľa   na vymenovanie za generálneho prokurátora,   hoci tak bola   povinná podľa § 123   ods. 2   a   3   zákona   č. 350/1996   Z. z.,   predstavuje   nezákonnú   nečinnosť   štátneho orgánu, ktorá spôsobila priamy zásah do základné práva sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantovaného v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľa bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny   garantované   čl. 25   písm. c)   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických právach.“.

Porušenie   svojich   v sťažnosti   označených   práv   odôvodňuje   sťažovateľ «ústavne korektnou interpretáciou čl. 84 ods. 2 Ústavy SR, a to v otázke, či sa poslanec, ktorý pri tajnom   hlasovaní   odovzdal   neplatný   hlasovací   lístok,   považuje   zmysle   uvedeného ustanovenia   ústavy za „prítomného“   na účely výpočtu,   či za prijatie   návrhu hlasovala nadpolovičná väčšina prítomných poslancov.

Ustanovenie čl. 84 ods. 2 Ústavy SR určuje, že na platné uznesenie Národnej rady SR je   potrebný   súhlas   nadpolovičnej   väčšiny   prítomných   poslancov,   ak   Ústava   SR neustanovuje   inak.   Výraz   „prítomný   poslanec“   nie je   bližšie   definovaný.   Ústava   SR expressis verbis neurčuje, či postačuje pasívna prítomnosť poslanca v rokovacej sále, či je potrebná   registrácia   poslanca   na   účel   verejného   hlasovania,   či   je   potrebné   prevzatie hlasovacieho lístka poslancom na účely tajného hlasovania, prípadne či je nevyhnutné aj riadne   vykonanie   hlasovacích   úkonov   poslancom.   Nie   je   definované,   či   kritérium prítomnosti je výlučne pasívne (prítomnosť poslanca v sále bez akéhokoľvek prejavu vôle, resp. bez právne relevantného prejavu vôle) alebo či zahŕňa aj aktívne právne relevantné konanie poslanca.

Pri komparatívnom pohľade na uvedenú otázku je potrebné si uvedomiť, že moderné tendencie v parlamentných demokraciách, na rozdiel od Ústavy SR, väčšinou ustanovujú kritérium počtu prítomných poslancov (quorum) výlučne za účelom splnenia podmienky uznášaniaschopnosti, nie však za účelom výpočtu väčšiny potrebnej na prijatie uznesenia. Inými   slovami,   ak   je   dané   quorum   (minimálny   vyžadovaný   počet   poslancov),   potom   je uznesenie prijaté, ak za prijatie hlasovalo viac poslancov ako proti prijatiu, bez ohľadu na počet   poslancov,   korí   sa   zdržali   výslovne,   ktorí   vôbec   nehlasovali,   alebo   ktorí nehlasovali   platne.   Pri   takomto   chápaní   vzťahu   „quorum   verzus   väčšina“,   postačuje považovať za prítomného poslanca, ktorý sa pasívne nachádza v rokovacej sále (nemusí sa ani zaregistrovať).

Ak by sme teda použili argument právnej komparácie, že v mnohých parlamentných demokraciách sa za prítomného považuje poslanec, ktorý sa nachádza v rokovacej sále (pasívne   chápanie   pojmu   „prítomný“),   treba   mať   na   zreteli,   že   toto   sa   deje   výlučne na zistenie, či je dané quorum (na zistenie uznášaniaschopnosti). Pri použití komparatívnej metódy má preto relevanciu iba otázka, či sa poslanec nachádzajúci sa v rokovacej sále (pasívne, bez toho, aby sa zaregistroval) považuje za účelom výpočtu väčšiny potrebnej na prijatie   uznesenia   za „zúčastneného na   hlasovaní“.   Tu   sa preferuje prístup   aktívny. V parlamentných   demokraciách   je   nezvyčajné,   aby   poslanec   iba   svojou   prítomnosťou   v sále, bez toho, aby hlasoval (minimálne bez toho, aby sa zaregistroval), mal akýkoľvek vplyv na to, koľko hlasov je potrebných na prijatie uznesenia.

Na   rozdiel   od   iných   parlamentných   demokracií   v   Slovenskej   republike   sa   počet poslancov na zistenie uznášaniaschopnosti (čl. 84 ods. 1 Ústavy SR) stotožňuje s počtom poslancov,   z   ktorého   sa   počíta   väčšina   potrebná   pre   prijatie   uznesenia   (čl. 84   ods. 2 ústavy). Počet poslancov na účely zistenia, či je dané quorum (či je Národná rada SR uznášania schopná), ako aj počet poslancov, z ktorých sa počíta „nekvalifikovaná“ väčšina pre prijatie uznesenia, je totožný. Podľa čl. 84 ods. 1 a 2 Ústavy SR tento počet tvoria „prítomní poslanci“. Z logického, ako aj z vyššie uvedeného komparatívneho výkladu je zrejmé, že jazykový výklad výrazu „prítomní poslanci“ možno stotožniť s pojmom „poslanci zúčastnení na hlasovaní“. Naopak, prísne gramatický výklad, že „prítomní poslanci“ sú „poslanci nachádzajúci sa v rokovacej sále“ je neprimerane reštriktívny a treba ho ako nesprávny odmietnuť.

Inými slovami,   za prítomného v zmysle čl. 84 ods. 1 a 2 Ústavy SR sa považuje poslanec, ktorý sa zúčastňuje hlasovania (aktívny prístup), nepostačuje, že sa poslanec iba pasívne nachádza v rokovacej sále.».

Sťažovateľ   argumentuje   aj   výkladom   pojmu   „prítomný   poslanec“,   a to   ako   pri verejnom hlasovaní, tak aj na účely tajného hlasovania, konštatujúc, že «Výklad pojmu „prítomný   poslanec“   je   praxi   chápaný   v   aktívnom   zmysle.   Poslanec   je   považovaný za prítomného (teda zúčastneného na verejnom hlasovaní),   ak sa zaregistruje.   Samotná prítomnosť poslanca v sále, ktorý sa nezaregistroval, je irelevantná. V praxi nebýva nijak zisťované,   či   sa   v   sále   v   momente   hlasovania   nachádzajú   aj   poslanci,   ktorí   sa nezaregistrovali. V opačnom prípade by hlasovanie pomocou technických prostriedkov ani nebolo možné, keďže by bolo potrebné vždy pred hlasovaním pristúpiť k fyzickej kontrole osôb prítomných v sále. Možno uzavrieť, že na účely verejného hlasovania sa poslanec považuje za prítomného, ak sa aktívne „zúčastnil na verejnom hlasovaní“, teda ak prejavil vôľu hlasovať za prijatie návrhu, proti prijatiu návrhu, alebo ak prejavil vôľu zdržať sa hlasovania.   Poslanec,   ktorý   sa   nezaregistroval   (neprejavil   vôľu   hlasovať   alebo   sa hlasovania zdržať), nie je na účely článku 84 ods. 1 a 2 Ústavy SR prítomným na hlasovaní, hoci by aj bol prítomný v rokovacej sále.

Z uvedeného vyplýva, že účasť poslanca na verejnom hlasovaní je daná určitým prejavom   jeho   vôle.   Tento   prejav   vôle   musí   byť   platný.   Rovnaké   kritériá   platia   pre hlasovanie tajné.

Na účely tajného hlasovania je prítomným (v zmysle čl. 84 ods. 1 a 2 Ústavy SR) ten poslanec, ktorý sa tajného hlasovania zúčastní, teda ktorý si prevezme hlasovací lístok, tento lístok odovzdá a platne prejaví vôľu, ako sa rozhodol hlasovať, či za prijatie návrhu, či proti prijatiu návrhu alebo či sa hlasovania zdržal. Účasť poslanca na tajnom hlasovaní má aktívnu podobu, spočíva v riadnom vykonaní úkonov smerujúcich k vyjadreniu prejavu poslanca hlasovať. Prejav hlasovania musí byť platný (zákonom aprobovaný). Poslanec má legálnu a legitímnu možnosť prejaviť v tajnej voľbe svoju vôľu nehlasovať ani za, ani proti návrhu; avšak, túto vôľu môže prejaviť iba jedinou formou, a to tak, že sa hlasovania zdrží. Platným prejavom vôle nie je odovzdanie neplatného hlasovacieho lístka.».

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje záver, že „Ak sa poslanec hodlá zúčastniť tajnej voľby a nepodporiť svojím hlasom žiadneho kandidáta, môže prejaviť svoje zdržanie sa hlasovania   iba   tajne,   a   to   odovzdaním   platného   hlasovacieho   lístka.   Poslanec,   ktorý odovzdal   neplatný   hlasovací   lístok,   sa   tajného   hlasovania   nezúčastnil   pre   nesplnenie formálnych náležitostí hlasovania. Ako už bolo uvedené vyššie, poslanec, ktorý sa tajného hlasovania nezúčastnil, sa na účely čl. 84 ods. 1 a 2 Ústavy SR nepovažuje za prítomného. Uvedené možno podporiť aj logickým výkladom pojmu neplatnosť, neplatný hlas, resp. neplatný hlasovací lístok. Zovšeobecnením zásad aplikovaných v právnom poriadku Slovenskej   republiky   možno   ustáliť,   že   dôsledkom   neplatnosti   (prejavu   vôle,   napríklad hlasovania) je to, že takýto akt nevyvoláva právne účinky, je bez právneho významu, hľadí sa naň, ako keby nebol urobený. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že poslanca, ktorý odovzdá   neplatný   hlasovací   lístok,   nemožno   považovať   za   prítomného,   pretože   de   iure nehlasoval, ergo sa voľby nezúčastnil (nebol na nej prítomný).“.

S poukazom na uvedené dôvody mala podľa sťažovateľa národná rada „vyhodnotiť výsledky tajného hlasovania zo 17. mája 2011 tak, že za prítomných na tajnom hlasovaní sa považujú   poslanci,   ktorí   odovzdali   platné   hlasovacie   lístky   (116   poslancov),   a   že za sťažovateľa   hlasovala   nadpolovičná   väčšina   prítomných   poslancov   (70   poslancov). Následne   mala   Národná   rada   SR   podať   prezidentovi   Slovenskej   republiky   návrh na vymenovanie   sťažovateľa   za   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky.   Nakoľko k tomu nedošlo, nastalo porušenie čl. 30 ods. 4 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ   uvažujúc   aj   o alternatíve,   že   by   sa   ústavný   súd   nestotožnil s jeho interpretáciou, že poslanec, ktorý odovzdal neplatný hlasovací lístok, nie je na účely tajného   hlasovania   prítomný,   navrhuje,   aby   ústavný   súd   preskúmal   jeho   sťažnosť v nadväznosti na bod 2 jej petitu a vec vrátil národnej rade na ďalšie konanie, tvrdiac, že jeho   v sťažnosti   označené   práva   boli   pri   napadnutej   voľbe   kandidáta   porušené   pre nedodržanie tajnosti voľby.

V súvislosti   s týmto   návrhom   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že „Poslanci   vládnej koalície   vopred   deklarovali   záujem,   aby   sťažovateľ   nebol   zvolený   za   kandidáta na generálneho prokurátora. Za účelom kontroly, aby niektorí koaliční poslanci nehlasovali v rozpore s touto dohodou (a ak by takto hlasovali, aby ich bolo možné identifikovať), rozdelili   sa   poslanci   na   skupiny,   z   ktorých   každá   skupina   hlasovala   určitým   spôsobom (proti, zdržal sa, odovzdal neplatný lístok). V skupine, ktorá odovzdala neplatný lístok, sa ďalej vytvorili znaky bližšej identifikácie. Hlasovacie lístky boli znehodnotené spôsobom umožňujúcim   triedenie   poslancov   do   užších   skupín   (spôsob   prečiarknutia   lístka horizontálne alebo vertikálne), prípadne individuálne určenie určitého poslanca (súčasné vyznačenie variantov, ktoré činia hlasovací lístok neplatným: za – proti, za – zdržal sa, proti – zdržal sa, za – proti – zdržal sa).

Pre hodnotenie skutkových otázok (či existovala dohoda ohlasovaní v skupinách a či mali poslanci inštrukcie o tom, ako hlasovať, za účelom identifikácie poslanca, ktorý by prípadne hlasoval v rozpore s politickou dohodou) je potrebné vziať do úvahy samotnú skutočnosť, že až 34 poslancov odovzdalo neplatné hlasovacie lístky. Nikto neuverí, že ide o náhodu. Je vylúčené, aby sa 34 poslancov naraz pomýlilo a lístky nechtiac nesprávne vyplnilo. Tento počet neplatných lístkov znamená ipso facto, že existovala dohoda o tom, ako hlasovať a že účel tejto dohody bola identifikácia poslancov (žiadny iný logický zmysel dohody   sa   neponúka).   Zanedbateľným   pre   hodnotenie   skutkového   stavu   nie   je   ani skutočnosť, že hlasovacie lístky boli na druhý deň po voľbe s neštandardnou rýchlosťou skartované,   hoci   niektorí   poslanci   poukazovali   na   to,   že   poslanci   koalície   vyznačili na hlasovacích lístkoch šifry za účelom ich identifikácie.

Pre   právne   hodnotenie,   či   tvrdené   skutočnosti   zakladajúce   porušenie   tajnosti hlasovania predstavujú   zásah do základného práva sťažovateľa garantovaného v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľa garantované čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, poukazujeme v plnom rozsahu na právne závery Ústavného súdu SR vyjadrené v náleze sp. zn. I. ÚS 76/2011 zo dňa 20. apríla 2011.“.

V nasledujúcej   časti   sťažnosti   sa   sťažovateľ   zaoberá   ďalším   hlasovaním   o voľbe kandidáta uskutočneným 17. júna 2011. V nadväznosti na túto voľbu upozorňuje na to, že 26. mája 2011 nadobudol účinnosť zákon č. 153/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej   rady   Slovenskej   republiky   o   rokovacom   poriadku   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov (ďalej   len   „novela   rokovacieho   poriadku“),   vo   vzťahu   k voľbe   kandidáta   s tým,   že od nadobudnutia účinnosti uvedenej novely sa kandidát volí vo verejnej voľbe, avšak zákon zároveň ustanovil možnosť, že sa národná rada môže uzniesť, že voľba bude vykonaná tajne.

Sťažovateľ pripomína aj skutočnosť, že „15. júna 2011 Ústavný súd SR vo veci vedenej   pod   sp. zn.   PL. ÚS 95/2011   prijal   na   ďalšie   konanie   návrh   prvého   námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ustanovení čl. I bod 3, bod 5, bod 8, bod 10, bod 11, čl. II a čl. III zákona č. 153/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvá   veta   a   čl. 31   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Ústavný   súd   SR   zároveň   rozhodol o pozastavení účinnosti čl. I bod 3 a bod 10 zákona č. 153/2011 Z. z. Ústavný súd SR tak rozhodol o pozastavení účinnosti ustanovení o zmene rokovacieho poriadku Národnej rady SR,   ktoré   zrušili   obligatórnu   tajnú   voľbu   kandidáta   na   vymenovanie   za   generálneho prokurátora.

Rozhodnutie Ústavného súdu SR o pozastavení účinnosti nebolo ku dňu hlasovania Národnej rady SR o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora (17. júna 2011) uverejnené v zbierke zákonov. Rozhodnutie však bolo zverejnené prostredníctvom médií v deň jeho prijatia (15. júna 2011) a je nesporné, že v deň hlasovania (17. júna 2011) bol výrok rozhodnutia známy Národnej rade SR, ako aj jej poslancom.“.

Na základe uznesenia národnej rady č. 497 zo 17. júna 2011, t. j. dva dni po tom, ako ústavný súd rozhodol o pozastavení účinnosti čl. I bodu 3 (§ 39 ods. 8) a bodu 10 (§ 123 ods. 3)   novely   zákona   o rokovacom   poriadku,   sa   voľba   jediného   kandidáta   uskutočnila tajným hlasovaním s tým, že z prítomných 80 poslancov za neho hlasovalo 79 poslancov. Týmto hlasovaním boli podľa sťažovateľa porušené jeho v sťažnosti označené práva, a to z toho dôvodu, že národná rada nemohla 17. júna 2011 hlasovať o voľbe kandidáta, pretože za kandidáta bol už 17. mája 2011 zvolený on.

Pre prípad, že by ústavný súd návrhu sťažovateľa v bode 1 petitu tejto sťažnosti nevyhovel,   považuje   sťažovateľ   za   porušenie   svojich   práv   hlasovaním   národnej   rady zo 17. júna   2011   to,   že   uvedené „hlasovanie   nebolo   schopné   napraviť   porušenie   práv sťažovateľa pri hlasovaní 17. mája 2011 spôsobené vyznačovaním šifier na hlasovacích lístkoch poslancami, ktorí sa zdržali hlasovania... Ochrana porušených práv sťažovateľa by inak nebol úplná. Sťažovateľ mal po hlasovaní zo 17. mája 2011 právo, aby sa opätovne zopakoval   celý   proces   voľby   kandidáta   na   vymenovanie   za   generálneho   prokurátora, pričom od začiatku tohto procesu musí byť zrejmé, že hlasovanie bude vykonané tajne. Porušenie   práv   sťažovateľa   17.   mája   2011   spočívalo   v porušení   tajnosti   hlasovania, nápravu   preto   nemožno   dosiahnuť   iba   prostredníctvom   vyhlásenia   nových   volieb vykonaných   tajným   hlasovaním.   Júnové   hlasovanie   však   bolo   pôvodne   vyhlásené   ako verejné, bezprostredne po jeho vyhlásení teda nebolo zrejmé, že bude možné porušenie práva sťažovateľa napraviť.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne vo veci samej takto rozhodol:

„1.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   porušila   základné   právo   sťažovateľa na prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   garantované v čl. 30   ods. 4   Ústavy   SR   v   spojení   s   čl. 2   ods. 2   Ústavy   SR   a   právo   sťažovateľa   bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do   verejných   služieb   svojej   krajiny   garantované   čl. 25   písm. c)   Medzinárodného   paktu o občianskych   a   politických   právach,   a   to   svojou   nečinnosťou,   nakoľko   v   rozpore s ustanovením   § 123   ods. 2   a   3   zákona   č. 350/1996   Z. z.   nepredložila   prezidentovi Slovenskej republiky návrh na vymenovanie sťažovateľa za generálneho prokurátora, hoci sťažovateľ vo voľbách dňa 17. mája 2011 získal nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov;

Národnej rade sa prikazuje, aby vo veci konala, t. j. aby prezidentovi Slovenskej republiky predložila návrh na vymenovanie sťažovateľa za generálneho prokurátora. Národná rada Slovenskej republiky zároveň porušila základné právo sťažovateľa na prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   garantované v čl. 30   ods. 4   Ústavy   SR   v   spojení   s čl. 2   ods. 2   Ústavy   SR   a   právo   sťažovateľa   bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do   verejných   služieb   svojej   krajiny   garantované   čl. 25   písm. c)   Medzinárodného   paktu o občianskych   a   politických   právach   aj   svojim   hlasovaním   o   voľbe   kandidáta na generálneho prokurátora 17. júna 2011. Výsledok hlasovania Národnej rady Slovenskej republiky o kandidátovi na generálneho prokurátora zo 17. júna 2011 sa zrušuje.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.... navrhujeme in eventum, aby Ústavný súd SR vydal tento nález:

2.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   porušila   základné   právo   sťažovateľa na prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   garantované v čl. 30   ods. 4   Ústavy   SR   v   spojení   s   čl. 2   ods. 2   Ústavy   SR   a   právo   sťažovateľa   bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do   verejných   služieb   svojej   krajiny   garantované   čl. 25   písm. c)   Medzinárodného   paktu o občianskych   a   politických   právach,   a   to   svojim   hlasovaním   pri   voľbe   kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011.

Výsledok   hlasovania   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   o   kandidátovi na generálneho   prokurátora   zo   17.   mája   2011   sa   zrušuje   a   vec   vracia   Národnej   rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Národná rada Slovenskej republiky zároveň porušila základné právo sťažovateľa na prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   garantované v čl. 30   ods. 4   Ústavy   SR   v   spojení   s   čl. 2   ods. 2   Ústavy   SR   a   právo   sťažovateľa   bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do   verejných   služieb   svojej   krajiny   garantované   č1. 25   písm. c)   Medzinárodného   paktu o občianskych   a   politických   právach   aj   svojim   hlasovaním   o   voľbe   kandidáta na generálneho prokurátora 17. júna 2011. Výsledok hlasovania Národnej rady Slovenskej republiky o kandidátovi na generálneho prokurátora zo 17. júna 2011 sa zrušuje.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Dňa   18.   apríla   2012   bolo   ústavnému   súdu   doručené   podanie   právneho   zástupcu sťažovateľa   označené   ako   doplnenie   odôvodnenia   sťažnosti.   Toto   doplnenie   neuvádza žiadne   nové   okolnosti,   ale   obsahuje   právne   názory   sťažovateľa   na   právne   posúdenie niektorých otázok, súvisiacich predovšetkým s vydaním volebných poriadkov.

Sťažovateľ vo svojom doplňujúcom podaní okrem iného uvádza, že ústava zverila národnej   rade „legislatívnu   právomoc“,   ktorú   národná   rada   vykonáva   prostredníctvom zákonov a ústavných zákonov. V súvislosti s tým sťažovateľ vyjadruje názor, že národná rada „ale   (a contrario)   nie   je   oprávnená   normatívne   regulovať   spoločenské   vzťahy prijímaním takých uznesení, ktorým obsahom sú opatrenia majúce normatívny charakter. Je prípustné(napríklad),   aby   Národná   rada   Slovenskej   republiky   prijala   uznesením opatrenie (napríklad volebný poriadok), ktoré obsahuje rozličné technické inštrukcie, ktoré nemajú   normatívny   charakter,   ale   charakter   technického   výkladu   (vysvetlenie,   návod na postup), napríklad vysvetlenie o spôsobe použitia hlasovacieho zariadenia. Nie je však legálne   a legitímne,   aby   opatrenia   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   obsahovali všeobecne záväzné právne normy. To platí ak Národná rada Slovenskej republiky prijíma napr. volebný poriadok na základe zákonného zmocnenia (§ 6 zákona č. 350/1996 Z. z.). Zákon   nemôže   zmocniť   Národnú   radu   Slovenskej   republiky,   aby   v rozpore   s Ústavou Slovenskej republiky vydávala všeobecne záväzné normatívne akty v inej forme, ako formou zákona.

Pokiaľ   dôjde   k situácii,   že   určité   opatrenie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky (napríklad volebný poriadok) obsahuje také ustanovenie, ktoré majú normatívny charakter, potom sú tieto ustanovenia nulitné, pričom na nulitu týchto ustanovení prihliadajú nielen súdy, ale všetky orgány aplikácie práva, ak aj adresáti právnych noriem.“.

Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené tvrdí, že spomenuté opatrenia národnej rady, konkrétne   volebné   poriadky,   obsahujú   viacero   normatívnych   ustanovení,   ktoré   sú ustanoveniami   nulitnými,   pričom   pri   hlasovaniach   pri   voľbe   kandidáta   17.   mája   2011 a 17. júna 2011 došlo inter alia k ich nesprávnej aplikácii.

Za takúto nulitnú normu označuje sťažovateľ predovšetkým čl. 15 ods. 1 volebného poriadku o podrobnostiach o hlasovaní a o voľbách na ustanovujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky V. volebného obdobia, ktorý zakotvuje, že „v tajnom hlasovaní sa za prítomných   považujú   tí   poslanci,   ktorým   boli   vydané   hlasovacie   lístky“. Volebný poriadok nemôže podľa názoru sťažovateľa normatívne upraviť otázku, ktorý poslanec sa považuje za prítomného, a čl. 15 ods. 1 volebného poriadku o podrobnostiach o hlasovaní a o voľbách na ustanovujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky V. volebného obdobia treba chápať podľa neho iba ako „všeobecne nezáväznú“ interpretáciu čl. 84 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ inak zastáva názor, že za poslanca zúčastneného na hlasovaní nemožno považovať takého poslanca, ktorý odovzdal neplatný hlasovací lístok.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že «podľa   čl. 12   ods. 2   volebného   poriadku   o voľbe kandidáta   na   vymenovanie   za   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   „zoznam poslancov,   ktorým   boli   vydané   hlasovacie   lístky   a hlasovacie   lístky   z voľby   alebo odvolávania   overovatelia   odovzdajú   v zapečatenej   obálke   určenému   zamestnancovi na skartovanie, ktoré sa vykoná po vyhlásení výsledkov tajného hlasovania“».

Predseda národnej rady nemal preto podľa sťažovateľa pri voľbe zo 17. mája 2011 uvedenú nulitnú normu aplikovať a hlasovacie lístky skartovať, ale ich mal zaevidovať ako „registratúrny   záznam“ v zmysle zákona   č. 395/2002   Z. z.   o   archívoch   a   registratúrach a o doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 515/2003 Z. z.

V ostatnom   doplnení   sťažnosti   sťažovateľ   napokon   navrhol,   aby   si   ústavný   súd „vyžiadal od Generálnej prokuratúry SR zápisnice o výsluchoch bývalých poslancov A. Ď. a P.   K.,   ktorí   boli   podľa   zverejnených   informácií   vypočutí   vo   veci   voľby   Generálneho prokurátora a údajne potvrdili manipuláciu hlasovania. Jedná sa o zásadný dôkaz vo veci, bez vykonania ktorého nie je možné vec riadne posúdiť. Zároveň oboch navrhujeme vypočuť ako svedkov, ich adresy doplníme v krátkom čase.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil (I. ÚS 240/2012).

O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   vtedy,   ak namietaným   postupom alebo   rozhodnutím orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo   keď   preskúmanie   namietaného   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   štátu   v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Zjavná neopodstatnenosť ako osobitný dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom   prerokovaní   sa   od   iných   dôvodov   ustanovených   v   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde odlišuje tým, že v týchto prípadoch síce sťažnosť zväčša formálne spĺňa zákonom   ustanovené   náležitosti,   avšak   napriek   tomu   je   bez   akýchkoľvek   relevantných pochybností a nutnosti ďalšieho podrobného skúmania zrejmé, že by jej nebolo možné v prípade prijatia na ďalšie konanie vyhovieť.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   práv   v rozsahu formulovanom   v návrhu   alternatívneho   petitu.   V prvej   alternatíve   navrhovaného   petitu namieta   porušenie   ním   označených   práv   nečinnosťou   národnej   rady,   ktorá   nepredložila prezidentovi   návrh   na   jeho   vymenovanie   za   generálneho   prokurátora,   hoci   vo   voľbách 17. mája   2011   získal   nadpolovičnú   väčšinu   hlasov   prítomných   poslancov.   V druhej alternatíve navrhovaného petitu namieta porušenie ním označených práv národnou radou jej hlasovaním   pri   voľbe   kandidáta   na   generálneho   prokurátora   17.   mája   2011.   Ani   jedna z alternatív navrhovaného petitu jednoznačne neoznačuje podstatu namietaného porušenia označených   práv   sťažovateľa   a z tohto   hľadiska   je   navrhovaný   petit   podľa   § 20   ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   nejednoznačný;   nespĺňa   požiadavky   na   návrh   rozhodnutia ustanovené   zákonom   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd,   uplatniac   materiálnu   ochranu ústavnosti   v súlade   so   svojou   doterajšou   rozhodovacou   činnosťou   (IV. ÚS 190/08, IV. ÚS 464/2010,   IV. ÚS 10/2012),   vychádzal   však   z obsahu   sťažnosti,   a nie   „zúžene“ z navrhovaného alternatívneho petitu.

Sťažovateľ v rámci prvej alternatívy navrhovaného petitu namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 25   písm. c)   medzinárodného   paktu   nečinnosťou   národnej   rady,   pričom   namietané porušenie svojich práv odôvodňuje tvrdením, že národná rada pri voľbe kandidáta 17. mája 2011   porušila   jeho   práva pri   vyhodnocovaní   výsledkov   hlasovania tým,   že   do   počtu poslancov   prítomných   v tajnom   hlasovaní   započítala   aj   34   poslancov,   ktorí   odovzdali neplatný hlasovací lístok. Sťažovateľ totižto zastáva názor, že takýto postup národnej rady nebol   správny   a podľa   neho   mali   byť   výsledky   hlasovania   vyhodnotené   tak,   že za prítomného sa mal považovať iba ten poslanec, ktorý si nielen prevzal hlasovací lístok, ale len ten, ktorý tento hlasovací lístok zároveň aj platne vyplnil a odovzdal. V takomto prípade by sťažovateľ získal vo voľbách kandidáta na generálneho prokurátora konaných 17. mája 2011 nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov.

Ústavný   súd   v rámci   uplatňovania   princípu   materiálneho   prístupu   k ochrane ústavnosti považoval za relevantné v tejto súvislosti z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia jeho práv posúdiť otázku získania potrebného počtu   hlasov (čl. 84 ods. 1 a 2 ústavy) ako predpoklad predloženia návrhu na vymenovanie za generálneho prokurátora národnou radou prezidentovi Slovenskej republiky, a preto vychádzal pri posudzovaní tejto časti sťažnosti zo sťažovateľom uvedenej argumentácie.

Podľa   čl. 2 ods. 2 ústavy   štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa   čl. 84   ods. 1   ústavy   národná   rada   je   schopná   uznášať   sa,   ak   je   prítomná nadpolovičná väčšina všetkých jej poslancov.

Podľa čl. 84 ods. 2 ústavy na platné uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ak táto ústava neustanovuje inak.

Podľa čl. 25 písm. c)   medzinárodného paktu   o občianskych a politických   právach každý občan má právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v článku 2 a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.

Relevantnou   skutočnosťou   je   určenie   spôsobu,   akým   sa   správne   zistí   počet prítomných   poslancov v prípade,   že   tento   počet   je   potrebný   na   posúdenie   ústavnosti a zákonnosti hlasovania o navrhnutom uznesení. Ústavný súd poukazuje na to, že spôsob zisťovania prítomnosti poslancov na schôdzach národnej rady všeobecne ani v osobitných prípadoch (vrátane voľby kandidáta na funkciu generálneho prokurátora) ústava ani zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rokovacom poriadku“) neupravujú.   Len   § 63   ods. 1   zákona   o rokovacom   poriadku   ustanovuje,   že poslanec je povinný zúčastňovať sa na schôdzach národnej rady a jej výborov, do ktorých bol zvolený. Je povinný zúčastňovať sa aj na činnostiach, ktoré patria do ich pôsobnosti, ktoré mu národná rada alebo výbor určil alebo ktorými ho poveril.

Tento spôsob podľa názoru ústavného súdu však vyplýva zo znenia § 39 ods. 10 a § 39   ods. 11   zákona   o rokovacom   poriadku,   ktoré   upravujú   postup   pri   vyhlasovaní výsledkov tajného hlasovania.

Podľa § 39 ods. 10 zákona o rokovacom poriadku poverený overovateľ národnej rady oznámi počet vydaných hlasovacích lístkov, počet poslancov, ktorí hlasovali za navrhnutého kandidáta, počet poslancov, ktorí hlasovali proti navrhnutému kandidátovi, počet poslancov, ktorí sa zdržali hlasovania, počet poslancov, ktorí neodovzdali hlasovacie lístky, a počet neplatných hlasov (hlasovacích lístkov). Predsedajúci vyhlási výsledok voľby.

Podľa   § 39   ods. 11   zákona   o   rokovacom   poriadku   výsledky   tajného   hlasovania vyhlási predsedajúci tak, že oznámi počet vydaných hlasovacích lístkov, počet poslancov, ktorí hlasovali za návrh, počet poslancov, ktorí hlasovali proti návrhu, počet poslancov, ktorí sa zdržali hlasovania, počet poslancov, ktorí neodovzdali hlasovacie lístky, a počet neplatných hlasov.

Zákon o rokovacom poriadku pritom na účely zistenia výsledkov volieb ustanovuje spôsoby označenia hlasovacích lístkov a explicitne pomenúva aj tie, ktoré neboli odovzdané alebo neboli označené zákonom ustanoveným spôsobom (neodovzdané hlasovacie lístky a neplatné hlasovacie lístky). S neodovzdaním hlasovacích lístkov (o to v danom prípade ale nešlo)   ani   s neplatnými   hlasmi   (s   hlasovacími   lístkami   upravenými   inak   ako   zákonom ustanoveným spôsobom), t. j. s neoznačením alebo „nesprávnym“ označením hlasovacích lístkov nespája žiadne právne dôsledky, naopak, sú súčasťou vyhlásenia výsledkov volieb a zodpovedá tomu aj štandardná prax národnej rady, ktorá počíta s kategóriou neplatných hlasov,   ktoré   zodpovedajú   počtu   neplatných   hlasovacích   lístkov   pri   zisťovaní a vyhodnocovaní   výsledkov   volieb,   a aj   s neodovzdanými   hlasovacími   lístkami.   Z tohto dôvodu   nemožno   vylúčiť   z počtu   prítomných   poslancov   na   tajnom   hlasovaní   tých poslancov,   ktorých   hlasy   boli   neplatné,   lebo   po   prevzatí   hlasovacích   lístkov   sa   síce zúčastnili na hlasovaní, ale z určitých dôvodov, ktorých identifikáciu zákon o rokovacom poriadku   neustanovuje   a ani   nevyžaduje,   označili   hlasovacie   lístky   iným   ako   zákonom predpísaným   spôsobom,   t. j.   buď   nevhodili   prevzaté   hlasovacie   lístky   do   zapečatenej volebnej schránky (t. j. neodovzdali hlasovacie lístky), alebo hlasovacie lístky síce vhodili do   volebnej   schránky,   avšak   hlasovacie   lístky   neoznačili   ani   jedným   zo   spôsobov ustanoveným zákonom.

Výsledky tajného hlasovania podľa ustálenej praxe národnej rady zodpovedajúcej zákonu sú platné (oficiálne) vyhlásením predsedajúceho, ktoré pozostáva z oznámenia počtu hlasovacích lístkov vydaných na účel uskutočnenia tajného hlasovania, pričom tento údaj sa ďalej špecifikuje počtom poslancov, ktorí hlasovali za návrh, ktorí hlasovali proti návrhu, ktorí sa zdržali hlasovania, ktorí neodovzdali hlasovacie lístky, a počtom neplatných hlasov, t. j. výslovne sa počíta aj s kategóriou neplatných hlasov, ktoré sa podľa štandardnej praxe národnej rady stotožňujú s počtom neplatných hlasovacích lístkov.

Ústavný súd pri identifikovaní počtu prítomných poslancov v súlade s čl. 84 ods. 1 ústavy dospel k záveru, že súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov pri tajnom hlasovaní,   ak   táto   ústava   (čl. 84   ods. 2)   neustanovuje   inak   v spojení   s príslušnými ustanoveniami zákona o rokovacom poriadku, vychádza z počtu poslancov, ktorí hlasovali za   návrh,   ktorí   hlasovali   proti   návrhu,   ktorí   sa   zdržali   hlasovania,   ktorí   neodovzdali hlasovacie lístky, a z počtu neplatných hlasov.

Vychádzajúc z toho, že vo veci námietky sťažovateľa (vo vzťahu k postupu národnej rady pri voľbách kandidáta na funkciu generálneho prokurátora uskutočnených 17. mája 2011,   pozn.)   prevzalo   hlasovacie   lístky   150   poslancov,   z ktorých   70   (hlasovalo)   bolo za sťažovateľa   ako   kandidáta   na   funkciu   generálneho prokurátora,   17   bolo   proti,   29   sa zdržalo hlasovania a 34 hlasujúcich poslancov odovzdalo neplatné hlasovacie lístky, tak na jeho zvolenie bolo potrebných 76 hlasov „za“, ktoré však sťažovateľ nedosiahol.

Z dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   vyplýva,   že   národná   rada   práve   takýmto spôsobom   vyhodnotila   výsledky   tajného hlasovania na funkciu   generálneho prokurátora a na tomto základe konštatovala, že sťažovateľ nebol za kandidáta na funkciu generálneho prokurátora zvolený.

Ústavný súd považuje uvedený spôsob vyhodnotenia výsledkov tajného hlasovania národnou radou za ústavne konformný a konštatuje, že národná rada obdobným spôsobom vyhodnocovala   výsledky   tajných   hlasovaní   aj   v minulosti,   v období   od   nadobudnutia účinnosti   zákona   o rokovacom   poriadku   (od   1.   januára   1997,   pozn.),   pričom   dosiaľ ústavnosť tohto postupu nikto nespochybnil, čo sťažovateľ v sťažnosti ani netvrdí, avšak „ponúka“   iný   spôsob   vyhodnocovania   výsledkov   tajného   hlasovania. Navyše, aj v predchádzajúcej voľbe kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, kde sa volieb zúčastnilo 149 poslancov a vo voľbách bolo odovzdaných 147 platných hlasov a 2 hlasy boli neplatné, sťažovateľ dosiahol počet 74 hlasov, čo by pri uplatnení jeho súčasného tvrdenia   o vyhodnocovaní   odovzdaných   hlasov   v prospech   jednotlivých   kandidátov znamenalo,   že   dosiahnutím   74 platných   hlasov   bol   zvolený   za   kandidáta   na   funkciu generálneho prokurátora, čoho sa však sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 76/2011, nedomáhal.

Bez potreby zásadnejším spôsobom spochybňovať sťažovateľom predkladaný výklad zisťovania počtu prítomných poslancov na tajnom hlasovaní ústavný súd zdôrazňuje, že ak by ho pri svojom rozhodovaní o sťažnosti akceptoval, zasiahol by neprípustným spôsobom do princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť všeobecného princípu právneho štátu   vyjadreného   v čl. 1   ods. 1   ústavy,   keďže   sa   dá   dôvodne   predpokladať,   že   všetci poslanci, ktorí sa zúčastnili tajného hlasovania o voľbe kandidáta na funkciu generálneho prokurátora tak, že si prevzali hlasovacie lístky, pristupovali k tejto voľbe s vedomím, že ak odovzdajú neplatné hlasovacie lístky, budú považovaní za poslancov, ktorí sa tejto voľby zúčastnili   (boli   na   nej   prítomní).   Tento   predpoklad   potvrdzuje   skutočnosť,   že   nikto z poslancov zúčastnených na hlasovaní nenamietal, že boli (z dôvodu nesprávneho výkladu pojmu   „prítomných   na   hlasovaní“   namietaného   sťažovateľom)   nesprávne   vyhodnotené výsledky tajného hlasovania, a nepriamo aj skutočnosť, že sám sťažovateľ túto skutočnosť nenamietal   ani   bezprostredne   po   vyhlásení   výsledkov   tajného   hlasovania   a ani v nasledujúcich dňoch, keď boli vyhlásené nové voľby kandidáta na funkciu generálneho prokurátora   na 17. jún 2011, v ktorých   pôvodne kandidoval   a až v deň   volieb vzal svoj súhlas s kandidatúrou späť. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane poznamenáva, že sám sťažovateľ vo svojej predchádzajúcej sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 76/2011 vychádzal z iného výkladu pojmu „prítomných (zúčastnených) na hlasovaní“ (ako v tejto sťažnosti, pozn.), v ktorej okrem iného uviedol, že „Správne mala preto Národná rada... vyhodnotiť výsledky   tajného   hlasovania   z   07. 12. 2010   tak,   že   na hlasovaní   sa   zúčastnilo   iba 71 poslancov (tí, ktorí odovzdali hlasovacie lístky)...“. Z citovaného totiž zjavne vyplýva, že za   prítomných   na   hlasovaní   považoval   sťažovateľ   všetkých   poslancov,   ktorí   odovzdali hlasovacie lístky (teda aj neplatné, pozn.). Z tohto hľadiska je iný výklad pojmu „prítomný na hlasovaní“ prezentovaný sťažovateľom nepresvedčivý.

Ústavný súd po preskúmaní sťažovateľových tvrdení dospel k záveru, že sťažnosť je v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 25   písm. c)   medzinárodného   paktu,   argumentujúc   nesprávnym určením   počtu   prítomných   poslancov   pri   hlasovaní   národnej   rady   o   voľbe   kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011, zjavne neopodstatnená.

III.

V súvislosti   s druhou   alternatívou   navrhovaného   petitu   na   rozhodnutie   vo   veci sťažovateľa malo podľa jeho tvrdenia dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu postupom národnej rady pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011 aj z toho dôvodu, že národná rada porušila tajnosť procesu hlasovania. Sťažovateľ spája porušenie tajnosti procesu hlasovania s vysokým počtom neplatných hlasovacích lístkov (až 34   hlasovacích   lístkov   bolo   neplatných) a v tejto   súvislosti   tvrdí,   že   poslanci   vládnej koalície   verejne   deklarovali   záujem,   aby   sťažovateľ   nebol   zvolený.   Súčasne   sťažovateľ poukazuje   aj   na   závery vyplývajúce z nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 76/2011 z 20. apríla 2011.

Závery   uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20.   apríla 2011, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, sa týkajú skutkovo inej veci, aj keď ide o toho istého sťažovateľa,   o voľbu   kandidáta   na   tú   istú   funkciu, avšak skutková   odlišnosť   bráni akémukoľvek prevzatiu týchto záverov. Vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 76/2011 sa síce tiež namieta porušenie tajnosti hlasovania, čo viedlo ústavný súd k vysloveniu porušenia sťažovateľom označených práv (nie však z dôvodu vysokého počtu neplatných hlasovacích lístkov), avšak vo veci posudzovania tejto sťažnosti ide o situáciu, keď sťažovateľ namieta porušenie   svojich   práv   z dôvodu   nerešpektovania   tajnosti   hlasovania   poukázaním na nezvyčajne vysoký počet odovzdaných neplatných hlasovacích lístkov a v tejto súvislosti tvrdí, že strany vtedajšej vládnej koalície sa dohodli na označení hlasovacích lístkov, aby bolo zrejmé, ako poslanci ich poslaneckých klubov hlasovali.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   počet   neplatných   hlasovacích   lístkov   ako   dôvod porušenia tajnosti hlasovania je ústavne irelevantný. Keďže samotný zákon o rokovacom poriadku ráta aj s neplatnými hlasmi ako kategóriou hlasov, ktorá sa podieľa na určení počtu prítomných   poslancov   pri   hlasovaní,   tak   ako   to   ústavný   súd   uviedol   v   bode   II   tohto uznesenia, a ktorá   sa   uplatnila   aj   pri   voľbe   kandidáta   na   generálneho   prokurátora 2. decembra 2010, nedá sa preto len z počtu neplatných hlasovacích lístkov bez ďalšieho vyvodiť porušenie tajnosti hlasovania.

Takéto porušenie sa nedá vyvodiť ani z politických vyjadrení poslancov vtedajšej vládnej   koalície,   lebo   sa   nedá   stotožniť   s reálnym   priebehom   a spôsobom   hlasovania poslancov, ktorý sa od ich politických deklarácií po akt hlasovania môže meniť, napríklad pod vplyvom diskusie, rozpravy v pléne a podobne. Navyše, v moderných parlamentných demokraciách sa   tak   v   ústave,   ako   aj   v rokovacích   poriadkoch   parlamentu spravidla predpokladá pôsobenie   politických   strán v parlamente prostredníctvom   poslaneckých klubov [resp. frakcií (pozri najmä § 64 a nasl. zákona o rokovacom poriadku)], k úlohám ktorých nepochybne patrí aj zosúlaďovanie stanovísk poslancov patriacich k jednotlivým poslaneckým   klubom   k otázkam,   ktoré   sú   predmetom   rokovania,   vrátane   hlasovania o personálnych   návrhoch, nie sú   však relevantnou   súčasťou   samotného volebného aktu. Z uvedeného   dôvodu   nemožno   považovať za   nesúladné   s ústavou,   ak poslanecké   kluby odporučia   svojim   členom   hlasovať   určitým   spôsobom   o otázkach,   ktoré   sú   predmetom hlasovania, a tento postoj aj vopred verejne deklarujú. Takéto odporúčanie má len politický charakter, a nie je právne vynutiteľné. Za týchto okolností ani existenciu politickej dohody o tom, ako by poslanci mali hlasovať o určitej otázke, nemožno považovať za nesúladnú s ústavou.   Je   totiž vecou   jednotlivých   poslancov,   ktorí   vykonávajú svoj   mandát osobne podľa   svojho   svedomia   a presvedčenia   a nie   sú   viazaní príkazmi   (čl. 73   ods. 2   ústavy), či budú takúto politickú dohodu pri tajnom hlasovaní rešpektovať.

Ústavný   súd   už   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   formuloval   právny   názor,   podľa ktorého   esenciálnym   predpokladom   tajného   hlasovania   je   zabezpečenie   a garantovanie stavu, aby volič (v danom prípade poslanec) hlasovací lístok upravil sám (bez prítomnosti ďalších osôb) a aby nebolo možné dodatočne zistiť, ako hlasoval, resp. aký bol obsah jeho rozhodnutia (m. m. I. ÚS 76/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že v sťažnosti obsiahnuté úvahy sťažovateľa o porušení tajnosti hlasovania pri voľbe kandidáta na funkciu generálneho prokurátora uskutočnenej 17. mája 2011 samy osebe nesignalizujú porušenie podstatných   predpokladov   tajného   hlasovania.   Sťažovateľ   jednak   (na rozdiel   od   svojej predchádzajúcej   sťažnosti,   o ktorej   ústavný   súd   rozhodol   nálezom   sp. zn.   I. ÚS 76/2011 z 20. apríla 2011) nenamieta, že pri tejto voľbe poslanci hlasovali za prítomnosti ďalších osôb,   ale neuviedol   ani   žiadny   relevantný   argument,   na   základe   ktorého   by   sa   dalo dodatočne (po voľbe) spoľahlivo zistiť, ako jednotliví poslanci hlasovali, resp. ktorí z nich údajnú politickú dohodu o označovaní hlasovacích lístkov porušili, t. j. na základe ktorého by bolo možné reálne dospieť k záveru o porušení tajnosti hlasovania.

Aj pri plnej akceptácii sťažovateľom použitej argumentácie o spôsobe, akým malo podľa jeho tvrdenia dôjsť k označeniu hlasovacích lístkov poslancov, by sa totiž nanajvýš dalo   dospieť   iba   k   hypotetickej   úvahe   (bez   akýchkoľvek   záruk   jej   spoľahlivosti),   ako pravdepodobne hlasovali poslanci patriaci k jednotlivým poslaneckým klubom, a nie ako hlasovali jednotliví poslanci (teda, kto z nich pri hlasovaní plnil údajnú politickú dohodu), čo   nemožno   kvalifikovať   ako   porušenie   princípu   tajnosti   hlasovania   (porovnaj   právne východiská uvedené v náleze sp. zn. I. ÚS 76/2011).

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti zo 17. apríla 2012 navrhol aj vykonanie dokazovania vyžiadaním zápisníc z Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokuratúra“) o výsluchoch bývalých poslancov Ing. A. Ď. a Ing. P. K., ktorí „boli podľa zverejnených informácií vypočutí vo veci voľby Generálneho prokurátora a údajne potvrdili manipuláciu hlasovania“, a zároveň navrhol vypočuť menovaných ako svedkov. Podľa jeho názoru   títo   svedkovia   mali   dosvedčiť   skutkové   okolnosti   uvádzané   v sťažnosti, predovšetkým protiústavný spôsob hlasovania o kandidátovi na generálneho prokurátora, a tieto skutočnosti by mali tvoriť základ pre záver o porušení označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd si vyžiadal príslušný spis z generálnej prokuratúry sp. zn. IV Gv 1/11 v trestnej veci neznámeho páchateľa, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin sabotáže podľa § 317 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu s trestným činom marenia výkonu rozhodnutia ústavného súdu podľa § 350 Trestného zákona, v ktorom sú obsiahnuté výpovede   viacerých   osôb,   poslancov   národnej   rady   k priebehu   hlasovania   pri   voľbe kandidáta   na   generálneho   prokurátora   17.   mája   2011   vrátane   osôb,   ktorých   výsluch navrhoval   sťažovateľ.   Z obsahu   ich   výpovedí   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyplýva žiadna taká skutková okolnosť, ktorá by bola právne významná v tomto konaní a ktorá by mohla byť nespochybniteľným skutkovým základom na záver o porušení v petite sťažnosti označených   práv   sťažovateľa   v priebehu   hlasovania   o kandidátovi   na   generálneho prokurátora. Výpovede osôb, ktoré sa podrobili výsluchu a na ktoré sťažovateľ poukazuje, obsahujú   nejednoznačné   a protirečivé   stanoviská   a hypotézy   k priebehu   hlasovania o kandidátovi na generálneho prokurátora konaného 17. mája 2011.

Svedok Ing. A. Ď. vo svojej výpovedi uskutočnenej 14. októbra 2011 v trestnej veci vedenej   generálnou   prokuratúrou   pod   sp. zn.   IV Gv 1/11   uviedol,   že   ho   17. mája 2011 krátko pred voľbou kandidáta zavolal do svojej kancelárie vtedajší podpredseda parlamentu P. H., kde na neho napriek tomu, že už v tom čase nebol členom poslaneckého klubu KDH, apeloval, aby nehlasoval za sťažovateľa. Svedok Ing. A. Ď. vo svojej výpovedi ďalej tvrdil, že mu na otázku týkajúcu sa spôsobu označovania hlasovacích lístkov poslancami za KDH menovaný   odpovedal   v tom   zmysle,   že   hlasovacie   lístky   nebudú   na základe   dohody uvedenou   stranou   označované   takým   spôsobom,   aby   sa   stali   neplatnými.   Zároveň   mal menovaný svedkovi Ing. A. Ď. povedať, že každá strana sa rozhodne, ako bude označovať hlasovacie lístky tak, aby neboli uznané za platné. Svedok Ing. A. Ď. vyslovil pri svojom výsluchu taktiež domnienku, že pokiaľ ide o označovanie hlasovacích lístkov, bol hlavným účastníkom v tejto veci vtedajší predseda parlamentu R. S., „ktorý si počas hlasovania predmetný hlasovací lístok fotografoval pomocou mobilu, čo som mal možnosť na vlastné oči vidieť. Domnievam sa, že to bolo práve pri tejto voľbe, ktorá sa konala dňa 17. 5. 2011. So 100 %-ou istotou to ale nemôžem povedať.“. Svedok Ing. A. Ď. napokon k otázke úpravy hlasovacích lístkov uviedol, že komunikoval aj s poslancom Ing. A. „s tým, že potvrdzoval slová pána podpredsedu H., že hlasovacie lístky nebudeme špeciálne označovať“. Výpoveď svedka Ing. A. Ď. posúdil ústavný súd v kontexte výpovede svedka V. M. (overovateľa hlasovania)   vypočutého   podľa   dátumu   uvedeného   na   prvej   strane   zápisnice   o výsluchu svedka 4. októbra 2011, avšak podľa dátumu na piatej (poslednej) strane zápisnice bol jeho výsluch ukončený 3. októbra 2011(!).

Svedok V. M. okrem iného k priebehu voľby kandidáta uskutočnenej 17. mája 2011 uviedol, že nezaznamenal žiadne fotografovanie hlasovacích lístkov ani vzájomnú kontrolu hlasovacích lístkov poslancami. Neplatné hlasovacie lístky boli najskôr kladené na jednu kopu, a keďže ich počet bol neobvykle veľký, prikročilo sa následne k opätovnému sčítaniu takým spôsobom, že boli rozdelené podľa spôsobu ich „zneplatnenia“, na základe čoho „sme zistili, že spôsob, akým boli preškrtnuté a zneplatnené lístky, sa približne zhodujú s počtom jednotlivých poslaneckých klubov“. V konkrétnostiach svedok V. M. uviedol, že «tri lístky boli označené aj v častiach „proti“ a zároveň aj „zdržiavam sa“, čím boli tiež zneplatnené». Podľa   tvrdenia   svedka   V.   M.,   ktorý   si   poznačil   svoje   zistenia   na   lístok v hlasovacej miestnosti, pri neplatných hlasovacích lístkoch presne zistil, že «vodorovne zaškrtnutých bolo 13 lístkov, krížom preškrtnutých hlasovacích lístkov bolo 18. Tieto boli neplatné.   Hlasovacích lístkov   platných s označením „proti“   bolo   17   lístkov,   zdržalo sa hlasovania podľa platných lístkov 29 poslancov. Ostatné hlasovacie lístky boli platné „za“, bolo ich 70.». Na základe tohto zistenia vyjadril svedok V. M. presvedčenie, že „toto bol spôsob, ako sa navzájom skontrolovali koaličné strany“, a kvôli tomu nepodpísal zápisnicu o hlasovaní.

Z výpovede svedka Ing. P. K. zo 17. apríla 2012 vyplýva, že poslanci SDKÚ-DS sa dohodli, že jediného kandidáta, a to sťažovateľa, nepodporia. Pokiaľ ide a spôsob označenia hlasovacích lístkov, prichádzali do úvahy varianty neoznačiť nikoho alebo označiť všetky možnosti. Ďalej je potrebné upozorniť na túto časť výpovede svedka Ing. P. K.: „To, čo sa dialo inde, o tom ja neviem. Ja som hlasoval slobodne.“ A okrem toho svedok Ing. P. K. na otázku,   akým   spôsobom   označil   hlasovací   lístok,   uviedol: „To   si   nepamätám,   ale každopádne takým spôsobom, aby bol zarátaný do kvóra.“

Aj keď z výpovede svedka Ing. A. Ď. by bolo možné vyvodiť, že niektoré poslanecké kluby vtedajšej koalície odporučili svojim členom hlasovať určitým spôsobom pri voľbe kandidáta   na   generálneho   prokurátora   17. mája   2011,   takéto   odporúčanie,   ako   už   bolo uvedené v bode III tohto uznesenia, má len politický charakter, a nie je právne vynútiteľné, čo nesignalizuje možnosť kolízie s právami sťažovateľa označenými v petite jeho sťažnosti. Výpoveď   uvedeného   svedka   navyše   nepotvrdil   žiaden   z ďalších   vypočutých   svedkov (celkom 37).

Poukazujúc na závery týkajúce sa rozhodujúcich predpokladov tajného hlasovania, ako aj na už spomenutú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 76/2011), ústavný súd konštatuje, že ani zo spôsobov údajného označovania hlasovacích lístkov (ktoré sa podľa výpovede svedka V. M. „približne zhodujú s počtom jednotlivých poslaneckých klubov“) nemožno v okolnostiach danej veci vyvodiť záver o porušení tajnosti hlasovania. Ani po prípadnej spätnej kontrole hlasovacích lístkov by totiž nebolo možné individualizovať, ako hlasovali jednotliví poslanci.

V nadväznosti na to ústavný súd uvádza, že z obsahu výpovedí uvedených svedkov (posudzovaných ústavným súdom ako listinné dôkazy slúžiace len na rozhodnutie o tom, či sa nariadi vypočutie týchto osôb ako svedkov v konaní pred ústavným súdom) nevyplýva žiadne skutkové zistenie, ktoré by sa – z hľadiska predmetu dokazovania pred ústavným súdom   v tomto   konaní   –   dalo   považovať   za   tak   ústavne   významné,   že   jeho   získanie z výpovede   niektorého   označeného   svedka   by   mohlo   mať   relevanciu   na rozhodovanie o sťažnosti v tomto konaní.

Ako vyplýva z obsahu spisu predloženého generálnou prokuratúrou, tieto výpovede, ako aj ostatné výpovede urobené v označenej trestnej veci, neviedli dosiaľ k tomu, aby bol niekto obvinený zo spáchania trestného činu sabotáže podľa § 317 ods. 1 písm. a) Trestného zákona   v súbehu   s trestným   činom   marenia   výkonu   rozhodnutia   ústavného   súdu   podľa § 350 Trestného zákona, prípadne iného trestného činu, t. j. trestné konanie vedené pred generálnou   prokuratúrou   sa   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   vedie   iba   vo   veci neznámeho páchateľa.

Predmetom výsluchu sťažovateľom navrhovaných svedkov ústavným súdom by mali byť skutočnosti, ktoré by mali preukázať protiústavný postup národnej rady (jej poslancov) pred, počas a po hlasovaní o kandidátovi na generálneho prokurátora 17. mája 2011. Tieto skutočnosti   sa   do   predbežného   prerokovania   sťažnosti   v konaní   pred   generálnou prokuratúrou   vedenom   pod sp. zn. IV Gv 1/11   nepreukázali,   čo   vyplýva   predovšetkým z toho,   že   nebolo   vznesené   obvinenie   voči   konkrétnej   osobe   alebo   voči   konkrétnym osobám. Ak sa také skutočnosti nepodarilo zistiť orgánu generálnej prokuratúry, nemožno dôvodne očakávať, že výsluch tých istých svedkov prinesie iné výsledky, než ktoré boli dosiahnuté v konaní pred generálnou prokuratúrou, pričom ústavný súd poukazuje na to, že opakovanie výsluchu tých istých svedkov s odstupom času prináša len menej významné a viac nejasné výpovede.   Ústavný súd preto dospel   k záveru, že ďalší výsluch svedkov v podstate už vypočutých v spise, ktorý bol vyžiadaný, objektívne nie je spôsobilý priniesť nesporné   skutkové   poznatky   o priebehu   hlasovania   o kandidátovi   na   generálneho prokurátora ako jedinom predmete ich výsluchu, a preto nepovažoval za potrebné nariadenie dokazovania ich výsluchom.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   zastáva   názor,   že   sťažnosť   je aj v tejto   časti zjavne neopodstatnená.

IV.

Sťažovateľ   napadol   aj   ústavnosť   hlasovania   o kandidátovi   na   generálneho prokurátora, ktoré sa konalo 17. júna 2011, keď za kandidáta na túto funkciu bol zvolený jediný uchádzač J. Č.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že národná rada nemohla 17. júna 2011 hlasovať o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora, pretože za kandidáta bol už na základe hlasovania uskutočneného 17. mája 2011 zvolený on.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že dôvody odmietnutia časti sťažnosti uvedené v   bodoch   II   a III   tohto   uznesenia   zakladajú   podmienky   jej   zjavnej   neopodstatnenosti aj v tejto časti sťažnosti, keď táto (zjavná neopodstatnenosť) je daná povahou ústavným súdom   vyložených   dôvodov   odmietnutia   časti   sťažnosti   uvedených   v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto uznesenia.

Pre posúdenie sťažnosti v tejto časti v rámci jej predbežného prerokovania v danej veci je tiež z hľadiska § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde určujúce, či bola podaná aktívne legitimovaným subjektom.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd konštatuje, že o návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo   rozhodnutím orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov (II. ÚS 125/2012). Z uvedeného vyplýva, že   medzi   napadnutým   postupom orgánu   štátu a namietaným   porušením   sťažovateľom označených práv musí existovať zrejmý príčinný vzťah, kauzalita.

Konanie   pred   národnou   radou   je   druhom   ústavného   procesu;   jeho   súčasťou   sú aj procesné pravidlá obsiahnuté v zákone o rokovacom poriadku, do ktorého patrí aj proces upravený v § 123 zákona o rokovacom poriadku. Účastníkom konania pred národnou radou podľa   § 123   rokovacieho   poriadku sa   môže   stať   len   ten,   kto   bol   v súlade   s ústavou a zákonom o rokovacom poriadku navrhnutý za kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora, s kandidatúrou súhlasil a svoj súhlas neskôr nevzal späť.

Sťažovateľ   sa   nestal   účastníkom   konania   pred   národnou   radou,   ktoré   súviselo s návrhom   na   vymenovanie   generálneho   prokurátora   a uskutočnilo   sa   17.   júna   2011 (je všeobecne   známe   a   zo   sťažnosti   to   aj   vyplýva,   že   sa   kandidatúry   v deň   konania hlasovania vzdal, resp. svoj súhlas s kandidatúrou vzal späť). Z toho dôvodu sťažovateľ nie je oprávnený   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   proti   postupu   a hlasovaniu národnej rady o návrhu na kandidáta J. Č. na vymenovanie za generálneho prokurátora vo voľbách, ktoré sa uskutočnili 17. júna 2011.

Ústavný súd dodáva, že právna úprava konania pred ústavným súdom nepozná tzv. actio popularis, keď môže podať návrh niekto, koho sa namietaný zásah orgánu verejnej moci priamo nedotýka.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   v tejto   časti   nespĺňa   podmienku jej podania oprávneným subjektom, ústavný súd ju pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako podanú „niekým zjavne neoprávneným“, t. j. zjavne neoprávnenou   osobou   (porovnaj   tiež   uznesenie   pléna Ústavného   súdu   Českej   republiky sp. zn. PL. ÚS 35/2010).

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   pri   jej   predbežnom prerokovaní z už uvedených dôvodov.

V.

Sťažovateľ podaním zo 17. apríla 2012 rozšíril pôvodnú sťažnosť o ďalšie právne posúdenie skutkových okolností v nej uvedených.

Sťažovateľ vo svojom doplňujúcom právnom posúdení veci tvrdí, že národná rada postupovala pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora 17. mája 2011 a 17. júna 2011 podľa   „nulitných   noriem“   volebných   poriadkov,   keďže   tieto   poriadky   obsahovali ustanovenia   s   normatívnym   charakterom,   ktoré   národná   rada   nebola   oprávnená   prijať. Argumentuje pritom tým, že pri oboch hlasovaniach 17. mája 2011 a 17. júna 2011 došlo k nesprávnej aplikácii viacerých „nulitných“ noriem volebných poriadkov.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa k aplikácii nulitných aktov na voľby konané 17. júna 2011 ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu   k voľbám   konaným   17.   júna   2011   bola   odmietnutá   jednak   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť,   ako   aj   z dôvodu,   že   sťažovateľ   nebol   oprávnený   (legitimovaný) napadnúť tieto voľby sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, je ďalšie právne posúdenie skutkových okolností uvedených v podaní zo 17. apríla 2012 vzťahujúcich sa na voľby konané   17.   júna   2011   bez   právneho   významu   a   v   tomto   rozsahu   nemohlo   žiadnym spôsobom   ovplyvniť   právne   posúdenie skutkových   okolností   uvedených   v pôvodnej sťažnosti.

Ďalšie argumenty sťažovateľa uplatnené vo vzťahu k voľbám konaným 17.   mája 2011 sú   založené   na   tvrdení,   že   pri   nich   došlo   k aplikácii volebného   poriadku,   ktorý obsahoval nulitné normy.

V čase voľby sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora 17.   mája   2011   sa   na   podávanie   návrhov   na   vymenovanie   a odvolanie   generálneho prokurátora vzťahoval vtedy platný a aj účinný § 125 zákona o rokovacom poriadku, podľa ktorého   podrobnosti   o podávaní   návrhov   na   vymenovanie   a odvolávanie   generálneho prokurátora upraví volebný poriadok, ktorý schváli národná rada. Národná rada uznesením č. 76 z 9. septembra 2010 schválila volebný poriadok o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora Slovenskej republiky a o odvolávaní generálneho prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „volebný   poriadok   o voľbe   kandidáta   na   vymenovanie za generálneho prokurátora“).

Podľa čl. 9 volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora   sa   na začatie   tajného   hlasovania,   na   prípravu   hlasovacích   lístkov   a priebeh tajného   hlasovania,   spôsob   spočítavania   hlasovania   a vyhlásenie   výsledkov   tajného hlasovania   použijú   čl. 9   a čl. 14   volebného   poriadku   o voľbe   a odvolávaní   iných funkcionárov schváleného uznesením národnej rady č. 61 zo 6. septembra 2006.

Podľa   čl. 11   ods. 3   volebného   poriadku   o voľbe   kandidáta   na   vymenovanie za generálneho   prokurátora   v tajnom   hlasovaní   sa   posudzujú   ako   prítomní   tí   poslanci, ktorým boli vydané hlasovacie lístky podľa záznamu, ktorý urobia overovatelia v zozname poslancov   (čl. 15   ods. 1   volebného   poriadku   o podrobnostiach   o hlasovaní   a o voľbách na ustanovujúcej   schôdzi   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   V. volebného   obdobia uvádzaný sťažovateľom sa v okolnostiach danej veci neaplikoval, pozn.).

Podľa   čl. 12   ods. 2   volebného   poriadku   o voľbe   kandidáta   na   vymenovanie za generálneho   prokurátora   zoznam   poslancov,   ktorým   boli   vydané   hlasovacie   lístky z voľby   alebo   odvolávania,   overovatelia   odovzdajú   v zapečatenej   obálke   určenému zamestnancovi   kancelárie   (Kancelária   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   pozn.) na skartovanie, ktoré sa vykoná po vyhlásení výsledkov tajného hlasovania.

Novela zákona o rokovacom poriadku s účinnosťou od 26. mája 2011 v § 39a taktiež odkazuje   na volebný   poriadok,   ktorým   národná   rada   upraví   „Podrobnosti   o   voľbe a odvolávaní   funkcionárov...“   (vrátane   voľby   kandidáta   na   funkciu   generálneho prokurátora). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje v prvom rade na to, že sťažovateľ vo svojej predchádzajúcej sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 76/2011 nenamietal „nulitu“ ustanovení   volebného   poriadku o voľbe   kandidáta   na   vymenovanie   za   generálneho prokurátora, naopak, z neho vychádzal. Rovnako ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 76/2011   vychádzal   (minimálne   implicitne)   z prezumpcie   ústavnosti   a zákonnosti volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora.

Sťažovateľ   netvrdí,   že všetky   ustanovenia   volebného poriadku   o voľbe kandidáta na vymenovanie za   generálneho prokurátora   sú   nulitné z dôvodu,   že „majú   normatívny charakter“, ale namieta predovšetkým to ustanovenie, podľa ktorého „v tajnom hlasovaní sa   za   prítomných   považujú   tí   poslanci,   ktorým   boli   vydané   hlasovacie   lístky“. Z argumentácie   uvedenej   v časti   II   tohto   uznesenia   vyplýva,   že   táto   skutočnosť korešponduje aj s § 39 ods. 10 a 11 zákona o rokovacom poriadku, t. j. aj keby ústavný súd súhlasil s tvrdením sťažovateľa, že ide o nulitnú normu, nič by to nemenilo na závere, že v tajnom   hlasovaní   na funkciu   generálneho   prokurátora   uskutočnenom   17.   mája   2011 sťažovateľ nebol zvolený. Rovnako ani skartovanie hlasovacích lístkov podľa čl. 12 ods. 2 volebného   poriadku   o voľbe   kandidáta   na   vymenovanie   za generálneho   prokurátora (toto ustanovenie sťažovateľ tiež považuje za nulitné, pozn.) by v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci (vzhľadom na závery vyjadrené v časti II tohto uznesenia) nezakladalo zo strany národnej   rady pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by bolo možné sťažnosti vyhovieť.

Navyše, ak by ústavný súd prevzal tento právny názor sťažovateľa, potom by jeho sťažnosť musela byť odmietnutá z dôvodu, že požaduje výsledok, ktorý na základe aplikácie nulitných noriem volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora, a teda neplatnej voľby ako celku (tieto dve otázky sa od seba logicky nedajú oddeliť)   nemohol   ani   nastať,   t. j.   že   sťažovateľ   bol   17. mája   2011   riadne   zvolený za kandidáta na generálneho prokurátora. Právny názor sťažovateľa o nulitných normách sa nedá   totiž   aplikovať   len   na   neplatné hlasovacie lístky   bez   zreteľa   na   to,   že   aj   platné hlasovacie lístky boli odovzdané podľa toho istého volebného poriadku, ktorý obsahuje podľa sťažovateľa nulitné ustanovenia.

Podľa   názoru   ústavného súdu   by ale bolo v rozpore s princípom   právneho štátu a osobitne s právom fyzickej osoby podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ak by ňou zastávaný   právny   názor   a   jeho   právne   posúdenie   v   sťažnosti   mohli   byť   v   konečnom dôsledku priamo použité v neprospech takejto fyzickej osoby bez toho, aby ústavný súd tento právny názor modifikoval alebo prispôsobil.

Právne posúdenie v podaní sťažovateľa zo 17. apríla 2012 označených ustanovení volebného poriadku o voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora je preto podľa ústavného súdu bez právneho významu a ústavný súd z neho nevyvodzuje žiadne relevantné dôsledky, a to aj preto, že v prípade akceptácie právneho názoru sťažovateľa by tieto dôsledky mohli vyznieť v neprospech samotného sťažovateľa. Vychádzajúc z tohto záveru ústavný súd zotrváva len na dôvodoch odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k voľbe konanej   17. mája   2011,   tak   ako   boli   uvedené   v predchádzajúcich   častiach   odôvodnenia tohto uznesenia.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   v zmysle   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní ako celok odmietol.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k uzneseniu pripája odlišné stanovisko sudcu Jána Auxta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012

Ľudmila Gajdošíková

predsedníčka senátu

Predkladá: Ján Luby, sudca spravodajca

Kanc.: originál 2x1x advokátovi do vl. rúk1x spisvyznač v reg. skonč. veci podľa výroku1x AO