znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 433/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. P., P., zastúpeného advokátom Mgr. S. I., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 212/2009 z 26. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 1 Co 212/2009   z   26.   apríla   2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 12 C 155/2006-96 z 29. marca 2007 uložil Mgr. L. K. (ďalej len „žalovaný“) povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 700 000 Sk (56 429,66 €) spolu so 6 % úrokom z omeškania predstavujúcu   preddavok   na   kúpnu   cenu   za nehnuteľnosť   zložený   na   základe   zmluvy o budúcej   zmluve.   Vo   zvyšnej   časti   okresný   súd   žalobu   zamietol.   Žalovaný   sa   proti označenému prvostupňovému rozsudku v zákonnej lehote odvolal.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 112/2007 z 11. júna 2008 odvolaním žalovaného napadnutý   prvostupňový   rozsudok   potvrdil,   zároveň   ale   proti   svojmu   potvrdzujúcemu rozsudku pripustil dovolanie, pričom formuloval dovolaciu otázku vzťahujúcu sa na účinky konania   o nahradení   prejavu   vôle   účastníka   zmluvy   o budúcej   zmluvy   na   plynutie premlčacej   lehoty   v konaní   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   spočívajúceho v nevrátenom preddavku na budúcu kúpnu cenu. Konkrétne bolo znenie dovolacej otázky krajským   súdom   vymedzené   tak, „či   objektívna   premlčacia   je   uvedená   v   § 107   ods. 2 Občianskeho   zákonníka,   v ktorej   sa   možno   domáhať   vydania   bezdôvodného   obohatenia spočívajúceho   v tzv.   zálohe   na   budúcu   cenu   podľa   zmluvy   o budúcej   zmluve   plynie (prípadne za akých podmienok) aj počas konania začatého na návrh druhého účastníka zmluvy o budúcej zmluve, v ktorom sa tento účastník domáha nahradenia vyhlásenia vôle na uzavretie kúpnej zmluvy podľa § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka“.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 30.   novembra   2009 rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   1 Co 112/2007 z 11. júna 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský   súd   následne vydal   napadnuté   uznesenie,   ktorým   rozhodol   tak,   že zrušil rozsudok   prvého   stupňa „okrem   výroku   o zamietnutí   žaloby   v   prevyšujúcej   časti“ a „v rozsahu zrušenia“ vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta tú časť napadnutého uznesenia, ktorou krajský súd prvostupňový rozsudok vo „... výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti...“ (ďalej aj „sťažnosťou napadnutá   časť   uznesenia“) nezrušil. Sťažnosťou   napadnutú   časť   uznesenia považuje sťažovateľ   za   nezákonnú,   protiústavnú   a zároveň   odporujúcu   princípom   spravodlivého súdneho   konania garantovaných   dohovorom. Sťažnosťou   napadnutou   časťou   uznesenia malo   preto   dôjsť   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na to sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví,   že «Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   č. k.   1 Co 212/2009   zo   dňa   26. 4. 2010 porušil základné právo Ing. J. P. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu garantované Ústavou SR čl. 46 ods. 1.

Zrušuje   časť   výroku   Uznesenia   Krajského   súdu   v   Prešove   č. k.   1 Co 212/2009 v znení: „... okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti...“

Zároveň   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   okrem   vydania   navrhovaného   nálezu vykonal   aj   kontrolu   skutkových   a   právnych   záverov   Rozsudku   Krajského   súdu   Prešov č. k. 1 Co 112/07,   nakoľko   v   tomto   konaní   bola   pripustená   dovolacia   otázka   bez odôvodnenia,   a v   uznesení   č. k.   1 Co 212/2009   je   vykázané   také   množstvo   zjavných nesprávností, ktoré, podľa názoru sťažovateľa už spôsobujú jeho zmätočnosť.

Ak by Ústavný súd dospel k názoru, že v napádanom rozhodnutí sú uvedené právne názory v rozpore s O. s. p. a iné zrejmé nesprávnosti v rozsahu, ktorý by robil rozhodnutie zmätočné, tak nech je uznesenie 1 Co 212/2009 zrušené celkom a vec nech Krajský súd v Prešove opätovne prejedná a rozhodne.».

Po   podaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   v danej   právnej   nastali   medzičasom relevantné okolnosti, na ktoré je nutné pri jej predbežnom prerokovaní prihliadať. Ústavný súd 22. augusta 2011 vyzval krajský súd na vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie krajského súdu   bolo   následne   doručené   sťažovateľovi.   Zo   stanoviska   sťažovateľa   k vyjadreniu krajského súdu zo 14. septembra 2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 16. septembra 2011 (ďalej len „stanovisko sťažovateľa zo 14. septembra 2011“), a z jeho príloh vyplynulo, že po podaní sťažnosti krajský súd vydal „dopĺňacie uznesenie“ sp. zn. 18 Co 120/2010 z 30. septembra 2010, ktorým doplnil napadnuté uznesenie tak, že zrušil rozsudok prvého stupňa sp. zn. 12 C 155/2006 aj vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Zo stanoviska sťažovateľa zo 14. septembra 2011 a z jeho príloh ďalej vyplynulo, že najvyšší súd vydal opravné uznesenie sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 21. októbra 2010, v ktorom opravil   sťažovateľom   namietané   nedostatky   jeho   uznesenia   sp. zn.   3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009 (išlo o zámenu spisových značiek). Krajský súd napokon vydal ďalšie opravné   uznesenie   sp. zn.   18 Co 120/2010   z 11.   októbra   2010,   ktorým   rovnako   opravil sťažovateľom vyčítané nedostatky (zámena spisových značiek, náhrada slova „žalovaný“ slovom „žalobca“).

Podľa sťažovateľa „Je na úvahe Ústavného súdu ako posúdi vec, keď došlo síce k náprave vadných rozhodnutí, ale okolnosti a čas, za ktorý sa dospelo o náprave naznačujú podozrenie z manipulovania s prípadom, čo by malo byť asi prinajmenšom vytknuté.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd musel najprv preskúmať, či stanovisko sťažovateľa zo 14. septembra 2011 nemôže byť prípadne považované za späťvzatie sťažnosti.

Keďže   sťažovateľ   žiada,   aby   boli   ústavným   súdom „prinajmenšom   vytknuté“ pochybenia   konajúcich   súdov,   hoci,   ako   sám   uvádza, „došlo...   k náprave   vadných rozhodnutí“, tak sa podľa názoru ústavného súdu domáha, aby ústavný súd vo veci naďalej konal a neprejavil vôľu vziať sťažnosť späť. Stanovisko sťažovateľa zo 14. septembra 2011 preto ústavný súd nepovažuje za späťvzatie sťažnosti.

Ústavný súd preto preskúmal, či existujú dôvody brániace prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   sp. zn.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 212/2009 z 26. apríla 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Zo   stanoviska   sťažovateľa   zo 14.   septembra   2011   a z   jeho   príloh,   ako   už   bolo uvedené,   vyplynulo,   že   po   podaní   sťažnosti   krajský   súd   vydal   uznesenie   sp. zn. 18 Co 120/2010 z 30. septembra 2010, ktorým doplnil napadnuté uznesenie tak, že zrušil prvostupňový rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 155/2006 aj vo výroku o zamietnutí žaloby   v prevyšujúcej   časti.   Sťažnosťou   napadnutá   časť   uznesenia   tak   v dôsledku   jej zrušenia   označeným   opravným   uznesením   krajského   súdu   prestala   byť   podľa   názoru ústavného súdu spôsobilým predmetom sťažnosti.

Sťažovateľ   teda   namieta   porušenie   svojich   práv   rozhodnutím   súdu,   ktoré   v čase predbežného prerokovania jeho sťažnosti ústavným súdom už neexistuje.

V dôsledku   uvedeného   nie   je   splnená   jedna   zo   základných   podmienok   sťažnosti podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   a to   existencia   právoplatného   rozhodnutia   (opatrenia   alebo iného   zásahu),   ktorým   mali   byť   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušené   jeho   v sťažnosti označené práva, a navyše konanie vo veci samej v predmetnej právnej veci ďalej pokračuje. Konanie o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb je v zásade založené na prieskume právoplatne skončených vecí a v prípade vyslovenia porušenia práva alebo   slobody   na   súčasnom   obligatórnom   zrušení   právoplatného   rozhodnutia   opatrenia alebo iného zásahu (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ktorých protiústavnosť alebo rozpor s kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   už   nemožno   napraviť   iným   spôsobom, predovšetkým na základe procesných prostriedkov vyplývajúcich z príslušných procesných noriem upravujúcich príslušné konanie.

V danej   veci   neprichádza   do   úvahy, aby po prípadnom   prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie mohlo dôjsť vo veci samej k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa. V tomto prípade vzhľadom na uvedené nie je daná ani príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením   a sťažovateľom   označenými   právami,   porušenie   ktorých   namieta   (m. m. III. ÚS 78/2010).

Rovnaký   záver   platí   aj   pre   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   zmätočnosti napadnutého   uznesenia.   Podľa   sťažovateľa   napadnuté   uznesenie   obsahuje „množstvo zjavných nesprávností“. Ako dokladá vo svojom stanovisku zo 14. septembra 2011, ním namietané   nedostatky   boli   odstránené   opravným   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 185/2009   z 21.   októbra 2010,   ako   aj opravným uznesením   krajského   súdu sp. zn. 18 Co 120/2010 z 11. októbra 2010. V predmetnom stanovisku sťažovateľ uvádza, že došlo „k náprave vadných rozhodnutí“. Sťažovateľ tak dosiahol úspech v inom konaní pred všeobecnými súdmi, namietané nedostatky boli medzičasom nimi odstránené, a preto nemohli viesť k porušeniu v sťažnosti označených práv.

V spojitosti s tým ústavný súd poukazuje na svoju prechádzajúcu judikatúru, podľa ktorej pokiaľ bola náprava vo veci sťažovateľa vykonaná v rámci všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie v sťažnosti označeného základného práva (m. m. I. ÚS 191/06, IV. ÚS 263/08).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011