znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 433/09-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   16.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., Ukrajinská republika, t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 Listiny základných práv a slobôd   a namietaného   porušenia   čl.   49   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   bližšie neoznačeného   okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   postupom   Okresného   súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 37/2009 a jeho uznesením zo 17. júla 2009 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 32/2009 a jeho uznesením z 24. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 1. októbra 2009   doručené   podanie   V.   K.,   Ukrajinská   republika,   t.   č.   vo   výkone   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   D.,   K.,   označené   ako „Sťažnosť“. Z obsahu   označeného   podania   možno   vyvodiť,   že   ide   o sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5 ústavy a čl. 5 Listiny základných práv a slobôd [ďalej len „listina“(z ďalšieho textu sťažnosti možno vyvodiť, že v skutočnosti mal sťažovateľ na mysli čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pozn.)] a porušenie čl. 49 ústavy postupom bližšie neoznačeného okresného riaditeľstva Policajného zboru (ďalej len „okresné riaditeľstvo“), postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 37/2009 a jeho uznesením zo 17. júla 2009 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 32/2009, ako aj jeho uznesením z 24. júla 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   15.   júla   2009   zaistený   a   16.   júla   2009 o 2.10 h   zadržaný,   pričom   mu   toho   istého   dňa   bolo   vznesené   aj   obvinenie   za   prečin porušovania predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 279 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Následne bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 37/2009 zo 17. júla 2009 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku so začiatkom plynutia lehoty väzby od 15. júla 2009 o 20.40 h.

K väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková väzba, pozn.) okresný súd v odôvodnení označeného uznesenia okrem iného uviedol, že „... obvinený je štátny príslušník Ukrajiny, ktorý nemá na území Slovenskej republiky trvalý ani prechodný pobyt a preto je tu dôvodná obava, že by mohol ujsť na Ukrajinu a vyhýbať sa tak trestnému stíhaniu v Slovenskej republike“. K väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   okresný   súd   uviedol,   že „V   zmysle   úradného   záznamu z vyťaženia obvineného zo dňa 16. 7. 2009 tento uviedol, že prepravu kamióna vykonal na návrh svojho známeho za 80,- €, pričom obvinený vo svojom výsluchu uviedol, že sa živý práve touto činnosťou – šoférovaním kamiónov podľa toho, kto ho najme. Na základe toho súd mal obavu, že by obvinený v prípade prepustenia z väzby mohol naďalej pokračovať vo vykonávaní   tejto   činnosti,   ktorou   by   mohol   páchať   trestnú   činnosť.“. Z odôvodnenia označeného uznesenia   zároveň vyplýva,   že okresný   súd   pri   svojom   rozhodovaní o vzatí sťažovateľa   do   väzby   prihliadol   na   obsah   vyšetrovacieho   spisu,   a   to   najmä   na   úradný záznam z vyťaženia obvineného, zápisnicu o výpovedi svedka V. K., zápisnicu o ohliadke miesta činu a ďalšie listinné dôkazy.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť a zároveň ponúkol písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku na nahradenie väzby. Sťažnosť odôvodnil tým, že si ho najali ako šoféra, aby odviezol auto do Košíc a späť, pričom   nemal   žiadnu   vedomosť   o   tom,   že   auto   je   naplnené   nelegálnymi   cigaretami. Poukázal na to, že tvrdenie okresného súdu, že práca šoféra je spôsobom, ako si niekto môže   nelegálne   zadovažovať   príjmy   na   svoje   živobytie,   nemá   právnu   oporu.   Taktiež uviedol, že dôvodnosť tzv. útekovej väzby nie je možné založiť len na zistení, že je niekto občanom Ukrajiny. Sťažovateľ taktiež namietal nezákonnosť použitia úradného záznamu o vyťažení sťažovateľa zo 16. júla 2009 pri odôvodnení napadnutého uznesenia.

Krajský súd uznesením č. k. 8 Tpo 32/2009-19 z 24. júla 2009 sťažnosť sťažovateľa zamietol a zároveň neprijal jeho písomný sľub na nahradenie väzby sľubom.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje najmä tým, že «dôvodiť dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) tým,   že je niekto občan Ukrajiny nemá právny podklad,   a rovnako dôvodiť dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. tým, že niekto pracuje a preto bude pokračovať v trestnej činnosti pokladá za niečo absurdné.

Ak bol obvinený vypočutý ku skutku predtým, než bolo začaté trestné stíhanie pre tento skutok, (vyťaženie obvineného v prípade sťažovateľa), po začatí trestného stíhania a po vznesení obvinenia pôvodnú výpoveď vzhľadom na okolnosti, za ktorých bola urobená, nemožno pred súdom použiť. Ide o dôkaz absolútne neúčinný. (R 42/1990).

... Skutočnosť, podľa ktorej dôvodil Okresný súd dôvody väzby, keď vychádzal ako sa v uznesení vyjadril „najmä z úradného záznamu z vyťaženia obvineného“ pred vznesením obvinenia na jeho osobu je v rozpore s ustanoveniami trestného poriadku. Je v rozpore so zákonom, keď sudca okresného súdu odôvodňuje väzbu dôkazom, ktorý je nepoužiteľný zároveň v celom tomto trestnom konaní. Prekvapujúca je tá skutočnosť, že Krajský súd sa touto záležitosťou nevysporiadal a nechal túto skutočnosť bez povšimnutia.

... Voči väzbe sa sťažovateľ odvolal a vo svojom odvolaní upozornil Krajský súd v Košiciach,   že   väzba   je   dôvodená   pre   trestné   konanie   neprípustným   a   nepoužiteľným dôkazom.   Krajský   súd   sa   s   otázkou   nezákonnosti   nevysporiadal,   zároveň   tým   vyčerpal všetky zákonné prostriedky a obracia sa na ústavný súd.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo V. K. Okresným súdom v Michalovciach vedenom pod Sp. zn. 0 Tp 37/2009 a Krajským súdom v Košiciach vedenom pod Sp. zn. 8 Tpo/32/2009 porušené bolo.

2. Zakazuje Okresnému súdu v Michalovciach a Krajskému súdu v Košiciach, aby porušoval práva sťažovateľa.

3.   5.   Priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2.000,-   euro   ako primeranú   náhradu,   ktoré   je   povinný   porušiteľ   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia sťažovateľovi

4. 6. Porušiteľ je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke sťažovateľa JUDr. K. D. odmenu za úkony právnej služby podľa § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.) na jej účet vedený v I. v K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5 ústavy a čl. 5 listiny a porušenie čl. 49 ústavy postupom bližšie neoznačeného okresného riaditeľstva, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 37/2009 a jeho uznesením zo 17. júla 2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 32/2009 a jeho uznesením z 24. júla 2009.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5 ústavy a čl. 5 listiny a k namietanému porušeniu čl. 49 ústavy postupom bližšie neoznačeného okresného riaditeľstva

V   záhlaví   sťažnosti   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou označil za porušovateľa svojich základných práv a slobôd aj bližšie neoznačené okresné riaditeľstvo.   V ďalšom   texte   sťažnosti   však   sťažovateľ   už   žiadne   okresné   riaditeľstvo nespomína. Rovnako sa sťažovateľ ani v petite sťažnosti nedomáha vyslovenia porušenia jeho základných práv a slobôd postupom či rozhodnutím okresného riaditeľstva, pričom neuplatňuje ani žiadny iný nárok voči akémukoľvek okresnému riaditeľstvu. Z uvedeného vyplýva,   že   sťažnosť   nie   je   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv sťažovateľa postupom okresného riaditeľstva žiadnym spôsobom odôvodnená.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde musí každý návrh na začatie konania pred ústavným súdom, a teda aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, okrem iného obsahovať odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   (pozri   napr.   IV.   ÚS   359/08)   má nedostatok   odôvodnenia   významné   procesné   dôsledky.   Je   totiž   základnou   povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania   skutkových   okolností musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty   a právne   posúdenie preloženého sporu. Ak sťažnosť neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, tak nespĺňa ani podstatnú náležitosť predpísanú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Rovnaký   záver   o nesplnení   zákonom   predpísaných   náležitostí   možno   vyvodiť   aj z toho, ak sťažovateľ presne neoznačí orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje [§ 50 ods. 1 písm. c) zákona o ústavnom súde].

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv postupom okresného riaditeľstva,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

V súvislosti   so   zisteným nedostatkom   zákonom   predpísaných   náležitostí   v časti týkajúcej sa postupu okresného riaditeľstva, ako aj jeho presného označenia ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ je zastúpený advokátkou. Podľa § 18 ods. 2 zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a o zmene   a doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov je advokát povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5 ústavy a čl.   5   listiny   a k namietanému   porušeniu   čl.   49   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 37/2009 a jeho uznesením zo 17. júla 2009

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich   základných   práv   postupom   a   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   37/2009 zo 17. júla 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity. Z čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je   ústavným   príkazom   pre   každú   osobu.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému   súdu,   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

V danom   prípade   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať   proti   označenému   postupu a uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o sťažnosti   sťažovateľa vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní   odmietol   sťažnosť   v časti   týkajúcej   sa   porušenia   jeho   základných   práv namietaným postupom a uznesením okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5 ústavy a čl.   5   listiny   a k namietanému   porušeniu   čl.   49   ústavy   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 32/2009 a jeho uznesením z 24. júla 2009

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   kľúčová   námietka   sťažovateľa   proti   postupu a označenému uzneseniu krajského súdu spočíva v tom, že tento neodstránil pochybenie okresného súdu, ktorý pri odôvodnení uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby vychádzal „najmä z úradného záznamu z vyťaženia obvineného“ zo 16. júla 2009 spísaného ešte pred vznesením obvinenia. Na takýto dôkaz nebolo podľa názoru sťažovateľa možné prihliadať, keďže „taký dôkaz je absolútne neúčinný“ a „neprípustný v konaní pred súdom“, pričom krajský   súd   sa   s   touto   skutočnosťou   v   sťažnosťou   napadnutom   uznesení   vôbec nevysporiadal.   Ďalšie   námietky   sťažovateľa   sa   týkajú „absurdnosti“ odôvodnenia väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku založeného na tom, „že je niekto občan Ukrajiny“ a že „niekto pracuje a preto bude pokračovať v trestnej činnosti“.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 8 Tpo 32/2009-19 z 24. júla 2009 sa okrem iného uvádza, že „Na podklade vykonaných dôkazov, na ktoré poukazuje aj sudca pre prípravné konanie vo svojom rozhodnutí dospel okresný súd k správnemu záveru, že v tomto štádiu trestného konania je možné vyvodiť záver o dôvodnom podozrení V. K. zo spáchania trestnej činnosti, za ktorú mu bolo vznesené obvinenie.

... Za skutočnosti opodstatňujúce dôvodnosť obavy, že v prípade pobytu na slobode by sa obvinený mohol skrývať alebo ujsť, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu ako aj to, že by obvinený pokračoval v páchaní trestnej činnosti a zakladajúce dôvod väzby podľa   citovaných   ustanovení   zákona,   sudca   pre   prípravné   konanie   správne   považoval zistenie, že obvinený je cudzím štátnym príslušníkom a je tu dôvodná obava, že by mohol ujsť na Ukrajinu a s poukazom na spôsob obživy obvineného a charakter trestnej činnosti, pre   ktorú   mu   bolo   vznesené   obvinenie,   že   by   mohol   naďalej   pokračovať   v   šoférovaní kamiónov s nelegálnym tovarom podľa toho, kto si ho najme.“.

Vzhľadom na námietky sťažovateľa, ako aj obsah priloženej dokumentácie si ústavný súd vyžiadal od krajského súdu vyjadrenie k sťažnosti. K sťažnosti sa vyjadril predseda krajského súdu v prípise sp. zn. 1 SprV/953/09 z 30. októbra 2009, v ktorom okrem iného uviedol, že z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu je zrejmé, že dôvodné podozrenie zo spáchania prečinu porušovania predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 279 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona sťažovateľom je založené nielen na „zázname z vyťažovania sťažovateľa“, ale opiera sa „najmä o zápisnicu o   obhliadke   miesta   činu   a   ďalšie   listinné   dôkazy“.   V ďalšej   časti   vyjadrenia   predseda krajského   súdu   vyjadruje   súhlas   s   názorom   sťažovateľa,   že „je   chybou,   keď   súd v rozhodnutí   v   súvislosti   s   odôvodnením   vznesenia   obvinenia   poukazuje   aj   na   úradný záznam   spísaný   z   výsluchu   sťažovateľa,   ktorý   nie   je   dôkazom“. Vo   vzťahu   k dôvodom útekovej väzby predseda krajského súdu súd pripustil, že „do úvahy treba vziať viaceré významné faktory, akými sú napr. charakter stíhanej osoby, jej morálka, doterajší spôsob života, osobné, sociálne a majetkové pomery, rodinné vzťahy, zamestnanie a všetky druhy väzieb   s krajinou,   v ktorej   je   osoba   stíhaná   a pod“,   ale   zároveň   poukázal   na   to,   že «V začiatočnom   štádiu   trestného   stíhania   cudzinca   súd   usudzoval   na   nebezpečie   úteku trestne stíhanej osoby a tým aj na dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. najmä zo závažnosti trestného činu zo spáchania, ktorého je sťažovateľ dôvodne podozrivý v spojení s jeho možnosťou opustiť práve z uvedeného dôvodu územie Slovenskej republiky a vrátiť sa do miesta trvalého pobytu v cudzine a tak sa vyhýbať trestnému stíhaniu. Uvedený   postup   korešponduje   aj   s rozhodnutiami   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva, z ktorých vyplýva, že na pozbavenie osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, stačí na začiatku dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ale krátko na to   musia   existovať   aj   ďalšie   „vážne   a dostatočné   dôvody“   alebo   iný   dôvod   daný vnútroštátnym právom. Uvedené rozhodnutie krajského súdu túto požiadavku spĺňa.».

Vyjadrenie   predsedu   krajského   súdu   k   sťažnosti   zaslal   ústavný   súd   právnej zástupkyni   sťažovateľa   na   vedomie   a prípadné   zaujatie   stanoviska.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu krajského súdu v určenej lehote a ani do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nevyužila.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia krajského súdu zistil, že krajský súd sa v ňom skutočne nezaoberal námietkou sťažovateľa, podľa   ktorej   okresný   súd   pri   odôvodnení   uznesenia   o jeho   vzatí   do   väzby   vychádzal z úradného záznamu o vyťažení sťažovateľa zo 16. júla 2009, čo sťažovateľ považuje za neprípustné.

Za   týchto   okolností   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   toto   „opomenutie“ krajského   súdu   zakladá   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   práv   označených   sťažovateľom napadnutým uznesením krajského súdu, a to aj s ohľadom na jeho konštantnú judikatúru, podľa ktorej vzhľadom na vplyv pozbavenia osobnej slobody na základné práva jednotlivca musí konanie, ktorého predmetom   je preskúmanie zákonnosti väzby [konanie v zmysle čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy,   ale   aj   podľa   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)],   spĺňať niektoré   fundamentálne požiadavky spravodlivého konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jednou z nich je aj právo na náležité   odôvodnenie   rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania   na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Ústavný súd predovšetkým vzal do úvahy, že vo veci sťažovateľa išlo o prvotné rozhodnutie týkajúce sa zákonnosti jeho väzby, pri ktorom   na rozdiel   od nasledujúcich rozhodnutí týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby má na rozhodnutie súdu zásadný vplyv charakter   a závažnosť   trestnej   činnosti,   z ktorej   je   sťažovateľ   obvinený   (m.   m. IV. ÚS 375/08),   ako   aj   dostatočné   preukázanie   skutočností,   ktoré   zakladajú   dôvodné podozrenie, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, z ktorého je obvinená a kvôli ktorému je (bola) vzatá do väzby. Z odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že vo veci konajúce a rozhodujúce súdy založili závery svojich rozhodnutí aj o iné dôkazy ako len o úradný záznam o vyťažení sťažovateľa, a to konkrétne o zápisnicu o výpovedi svedka V. K., zápisnicu o ohliadke miesta činu a ďalšie listinné dôkazy, t. j. rozhodli aj na základe takých skutočností, ktoré dostatočne odôvodňujú ich rozhodnutia   smerujúce   k obmedzeniu   osobnej   slobody   sťažovateľa   prostredníctvom inštitútu väzby.

Za týchto okolností ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti označenému uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby zamietol a zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa na nahradenie väzby   sľubom,   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   ani   za   arbitrárne,   a to   aj napriek   tomu,   že   krajský   súd   v   ňom   nereagoval   na   jednu   zo   sťažnostných   námietok sťažovateľa.

Vo   vzťahu   k ďalšej   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   odôvodnenia   väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku založeného najmä na tom, „že obvinený je cudzím štátnym príslušníkom a je tu dôvodná obava,   že by mohol ujsť na Ukrajinu a s poukazom na spôsob obživy obvineného a charakter trestnej činnosti, pre ktorú mu bolo vznesené obvinenie, že by mohol naďalej pokračovať v šoférovaní kamiónov s nelegálnym tovarom podľa toho, kto si ho najme“, ústavný súd konštatoval, že citovaná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nie je síce vhodne formulovaná, ale   v kontexte   celého   rozhodnutia   naznačuje   dôvodnosť   obavy   o tom,   že   by   sťažovateľ mohol ujsť, a vyhnúť sa tak trestnému stíhaniu a hroziacemu trestu v prípade, ak by na neho nebola   uvalená   väzba.   Preto   ani   táto   námietka   sťažovateľa   nezakladá   takú   príčinnú súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a základnými   právami,   ktorých porušenia sa sťažovateľ domáha, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd na jej základe vysloviť porušenie základných práv označených sťažovateľom.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

V okolnostiach veci sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na právny   názor   vyplývajúci   z jeho   doterajšej   judikatúry,   podľa   ktorého   podstatou rozhodovania o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   posúdenie   ústavnej akceptovateľnosti   namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   prípadne   iného   orgánu verejnej moci, pričom nie je jeho úlohou posudzovať jeho právnu perfektnosť z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov ho „vylepšovať“ (m. m. IV. ÚS 325/08).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel k záveru,   že   aj   keď   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   má   viacero nedostatkov, ich intenzita nedosahuje ústavnoprávny rozmer, a preto je toto rozhodnutie ako celok z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti   aj   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.   Ústavný   súd   preto   rozhodol   o sťažnosti   sťažovateľa   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009