znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 432/2012-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   februára   2013 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti I. S., B., JUDr. J. S., T., Ľ. V., B., a V. S., P., zastúpených advokátom   JUDr.   J.   G.,   T.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   I.   S.,   JUDr.   J.   S.,   Ľ.   V.   a V.   S.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 p o r u š e n é   b o l o.

2. I. S., JUDr. J. S., Ľ. V. a V. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 6 000 € (slovom šesťtisíc eur), ktoré im   j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý uhradiť I. S., JUDr. J. S., Ľ. V. a V. S. trovy konania v   sume   683,62   €   (šesťstoosemdesiattri   eur   a šesťdesiatdva   centov)   na   účet   ich právneho zástupcu JUDr. J. G., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená sťažnosť I. S., B., JUDr. J. S., T., Ľ. V., B., a V. S., P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 o vydanie nehnuteľnosti.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:„Žalobu na vydanie nehnuteľnosti a spísanie dohody o vydaní nehnuteľnosti podali právni predchodcovia sťažovateľov na Okresnom súde Žilina dňa 23. 3. 1992.

Okresný   súd   vo   veci   nekoná   v   dlhších   časových   intervaloch   vôbec   (dosiahli v jednotlivých   prípadoch   dĺžku   okolo   3   rokov)   a   keď   koná,   tak   koná   neefektívne, s nedostatkami, ktoré vedú k vracaniu veci odvolacím súdom opäť prvostupňovému. Takýmto spôsobom sa vytvoril stav, že o žalobe sa koná tak dlho, že niektorí pôvodní účastníci   konania   zomreli   (koná   sa   viac   ako   20   rokov),   pričom   aj   sťažovatelia   sa   do konania   dostali   na   základe   univerzálnej   sukcesie   po   právnom   predchodcovi,   od   práv ktorého odvodzujú aj toto svoje právo na konanie vo veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že v predmetnej veci bola už podaná ústavná sťažnosť   niektorými   odporcami,   o   ktorej   rozhodol   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky Nálezom č. k. III. ÚS 319/2011 dňa 4. 10. 2011, pričom Okresnému súdu Žilina prikázal konať bez zbytočných prieťahov.

Keďže Okresný súd Žilina   nekoná ani po rozhodnutí   Ústavného súdu Slovenskej republiky, rozhodli sa aj sťažovatelia podať ústavnú sťažnosť, aby sa domohli svojho práva, pretože situáciu vnímajú ako neúnosnú a traumatizujúcu....

Sťažovatelia   si   myslia,   že   intenzita   porušenia   namietaného   práva   spôsobená   tak dlhodobými prieťahmi v činnosti súdu, sa rovná odmietaniu spravodlivosti.“

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:„Konaním Okresného súdu Žilina vo veci vedenej pod č. k. 13 C/486/1992, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov.

Každému   zo   sťažovateľov   sa   priznáva   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 Eur.

Okresný súd Žilina sa zaväzuje zaplatiť každému zo sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia sumu 6000 Eur.“

Ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   432/2012-12 zo 16. augusta 2012 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   18.   septembra   2012 povereného   predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadril   k   otázke   vhodnosti   ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Poverený predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprS/578/2012 z 8. októbra 2012 doručenom ústavnému súdu 16. októbra 2012 okrem iného uviedol, že sa stotožňuje s pripojeným stanoviskom zákonnej sudkyne, ktoré znie:

„Zdôrazňujem,   že   v   celom   rozsahu   je   nepravdivé   tvrdenie   sťažovateľov,   že   súd vo veci nekoná ani po náleze ÚS z nasledovných dôvodov:

V prejednávanej veci Nález ÚS SR č. k. III ÚS 319/2011 bol vydaný dňa 04. 10. 2011. Vo veci bolo dňa 14. 11. 2011 vydané uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania. Ustanovený   znalec   Ing.   Igor   B.   podaním   zo   dňa   08.   12.   2011   oznámil   súdu,   že navrhovateľky   v   rade   1)   a   2)   osobne   pozná,   s   navrhovateľkou   v   rade   1)   osobne spolupracoval,   navrhovateľka   v   rade   2)   je   bývalá   manželka   jeho   bývalého   kolegu a osobného priateľa, s ktorým sedel v práci v jednej kancelárii, právny zástupca oboch navrhovateliek   je   syn   navrhovateľky   v   rade   2)   a   takisto   jeho   osobný   priateľ.   Z   týchto dôvodov   požiadal   znalec   súd   o   posúdenie   svojej   zaujatosti   a   o   prípadné   vylúčenie   z konania.

Z uvedeného dôvodu uznesením zo dňa 31. januára 2012 bolo rozhodnuté o vylúčení znalca pre jeho predpojatosť.

Bezodkladne   po   tom,   ako   predmetné   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť,   bol ustanovený nový znalec uznesením zo dňa 27. 03. 2012, po nadobudnutí PPL uznesenia bol znalec vyzvaný na prevzatie spisu, spis si znalec prevzal a vypracúva znalecký posudok, t. j. spis sa nachádza u znalca....

Okresný súd Žilina súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Čo sa týka predloženia spisu sp. zn. 13 C 486/1992 oznamujem Vám, že momentálne ho   tunajší   súd   nemá   k dispozícii,   nakoľko   vo   veci   je   nariadené   znalecké   dokazovanie a znalec si prevzal spisový materiál. Po vypracovaní znaleckého posudku a návrate spisu na tunajší súd, tento Vám obratom zašleme.“

Právny   zástupca   sťažovateľov vo   svojom   vyjadrení k   stanovisku   okresného   súdu z 25. októbra 2012 (doručenom ústavnému súdu 29. októbra 2012) okrem iného uviedol:„... Už v ústavnej sťažnosti sme uviedli, že najčastejšou argumentáciou súdov býva v podobných prípadoch zdôrazňovanie vysokého množstva prejednávaných vecí na súde a zaťaženosť jednotlivých sudcov.

Takto sa bráni aj Okresný súd Žilina v predmetnej veci, najmä po vyjadrení zo dňa 27. 7. 2011, jeho argumentácia však nemôže obstáť.

Ústavný súd... už vo svojich viacerých rozhodnutiach konštatoval, že takýto stav, hoci zodpovedá mnohokrát realite, nemôže byť prekážkou v naplnení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia chápu aj to, že ide o zložitejšiu vec, ale to neznamená, že zložitú vec budú súdy riešiť 20 rokov, pričom súdy sú na to, aby aj zložité veci vyriešili v takom čase, ktorý možno považovať za primeraný.

Je logické, že za 20 rokov sa udeje veľa vecí aj v živote navrhovateľov a je smutné, že sa   rozhodnutia   súdu   práve   z   dôvodu   prieťahov   v   jeho   konaní   právni   predchodcovia účastníkov nedožili.

Čo sa týka vyjadrenia súdu zo dňa 1. 10. 2012, chcem sa vyjadriť predovšetkým k zvýraznenej časti, že tvrdenie, že súd nekoná ani po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, je nepravdivé.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich viacerých rozhodnutiach konštatoval aj to, že súd zodpovedá aj za činnosť znalcov, resp. ich nečinnosť, čo sa týka skutočnosti, že súd   od   rozhodovania   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   ani   do   1   roka   nedokázal zabezpečiť znalecký posudok do veci....

Náhradu trov konania vo výške 683,92 € si sťažovatelia uplatňujú v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. za 3 úkony právnej služby pre jedného sťažovateľa, pre štyroch ide o 12 úkonov právnej služby...“

Sťažovatelia   ďalej   vyjadrili   súhlas   s   tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Ústavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   účastníka   konania neodstraňuje. K nastoleniu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Podľa § 119 ods. 1 OSP sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

V   danej   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že v   prípade   niektorých   sťažovateľov došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania   na   strane   odporcu,   a   to   na   základe   univerzálnej   sukcesie   (z   titulu   dedenia). V súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelej pôvodnej žalobkyni poukazuje ústavný súd   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru,   podľa   ktorej   „navrhovatelia   môžu   uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníkov“ (napr. IV. ÚS 403/04, I. ÚS 222/05, II. ÚS 205/06).

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe o vydanie nehnuteľnosti.   Pokiaľ ide   o zložitosť veci,   ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade   ide   o   konanie   právne   zložité   najmä   z   dôvodu   nutnosti   preukázania   právnych vzťahov   vzniknutých   v   päťdesiatych   a   šesťdesiatych   rokoch   minulého   storočia,   ale   aj skutkovo   zložité,   pretože   si   vyžaduje   aj   znalecké   dokazovanie   (obdobne   pozri III. ÚS 152/04,   IV.   ÚS   531/2012).   Časová   náročnosť   napadnutého   konania   tiež   súvisí s väčším počtom účastníkov konania, pričom v priebehu konania viacerí účastníci konania zomreli a do konania na základe univerzálnej sukcesie vstúpili ich právni nástupcovia. Tieto skutočnosti   však   nemôžu   ospravedlniť   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania   (takmer dvadsaťjeden rokov, pozn.).

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní   o   tom,   či   v   konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľov, ktorí sú v tomto spore v právnom postavení žalobcov. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia boli v konaní aktívni a okresnému súdu poskytovali súčinnosť.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré začalo 23. marca 1992.

Vo   svojej   judikatúre   (napr.   III.   ÚS   130/03,   IV.   ÚS   260/04,   IV.   ÚS   133/05)   už ústavný súd vyslovil, že judikatúra ústavného súdu („ratione temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, avšak pre posúdenie základnej otázky, či sa vec prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov, treba prihliadnuť aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá uplynula do 15. februára 1993.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   260/04, IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010) dospel k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota   v konaní pred všeobecným súdom   nebola odstránená ani po viac ako 21 rokoch od jeho začatia, a preto, vychádzajúc predovšetkým zo samotnej   doterajšej   dĺžky   napadnutého   konania,   ale aj   z   jeho   doterajšieho   priebehu, poukazujúc aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011, uzavrel, že   v   namietanom   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   13   C   486/1992   bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 486/1992   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   ústavný   súd   už   náleze   sp.   zn. III. ÚS   319/2011   zo   4.   októbra   2011   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia z týchto dôvodov: „Túto žiadosť odôvodňujú ujmou, ktorá im vznikla v dôsledku konania súdu, ktorý svojím postupom vytvoril v sťažovateľoch právnu neistotu.

Zároveň vznikla sťažovateľom ujma v dôsledku nemožnosti domôcť sa v primeranej lehote svojich práv v súdnom konaní.

Sťažovatelia   si   myslia,   že   intenzita   porušenia   namietaného   práva   spôsobená   tak dlhodobými prieťahmi v činnosti súdu, sa rovná odmietaniu spravodlivosti.“

So   zreteľom   „na   nenáležitý   postup“   okresného   súdu   považujú   sťažovatelia   za primerané zadosťučinenie sumu 6 000 € každému z nich.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 13 C 486/1992  takmer   dvadsaťjeden   rokov  a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti prípadu   a   to,   že   konanie   vo   veci   sťažovateľov   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať   každému sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, t. j. v sume, ktorú požadovali.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. G. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“)   urobené   v roku   2012,   pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u štyroch sťažovateľov o 50 % (porovnaj   najmä   I.   ÚS   417/2010,   I.   ÚS   64/2011,   II.   ÚS   25/2011,   II.   ÚS   453/2010, II. ÚS 520/2010, III. ÚS 354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010), pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb.“ Úhrada za každý úkon po 63,58 €, t. j. za dva úkony 127,16 €, predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,63 €) u jedného sťažovateľa sumu 142,42 €.

Trovy   právneho   zastúpenia   štyroch   sťažovateľov   vrátane   započítania   režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 683,62 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013