znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 431/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. G., T., zastúpeného advokátom Mgr. Ľ. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 108/2012-179 z 29. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012 doručená sťažnosť JUDr. J. G., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Ľ. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 108/2012-179 z 29. marca 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„Uznesením Okresného súdu Martin č. k. 7 C/144/2010-56 zo dňa 14. 1. 2011 bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta vo výške 200 Eur s odôvodnením, ža sa dňa 10. 1. 2011 nedostavil na pojednávanie, svoju účasť ospravedlnil kolíziou s iným pojednávaním a viackrát sa už predtým nezúčastnil niekoľkých pojednávaní.

Sťažovateľ   napadol   predmetné   uznesenie   okresného   súdu   odvolaním,   v   ktorom vysvetlil z akých dôvodov sa nemohol zúčastniť konania na Okresnom súde Martin dňa 10. 1.   2011   a   zdôraznil,   že   jeho   účasť   nebránila   konaniu   vo   veci,   pričom   sťažovateľ nežiadal, aby bolo pojednávanie odročené.

Krajský súd v Žiline ako odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením č. k. 5 Co/108/2012-179 zo dňa 29. 3. 2012, ktoré bolo sťažovateľovi doručené dňa 28. 5. 2012. V   tomto   rozhodnutí   sa   súd   nevysporiadal   s   argumentmi   sťažovateľa   v   odvolaní a poukázal len na správnosť dôvodov rozhodnutia prvostupňového súdu....

Sťažovateľ považuje rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/108/2012-179 zo dňa 29. 3. 2012 za rozhodnutie arbitrárne, ktoré sa vôbec nezaoberalo dôvodnosťou uloženia   poriadkovej   pokuty   a   ani   sa   nevysporiadalo   s   argumentáciou   sťažovateľa v odôvodnení odvolania.

V   tomto   smere   sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   dňa   10.   1.   2011   mohol Okresný súd v Martine pojednávať aj bez účasti sťažovateľa, sťažovateľ takémuto postupu prekážky   nekládol,   problém   bol   zabezpečiť   účasť   navrhovateľky,   čo   súd   nerobil a zodpovednosť za jej účasť prenášal v rozpore s vtedy platným O. s. p. na sťažovateľa.... Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   takýmto   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   došlo k porušeniu   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   každý   sa   môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky a k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/108/2012-179 zo dňa 29. 3. 2012 došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky na súdnu a inú právnu ochranu a k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/108/2012-179 zo dňa 29. 3. 2012 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 269,54 Eura do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu do rúk právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu (rozhodnutia) orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 27/05).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 108/2012-179 z 29. marca 2012.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva napadnutým uznesením krajského súdu v tom smere, či sú dané dôvody brániace prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom   oddiele druhej   hlavy ústavy (IV.   ÚS   115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   nie je medzi základným právom podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a právom   podľa   čl.   6   dohovoru   zásadná   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97),   a   preto   ich porušenie skúma spoločne.

Z   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutým uznesením   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 7 C/144/2010-56 zo 14. januára 2011, ktorým tento súd uložil sťažovateľovi ako právnemu zástupcovi navrhovateľky v označenom konaní poriadkovú pokutu vo výške 200 eur.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   uznesením   krajského   súdu porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   teda   otázky,   či   označené   rozhodnutie   nie   je   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne,   je   preto   potrebné   zohľadniť   nielen   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia krajského súdu, ale aj napadnuté uznesenie okresného súdu, ktoré krajský súd potvrdil.Krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia   v   prvom   rade   uviedol   argumenty,   ktoré vyplynuli z odvolania sťažovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu, ktoré sťažovateľ vo svojom odvolaní formuloval takto:

„Čo sa týka iných pojednávaní, vždy som sa včas ospravedlnil, pričom súd mohol pojednávať aj v mojej neprítomnosti, pojednávaniu nebránila moja neúčasť, ale neúčasť mojej klientky, ktorú súd na pojednávania ani raz nepredvolal, jemu sa jej účasť zabezpečiť nepodarilo,   naviac   nemám   zákonnú   možnosť   zabezpečiť   účasť   klientky   na   pojednávaní, nemôžem ju predvolať.

Okrem toho som žiadal súd o vypočutie navrhovateľky dožiadaním na Okresnom súde Trenčín, aby vo veci nevznikali prieťahy v konaní, čo súd zrejme neakceptoval resp. aspoň doteraz k tomu nezaujal žiadne stanovisko.

Z uvedeného je zrejmé, že som sa snažil situáciu riešiť a postup súdu som úmyselne nesťažoval.

Súd   som   tiež   požiadal,   aby   mi   dal   väčší   časový   priestor   na   usporiadanie   si pracovných   povinností,   aby   som   sa   pojednávania   mohol   zúčastniť,   napriek   tomu   mi so železnou pravidelnosťou doručoval termíny pojednávaní tak, že som mal takmer vždy na to   obdobie   len   do   10   pracovných   dní,   čo   mi   neumožnilo   usporiadať   si   iné   termíny pojednávaní, resp. včas sa ospravedlniť inde (pritom pracovné povinnosti, ktoré sa nedajú zo dňa na deň preložiť má aj navrhovateľka).

Záverom si dovolím uviesť, i keď to s uložením poriadkovej pokuty celkom nesúvisí, že dvakrát som šiel do M. zbytočne, druhá strana sa ospravedlnila, pričom druhýkrát som neprišiel celkom do M., ale som sa vrátil z polovice cesty po tom, čo som sa telefonicky spojil s asistentkou senátu a zistil, že odporca nepríde.

Toto uvádzam len z toho dôvodu, že som zo spisu zistil, že súd advokáta odporcu upozorňuje na moje ospravedlnenia, aby zbytočne nechodil, hoci je z M., pričom mňa z T. nechá cestovať aj na pojednávanie, o ktorom vie, že nebude, dôvod takéhoto odlišného prístupu nepoznám.“

Krajský súd ďalej v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:„Krajský   súd   ako   súd   odvolací   preskúmal   napadnuté   uznesenie   v   intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil s tým, že sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia, v ktorom nezistil žiadne vecné a procesné pochybenie.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a prislúchajúceho spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s ust. § 53 O. s. p., keď dospel k záveru, že právny zástupca navrhovateľky sťažoval postup konania tým, že sa viackrát po sebe nezúčastnil pojednávaní, ospravedlňoval kolíziou pojednávaní.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie právneho zástupcu navrhovateľky, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, z ktorého dôvodu napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.“

Pri   preskúmavaní   namietaného   uzneseniu   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Okresný súd v uznesení č. k. 7 C/144/2010-56 zo 14. januára 2011, na ktoré sa krajský súd vo svojom odôvodnení odvoláva, uvádza:

„Súd vo veci viackrát nariadil pojednávanie, naposledy na deň 10. 1. 2011. Právny zástupca navrhovateľky sa na tento termín nedostavil, svoju účasť ospravedlnil kolíziou s iným   pojednávaním   telefaxovým   podaním   zo   dňa   7.   1.   2010.   Právny   zástupca navrhovateľky sa však už predtým nezúčastnil niekoľkých pojednávaní a v predvolaní na pojednávanie bol upozornený, že ak sa opakovane nedostaví na pojednávanie, súd mu uloží poriadkovú pokutu.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) tomu,   kto   marí   uplatnenie   základného   práva   iného   účastníka   konania   alebo   kto   hrubo sťažuje postup konania tým, že sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, alebo kto neposlúchne príkaz súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí hrubo urážlivé podanie, súd môže uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 820 eur.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 2 O. s. p. pri opakovanom hrubom sťažení postupu konania podľa odseku 1 súd môže uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 1 640 eur. Vzhľadom na   uvedené skutočnosti súd uložil   právnemu zástupcovi navrhovateľky v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 O. s. p. poriadkovú pokutu vo výške 200,- EUR, ktorú je povinný zaplatiť na účet súdu.“

Ústavný súd je toho názoru, že uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu je dostatočne odôvodnené a nemožno dospieť k názoru, že by ho bolo potrebné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Sťažovateľ nespochybňuje svoju   absenciu   na   nariadených   pojednávaniach   a z odôvodnenia   označeného   uznesenia okresného súdu vyplýva, že na uloženie poriadkovej pokuty pri jeho opakovanej absencii a neúčasti na pojednávaní bol upozornený. Ústavný súd vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj   na   procesný   charakter   uznesenia   o uložení   pokuty   s odvolaním   sa   na   §   53   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nemá znaky,   ktoré   by   popierali   zmysel   práva   na   súdnu   ochranu   a mali   znaky   svojvôle   či arbitrárnosti.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením   krajského   súdu č. k. 5 Co 108/2012-179 z 29. marca 2012 a namietaným porušením (odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že v danom prípade v súlade s jeho doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 358/08) vzhľadom na predmet sporu ide o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec), kde uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku nie   je   považované   za   efektívne.   Ak   potom   Občiansky   súdny   poriadok   vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch   extrémneho   vybočenia   zo   štandardov,   ktoré   sú   pre   postupy   zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012