znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 432/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn.   4 Co 164/2009   z 29. januára   2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2010 doručená   sťažnosť   P.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 4 Co 164/2009 z 29. januára 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ktorým bol potvrdený rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   12 C 211/2008-84 z 10. júla 2009. Označeným prvostupňovým rozsudkom bola žaloba sťažovateľa v celom rozsahu zamietnutá.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s rozhodnutiami   všeobecných   súdov v spore o určenie neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   zamestnaný   ako   čašník   v obchodnej spoločnosti   M.,   s. r. o.   (ďalej   aj   „žalovaná“).   V dôsledku   nezrovnalostí   pri   vyúčtovaní svadobnej hostiny, ktoré boli pripísané za vinu sťažovateľovi, mu doručila žalovaná ako jeho zamestnávateľ 7. augusta 2008 oznámenie o okamžitom zrušení pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „Zákonník práce“) z dôvodu,   že   sťažovateľ   mal   závažným   spôsobom   porušiť   pracovnú   disciplínu   tým,   že úmyselne   uviedol   nepravdivé   údaje   vo   vyúčtovaní   akcie   s   úmyslom   získať   osobný majetkový prospech.

Zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny malo podľa žalovanej spočívať v tom, že „jediným dokladom, ktorý sťažovateľ vystavil platiacemu zákazníkovi, bol konzumačný list, čím porušil ustanovenie § 97 zákona č. 160/1993 Z. z. (malo ísť zrejme o § 97 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení zákona č. 165/1993 Z. z., pozn.), lebo bol povinný na účely   evidencie   tržieb   používať   registračnú   pokladnicu   a   vydať   kupujúcemu   doklad vyhotovený pokladnicou. Následnou kontrolou evidencie tržieb elektronickou registračnou pokladnicou bolo zistené, že v predmetný deň a v zodpovedajúci čas bola pod poradovým číslom účtenky 45 zaevidovaná tržba 54.545.- Sk, pričom na účtenke zodpovedal počet vydaných porcií a druhy konzumovaných jedál a nápojov konzumačného listu, avšak ceny za jednotky a tým výsledné ceny nezodpovedali cenám uvedeným v konzumačnom liste, kde bola celková cena 59.445,- Sk, ktorá bola aj vyplatená zákazníkom. Rozdiel predstavoval sumu 4 900,- Sk. Táto suma nebola vrátená zákazníkovi ani vyúčtovaná žalovanej.“.

Sťažovateľ   podal   žalobu o   určenie neplatnosti   okamžitého skončenia pracovného pomeru vrátane súvisiacich nárokov na náhradu mzdy.

Okresný súd žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vrátane uplatnených súvisiacich nárokov rozsudkom č. k. 12 C 211/2008-84 z 10. júla 2009 zamietol.   Proti   rozsudku   sa   sťažovateľ   odvolal. Krajský   súd   rozsudkom   sp. zn. 4 Co 164/2009   z 29. januára 2010   v konaní o odvolaní označený   prvostupňový   rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň navrhuje napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   si   taktiež   uplatňuje finančné   zadosťučinenie v sume 2 500 €, a to „s ohľadom na predmet sporu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich porušenie skúma spoločne.

Sťažovateľ tvrdí, že „Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, a nadväzne na to ani rozhodnutie Okresného súdu Prešov neobstojí, keďže súdy sa nevyporiadali so svedeckými výpoveďami svedkyne M. R. a svedka D. C., ktorých výpovede úplne vyvracajú závery súdu. Obaja svedkovia zhodne ozrejmili spôsob, akým došlo k vyúčtovaniu svadobnej hostiny Š. Svedkyňa R. spracovávala evidenciu tržieb za jednotlivé dni, rozpisovala ich a odvádzala v ten-ktorý deň priamo do pokladne. Ako potvrdila, ona zúčtovala svadobnú hostinu Š. Ja som   vyhotovil   konzumačný   list,   ktorý   však   nie   je   účtovným   dokladom,   čo   potvrdila aj štatutárna zástupkyňa žalovaného. Podľa tohto konzumačného listu diktovala svedkyňa R.   účtujúcemu   čašníkovi,   D.   C.,   jednotlivé   položky.   Následne   C.,   po   nablokovaní jednotlivých položiek, vytlačil z pokladne účtenku.

Z uvedeného vyplýva, že zodpovednosť za pokladňu a pokladničný doklad, vrátane jeho   vydania   mal   p.   C.,   a   to   hneď   po   vykonaní   zúčtovania,   ktorý   mal   taktiež   vykonať kontrolu   správnosti   konzumného   lístka   a   zúčtovania   jednotlivých   položiek   skutočnej konzumácie na svadbe, nakoľko sám tvrdil, že presný výdaj tej-ktorej položky mali vedený v reštaurácii   a   ak   vznikol   rozdiel   medzi   výpočtom   na   konzumnom   lístku   a   prijatou hotovosťou,   mal   túto   nezrovnalosť   preskúmať   a   finančne   doriešiť.   Ak   tak   neurobil, zodpovedá   za   nedostatok,   ktorý   je   kladený   za   vinu   mne,   p.   C.   spoločne   s   p.   R.   Tento spomínaný nedostatok vyvolaný účtujúcim čašníkom, nemôže byť dôvodom pre okamžité skončenie   pracovného   pomeru   so   mnou...   Účtovanie   do   registračnej   pokladne   som   ale nevykonával ja, a teda som nemohol túto chybu spôsobiť. Naopak, naďalej som bol v tom, že správna suma za celkovú svadobnú hostinu, je vo výške určenej na konzumačnom liste, keďže som nemal a nemohol mať vedomosť o tom, že do registračnej pokladnice bola, zrejme omylom, zaúčtovaná iná suma.“.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   mu   zásadne   neprislúcha   hodnotiť   vykonané   dôkazy (vrátane výsluchu svedkov) tak, ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Ústavný súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   ako   judikatúra   Komisie   pre   ľudské   práva   (sťažnosť č. 6172/73,   X.   v.   United   Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United   Kingdom),   tak aj doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   v   prípade   Delcourt, resp. Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Ústavný súd dodáva, že posúdenie dôkazov je úlohou všeobecného súdu, a nie účastníkov konania.Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   napadnutý rozsudok nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Z napadnutého rozsudku vo vzťahu k sťažovateľom uvedeným námietkam vyplýva, že „Namietanému nevyhodnoteniu výpovede svedkov M. R. a svedka pána C., súd prvého stupňa poukázal v odôvodnení rozhodnutia na ich vyjadrenie s tým, že svedeckú výpoveď M. R. nepovažoval za objektívnu z dôvodu, že medzičasom došlo k rozviazaniu pracovného pomeru so žalovanou. Taktiež u svedka pána C. došlo k skončeniu pracovného pomeru k decembru   roku   2008   u   žalovanej.   K zistenému   rozdielu   prevzatej   hotovosti   žalobcom na základe konzumačného listu vo výške 59 445,- Sk, tj. v sume 1 973,21 € po prepočte konverzným kurzom 30,126 Skk, súd poukázal na to, že žalobca prevzatie tejto hotovosti nepoprel...   naúčtovanie   do   registračnej   pokladne   bolo   vykonané   na   základe   podkladov vypracovaných   žalobcom,   ako   sám   právny   zástupca   žalobcu   tvrdil   na   odvolacom pojednávaní. Z predloženého konzumačného listu (v spise na č. 1. 34 ako aj účtenky č. 44 v spise   na   č. 1.   33)   vyplýva,   že   k   rozdielu   pri   naúčtovaní   došlo   z   dôvodu   rozdielnych jednotkových cien za dodané jedlá... Z predloženého konzumačného listu ďalej vyplýva, že objednávku prevzal žalobcu, ako aj konečnú sumu k úhrade vyúčtoval žalobca...

Navyše odvolací súd poukazuje na pracovný poriadok platný u zamestnávateľa, ktorý je   povinný   dodržiavať   každý   zamestnanec   v   pracovnom   pomere   u   žalovanej,   z   ktorého vyplýva, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny sa považovalo uvedenie úmyselne nepravdivých   údajov   v   agende,   ktorú   zamestnanec   vybavuje   s   úmyslom   získať   osobný prospech   (časť   IV.   Pracovná   disciplína,   bod   4).   Takéto   závažné   porušenie   pracovnej disciplíny je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru z ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.“.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté rozhodnutie krajského súdu v tejto časti   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Krajský   súd   zrozumiteľne vysvetlil, aká váha sa prikladá svedeckým výpovediam, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva. Poukázal aj na pracovný poriadok platný u žalovanej, z ktorého vyplýva, že za závažné porušenie   pracovnej   disciplíny   sa   považovalo   uvedenie   úmyselne   nepravdivých   údajov v agende, ktorú zamestnanec vybavuje s úmyslom získať osobný prospech. takéto závažné porušenie   pracovnej   disciplíny   je   dôvodom   na   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa tvrdenej nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, ktoré podľa neho spĺňa náležitosti vyplývajúce z § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Dôvody   uvedené   krajským   súdom   predstavujú   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatočný a presvedčivý podklad na ním vyvodené rozhodnutie.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.   Nie   je   úlohou   ústavného   súdu   do   detailov   preskúmať   prípad   z   pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných   pochybení   krajského   súdu,   ak   tieto   nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého   rozsudku   s   ústavou   (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (v spojení s okresným súdom) ústavne konformným spôsobom vec posúdil a odôvodnil.

S odvolaním   sa   na   uvedené   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011