znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 430/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. S., K., zastúpeného advokátom Mgr. D. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 19 C/216/2011 z 27. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP/189/2012 z 30. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2013 doručená sťažnosť Mgr. M. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. D. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   19 C/216/2011 z 27. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP/189/2012 z 30. októbra 2012.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 19   C/216/2011-71   z   27.   januára   2012   rozhodol   o   zvýšení   výživného   uhrádzaného sťažovateľom pre navrhovateľa – plnoletého syna sťažovateľa, a to na sumu 200 € mesačne od 1. júla 2011. Okresný súd rozhodol tiež o dlžnom výživnom za obdobie od podania návrhu do jeho rozhodnutia. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Z uvedeného rozsudku okresného   súdu   vyplýva,   že   naposledy   bola   vyživovacia   povinnosť   sťažovateľa   voči navrhovateľovi určená rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C/547/1998-25 z 2. marca 1999.

Proti rozsudku okresného súdu z 27. januára 2012 podali odvolanie tak sťažovateľ, ako   aj   navrhovateľ.   O   týchto   odvolaniach   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 8 CoP/189/2012-113   z   30.   októbra   2012   tak,   že   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu vo výroku o zvýšení výživného od 6. júla 2011 do budúcna, dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia a zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti. V časti zmenil rozsudok okresného súdu tak, že návrh navrhovateľa na zvýšenie výživného za obdobie od 1. júla 2011 do 5. júla 2011 zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na vady prvostupňového konania a aj odvolacieho konania. Argumentuje tým, že konajúce súdy nezisťovali pomery u matky navrhovateľa, hoci   má   voči   nemu   tiež   vyživovaciu   povinnosť,   nesprávne   ustálili   výšku   jeho   príjmu a dostatočne   nezohľadnili   jeho   terajšiu   rodinu   a   vyživovacie   povinnosti   voči   dvom maloletým deťom. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Odporca   vyjadril   vážne   pochybnosti   o   nezaujatosti   sudkyne,   ktorá   vôbec nezisťovala príjmové pomery a životnú úroveň druhého rodiča, teda matky, ktorá okrem navrhovateľa,   teda   svojho   syna   nemá   žiadnu   vyživovaciu   povinnosť   na   rozdiel   od sťažovateľa, ktorý ma vyživovaciu povinnosť voči ďalším dvom maloletým deťom svojej terajšej   rodiny   a   tiež   voči   obom   svojim   rodičom,   ktorý   majú   veľmi   vážne   zdravotne postihnutia a sú odkázaní na starostlivosť svojho syna, teda sťažovateľa.

V   zmysle   ustanovenia   §   62   ods.   2   ZR   vyživovaciu   povinnosť   voči   plnoletému navrhovateľovi   majú   obaja   rodičia   podľa   svojich   schopností,   možností   a   majetkových pomerov. Podľa sťažovateľovi známych informácií matka žalobcu M. S., nar..., bytom K. má dve zamestnania vo V. a vo V., tiež figuruje ako spoločník v ďalších dvoch obchodných spoločnostiach. Už v čase rozvodu v roku 1999 mala matka žalobcu vyšší príjem ako otec žalobcu. Sťažovateľ preto žiadal v konaní o vyžiadanie a preukázanie aktuálnych príjmov matky žalobcu....

Prvostupňoví súd nesprávne zaregistroval príjem odporcu až o 100 Eur mesačne. Mesačný príjem odporcu je 1.291 Eur a nie 1.391 Eur mesačne, ako to zaznamenal súd v prvostupňovom konaní.

Rozhodnutie o dlžnom výživnom považujeme za vážny rozpor s dobrými mravmi. Navrhovateľ   v   minulosti,   zrejme   na   popud   matky   prišiel   za   otcom   s   tromi   finančne prehnanými nárokmi voči otcovi v hodnote cca 60.000,- Sk na kúpu play-station, kúpou bicykla a tiež inej veci v čase, keď otec (sťažovateľ) prispieval ešte od rozhodnutia súdu o rozvode manželstva z roku 1999 výživné nad rámec určeného výživného. Oznámenými nárokmi žalobcu podmienil vzájomný vzťah so svojim otcom. Keď sťažovateľ v tom čase nedokázal bezprostredne, okamžite požiadavkám syna (žalobcu) vyhovieť, žalobca od toho momentu sa so sťažovateľom prestal stýkať a kontaktovať ho.

O žalobcovom štúdiu sa sťažovateľ pre bezdôvodný vzdorovitý vzťah syna dozvedel až koncom roka 2011. Zároveň je zrejmý aj fakt, že žalobca nenavštevoval školu už od 05.07.2011, odkedy mu bolo súdom priznané zvýšenie výživného. Ako priznal v procese aj sám žalobca v tom čase mu ešte nevznikali náklady na štúdium.

Matka zámerne, bezdôvodne štvala syna žalobcu proti sťažovateľovi. Žalobca sa voči sťažovateľovi správal odmerane, nekomunikoval s ním, kládol mu prehnané požiadavky a otcovi vôbec neoznámil, že zamýšľa štúdium na vysokej škole, na ktoré by sa otec mohol finančne pripraviť. Keďže sťažovateľ o týchto skutočnostiach nebol oboznámený, teraz mu to finančne ruinuje jeho terajšiu rodinu, ktorá finančne trpí s dvomi maloletými deťmi. Sťažovateľ   pre   nadobudnutie   právoplatnosti   rozhodnutia   o   zvýšení   výživného   bol nútený zobrať ďalší splátkový úver zo S. s celkovou hodnotou 4.600.00 Eur a mesačnými splátkami 77,60 Eur aby mohol vôbec existovať.

Vytvorenie   takéhoto   stavu   zo   strany   súdu   však   vôbec   nezodpovedá   zákonnému postupu   súdu   v   súlade   s   §   62   ods.   2   ZR,   kedy   vyživovaciu   povinnosť   voči   plnoletému žalobcovi majú zásadne obaja rodičia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.

Podobne   ako   prvostupňový   súd   rovnako   aj   druhostupňový   súd   úplne   nezákonne ignoroval   zisťovanie   schopností,   možností   a   majetkových   pomerov   druhého   rodiča.   Na jednej strane v odôvodnení krajského súdu str. 4 je uvedená zákonná požiadavka, že dieťa, rodiča, ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, akú by malo, ak by spolužitie rodičov   trvalo.   Na   druhej   strane,   ak   by   spolužitie   trvalo,   určite   by   sa   takáto   možnosť zvažovala u sťažovateľa ako rodiča rok alebo dva roky vopred. A ako v iných rodinách, ak by   to   pomery   rodičov   nedovoľovali,   hľadala   by   sa   iná   alternatíva   na   Slovensku   alebo v mieste bydliska, a nie v zahraničí.

Pomery   u   druhého   rodiča   súd   vôbec   neskúmal,   čo   by   mohlo   preukázať   fakt,   že pomery   u   druhého   rodiča   sú   výrazne   lepšie   a   neviedlo   by   to   k   tak   závažnému a nezákonnému zásahu do zadlžovania sťažovateľa v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zákonnými ustanoveniami zákona o rodine o vyživovacej povinnosti.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ namieta, že rozsudkami všeobecných súdov boli porušené jeho základné práva označené v sťažnosti. V sťažnosti ďalej uvádza:„V   tomto   prípade   však   právoplatné   rozhodnutie   pre   nezachovanie   zákonných ustanovení   o   vyživovacej   povinnosti   a   pre   nezákonný   postup   súdu   pred   vydaním rozhodnutia, sťažovateľa o majetok pripravujú a privádzajú k neudržateľným dlhom.... existenčne ohrozuje terajšiu rodinu sťažovateľa, vytvára nerovnosť na úkor nezistených pomerov   na   strane   matky   navrhovateľa   zo   strany   súdu.  ...   tiež   išlo   nerešpektovanie zákonných ustanovení o zisťovaní pomerov oboch rodičov zo strany súdu a nevykonanie dôkazov navrhovaných zo strany sťažovateľa.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„...   Základné   právo   sťažovateľa   Mgr.   M.   S.   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, právo na ochranu rodičovstva a rodiny sťažovateľa, právo sťažovateľa na osobitnú ochranu detí a právo na rovnaké práva deti sťažovateľa narodené v manželstve i mimo neho podľa čl. 41 ods. 1 a 3 Ústavy SR, právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8Co/189/2012-113 zo dňa 30. 10. 2012 a rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 19C/216/2011-71 zo dňa 27. 01. 2012 bolo porušené.... Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8Co/189/2012-113 zo dňa 30. 10. 2012 Ústavný súd SR zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie....   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52 ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) tak, aby odložil vykonateľnosť „napadnutého   právoplatného   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 8Co/189/2012-113   zo   dňa   30.   10.   2012   a   rozsudku   Okresného   súdu   Košice   I   sp.   zn. 19C/216/2011-71   zo   dňa   27.   01.   2012,   aby   sa   dočasne   zdržal   výkon   právoplatného rozhodnutia   a   tretím   osobám   uložil,   aby   sa   dočasne   zdržali   oprávnenia   im   priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti uvádza, že k porušeniu označených základných práv podľa ústavy došlo „rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8Co/189/2012– 113   zo   dňa   30.   10.   2012“ a   identickým   spôsobom   označený   rozsudok   krajského   súdu sťažovateľ žiada zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K sťažnosti sťažovateľ priložil rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   8   CoP/189/2012-113   z   30.   októbra   2012,   ktorý   sa   týka právnej veci sťažovateľa, tak ako ju skutkovo vymedzil vo svojej sťažnosti. Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v petite sťažnosti došlo k pisárskej chybe pri vymedzení spisovej značky namietaného rozsudku a správne označenie tejto spisovej značky   má   byť   8   CoP/189/2012.   Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aj keď v petite namieta porušenie celého čl. 46 ústavy.

Ústavný súd na základe týchto skutočností dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 C/216/2011 z 27. januára 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoP/189/2012 z 30. októbra 2012.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 3 ústavy deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 C/216/2011 z 27. januára 2012

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods.   1   a   3,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 19 C/216/2011 z 27. januára 2012 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 19 C/216/2011 z 27. januára 2012, pretože ho preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) krajský súd.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy je preto z ústavného hľadiska pre ústavný   súd   podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 8 CoP/189/2012 z 30. októbra 2012 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III.   ÚS   133/05).   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoP/189/2012 z 30. októbra 2012

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide spravidla vtedy, keď pri predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   z   30.   októbra   2012,   ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, uviedol:

„Odvolací súd na základe odvolania účastníkov konania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o zvýšení výživného. Vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací   súd   v   plnom   rozsahu   stotožnil.   Konajúci   súd   sa   vysporiadal   s   námietkami navrhovateľa a odporcu uplatnenými v odvolaní, ktoré v prevažnej miere tvorili ich obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a ani v štádiu odvolacieho konania neuviedli žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o výživnom. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k presvedčeniu, že zvýšené výživné súdom prvého stupňa je, vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady, primerané   reálnym   zárobkovým   schopnostiam   a   možnostiam   odporcu   a   odôvodneným potrebám navrhovateľa po zohľadnení, že odporca má ďalšie dve vyživovacie povinnosti voči maloletým deťom narodeným z jeho terajšieho vzťahu. K odvolacej námietke odporcu o nesprávnom   výpočte   jeho   priemerného   mesačného   zárobku,   z   ktorého   vychádzal   súd prvého stupňa, odvolací súd dodáva, že po oboznámení sa s obsahom spisu, konkrétne opismi mzdových listov odporcu je nepochybné, že priemerný mesačný zárobok odporcu za rok 2011 od marca do novembra bol 1.391 €. Odvolací súd nemohol zohľadniť námietku odporcu namietajúcu nedostatočne vykonané dokazovanie ohľadom prijatia navrhovateľa na vysokú školu, keďže z obsahu spisu je nesporné, že Fakulta informatiky v B. oznámila navrhovateľovi 19. 5. 2011, že je prijatý k prezenčnému štúdiu v bakalárskom študijnom programe informatika od akademického roku 2011/2012 s tým, že zápis je stanovený na deň 11. 7. 2011 a rovnako nemohol prihliadnuť na námietku odporcu vo vzťahu k príjmovým a majetkovým pomerom navrhovateľovej matky, ktoré tvoria podstatnú časť jeho odvolania, lebo   v   preskúmavanej   veci   nemajú   právny   význam,   pretože   odporca   je   povinný   rodič, ktorému   sa   určuje   výživné   a   nie   matka   navrhovateľa,   ktorá   dobrovoľne   bez   súdneho rozhodnutia si plní svoju vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľovi, preto ani predpoklad odporcu, že dosahuje vyšší príjem ako on, nemá v konečnom dôsledku vplyv na určenie rozsahu jeho vyživovacej povinnosti voči navrhovateľovi. Odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť a tiež na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Odvolací súd dospel   k   záveru,   že   odporca   mal   dostatok   finančných   prostriedkov   na   štandardné uspokojovanie vlastných potrieb ako aj potrieb ostatných členov jeho terajšej rodiny, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard umožnil aj navrhovateľovi, čo je v súlade so zákonnou požiadavkou,   že dieťa,   rodičia,   ktorého nežijú spolu,   má mať takú životnú úroveň akú by malo, ak by spolužitie rodičov trvalo. K odvolacej námietke odporcu, že nevedel o štúdiu navrhovateľa na vysokej škole v zahraničí, odvolací súd poznamenáva, že   zmenou   spoločensko-ekonomických   podmienok   na   Slovensku   sa   výrazne   zmenili   aj možnosti detí študovať, resp. vybrať si štúdium na vysokých školách v rámci Európskej únie, ale aj mimo nej, v dôsledku čoho je nutné, ak sú pre to splnené podmienky u povinného rodiča,   akceptovať   právo   dieťaťa   študovať   na   škole   podľa   vlastného   výberu.   V   danom prípade je nepochybné, že majetkové a finančné pomery odporcu mu umožňujú prispievať zvýšené výživné navrhovateľovi a vytvoriť mu podmienky pre ukončenie štúdia a následné lepšie uplatnenie v praxi. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ak zvýšil výživné na 200 € s odôvodnením, že pri rozhodovaní o rozsahu zvýšenia zohľadnil vyživovaciu povinnosť odporcu voči maloletým deťom z terajšieho vzťahu, čiastočne aj voči ich matke, ktorá je na materskej dovolenke. Odvolací súd nevyhovel odvolaciemu návrhu odporcu   doplniť   dokazovanie,   pretože   vykonané   dokazovanie   súdom   prvého   stupňa   je dostatočné pre rozhodnutie o návrhu, ale najmä preto, že odporca nenavrhoval vykonať také dôkazy, ktoré by mali relevantný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Neprihliadol ani na námietku odporcu o tzv. „dobrých mravoch“ podľa ust. § 75 ods. 2 O. s. p., pretože v priebehu   konania   nebolo   zistené   žiadne   také   správanie   navrhovateľa,   ktoré   by   bolo dôvodom pre postup v zmysle tohto ustanovenia O. s. p.. Konajúci súd správne rozhodol aj o dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia podľa ust. § 160 ods. 1 veta druhá O. s. p., kedy súd môže určiť, že peňažné plnenie sa vykoná v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí s tým, že omeškanie plnenia jednej splátky, má za následok zročnosť celého plnenia a dôsledne prihliadol aj na majetkové, finančné a rodinné pomery odporcu. Na základe uvedených skutočností odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok vo výroku o zvýšení výživného od 6. 7. 2011 do budúcna, dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia, ako aj vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti od 6. 7. 2011 do budúcna potvrdil.“

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posúdenia všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 19 C/216/2011-71 z 27.   januára   2012,   ktorým   zvýšil   výživné   uhrádzané   sťažovateľom   pre   navrhovateľa. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na výsledky dokazovania, v rámci ktorého   skúmal   odôvodnené   potreby   navrhovateľa   (sťažovateľovho   syna)   a   tiež   skúmal pomery   sťažovateľa.   Z   odôvodnenia   predmetného   rozsudku   vyplýva,   že   okresný   súd vychádzal   z   účastníckych   výpovedí   navrhovateľa   a   sťažovateľa,   písomného   vyjadrenia sťažovateľa a listinných dôkazov (výplatné pásky a doklad dekana Fakulty informatiky). Na základe týchto zistení okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Z prevedeného dokazovania má súd preukázané, že nárok navrhovateľa na zvýšenie výživného je dôvodný, hoci v nižšej než požadovanej výške. Keďže naposledy bolo určené výživné súdnym rozhodnutím, takéto rozhodnutie možno zmeniť v prípade, ak sa zmenia pomery, či už na strane povinnej osoby, alebo na strane oprávnenej osoby. Je nepochybné, že na strane navrhovateľa ako oprávnenej osoby došlo k zmene pomerov oproti naposledy určenému   výživnému,   ktoré   by   odôvodňovali   zvýšenie   výživného.   Od   poslednej   úpravy ubehlo 12 rokov, v porovnaní s poslednou úpravou, kedy navrhovateľ bol žiakom 1. ročníka ZŠ,   teraz   navštevuje   1.   ročník   VŠ,   takže   opodstatnene   na   jeho   strane   došlo   k   potrebe zvýšenia výdavkov na výživné zahrňujúcich nielen základné výdavky na stravu, ošatenie a bývanie, ale tiež zvýšené výdavky v súvislosti so štúdiom na VŠ v B. a v neposlednom rade aj výdavky na športové, kultúrne vyžitie, záľuby a pod. hoci iba v minimálnej výške (keďže navrhovateľ v tejto súvislosti nemá mimoriadne výdavky). Okrem toho medzi tieto výdavky patria tiež výdavky na lieky, v súvislosti s jeho zdravotným stavom.

Tiež   možno   konštatovať,   že   sa   zmenili   pomery   aj   na   strane   odporcu,   ktorému v priebehu   konania   pribudli   dve   vyživovacie   povinnosti   a   súčasne   na   strane   ktorého v porovnaní s predchádzajúcou úpravou došlo tiež k zvýšeniu jeho príjmu. Pokiaľ odporca ako povinná osoba podrobným spôsobom vyšpecifikoval pravidelné výdavky, k týmto je potrebné poukázať na to, že výživné má prednosť pred ostatnými výdavkami rodiča. Aj existencia   výdavkov   povinnej   osoby   svedčí   o   určitej   životnej   úrovni   rodiča,   pričom oprávnená osoba má právo sa podieľať na životnej úrovni svojho rodiča. Odporca je preto povinný   prispôsobiť   svoje   výdavky   tak,   aby   neboli   realizované   na   úkor   opodstatnenej vyživovacej povinnosti voči navrhovateľovi. Okrem toho k uvádzaným výdavkom zo strany odporcu súd uvádza, že nemožno prihliadať na tie výdavky, ktoré patria jeho priateľke, pretože podľa názoru súdu na nich odporca nie je povinný sa podieľať. Taktiež k výdavku na bývanie je potrebné upresniť, že ide výdavok, na ktorom sa majú spolupodieľať všetky osoby,   ktoré   byt užívajú,   takže ani v tomto   prípade nejde   o   výlučný   výdavok odporcu. K vyživovacej povinnosti odporcu voči mal. A. súd tiež poznamenáva, že vzhľadom na vek dieťaťa, odporca si v súčasnosti plní vyživovaciu povinnosť voči nej (okrem nevyhnutnej VP na základné potreby, príp. predškolské zariadenie) najmä vo forme osobnej starostlivosti. K   návrhu   odporcu,   aby   súd   zisťoval   majetkové   pomery   na   strane   matky navrhovateľa, najmä jej príjem, súd uvádza, že v tomto konaní súd skúma pomery na strane povinnej   osoby,   t.j.   odporcu.   Preto   v   tomto   smere   navrhované   dokazovanie   nebolo vykonané.

Na základe vyššie uvedených zistení a záverov súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami   prihliadnuc   pritom   na   odôvodnené   potreby   navrhovateľa   a   majetkové pomery   odporcu   a   jeho   dve   nové   vyživovacie   povinnosti   posúdil   predmetný   návrh   ako dôvodný čo do zvýšenia vyživovacej povinnosti odporcu voči navrhovateľovi mesačne na sumu 200,- Eur od 1. 7. 2011 a návrh v jeho prevyšujúcej časti súčasne ako nedôvodný zamietol.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil v podstatnej časti rozsudok okresného súdu.

Krajský súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku stotožnil s právnym názorom okresného súdu o tom, že od poslednej úpravy výživného nastala taká zmena pomerov tak u sťažovateľa, ako aj u navrhovateľa, ktorá odôvodňovala zvýšenie výživného. Krajský súd poukázal   na   skutkové   zistenia,   ktoré   vyplynuli z   vykonaného   dokazovania, týkajúce   sa pomerov sťažovateľa (jeho príjmov, vyživovacích povinností a pod.) a tiež odôvodnených potrieb navrhovateľa. V sťažnosti sťažovateľ namieta, že okresný súd a ani krajský súd nezistili dostatočne skutkový stav, predovšetkým z dôvodu, že nezisťovali pomery matky navrhovateľa,   nesprávne ustálili   jeho príjem, a okrem   toho   zvýšenie výživného vrátane rozhodnutia   o   dlžnom   výživnom   a   spôsobe   jeho   splatenia   považoval   za   neprimerané vzhľadom   na   svoje   vyživovacie   povinnosti   voči   dvom   maloletým   deťom,   starostlivosť o partnerku a o rodičov. Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal – nevyhovel odvolaciemu návrhu na doplnenie dokazovania zisťovaním pomerov matky navrhovateľa, konštatoval, že tento návrh sa netýka predmetu konania, pričom dokazovanie, ktoré vykonal okresný súd, považoval za dostatočné. Výšku príjmov zisťoval z výplatných pások a dospel k rovnakému záveru ako okresný súd. Rozhodnutie o dlžnom výživnom a o spôsobe jeho splatenia nebolo podľa krajského súdu v rozpore s dobrými mravmi. V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd reagoval aj na ďalšie skutočnosti relevantné v prerokúvanom prípade.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom   konania povinnosť   označiť dôkazy   na preukázanie svojich   tvrdení.   Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu   na   vykonanie   dokazovania   a   rozhodnutie,   ktoré   z   dôkazov   budú   v   rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (pozri § 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov konania.

Pokiaľ ide   o námietku   sťažovateľa, že   ani v prvostupňovom   a   ani v   odvolacom konaní   neboli   vykonané   ním   navrhnuté   dôkazy,   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   povinnosť   vykonať   dôkazy   označené   účastníkom konania   (I.   ÚS   75/96,   II.   ÚS   153/03,   IV.   ÚS   178/2012).   Procesný   princíp   voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie   dôkazy,   ktoré   podľa   jeho   uváženia   vedú   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04, IV. ÚS 178/2012).

Ústavný   súd,   poukazujúc   predovšetkým   na   citované   časti   odôvodnenia   rozsudku krajského   súdu,   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu a obsahom základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, keď sťažovateľ   za   také   porušenie   považoval   najmä   nevykonanie   dôkazov   smerujúcich k zisťovaniu pomerov matky navrhovateľa, pričom je zrejmé, že konajúce súdy odôvodnili, prečo   nevyhoveli   tomuto   procesnému   návrhu   a   nevykonali   predmetné   dokazovanie, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť porušenie označených   základných   práv   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Nie   je úlohou ústavného   súdu   do   detailov   preskúmať prípad z pozície   v   okolnostiach   prípadu aplikovaných   právnych   noriem,   ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (v spojení s okresným súdom) rozsudok vo vzťahu k procesným návrhom   sťažovateľa   na   vykonanie   dokazovania   odôvodnil   ústavne   konformným spôsobom, pričom právne závery týchto všeobecných súdov nepovažuje ústavný súd za arbitrárne.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že aj ďalšie právne závery krajského súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti teda svojvôle, sú logické a vyplývajú z   relevantných   skutkových   zistení,   je   možné   k   nim   dospieť   aplikáciou   a   výkladom príslušných ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“) a Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   46   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   rozsudkom krajského súdu z 30. októbra 2012. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   zákona   o   rodine a Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   ako odvolacieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   rozsudkom   krajského   súdu   z   30.   októbra   2012   boli porušené základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 a 3 ústavy.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľom označené základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 a 3 ústavy (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoP/189/2012 z 30. októbra 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013