znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 433/2010-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., a. s., S., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na verejné prerokovanie veci a v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   6   Obdo   41/2008   zo   17.   septembra   2009   v spojení   s   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 51/2008-494 z 11. júla 2008, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

Základné práva obchodnej spoločnosti Z., podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obdo 41/2008 zo 17. septembra 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 51/2008-494 z 11. júla 2008 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   a.   s.,   S.   (ďalej   aj   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 41/2008 zo 17. septembra 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob/51/2008-494 z 11. júla 2008, ktorým krajský súd zastavil odvolacie konanie vo veci určenia neplatnosti všetkých uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia sťažovateľky z 12. júna 2006.

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu zo 17. februára 2010 doplnila svoju sťažnosť podaním z 8. marca 2010 doručeným ústavnému súdu 10. marca 2010 o listinné dôkazy, t. j. o kópie namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

«Sťažovateľ   sa   ako   žalobca   domáhal   voči   spoločnosti   Obchodné   meno:   C.,   a. s. Sídlo: S., Slovenská republika, Registrovaný: Okresný súd Košice I, obchodný register, Oddiel Sa, ako žalovanému určenia neplatnosti všetkých uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia zo dňa 12. 6. 2006.

Súdne konanie o tomto návrhu bolo na prvom stupni vedené na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.: 18 Cb 314/2006, odvolacie konanie bolo vedené na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.: 2 Cob 51/2008 a dovolacie konanie bolo na Najvyššom súde Slovenskej republiky vedené pod sp. zn.: 6 Obdo 41/2008.

Prvostupňový Rozsudok vyhlásil Okresný súd Michalovce dňa 21. 11. 2007, č. k: 18 Cb 314/2006-451 (7706212969).

Krajský súd v Košiciach Uznesením zo dňa 11. 7. 2008 č. k. 2 Cob 51/2008-494 (7706212969), rozhodol: „Odvolacie konanie zastavuje. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 17. 9. 2009, sp. zn.: 6 Obdo 41/2008   ako   dovolací   súd   rozhodol:   „Dovolanie   žalobcu   sa   odmieta.   Žalovanému   sa nepriznáva náhrada trov dovolacieho konania.“.

3a/ Krajský súd v Košiciach ako súd druhého stupňa vydal napadnuté rozhodnutie na základe   písomného   podania   datovaného   3.   7.   2008,   doručeného   súdu   dňa   7.   7.   2008, označeného ako „Späťvzatie odvolania proti rozsudku OS Michalovce 18 Cb 314/2006- 451“, podpísaného „Mgr. V. B. predseda predstavenstva Z., a. s.“.

Trváme   na   tvrdení,   že   právne   úkony   vykonané   pánom   Mgr.   V.   B.   ako   údajným zástupcom   našej   spoločnosti   nemožno   platne   kvalifikovať   ako   konanie   v   mene   našej spoločnosti alebo ako konanie, ktoré by malo platné právne účinky voči tretím osobám. V   zmysle   uznesení   valného   zhromaždenia   našej   spoločnosti,   ku   dňu   vyhotovenia späťvzatia 03. 07. 2008, 07. 07. 2008 a ani dňa 11. 07. 2008, Mgr. V. B. nebol predsedom predstavenstva našej spoločnosti alebo oprávneným zástupcom našej spoločnosti.

Pri   vydaní   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Košiciach   nebola   zohľadnená   tá skutočnosť, že mimoriadne valné zhromaždenie našej spoločnosti, ktoré sa uskutočnilo dňa 23. 06. 2008, a rovnako aj dňa 27. 06. 2008, prijalo uznesenia, ktorými zvolilo do funkcie členov predstavenstva našej spoločnosti tieto osoby: Ing. M. B., V. F. a Ing. J. C., pričom za jediného predsedu predstavenstva MVZ určilo Ing. M. B., a za podpredsedu predstavenstva určilo V. F.

Podľa ust. § 194 ods. 2 Obch. zák.: (Orgán, ktorý volí členov predstavenstva, určí zároveň, ktorý z členov predstavenstva je predsedom predstavenstva), a teda každá akciová spoločnosť môže mať iba jedného predsedu predstavenstva.

Valné   zhromaždenie   našej   spoločnosti   už   dňa   23.   06.   2008   určilo   ako   jediného predsedu predstavenstva osobu Ing. M. B., a po tomto rozhodnutí nemohla byť predsedom predstavenstva   iná   osoba   ani   Mgr.   V.   B.,   keďže   všetkým   predchádzajúcim   predsedom predstavenstva táto funkcia zanikla okamihom prijatia tohto nového rozhodnutia valného zhromaždenia o určení nového predsedu predstavenstva.

V   zmysle   platnej   právnej   úpravy   hmotnoprávne   účinky   právnych   skutočností,   na ktoré poukazujeme, t. j. (právotvorné) konštitutívne účinky zvolenia osôb za členov orgánov našej akciovej spoločnosti, nastali už okamihom schválenia uznesení VZ dňa 23. 06. 2008, 27. 06. 2008, pričom zápis údajov o štatutárnom orgáne do obchodného registra má len deklaratórny účinok.

Platnosť   zápisníc,   ktoré   osvedčujú   obsah   uznesení   VZ,   trvá,   uznesenia   VZ   sú doposiaľ platné a osvedčujú existujúci skutočný stav v spoločnosti.

Predmetné   uznesenia   mimoriadneho   valného   zhromaždenia   našej   spoločnosti,   na ktoré poukazujeme a ktoré spochybňujú zápis v obchodnom registri, boli už v čase vydania rozhodnutia Krajským súdom v Košiciach, založené aj v zbierke listín obchodného registra Okresného súdu Košice I, a teda v zmysle ust. §27 Obchodného zákonníka, boli účinné aj voči tretím osobám.

Na okolnosť, že údaje zverejňované obchodným registrom Okresného súdu Košice I, podľa   ktorých   ako   predseda   predstavenstva   našej   spoločnosti   je   zapísaný   Mgr.   V.   B., nezodpovedajú skutočnému stavu v našej spoločnosti, naša spoločnosť upozornila Krajský súd v Košiciach aj listom datovaným 10. 7. 2008, doručeným dňa 11. 7. 2008, t. j. v deň vydania   napadnutého   rozhodnutia.   A   teda   na   existenciu   rozhodujúcich   právnych skutočností, sme súd bez zbytočného odkladu riadne upozornili.

Krajský   súd   v   Košiciach   pri   vydaní   napadnutého   rozhodnutia   na   horeuvedené skutočnosti neprihliadal.

3b) Vzhľadom na tento protiprávny stav, sme sa ochrany práv a legitímnych záujmov našej spoločnosti domáhali v dovolacom konaní.

Namietaný nesprávny postup druhostupňového súdu a nedostatky druhostupňového konania, v ktorom nám bolo odopreté naše právo konať pred súdom, neboli odstránené a napravené ani v rámci dovolacieho konania.

Zdôrazňujeme,   že v čase po podaní dovolania,   Okresný súd Michalovce vyhlásil Rozsudok   č.   k:   20   Cb   7/2008-135,   ktorým   vyhlásil   všetky   uznesenia   údajného   valného zhromaždenia našej spoločnosti zo dňa 15. 12. 2009, za neplatné.

Podľa platnej právnej úpravy v prípade, ak súd vyhlási údajné uznesenia valného zhromaždenia, na základe ktorých konal Mgr. V. B., za neplatné, zanikajú účinky všetkých úkonov vykonaných Mgr. V. B., pričom toto právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti týchto uznesení je záväzné pre každého.

Listina označeného rozsudku Okresného súdu Michalovce bola dňom 16. 03. 2009 založená aj do zbierky listín obchodného registra Okresného súdu Košice I, a teda v zmysle ust.   §27   Obchodného   zákonníka,   tretie   osoby   sa   nemohli   odvolávať   na   právne   účinky existencie neplatných uznesení.

Vzhľadom   na   uvedené,   úkon   späťvzatia   odvolania   považujeme   za   neúčinný   voči tretím osobám už od okamihu jeho uskutočnenia....

V   kontexte   s   uvedeným...   namietame,   že   súdy   rozhodli   bez   existencie   riadneho podania späťvzatia návrhu a riadneho návrhu na zastavenie konania, čím nám bola odňatá možnosť konať pred súdom....

Namietame, že odvolací a dovolací súd rozhodli len na základe domnienky, ktorá však nebola v konaní riadne preukázaná listinami.»

Sťažovateľka ďalej uviedla:«V dovolacom konaní sme zároveň namietali, že vo veci rozhodoval sudca JUDr. V. H., ktorý bol vylúčený z dôvodov podľa §14 ods. 1 O. s. p.

Sudca Krajského súdu v Košiciach JUDr. V. H. sa ešte dňa 22. 08. 2005 písomne vyjadril, že sa cíti byť zaujatý z dôvodu postoja k členovi predstavenstva našej spoločnosti, ktorý bol poverený konať aj v tomto konaní, pričom tento sudca žiadal, aby bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, v ktorej je účastníkom naša spoločnosť, na základe čoho boli veci prideľované na rozhodnutie iným sudcom.

Na základe uvedeného, keďže sudca V. H. v písomnej forme potvrdil, že sa cíti byť zaujatý vo vzťahu k členovi predstavenstva našej spoločnosti, sme toho názoru, že tento sudca je pre postoj k osobe reprezentujúcej našu spoločnosť v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p. vylúčený z prejednávania vecí, v ktorých účastníkom je naša spoločnosť. Konanie sudcu, ktorý napriek tomu, že ex lege je vylúčený konal vo veci, považujeme v rozpore s ust. § 14 O. s. p., § 15 O. s. p., a v rozpore s právom na nestranný súd.

V zmysle platnej právnej úpravy pre naplnenie zákonnej podmienky vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci... postačí, ak možno mať pochybnosti o nezaujatosti sudcu. V danom prípade sa navyše jedná aj o preukázateľne vyslovenú zaujatosť sudcu JUDr. V. H. voči našej spoločnosti.

Rozhodovanie   o   predmetnej   veci   sudcom   JUDr.   V.   H.,   ktorý   prezentoval   svoje stanovisko, že sa cíti byť zaujatý vo veci týkajúcej sa našej spoločnosti, je aj v rozpore s judikovaným stanoviskom ESĽP: Spravodlivosť nielen má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je vykonávaná.

Zároveň,   keďže   sudca   JUDr.   V.   H.   rozhodoval   o   veci,   aj   napriek   tomu,   že   je zo zákona vylúčený, poukazujeme na rozhodnutie, podľa ktorého: „ Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú ochranu.“, (I. Ústavný súd SR 26/94).

Namietame, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu sa nedá zistiť, ako   sa   dovolací   súd   vysporiadal   s touto   našou   námietkou   nesplnenia   podmienky nestranného sudcu, keďže toto uznesenie neobsahuje odôvodňujúce stanovisko dovolacieho súdu k našej dovolacej námietke.

S poukazom na uvedené okolnosti sme toho názoru, že dovolanie bolo prípustné aj podľa ust. § 237písm. f), g) O. s. p....

Týmto nesprávnym procesným postupom súdov, nám ako účastníkovi konania bola znemožnená   realizácia   tých   procesných   práv,   ktoré   nám   Občiansky   súdny   poriadok priznáva za účelom ochrany našich práv a právom chránených záujmov.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd na základe uvedeného takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie - právo na spravodlivé, nezávislé, nestranné a zákonné prejednanie veci, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu - právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na rovnosť   účastníkov,   právo   na   verejné   prerokovanie   veci,   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom, ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 141   ods.   1,   čl.   144   ods.   1,   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k: 2 Cob/51/2008-494 z 11. 7. 2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6 Obdo 41/2008 z 17. 9. 2009, porušené boli. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   2   Cob/51/2008-494   z   11.   7.   2008 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6 Obdo 41/2008 z 17. 9. 2009 sa zrušujú a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv sťažovateľa.

Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby   obnovil   stav   pred porušením práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške = 1,00 Euro, ktoré   je   porušovateľ   I.   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške = 1,00 Euro, ktoré   je   porušovateľ   II.   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktorú sú porušovatelia I. a II povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Pretože vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obdo   41/2008   zo   17.   septembra   2009   v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob/51/2008-494 z 11. júla 2008 nezistil dôvody na jej odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   rozhodol   uznesením   č.   k. IV. ÚS 433/2010-21   z 25.   novembra   2010   o   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie.   Návrhu sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia nevyhovel.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 19. januára 2011 predsedu krajského   súdu   a   predsedu   najvyššieho   súdu   a 22.   februára   2011   právnu   zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu vyzval, aby sa vyjadrili aj k sťažnosti.

Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   z   31.   januára   2011 (1 SprV/88/2011, doručenom ústavnému súdu 4. februára 2011) okrem iného uviedol: „... Zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti sťažnosti je to, či postupom Krajského súdu v Košiciach, ktorý vo veci konal ako súd odvolací §10 ods. 1 O. s. p. a Najvyšší súd SR, ktorý vo veci konal ako súd dovolací (§ 10a/ ods. 1 O. s. p.), bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Krajský súd v Košiciach vo veci odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce   zo   dňa   21.   11.   2007,   č.   k.   18   Cb/314/2006-451   rozhodol   na   neverejnom zasadnutí dňa 11. júla 2008, a to na základe písomného podania žalobcu zo dňa 3. 7. 2008, doručeného   Krajskému   súdu   v   Košiciach   dňa   7.   7.   2008   označeného   ako   späťvzatie odvolania   proti rozsudku   Okresného   súdu Michalovce   č.   k.   18   Cb/314/2006-451,   ktoré podpísal   Mgr.   V.   B.,   predseda   predstavenstva   Z.,   a.   s.,   S.,   ktorý   v čase   rozhodovania Krajského   súdu   v   Košiciach   bol   v   obchodnom   registri   zapísaný   ako   predseda predstavenstva Z., a. s., S..

O tom, že Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací postupoval v odvolacom konaní správne a v súlade s platnou právnou úpravou, potvrdil svojim rozhodnutím aj Najvyšší súd SR, ktorý vo veci konal ako dovolací súd.

Obchodný register je verejným zoznamom podnikateľov (nie všetkých) a základných právne relevantných údajov o nich. Okruh osôb, ktoré sa zapisujú do obchodného registra je určený v rôznych zákonoch. Rozlišujeme konštitutívne a deklaratórne zápisy.

Podľa §27 ods. 3, 4 Obchodného zákonníka, zapísané údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Obsah listín, ktorých zverejnenie zákon ustanovuje, je účinný voči tretím osobám odo dňa, kedy bolo zverejnené oznámenie o uložení listín do zbierky listín. To neplatí, ak zapísaná osoba preukáže, že tretia osoba o týchto údajoch alebo o obsahu listín vedela. Zapísaná osoba sa však nemôže na tieto údaje alebo obsah listín odvolávať voči tretím osobám do 15 dní odo dňa ich zverejnenia, ak tretie osoby preukážu, že o nich nemohli vedieť. Ak je nesúlad medzi zapísanými a zverejnenými údajmi alebo uloženými a zverejnenými listinami, nemožno voči tretím osobám namietať zverejnené znenie.   Tretie   osoby   sa   môžu   odvolávať   na   zverejnené   znenie,   ak   zapísaná   osoba nepreukáže,   že   tretím   osobám   boli   známe   zapísané   údaje   alebo   obsah   listín   uložených v zbierke listín.

V § 27 ods. 3 Obchodného zákonníka je vyjadrený princíp materiálnej publicity, ktorý spolu s princípom formálnej publicity dáva obchodnému registru povahu verejnej listiny. To v praxi znamená, že údaje zapísané v obchodnom registri sú právne účinné navonok   i   v   prípade,   ak   nezodpovedajú   skutočnému   stavu,   ak   sú   splnené   podmienky uplatnenia princípu materiálnej publicity. Pozitívna stránka princípu materiálnej publicity spočíva v tom, že zápisy sú právne účinné voči každému aj súdu odo dňa ich vykonania registrovým súdom. Znamená to, že odo dňa vykonania zápisu sa nemôže nikto dovolať neznalosti ich obsahu.

Negatívna stránka materiálnej publicity doplňuje pozitívnu stránku, ktorá spočíva v tom, že nie je možné namietať proti tretím osobám, teda aj súdu konajúcom v dôvere v zápis, že tento zápis nezodpovedá skutočnosti.

Sťažnosť sťažovateľ odôvodňuje tým, že odvolací súd v čase rozhodovania vedel, resp. musel vedieť o tom, že údaje zapísané v obchodnom registri sú odlišné od skutočnosti, pričom žiadne dôkazy o tom nepredložil, a to napriek tomu, že dôkazné bremeno v danom prípade nesie sťažovateľ.

Z   obsahu   spisu   ako   aj   sťažnosti   vyplýva,   že   mimoriadne   valné   zhromaždenie obchodnej spoločnosti C. a. s. S. sa konalo 12. 6. 2006, pričom sťažovateľ až podaním zo dňa 10. 7. 2008 doručeným Krajskému súdu v Košiciach dňa 11. 7. 2008, upozornil Krajský súd v Košiciach, že údaje zapísané v obchodnom registri nezodpovedajú skutočnému stavu. Teda sťažovateľ potreboval viac ako dva roky na to, aby upozornil Krajský súd v Košiciach na nesúlad údajov v obchodnom registri.

O odvolaní sťažovateľa síce Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozhodol dňa 11. júla 2008 v čase, keď upozornenie sťažovateľa nemal súd k dispozícii. To, že v čase rozhodovania o odvolaní mal odvolací súd k dispozícii upozornenie sťažovateľa, sťažovateľ relevantným spôsobom nepreukázal.

K vylúčeniu sudcu JUDr. V. H., PhD. ako člena senátu, ktorý rozhodoval o odvolaní je potrebné uviesť, že JUDr. V. H., PhD. nebol vylúčený z rozhodovania v uvedenej veci, pričom listom zo dňa 22. 8. 2005, len poukázal na praktiky Ing. C.

Z   dôvodu   späťvzatia   odvolania,   Krajský   súd   v   Košiciach   ako   súd   odvolací nepreskúmal vecnú správnosť rozhodnutia Okresného súdu Michalovce, preto sa k tomu ani nevyjadrujeme...

Pokiaľ sťažovateľ napáda aj rozhodnutie dovolacieho súdu, k tomu sa môže vyjadriť len Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, ktorý vo veci konal, ako súd dovolací. Z horeuvedeného nepochybne vyplýva, že Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa postupoval správne, o čom svedčí aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v Bratislave, a preto sťažnosť považujeme za nedôvodnú.“

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 15. februára 2011 (č. k. KP 4/2011-7, doručenom ústavnému súdu 21. februára 2011) okrem iného uviedol:«Predmetom konania v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne na najvyššom súde bolo   rozhodovanie   o   dovolaní   žalobkyne   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Košiciach z 11. júla 2008, č. k. 2 Cob 51/2008-494, o určenie neplatnosti uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia žalovanej spoločnosti C., a. s. S. (v súčasnosti v likvidácii) z 12. júna 2006, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 18 Cb 314/2006. Dovolanie bolo tunajšiemu súdu doručené 28. októbra 2008 s tým, že vyššie označeným uznesením najvyšší súd dovolanie žalobkyne odmietol a súčasne rozhodol o náhrade trov dovolacieho konania tak, že túto žalovanému nepriznal. Pokiaľ ide o dôvody odmietnutia dovolania sťažovateľky, s týmito sa súd vysporiadal tak, ako na to poukázala predsedníčka senátu v odôvodnení rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že dôvodom odmietnutia dovolania bola skutočnosť, že toto smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Pridržiavajúc sa odôvodnenia uznesenia, toto považujeme za ústavne akceptovateľné, majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu najvyšší súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v   súlade   s objektívnym právom.

Na zdôraznenie dôvodov, ktoré vo veci konajúci senát viedli k odmietnutiu dovolania sťažovateľky, poukazujeme na jednej strane na jej správny názor spočívajúci v tvrdení, že zmeny v osobách štatutárnych, resp. iných orgánov obchodných spoločností majú charakter deklaratórneho zápisu. Právne skutočnosti týkajúce sa týchto zmien nastávajú bez ohľadu na to, či je alebo nie je zápis o týchto skutočnostiach v obchodnom registri vykonaný. Samotný zápis vo vzťahu k verejnosti v takýchto prípadoch len deklaruje (vyhlasuje), že určitá právna skutočnosť nastala už skôr, t. j. pred zápisom. Na strane druhej je potrebné pamätať na ustanovenie §27 ods. 3 a 6 Obchodného zákonníka, ktoré poskytujú ochranu tretím   osobám   (a   teda   aj   vo   veci   konajúcemu   Krajskému   súdu   v   Košiciach   ako   súdu odvolaciemu,   ktorý   rozhodoval   o   späťvzatí   žalobkyne,   podaného   Mgr.   V.   B.).   V   tejto súvislosti   dovolací   súd   vyčerpávajúcim   spôsobom   opísal   celú   chronológiu   jednotlivých právnych   úkonov   vykonaných   v   súvislosti   s   odvolaním   Mgr.   V.   B.   z funkcie   člena predstavenstva   spoločnosti.   Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   je   v   tomto   smere dostatočne zrozumiteľné, zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v zmysle ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti...“, najvyšší súd má za to, že ani v tomto smere k porušeniu jej základného práva nedošlo.   Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je potrebné skúmať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd.   Posudzujúc   tieto   tri   kritériá,   najvyšší   súd   vzhľadom   na   stav   zaťaženosti   vo   veci konajúceho   senátu   a   vybavovanie   vecí   v   poradí,   v   akom   súdu   došli,   považuje   dobu predmetného konania (od doručenia dovolania tunajšiemu súdu 28. októbra 2008 až do rozhodnutia vo veci uznesením zo 17. septembra 2009) za ústavne akceptovateľnú. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   má   najvyšší   súd   za   to,   že   k   porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1, ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), uznesením najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009, sp. zn. 6 Obdo 41/2008, nedošlo.

Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov oznamujem, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.»

Právna zástupkyňa sťažovateľky na opakovanú výzvu ústavného súdu z 20. apríla 2011, ktorú si prevzala 16. mája 2011, do času prerokovania sťažnosti nereagovala. Bola upozornená na to, že ak na výzvu ústavného súdu do troch dní od jej doručenia nezareaguje, ústavný   súd   to   bude   považovať   za   súhlas   s tým,   aby   upustil   od   ústneho   pojednávania. Vychádzajúc z uvedených skutočností a zo stanoviska najvyššieho súdu a krajského súdu ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   spočíva   v   oprávnení   každého   domáhať sa   ochrany   svojich   práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd, aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, skúma, či konanie ako celok bolo   spravodlivé,   a   nie   je   v   zásade   oprávnený   a   povinný   preskúmavať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležité zistený skutkový stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlúčiteľnosti   účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz   Torija   proti   Španielsku   z   9.   decembra   1994,   séria   A,   č.   288,   Garcia   Ruiz   proti Španielsku   z   21.   januára   1999).   Znamená   to,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu   a   všeobecných   súdov   pri   ochrane   ústavnosti,   ktoré   možno   vyvodiť   z   doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 41/2008 zo 17. septembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 51/2008-494 z 11. júla 2008.

Z príslušného   spisu   krajského   súdu   vyplýva, že krajský   súd   rozhodol   o zastavení odvolacieho   konania   11.   júla   2008,   pritom   z napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu nevyplýva, či si krajský súd pred svojím rozhodnutím zisťoval, či Mgr. V. B., ktorý v mene sťažovateľky 7. júla 2008 vzal odvolanie späť, bol v čase späťvzatia odvolania predsedom štatutárneho orgánu.

Zo spisu krajského súdu ďalej vyplýva, že krajskému súdu bolo doručené podanie zástupcov spoločnosti Z., a. s. S., podpísané Ing. M. B. ako predsedom predstavenstva a V. F. ako podpredsedom predstavenstva z 10. júla 2008, a to „do obchodnej kancelárie 11. júla 2008 o 14:00“ (v piatok, pozn.), čo dokumentuje aj prezenčná pečiatka s dátumom „11. 07. 2008“ a pečiatka „Podané osobne“, ktoré bolo „založené do spisu dňa 14. 7. 2008“ (v   pondelok,   pozn.).   Toto   podanie   bolo   informáciou   pre   krajský   súd   zo   strany sťažovateľky o zmene obsadenia funkcií štatutárneho orgánu sťažovateľky. Jeho súčasťou bola aj kópia stránky obchodného registra z internetu s názvom „Listiny uložené v Zbierke listín Okresného súdu Košice I“. Na konci riadkovaného záznamu „Uložené listiny“ sa v posledných dvoch riadkoch pred dátumom aktualizácie výpisu z obchodného registra (7. júla 2008)   uvádza   ako   uložená listina   notárska   zápisnica   N   285/2008,   Nz   26796/2008, NCRIs 26526/2008 o priebehu mimoriadneho valného zhromaždenia s dátumom doručenia 24.   júna   2008,   ktorej   dátum   a čas,   zachytený   na   výstupe   z internetovej   adresy http://www.orsk.sk, 11. júla 2008 o 11.12 h, môže signalizovať zmenu.

Ďalej je v spise založený prvopis uznesenia krajského súdu č. k. 2 Cob/51/2008-494 z 11.   júla   2008   (doručený   okresnému   súdu   18.   júla   2008   s vyznačením   právoplatnosti 29. júla 2008). Výpis z obchodného registra, ktorý je tiež súčasťou spisu krajského súdu, obsahuje výpis o sťažovateľke z „15. 07. 2008“ (v utorok) a s dátumom aktualizácie údajov „07. 07. 2008.“ Z príslušného súdneho spisu vyplýva, že krajský súd si až 15. júla 2008 (uznesenie   krajského   súdu   o   zastavení   odvolacieho   konania   je   z   11.   júla   2008,   pozn.) výpisom   z   obchodného   registra   z internetu   overoval,   zrejme   na   základe   podania sťažovateľky doručeného krajskému súdu 11. júla 2008, či osoba, ktorá v mene žalobcu konala a vzala odvolanie späť, je predsedom štatutárneho orgánu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia,   ktorým   vo   veci   č.   k.   2   Cob/51/2008-494 zastavil odvolacie konanie, uviedol:

„Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca podaním zo dňa 4. 2. 2008. Navrhol zmeniť rozsudok prvého stupňa, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a uplatnil si náhradu trov konania.

Podaním zo dňa 3. 7. 2008 žalobca zobral svoje odvolanie v celom rozsahu späť. Žalovaný podaním zo dňa 8. 7. 2008 navrhol odvolacie konanie zastaviť s tým, že trovy konania nežiada.

Podľa § 207 ods. 2 O. s. p., dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak niekto vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví (§ 207 ods. 3 O. s. p.).

Odvolací   súd   v predmetnej veci   vzhľadom   na prejav   žalobcu zo   dňa 3.   7.   2008 a prejav žalovaného zo dňa 8. 7. 2008 odvolacie konanie s poukazom na ust. § 207 ods. 3 O. s. p. zastavil.“

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia,   ktorým   odmietol   dovolanie sťažovateľky založené na dôvodoch   upravených v § 237 písm. c), f) a g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), s poukazom na § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP, okrem iného uviedol:

„V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Podľa § 239 O. s. p. platí, že ak bolo napadnuté rozhodnutie vydané v tejto procesnej forme, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnuté zmeňujúce uznesenie (§ 239 ods. 1 O. s. p.) alebo potvrdzujúce uznesenie (§ 239 ods. 2 O. s. p.), ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak: a) odvolací súd v ňom vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide po právnej stránke o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo ak c) ide o uznesenie o uznaní, príp. neuznaní cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné, resp. nevykonateľné na území Slovenskej republiky.

Uznesenie o zastavení odvolacieho konania, ktoré žalobca napadá dovolaním, nie je v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. uvedené. Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je však prípustné dovolanie z dôvodov vymenovaných v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Okrem   iných   prípustnosť   dovolania   zakladá   aj   postup   súdu,   ktorým   bola   účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/). Odňatím možnosti konať sa v zmysle   tohto   ustanovenia   rozumie   taký   závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa účastníkovi   znemožní   realizácia   tých   jeho   procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O postup, odnímajúci účastníkovi možnosť konať pred súdom ide tiež vtedy, ak odvolací súd zastaví odvolacie konanie podľa § 207 ods. 3 O. s. p., hoci podmienky pre tento postup neboli splnené.   Dovolateľ   v   postupe   odvolacieho   súdu   vidí   vadu,   ktorá   mala   za   následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Uvedená vada je však skutočnosťou zakladajúcou dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Prihliadnuť na ňu by bolo možné,   len   ak   by   dovolanie   bolo   prípustné.   Z   opisu   pochybenia,   ktoré   dovolateľ odvolaciemu súdu vytýka, je zrejmé, že za vadný považuje postup odvolacieho súdu v tom, že zastavil odvolacie konanie na základe späťvzatia odvolania, ktoré takýto účinok nemohlo vyvolať,   pretože   bolo   urobené   niekým,   kto   na   takýto   úkon   nebol   oprávnený.   Takéto pochybenie   by   bolo   treba   považovať   za   postup,   ktorým   sa   účastníkovi   konania   odňala možnosť   konať   pred   súdom,   ktorý   zakladá   nielen   dôvodnosť   dovolania,   ale   aj   jeho prípustnosť. Dovolací súd preto vychádzajúc z § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. preskúmal postup odvolacieho súdu i z uvedeného pohľadu.

Rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   môže   napadnúť   odvolaním   účastník   konania. Podané odvolanie, pokiaľ o ňom odvolací súd nerozhodol, môže účastník konania vziať späť. V takom prípade odvolací súd odvolacie konanie zastaví (§ 201, § 207 ods. 2, 3 O. s. p.). Za právnickú osobu v občianskom súdnom konaní koná a robí procesné úkony štatutárny orgán, alebo pracovník (člen), ktorý preukáže, že je oprávnený za ňu konať. Právnická osoba, rovnako ako osoba fyzická, sa môže dať zastúpiť zástupcom, ktorého si zvolí   (§   21,   §   24   O.   s.   p.).   Plnomocenstvo   pre   zástupcu   musí   v   takom   prípade   udeliť štatutárny orgán.

Žalobcom   v   konaní   je   akciová   spoločnosť,   ktorej   štatutárnym   orgánom   je predstavenstvo   volené   valným   zhromaždením.   Podľa   zápisu   v   obchodnom   registri za spoločnosť koná predseda, v jeho neprítomnosti podpredseda. Keď právny úkon vyžaduje písomnú formu, podpisuje ho predseda, prípadne podpredseda a ďalší člen predstavenstva. Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa podala dňa 7. februára 2008 v mene žalobcu advokátka Mgr. Z. B. (č. l. 463). Plnomocenstvo pre ňu podpísali dňa 24. januára 2007 Ing. M. B. ako predseda predstavenstva a V. F. ako podpredseda predstavenstva (č. 1. 82). Späťvzatie odvolania, ktoré bolo podané na odvolací súd osobne dňa 7. júla 2008, podpísal Mgr. V. B. ako predseda predstavenstva (č. l. 486). Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala v mene žalobcu Mgr. Z. B. (č. l. 509). Plnomocenstvo pre ňu podpísali   dňa   22. augusta   2008   Ing.   M.   B.   ako   predseda   predstavenstva   a   V.   F.   ako podpredseda   predstavenstva   (č.   1.   521),   v   rovnakom   postavení   ako   predchádzajúce plnomocenstvo.

Dovolateľ   nesprávny   postup   odvolacieho   súdu   vidí   v   tom,   že   konanie   zastavil na základe úkonu osoby, ktorá nebola oprávnená v jeho mene konať. Mgr. V. B. bol síce v čase, keď urobil predmetný procesný úkon, zapísaný v obchodnom registri ako predseda predstavenstva spoločnosti, v skutočnosti však ním už nebol, lebo uznesením mimoriadneho valného   zhromaždenia   zo   dňa   23.   júna   2008   bol   na   funkciu   predsedu   predstavenstva menovaný p. B. V uvedených súvislostiach treba prisvedčiť názoru dovolateľa, že funkcia v štatutárnom orgáne vzniká rozhodnutím orgánu právnickej osoby, do ktorého kompetencie patrí   jeho   vytváranie.   Zápis   do   obchodného   registra   má   už   len   deklaratórny,   nie konštitutívny   účinok.   Rovnako   to   platí   aj   pre   zánik   funkcie   (§   66   ods.   2   Obchodného zákonníka). Ak urobia úkon osoby, ktoré v skutočnosti štatutárnym orgánom alebo jeho členom nie sú, nepôjde o platný úkon právnickej osoby. Napriek uvedenému i v opísanom prípade môže mať zápis v obchodnom registri účinky voči zapísanej právnickej osobe, ale najmä voči tretím osobám.

Podľa   §   27   ods.   3   Obchodného   zákonníka   v   znení   účinnom   v   čase   späťvzatia odvolania sú zapísané údaje účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Podľa § 27 ods. 6, od zverejnenia zápisu štatutárneho orgánu alebo jeho členov do obchodného registra   sa   zapísaná   osoba   nemôže   voči   tretím   osobám   domáhať   porušenia   právnych predpisov,   spoločenskej   zmluvy,   alebo   stanov   pri   voľbe   alebo   vymenovaní   štatutárnych orgánov alebo ich členov, okrem prípadu, že sa preukáže, že tretia osoba o ich porušení vedela. Uvedené ustanovenia poskytujú ochranu tretím osobám, ktoré konajú v dobrej viere, že   údaje   týkajúce   sa   štatutárnych   orgánov,   ktoré   sú   zapísané   v   obchodnom   registri a zverejnené, sú správne a zodpovedajú skutočnosti.

Dovolací súd si zapožičal z registrového súdu - Okresný súd Košice I spis týkajúci sa zápisu zmien spoločnosti Z., a. s., S., zapísaného v oddieli Sa, Z uvedeného spisu vyplýva, že dňa 19. júna 2008 bol podaný návrh na zápis zmeny zapísaných údajov, ktorý sa týkal výmazu predsedu predstavenstva Ing. M. B. a zároveň zápisu predsedu predstavenstva Mgr. V. B. Táto zmena bola vykonaná dňa 24. júna 2008 a zapísaná ku dňu 8. júla 2008. Ďalším návrhom zo dňa 25. júna 2008 sa navrhol zápis zmeny v osobe predsedu predstavenstva, a to zápis Ing. M. B. Registrový súd túto zmenu odmietol vykonať, nakoľko návrh   nespĺňal   podmienky   na   vykonanie   zápisu.   Dňa   3.   júla   sa   podali   námietky   proti oznámeniu o odmietnutí vykonať zápis. Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 23. júla 2008, sp. zn. 33 Nsre/50/2008 námietky navrhovateľa zamietol. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením zo dňa 29. septembra 2008, č. k. 1 Cob/97/2008-714 zmenil napadnuté uznesenie tak, že povolil v obchodnom registri v oddieli Sa vl. č. 798/V okrem iného zápis v časti štatutárny orgán - predstavenstvo: Ing. M. B. a výmaz predsedu predstavenstva Mgr. V. B. k 23. júnu 2008. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 4. novembra 2008. Z potvrdenia o vykonaní zápisu registrového súdu (č. k. 742) vyplýva, že predmetná zmena bola vykonaná dňa 9. apríla 2009.

Uvedené zloženie členov predstavenstva bolo takto zapísané v obchodnom registri až 9.   apríla   2009,   kedy   súd   vydal   aj   potvrdenie   o   vymazaní   zapísaného   predsedu predstavenstva a ukončení funkcie k 23. júnu 2008 a zapísaní nových členov, okrem iných aj Ing.   M.   B.,   so   vznikom   funkcie   23.   júna   2008.   Túto   zmenu   však   nevykonal   na základe uznesenia valného zhromaždenia zo dňa 23. júna 2008, ako sa uvádza v dovolaní. Zmeny zapísal až na základe rozhodnutia o odvolaní, ktorým zmenil uznesenie o námietkach tak, že námietkam vyhovel a rozhodol o zápise.

Znamená to, že v čase podania odvolania bol Mgr. V. B., ktorý v mene žalobcu vzal odvolanie späť, zapísaný v obchodnom registri ako člen štatutárneho orgánu – predsedu predstavenstva. Vzhľadom na charakter sporu si odvolací súd zrejme zadovážením výpisu z obchodného registra overoval, či osoba, ktorá v mene žalobcu konala a vzala odvolanie späť, je skutočne členom štatutárneho orgánu. V spise je na č. 1. 488 výpis z obchodného registra zo dňa 15. júla 2008, podľa ktorého uvedený stav stále platil. K inému záveru, a to ani z obsahu registrového spisu, v čase rozhodovania o späťvzatí odvolací súd nemohol dospieť. Za uvedenej situácie sa žalobca, vzhľadom na ustanovenie § 27 ods. 6 Obchodného zákonníka, nemohol dovolávať toho,   že procesný úkon,   ktorý urobila osoba zapísaná v obchodnom registri ako člen štatutárneho orgánu, nie je platný a účinný. Odvolací súd preto nemal dôvod pochybovať o tom, že odvolanie vzala späť osoba, ktorá právom konala za žalobcu.

Odvolací súd odvolacie konanie správne zastavil a v konaní nedošlo k vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolací súd nezistil žiadne iné skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa ďalších ustanovení § 237 O. s. p. Dovolanie preto podľa § 218 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné odmietol.“

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací,   ktorý   o dovolaní   sťažovateľky   rozhodoval 17. septembra 2009, rekapituluje vo svojom rozhodnutí skutočnosti rozhodujúce z hľadiska posúdenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   pričom   závery   najvyššieho   súdu vychádzajú z hodnotenia skutkového stavu v čase rozhodovania krajského súdu.

Ústavný súd zisťoval, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky podané proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, nemá znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti a či je ústavne akceptovateľné. Posudzoval, ako najvyšší súd ako súd dovolací preskúmal uznesenie krajského súdu z hľadiska existencie dovolacích dôvodov   uvedených   v §   237   písm.   f)   OSP   [pričom   akceptoval   názor   najvyššieho   súdu o absencii   dovolacích   dôvodov   podľa   §   237   písm.   c)   a g)   OSP,   aj   keď   bez   bližšieho odôvodnenia,   pretože   išlo   o procesné   rozhodnutie   krajského   súdu   o zastavení   konania na základe späťvzatia odvolania samotným žalobcom, t. j. sťažovateľkou].

Z hľadiska ochrany základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo najzávažnejšou otázkou, či najvyšší súd   po   vecnej   a právnej   stránke   správne   posúdil   otázku   prípustnosti   dovolania   voči napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

Je   nespochybniteľné,   že   najvyššiemu   súdu   bolo   v čase   rozhodovania   o dovolaní sťažovateľky   (17.   septembra   2009)   známe,   že   v čase   rozhodovania   krajského   súdu o späťvzatí   odvolania   a o zastavení   konania   (11.   júla   2008)   už   došlo   k zmene   v osobe predsedu   štatutárneho   orgánu   sťažovateľky.   Najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho rozhodnutia vyrovnáva s otázkou, či táto zmena napriek tomu, že ešte nebola zaznamenaná v obchodnom registri, mala byť zohľadnená krajským súdom pri rozhodovaní o späťvzatí odvolania sťažovateľky. Na tomto základe najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania.

Najvyšší   súd   poukázal   vo   svojom   odôvodnení   na   to,   že   aj   keď   zmena   v osobe predsedu   štatutárneho   orgánu   nie   je   ešte   zapísaná   v obchodnom   registri,   možno   na   ňu prihliadať   podľa   príslušných   právnych   predpisov   (§   27   ods.   3   Obchodného   zákonníka) vo vzťahu   k tretím   osobám,   ale   len   vtedy,   keď   sa   preukáže,   že   tretia   osoba   o tejto skutočnosti vedela. V danom prípade „treťou osobou“ bol krajský súd, ktorý rozhodoval o späťvzatí   odvolania   sťažovateľky.   Je   pravda,   že   v čase   rozhodovania   o späťvzatí odvolania sťažovateľky krajský súd zmenu v osobe predsedu štatutárneho orgánu nezisťoval a   výpis   z obchodného   registra   získaný   15.   júla   2008,   t.   j.   už   po   vydaní   napadnutého uznesenia   krajského   súdu,   nevykazuje   zmeny   v zložení   štatutárneho   orgánu   avizované v podaní sťažovateľky z 10. júla 2008 (doručenom krajskému súdu 11. júla 2008, pozn.), ktoré by boli nespochybniteľnou relevantnou informáciou pre tretie osoby, že došlo k zmene zloženia štatutárneho orgánu. Na skutočnosti, že krajský súd nemal v danom čase relevantnú informáciu o zmene zloženia štatutárneho orgánu, založil najvyšší súd svoj formálno-právny záver o neprípustnosti dovolania, pretože v čase rozhodovania krajského súdu absentovali vo   vzťahu   k tretím   osobám   iné   relevantné   informácie   o zmene   štatutárnych   orgánov sťažovateľky, ako boli v tom čase uvedené v obchodnom registri.

Nespochybňujúc a rešpektujúc preferenciu materiálneho chápania ochrany ústavnosti najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu musel pri svojom rozhodovaní vychádzať a aj vychádzal z aktuálneho skutkového a právneho stavu v čase rozhodovania krajského súdu vrátane preferovania dostupnosti právne relevantných informácií, ktorých jediným zdrojom v čase   rozhodovania   krajského   súdu   bol   obchodný   register.   Najvyšší   súd   pre   účely objektívneho   posúdenia   skutočnosti,   či   späťvzatie   odvolania   uskutočnil   oprávnený štatutárny   orgán,   si   zadovážil   spis   Okresného   súdu   Košice   I,   z ktorého   vyplynulo,   že Okresný súd Košice I ako registrový súd až uznesením sp. zn. 33 Nsre/50/2008 z 23. júla 2008   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   zápisu   do   obchodného   registra   zamietol. Sťažovateľka   proti   tomuto   uzneseniu   podala   odvolanie   krajskému   súdu,   ktorý   o týchto námietkach rozhodol uznesením č. k. 1 Cob 97/2008-714 z 29. septembra 2008, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4. novembra 2008 a zmena v obchodnom registri bola vykonaná až 9. apríla 2009.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd síce rozhodoval o dovolaní 17. septembra 2009, avšak tieto informácie nemohol zohľadniť ako informácie, ktoré by boli rozhodujúce a relevantné   pre   posúdenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   v čase   jeho rozhodovania, pretože krajský súd rozhodoval o späťvzatí návrhu 11. júla 2008. Formálno-právny   záver   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania   podľa   názoru   ústavného   súdu vychádza z akceptovania relevantných informácií, ktoré mal krajský súd k dispozícii v čase svojho rozhodovania, a zodpovedá štádiu procesného preskúmavania zákonných podmienok prípustnosti   dovolania.   Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   preto   podľa   názoru ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľné   a udržateľné   a nevykazuje   znaky   svojvôle a arbitrárnosti.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   nevyhovel   časti   sťažnosti,   v   ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky garantovaných v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy namietaným uznesením najvyššieho súdu   v spojení   s namietaným   uznesením   krajského   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   až   po meritórnom prerokovaní dovolania by bolo možné posúdiť, či k namietanému porušeniu označených   základných   práv   sťažovateľky   napadnutým   postupom   a rozhodnutím najvyššieho   súdu   došlo,   a preto   ani   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd nevyhovel, pretože rozhodnutie o odmietnutí dovolania je procesným rozhodnutím.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obdo   41/2008   zo   17.   septembra   2009   v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 51/2008-494 z 11. júla 2008 porušené neboli.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011