znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 431/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 2430/2011, sp. zn. Rvp 2456/2011, sp. zn. Rvp 2461/2011 a sp. zn. Rvp 2523/2011, zastúpenej   Mgr.   J.   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoE 103/2011-33 z 9. júna 2011, č. k. 13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011, č. k. 13 CoE 171/2011-88 z 30. júna 2011 a č. k. 14 CoE 37/2011-36 z 11. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2430/2011, sp. zn. Rvp 2456/2011, sp. zn. Rvp 2461/2011 a sp. zn. Rvp 2523/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2430/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. septembra 2011, 21. septembra 2011 a 27. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoE 103/2011-33 z 9. júna 2011, č. k. 13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011, č. k. 13 CoE 171/2011-88 z 30. júna 2011 a č. k. 14 CoE 37/2011-36 z 11. júla 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých   v priebehu   júla 2003   až marca   2005 (ďalej   len „zmluva“) poskytla fyzickým osobám úvery vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2430/2011 v sume 663,88 €, vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2456/2011 v sume 863,04 €, vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2461/2011 v sume 265,55 € a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2523/2011 v sume 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo veci vedenej sp. zn. Rvp 2430/2011 v 12 mesačných splátkach po 108,21 €, vo veci vedenej sp. zn. Rvp 2456/2011   v   10   mesačných   splátkach   po   156,01   €,   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 2461/2011   v   10   mesačných   splátkach   po   47,8   €   a   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 2523/2011 v 20 dvojtýždenných splátkach po 59,75 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v každej zmluve menovite, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu   o   uznaní   dlhu,   ktorá   má   povahu exekučného   titulu.   Keďže   dlžníci   neuhradili   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok,   boli 6. augusta 2004 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2456/2011), 12. septembra 2004 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2523/2011), 1. septembra 2005 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2430/2011) a 6. novembra 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2461/2011) notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka. Následne vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2456/2011 bol 11. októbra 2004 podaný návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného Okresným súdom   Rožňava (ďalej len,,okresný   súd 1“) 27. októbra   2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd 1 uznesením č. k. 11 Er/162/2004-18 zo 6. apríla 2011 vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a   zastavil   ju,   pričom   zamietol   návrh   sťažovateľky na zmenu   súdneho   exekútora   a   rozhodol   o   trovách   exekúcie.   Proti   tomuto   rozhodnutiu okresného súdu 1 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011 tak, že prvostupňové uznesenie vo výroku, ktorým okresný súd 1 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2523/2011 bol 16. novembra 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len,,okresný súd 2“) 21. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd 2 uznesením č. k. 7 Er/206/2004-21 zo 16. februára 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu 2 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský   súd   uznesením   č.   k.   14 CoE   37/2011-36   z 11.   júla 2011 tak,   že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2430/2011 bol 12. decembra 2005 podaný návrh na výkon   exekúcie súdnemu exekútorovi,   ktorý   na základe poverenia udeleného okresným súdom 1 začal 30. januára 2006 nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd 1 uznesením č. k. 10 Er/4/2006-18 z 10. februára 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pričom zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a rozhodol o trovách exekúcie. Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   1   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   CoE   103/2011-33   z   9.   júna   2011   tak,   že prvostupňové uznesenie vo výroku, ktorým okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, potvrdil.

Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   2461/2011   bol   12.   marca   2006   podaný   návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 1 začal 28. apríla 2006 nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd 1 uznesením č. k. 11 Er/289/2006-73 zo 14. apríla 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pričom zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a rozhodol o trovách exekúcie. Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   1   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   13   CoE   171/2011-88   z   30.   júna   2011   tak,   že prvostupňové uznesenie vo výroku, ktorým okresný súd 1 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, „...   boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli... porušené   aj   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V   ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania...   tak,   že   exekučné   konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím   všeobecného   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. 4 CoE 103/2011-33 z 9. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2011, uznesenie krajského súdu č. k. 13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť 26. júla 2011, uznesenie krajského súdu č. k. 13 CoE 171/2011-88 z 30. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť 26. júla 2011 a uznesenie krajského súdu č. k. 14 CoE 37/2011-36 z 11. júla 2011 nadobudlo právoplatnosť 1. augusta 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosti v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 4 CoE 103/2011-33 z 9. júna 2011,   č.   k. 13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011,   č.   k. 13 CoE 171/2011-88 z 30. júna 2011 a č. k. 14 CoE 37/2011-36 z 11. júla 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému   zásahu   do   jej   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil uznesenia prvostupňových súdov o zastavení už prebiehajúcich exekučných konaní bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť,   čím   súčasne   malo   dôjsť   aj   k   neprípustnému   zásahu   do   jej   práva   na   ochranu majetku podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, pretože v dôsledku   zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Predmetom   sťažností   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   potvrdil uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno   vykonať   pre   vadu   exekučného   titulu   –   notárskych   zápisníc   (spočívajúcu v nedostatku   riadneho   splnomocnenia   predchádzajúceho   ich   spísaniu   a   v   nedostatku vyhlásenia povinnej osoby, že súhlasí s jej vykonateľnosťou).

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 2430/2011, sp. zn. Rvp 2456/2011, sp. zn. Rvp 2461/2011 a sp. zn. Rvp 2523/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 103/2011-33 z 9. júna 2011, č. k. 13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011, č. k. 13 CoE 171/2011-88 z 30. júna 2011 a č. k. 14 CoE 37/2011-36 z 11. júla 2011

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaniach proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, ktorými bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)   právomoc   skúmať   v   tomto   štádiu   konania   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok,   ustanovenie   okamihu,   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   napadnutými uzneseniami   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu   o   zastavení   exekučného   konania   ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd svoje uznesenie č. k. 4 CoE 103/2011-33 z 9. júna 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu 1 č. k. 10 Er/4/2006-18 z 10. februára 2011 o neprípustnosti a zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

«Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 212 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je sčasti dôvodné. Oprávnený   odvolaním   napadol   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   celom   rozsahu. Vzhľadom na obsah odvolania, odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje s odôvodnením uznesenia   súdu   prvého   stupňa   pokiaľ   sa   jedná   o   výroky,   ktorými   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. A na toto odôvodnenie poukazuje (§ 219 O. s. p.) a na zdôraznenie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   k   odvolacím   námietkam oprávneného považuje za potrebné uviesť:

Podľa   ust.   §   41   ods.   2   písm.   c)   zák.   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   možno   vykonať   exekúciu   aj   na   poklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená a povinná   osoba,   právny   dôvod,   predmet   a   čas   plnenia,   ak   povinná   osoba   v   notárskej zápisnici   s   vykonateľnosťou   súhlasila.   Z   citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   jednou zo základných   podmienok   vykonateľnosti   notárskej   zápisnice   je   aj   vyhlásenie   povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Z obsahu notárskej zápisnice N 4270/2005,   NZ 40701/2005,   NCRLs 40154/2005 zo dňa 1. 9. 2005, spísanej na Notárskom úrade notára JUDr. O. Ď. vyplýva, že osvedčenie o vyhlásení a uznaní právneho záväzku nebolo spísané s povinným, ale tento úkon vykonal Mgr. T. K., advokát Advokátskej kancelárie so sídlom v B. Za takejto situácie bolo pre posúdenie platnosti a vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu potrebné vyporiadať sa s platnosťou tohto úkonu vykonaného inou osobou v mene povinného. Podľa ust. § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia orgánu (zákonné zastúpenie alebo na základe dohody o plnomocenstve). Podľa ust. § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť   fyzickou   alebo   právnickou   osobou.   Splnomocniteľ   udelí   za   týmto   účelom plnomocenstvo   splnomocnencovi,   v   ktorom   sa   musí   uviesť   rozsah   splnomocnencovho oprávnenia.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmluvné zastúpenie vzniká na základe zmluvy   (dohody   o   plnomocenstve   podľa   §   23   Občianskeho   zákonníka   medzi splnomocniteľom a splnomocnencom). Ide tu o dvojstranný právny úkon, ktorým zastúpený dáva tretej osobe na vedomie v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve oprávnená ho zastupovať.   Dohoda o plnomocenstve, z ktorej právny vzťah vzniká musí obsahovať všetky náležitosti právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov, ako aj obsahu. Takýto vzťah nevyhnutne predpokladá aj zhodu záujmov medzi jeho účastníkmi. Je teda vylúčené, aby zmluva o zastúpení mohla byť platne uzavretá medzi osobami medzi ktorými je konflikt záujmov. V posudzovanom prípade bol povinný nútený súčasne na predtlačí zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., ktorého určil práve oprávnený a v ktorom ho splnomocnil na   spísanie predmetnej notárskej   zápisnice   -   exekučného titulu.   Za   takejto situácie je tu preukázateľný rozpor záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinného Mgr. T. K. a povinným, čo je zjavne prekážkou vzniku platnej dohody o plnomocenstve. Uvedené   závery   o   neplatnosti   splnomocnenia   majú   za   následok   záver o nespôsobilosti   notárskej   zápisnice,   ako   exekučného   titulu   a   táto   skutočnosť   je dostatočným dôvodom pre zastavenie exekúcie.

Správne preto súd prvého stupňa uzavrel,   že Mgr.   T.   K.   nemohol pred notárom platne   a   v   mene   povinného   vyhlásiť   uznanie   záväzku   z   úverovej   zmluvy   a   súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 O. s. p.. Pri takýchto záveroch sú však už bezpredmetné ďalšie dôvody, na základe ktorých prvostupňový súd posudzoval vzťah medzi účastníkmi ako vzťah spotrebiteľský, pretože pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, je už hodnotenie vzťahu medzi účastníkmi nadbytočné.»

Krajský súd svoje uznesenie č. k. 13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011, ktorým potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   1   č.   k.   11   Er/162/2004-18   zo   6.   apríla   2011 o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

«Odvolací   súd   prejednal   odvolanie   oprávneného   v   rozsahu   vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O. s. p., a to bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p....

K   odvolaniu   oprávneného   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, odvolací súd uvádza, že podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v týchto výrokoch a na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

Za podstatné pre splnenie podmienok na nariadenie výkonu exekúcie odvolací súd považuje, aby bol daný platný a spôsobilý exekučný titul, ktorým podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného   poriadku   je   aj   notárska   zápisnica,   avšak   iba   za   podmienky,   že   táto   spĺňa zákonné podmienky.

Európsky súdny dvor vo viacerých svojich rozsudkoch nastolil trend chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom (napr. rozsudok zo dňa 4. 10. 2007, Rampin a Dodard, C - 429/05). Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné   exekúciu   vykonať,   teda   či   tu   nie   sú   také   zákonné   ustanovenia,   ktoré   by   bránili vykonaniu   exekúcie   na   jeho   základe.   Aj   právna   úprava   Slovenskej   republiky   obsahuje zákonné ustanovenia,   ktoré ukladajú   exekučnému súdu skúmať   aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom /§ 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní/.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak preskúmaval predmetný exekučný titulu a podmienky, za ktorých bol vydaný, vrátane posudzovania zmluvy o úvere.

V prejednávanej veci je exekúcia vedená na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica spísaná s Mgr. T. K., advokátom, ktorého povinná v zmluve o úvere splnomocnila na jej spísanie ako exekučného titulu, teda aby v jej mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu.   Uvedené   splnomocnenie   povinná   udelila   Mgr.   T.   K,,   advokátovi,   súčasne   v predtlači zmluvy o úvere a odvolací súd súhlasí s posúdením súdu prvého stupňa, že ak povinná chcela, aby jej bol poskytnutý predmetný spotrebiteľský úver, bola nútená súčasne na   predtlači   zmluvy   o   úvere   podpísať   aj   plnomocenstvo   pre   Mgr.   T.   K.,   v   ktorom   ho splnomocnila   na   spísanie   predmetnej   notárskej   zápisnice   -   exekučného   titulu.   Takéto podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva pre Mgr. T. K. a s poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu, je treba   považovať   za neprijateľnú   podmienku   v   zmluve   o   spotrebiteľskom   úvere,   ktorej právnym dôsledkom podľa § 53 ods. 4 a § 39 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy, je jej absolútna neplatnosť pre rozpor so zákonom, a to od počiatku. Podľa ustanovenia § 23 Občianskeho zákonníka /ďalej len OZ/ „Zastúpenie vzniká na   základe   zákona   alebo   rozhodnutia   štátneho   orgánu   /zákonné   zastúpenie/   alebo   na základe dohody o plnomocenstve.“

Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka „Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.“

Podľa   ustanovenia   §   31   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   „Pri   právnom   úkone   sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo   splnomocnencovi,   v   ktorom   sa   musí   uviesť   rozsah   splnomocnencovho oprávnenia.“

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmluvné zastúpenie vzniká na základe zmluvy   -   dohody   o   plnomocenstve   podľa   §   23   Občianskeho   zákonníka   medzi splnomocniteľom   a   splnomocnencom,   ktorá   je   dvojstranným   právnym   úkonom splnomocniteľa a splnomocnenca.

Dohoda o plnomocenstve, z ktorej medzi splnomocnencom a splnomocniteľom vzniká právny vzťah, musí obsahovať všetky náležitosti právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov, ako   aj   obsahu.   Takýto   vzťah   nevyhnutne   predpokladá   aj   zhodu   záujmov   medzi   jeho účastníkmi. Je teda vylúčené, aby zmluva o zastúpení mohla byť platne uzavretá medzi osobami medzi ktorými je konflikt záujmov. V posudzovanom prípade bola povinná nútená súčasne na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., ktorého určil   práve   oprávnený   a   v   ktorom   ho   povinná   splnomocnila   na   spísanie   predmetnej notárskej   zápisnice   -   exekučného   titulu.   Pritom   naviac   Mgr.   T.   K.   v   množstve   konaní vedených oprávneným, vystupuje ako právny zástupca oprávneného. Za takejto situácie je tu preukázateľný rozpor záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinnej Mgr. T. K. a povinnou, čo je zjavne prekážkou vzniku platnej dohody o plnomocenstve.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd nemá za preukázané, že medzi Mgr. T. K., ako splnomocnencom a povinnou, ako splnomocniteľom došlo k vzniku platnej dohody o plnomocenstve, na základe ktorej by bol Mgr. T. K. oprávnený uznať za povinnú dlh vo forme notárskej zápisnice a súhlasiť s jej vykonateľnosťou, ako exekučným titulom. Uvedené   závery   o   neplatnosti   splnomocnenia   majú   za   následok   záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu a táto skutočnosť je dostatočným dôvodom pre zastavenie exekúcie.

Správne preto súd prvého stupňa uzavrel,   že Mgr.   T.   K.   nemohol pred notárom platne   a   v   mene   povinnej   vyhlásiť   uznanie   záväzku   z   úverovej   zmluvy   a   súhlas s vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice,   a   teda   na   jej   základe   nemožno   ani   pokračovať v exekúcii.

Odvolací   súd   nepovažuje   za   oprávnenú   ani   námietku   oprávneného,   že   v   danom prípade   súd   posudzoval   vec,   o   ktorej   už   raz   právoplatne   rozhodol.   Exekučný   súd   je oprávnený preskúmavať podmienky na vykonanie exekúcie nielen pri začatí exekúcie, ale počas   celého   jej   trvania   a   ak   v   ktoromkoľvek   štádiu,   teda   aj   po   vydaní   poverenia   na vykonanie exekúcie zistí, že tieto nie sú dané, je oprávnený exekúciu zastaviť. Uvedené vyplýva aj z rozsudku NS SR sp. zn. 3CdO/164/1996 z 27. 1. 2007 v ktorom sa o. i. uvádza, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a   materiálnej.   Ak   bude   exekúcia   podľa titulu,   ktorý tieto   požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Skutočnosť, že povinná neodvolala udelené plnomocenstva neznamená, že by tým došlo k odstráneniu nedostatkov, existujúcich už v čase jeho vystavenia a nemá za následok jeho platnosť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej,   a   preto   nezakladá   námietku   právoplatne   rozhodnutej   veci.   K   ďalšej   námietke oprávneného odvolací súd uvádza, že nespôsobilosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu, nie je daná prekážka uplatnenia práva na všeobecnom súde.

Odvolací súd uvádza, že platnosť splnomocnenia posudzoval súd prvého stupňa ako aj   odvolací   súd   podľa   rovnakých   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   ako   uviedol oprávnený v podanom odvolaní.»

Krajský súd svoje uznesenie č. k. 13 CoE 171/2011-88 z 30. júna 2011, ktorým potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   1   č.   k.   11   Er/289/2006-73   zo   14.   apríla   2011 o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

«Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o odvolanie   podľa   §   214   ods.   1   O.   s.   p.,   na   prejednanie   ktorého   je   potrebné   nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je čiastočne prípustné a čiastočne nie je dôvodné....

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tejto časti a na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

Za podstatné pre splnenie podmienok na nariadenie výkonu exekúcie odvolací súd považuje, aby bol daný platný o spôsobilý exekučný titul, ktorým podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného   poriadku   je   aj   notárska   zápisnica,   avšak   iba   za   podmienky,   že   táto   spĺňa zákonné podmienky.

Európsky súdny dvor vo viacerých svojich rozsudkoch nastolil trend chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom (napr. rozsudok zo dňa 4. 10. 2007, Rampin a Dodard, C-429/05). Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné   exekúciu   vykonať,   teda   či   tu   nie   sú   také   zákonné   ustanovenia,   ktoré   by   bránili vykonaniu   exekúcie   na   jeho   základe.   Aj   právna   úprava   Slovenskej   republiky   obsahuje zákonné ustanovenia,   ktoré ukladajú   exekučnému súdu skúmať   aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom (§ 45 ods. 2 zák. o rozhodcovskom konaní).

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak preskúmaval predmetný exekučný titul a podmienky, za ktorých bol vydaný, vrátane posudzovania zmluvy o úvere.

V prejednávanej veci je exekúcia vedená na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica spísaná s Mgr. T. K. advokátom, ktorého povinný v zmluve o úvere splnomocnil na jej spísanie ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu.   Uvedené   splnomocnenie   povinný   udelil   Mgr.   T.   K.,   advokátovi,   súčasne   v predtlači zmluvy o úvere a odvolací súd súhlasí s posúdením súdu prvého stupňa, že ak povinný chcel, aby mu bol poskytnutý predmetný spotrebiteľský úver, bol nútený súčasne na predtlači   zmluvy   o   úvere   podpísať   aj   plnomocenstvo   pre   Mgr.   T.   K.,   v   ktorom   ho splnomocnil   na   spísanie   predmetnej   notárskej   zápisnice   –   exekučného   titulu.   Takéto podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva pre Mgr. T. K. a s poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu je treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorej právnym dôsledkom podľa § 53 ods. 4 a § 39 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy, je jej absolútna neplatnosť pre rozpor so zákonom, a to od počiatku.

Podľa ust. § 23 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa ust. § 22 ods. 2 OZ, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Podľa ust. § 31 ods. 1 OZ, pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmluvné zastúpenie vzniká na základe zmluvy   -   dohody   o   plnomocenstve   podľa   §   23   Občianskeho   zákonníka   medzi splnomocniteľom   a   splnomocnencom,   ktorá   je   dvojstranným   právnym   úkonom splnomocniteľa a splnomocnenca.

Pokiaľ ide o účastníkov zmluvy o úvere a dohody o plnomocenstve, odvolací súd uvádza, že nie je daná totožnosť účastníkov týchto právnych úkonov. Zmluva o úvere je osobitným dvojstranným úkonom, na základe ktorého vznikol osobitný právny vzťah medzi subjektami, a to medzi spoločnosťou oprávneného ako veriteľa na jednej strane a povinným, ako dlžníkom na druhej strane na poskytnutie peňažných prostriedkov. Podpis účastníkov na zmluve o úvere je potvrdením prejavu vôle účastníkov tejto zmluvy vo vzťahu k tomuto právnemu úkonu. Účastníkom dohody o plnomocenstve je splnomocniteľ a splnomocnený, v danej veci povinný a Mgr. T. K.

Okrem   toho,   dohoda   o   plnomocenstve,   z   ktorej   medzi   splnomocnencom a splnomocniteľom vzniká právny vzťah, musí obsahovať všetky náležitosti právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov ako aj obsahu. Takýto vzťah nevyhnutne predpokladá aj zhodu záujmov medzi jeho účastníkmi. Predpokladom zastúpenia podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je spôsobilosť zástupcu na právny úkon o ktorý ide a záujmy zástupcu nesmú byť v   rozpore   so   záujmami   zastúpeného.   Tento   rozpor   so   záujmom   zastúpeného   sa   pritom nemusí   týkať   len   právneho   úkonu,   na   ktorý   bol   zástupca   splnomocnený,   ale   postačí akýkoľvek stret záujmov zástupcu a zastúpeného, ktorý by mohol vyvolať pochybnosť o tom, že zástupca bude riadne vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce mu zo zastúpenia. Je teda vylúčené, aby zmluva o zastúpení mohla byť platne uzavretá medzi osobami, medzi ktorými   je   konflikt   záujmov.   V   posudzovanom   prípade   bol   povinný   nútený   súčasne   na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., ktorého určil práve oprávnený   a   v   ktorom   ho   splnomocnil   na   spísanie   predmetnej   notárskej   zápisnice exekučného titulu. Pritom naviac Mgr. T. K. v množstve konaní vedených oprávneným, vystupuje aj ako právny zástupca oprávneného.   Za takejto situácie je tu preukázateľný rozpor záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinného Mgr. T. K. a povinným, čo je zjavne prekážkou k vzniku platnej dohody o plnomocenstve.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd nemá za preukázané, že medzi Mgr. T. K. ako splnomocnencom a povinným ako splnomocniteľom došlo k vzniku platnej dohody o plnomocenstve, na základe ktorej bol Mgr. T. K. oprávnený uznať za povinného dlh vo forme notárskej zápisnice a súhlasiť s jej vykonateľnosťou ako exekučným titulom. Uvedené   závery   o   neplatnosti   splnomocnenia   majú   za   následok   záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice oko exekučného titulu a táto skutočnosť je dostatočným dôvodom pre zastavenie exekúcie.

Správne preto súd prvého stupňa uzavrel,   že Mgr.   T.   K.   nemohol pred notárom platne a v mene povinného vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a udeliť súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Odvolací   súd   nepovažuje   za   oprávnenú   ani   námietku   oprávneného,   že   v   danom prípade   súd   posudzoval   vec,   o   ktorej   už   raz   právoplatne   rozhodol.   Exekučný   súd   je oprávnený preskúmavať podmienky na vykonanie exekúcie nielen pri začatí exekúcie, ale počas   celého   jej   trvania   a   ak   v   ktoromkoľvek   štádiu,   teda   aj   po   vydaní   poverenia   na vykonanie exekúcie zistí, že tieto nie sú dané, je oprávnený exekúciu zastaviť. Uvedené vyplýva aj z rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/164/1996 z 27. 1. 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Skutočnosť, že povinný neodvolal udelené plnomocenstvo neznamená, že by tým došlo k odstráneniu nedostatkov existujúcich už v čase jeho vystavenia a nemá za následok   jeho   platnosť.   Vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   nie   je   rozhodnutím vo veci samej, a preto nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. K ďalšej námietke oprávneného odvolací súd uvádza, že nespôsobilosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu, nie je daná prekážka uplatnenia práva na všeobecnom súde.

Záverom odvolací súd len dodáva, že platnosť splnomocnenia posudzoval súd prvého stupňa   ako   aj   odvolací   súd   podľa   rovnakých   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   ako uviedol oprávnený v podanom odvolaní.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   jeho napadnutej časti vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie podľa   §219   ods.   1   O.   s.   p.   ako   vecne   správne   potvrdil,   pretože   predmetná   notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom.»

Krajský   súd   svoje   uznesenie   č.   k.   14   CoE   37/2011-36   z   11.   júla   2011,   ktorým potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   2   č.   k.   7   Er/206/2004-21   zo   16.   februára   2011 o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

«Odvolací   súd   prejednal   odvolanie   oprávneného   v   rozsahu   vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné   nariadiť   odvolacie   pojednávanie,   odvolanie   smeruje   proti   uzneseniu   a   dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní   podľa zákona č. 233/1995 Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej   činnosti   (ďalej   len   Exekučný   priadok),   ak   tento   Exekučný   poriadok neustanovuje inak.

Podľa   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   odvolací   súd   sa   stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

Oprávnený   namieta   správnosť   záverov   súdu   prvého   stupňa   z   dôvodu,   že   zmluvu o úvere   uzavretú   medzi   účastníkmi   nesprávne   právne   posúdil,   keďže   neprihliadal   na ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, podľa ktorých bola uzavretá.

Odvolací   súd   k   tomu   dodáva,   že   predmetná   zmluva   o   úvere   uzavretá   medzi účastníkmi konania má charakter spotrebiteľskej zmluvy. To znamená, že musí obsahovať náležitosti podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, okrem iného ročnú percentuálnu mieru nákladov, inak sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Predmetná zmluva o úvere bola uzavretá podľa jej predtlače a údajov uvedených   v   zmluve   podľa   ustanovení   Obchodného   zákonníka.   Aj   napriek   takémuto formálnemu   označeniu   zmluvy   o   úvere,   ako   zmluvy   uzatvorenej   podľa   Obchodného zákonníka, je predmetná zmluva zmluvou spotrebiteľskou vzhľadom na obsah zmluvy, na účel zmluvy ako aj na účastníkov konania.   Musí preto obsahovať náležitosti stanovené Zákonom   o   spotrebiteľských   úveroch   a   zmluvné   dojednania   týkajúce   sa   výšky   úrokov z omeškania nesmú byť v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Citované zákonné ustanovenie určuje náležitosti notárskej zápisnice (okrem tých, ktoré musí mať podľa notárskeho poriadku), aby bola exekučným titulom. Predovšetkým musí notárska zápisnica obsahovať právny záväzok. Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone (§ 489 Občianskeho zákonníka). Inou skutočnosťou, na základe ktorej vzniká záväzok, je aj porušenie povinnosti vyplývajúcej z už existujúceho záväzkového právneho vzťahu, okrem iného je to aj omeškanie dlžníka.

V posudzovanej veci sa povinný dostal do omeškania s riadnym o včasným plnením záväzku, v dôsledku čoho oprávnený žiadal zaplatiť dlh naraz a uplatnil si aj zákonné právo na zaplatenie úrokov z omeškania.

Notárska   zápisnica má   ďalej obsahovať označenie oprávnenej   a povinnej osoby, právny dôvod (v danom prípade je to zmluva o úvere), predmet (plnenie, ktoré má povinný poskytnúť, teda suma, ktorú je dlžný oprávnenému), čas plnenia, a aby bola exekučným titulom, musí obsahovať aj vyhlásenie povinnej osoby, že súhlasí s jej vykonateľnosťou. Z   uvedeného   vyplýva,   že   k   obsahovým   náležitostiam   notárskej   zápisnice   oko exekučného titulu nepatrí hmotnoprávny úkon, z ktorého vyplýva záväzok povinného voči oprávnenému, teda v posudzovanej veci zmluva o úvere. To však neznamená, že notárska zápisnica by takýto úkon nemohla1 obsahovať popri uznaní záväzku povinným a vyhlásení o jej vykonateľnosti. Obidva tieto úkony je potrebné dôsledne rozlišovať a navzájom ich nezamieňať,   pretože   kým   účastníkom   hmotnoprávneho   úkonu   (napríklad   v   súvislosti so zmenami podmienok úverovej zmluvy, na ktorých sa jej účastníci dohodli v notárskej zápisnici) musia byť účastníci tohto hmotnoprávneho úkonu, pre uznanie dlhu a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice postačuje prejav dlžníka.

Uznanie   dlhu   je   totiž   jednostranným   právnym   úkonom   dlžníka   adresovaným veriteľovi,   ktorým   dáva   veriteľovi   najavo,   že   svoj   dlh   uznáva.   Pre   platnosť   uznania   je potrebná písomná forma, prisľúb zaplatenia dlhu a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Pri splnení týchto zákonných podmienok dochádza k prerušeniu premlčania a predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Všetky tieto formálne náležitosti písomné uznanie povinnej prostredníctvom splnomocneného zástupcu v notárskej zápisnici obsahuje.

Súhlas   povinného   s   vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice   je   vždy   jednostranným prejavom jeho vôle, z ktorého vyplýva, že súhlasí s tým, aby notárska zápisnica v prípade, že v určenej dobe oprávnenému určené plnenie neposkytne, bola bez ďalšieho titulom pre vykonanie exekúcie. Tento súhlas s vykonateľnosťou nemá hmotnoprávnu povahu, pretože nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinnosti účastníkov konania, je len jednou z náležitostí stanovených Exekučným poriadkom k tomu, aby notárska zápisnica mohla byť exekučným titulom.

Pre   platnosť   notárskej   zápisnice,   v   ktorej   dlžník   (povinný)   uznal   svoj   dlh   voči veriteľovi   a   súhlasil   s   jej   vykonateľnosťou,   nie   je   preto   potrebná   dohoda   s   veriteľom a neúčasť   veriteľa   pri   spisovaní   takejto   notárskej   zápisnice   nespôsobuje   jej   neplatnosť. Notárska zápisnica v danej veci je však neplatná z iného dôvodu, ktorý súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia posúdil a náležite odôvodnil.

Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Predpokladom zastúpenia podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je spôsobilosť zástupcu na právny úkon, o ktorý ide, a záujmy zástupcu nesmú byť v rozpore so záujmami zastúpeného. Tento rozpor so záujmom zastúpeného sa pritom nemusí týkať len právneho úkonu, na ktorý bol zástupca splnomocnený, ale postačí akýkoľvek stret záujmov zástupcu a zastúpeného,   ktorý   by   mohol   vyvolať   pochybnosť   o   tom,   že   zástupca   bude   riadne vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce mu zo zastúpenia.

V posudzovanej veci povinný mal v zmluve o úvere splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu.

Súd   prvého   stupňa   postupoval   správne,   ak   pri   preskúmavaní   predmetného exekučného titulu a podmienok, za ktorých bol vydaný vrátané posudzovania zmluvy o úvere dospel k záveru, že predmetný exekučný titul bol vydaný na základe plnomocenstva, ktoré povinný udelil Mgr. T. K., advokátovi, súčasne v predtlači zmluvy o úvere a teda povinný, ak chcel, aby mu bol poskytnutý spotrebiteľský úver, bol nútený súčasne na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., v ktorom ho splnomocnil súčasne na spísanie   predmetnej   notárskej   zápisnice   -   exekučného   titulu.   Takéto   podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva pre Mgr. T. K. súčasne   s   poverením   na   spísanie   notárskej   zápisnice,   ako   exekučného   titulu,   je   treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Preto správne súd prvého stupňa poukázal na to, že takéto konanie splnomocneného zástupcu povinného Mgr. T. K., voči povinnému je v rozpore so zákonom o advokácii. Naviac, ak nie je preukázané, že podľa § 18 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii dal povinný Mgr. T. K. skutočne takéto pokyny, ako sú uvedené v predtlačí zmluvy o úvere a či sa Mgr. T. K. mohol riadiť pokynmi povinného pri presadzovaní práv a záujmov povinného v prejednávanej veci, či   povinný   s Mgr.   T.   K.   osobne   prejednával   spôsob   presadzovania   práv   a   záujmov povinného a vôbec či povinný bol niekedy v kontakte s Mgr. T. K., aby mu takéto pokyny dal. Európsky súdny dvor vo viacerých svojich rozsudkoch nastolil trend chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom (napr. rozsudok zo dňa 4. 10. 2007, Rampin a Dodard, C - 429/05). Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné   exekúciu   vykonať,   teda   či   tu   nie   sú   také   zákonné   ustanovenia,   ktoré   by   bránili vykonaniu   exekúcie   na   základe   tohto   exekučného   titulu.   Ide   napr.   o   vylúčenie   určitých nárokov z uspokojenia v exekúcii a pod. Môže ísť aj o zákonné ustanovenia, ktoré ukladajú exekučnému súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.

Podľa ustanovenia § 23 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) zastúpenie vzniká na základe zákona, alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že zastúpenie na základe dohody o plnomocenstve predpokladá dvojstranný právny úkon, teda dohodu medzi dvomi subjektami a to medzi splnomocniteľom   na   jednej   strane   a   splnomocnencom   na   druhej   strane   a   samotné plnomocenstvo je už iba jednostranným úkonom, ktorým splnomocniteľ dáva tretím osobám na vedomie, v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve oprávnená ho zastupovať. Dohoda   o   plnomocenstve,   z   ktorej   právny   vzťah   vzniká,   musí   teda   obsahovať   všetky náležitosti dvojstranného právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov, ako aj obsahu. Pokiaľ má   mať   takáto   dohoda   písomnú   formu,   predpokladá   sa   prejav   oboch   zmluvných   strán potvrdený   podpisom   týchto   subjektov.   Takáto   dohoda   o   plnomocenstve   uzavretá   medzi povinným a Mgr. T. K. v konaní preukázaná nebola. Splnomocnenie, ktoré má byť súčasťou notárskej zápisnice, ani nie je podpísané účastníkmi dohody o plnomocenstve, keďže na tomto chýba podpis splnomocniteľa - povinného.

Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že v notárskej zápisnici ako exekučnom titule,   ktorú   oprávnený   predložil,   chýba   nepochybný   relevantný   prejav   vôle   dlžníka splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na vykonanie vyhlásenia v jeho mene. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni v možnosti vydať exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na základe takejto notárskej zápisnice.

Odvolací súd z týchto dôvodov už považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími nedostatkami exekučného titulu a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil, pretože predmetná notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom.»

Po oboznámení sa   s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu   ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých uznesení   poukazuje   aj   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nesignalizujú neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením   krajského   súdu   č.   k.   4   CoE   103/2011-33   z   9.   júna   2011,   č.   k. 13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011, č. k. 13 CoE 171/2011-88 z 30. júna 2011 a č. k. 14 CoE 37/2011-36 z 11. júla 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom   alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011