znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 430/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. D., nar..., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ndt/6/2012 z 3. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2012 doručená   sťažnosť   J.   D.,   nar...,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Ndt/6/2012 z 3. mája 2012 [vyplýva to z návrhu na rozhodnutie, hoci na prvej strane sťažnosti označuje sťažovateľ za porušovateľa Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“)].

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T/172/2006 z 10. júla 2007 a z 11. decembra 2007 (ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“) uznaný za vinného zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Trestný zákon v znení účinnom   od   1.   januára   2006.   Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ (obžalovaný)   odvolanie,   o   ktorom   Krajský   súd   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením sp. zn. 3 To/4/2008 z 12. februára 2008 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“) rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa (obžalovaného) zamietol. Rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené 25. marca 2008. Lehota na podanie dovolania   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sťažovateľovi   uplynula   25.   marca   2011. Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 15. marca 2012 žiadal o navrátenie lehoty na   podanie   dovolania   (ďalej   len   „žiadosť   o   navrátenie   lehoty“).   Okresný   súd   žiadosť o navrátenie lehoty 25. apríla 2012 predložil najvyššiemu súdu. Najvyšší súd o žiadosti o navrátenie lehoty rozhodol uznesením sp. zn. 6 Ndt/6/2012 z 3. mája 2012 (ďalej len „rozhodnutie najvyššieho súdu“) tak, že sťažovateľovi (odsúdenému) nepovolil navrátenie lehoty na podanie dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie základného práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy „... ako diskriminácia pri využití svojho práva podať dovolanie v trestnom konaní“ a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6T 172/2006 zo dňa 3. 5. 2012 sa zrušuje a lehota na podanie dovolania je vrátená.

D.   J.   má   právo   a   má   vrátenú   lehotu   na   podanie   dovolania   v   zmysle   trestného poriadku a zákona.“

Sťažovateľ zároveň žiadal, aby mu ústavný súd ustanovil na konanie pred ústavným súdom zástupcu z radov advokátov, a zároveň, aby rozhodol o oslobodení sťažovateľa od platenia poplatkov za zastupovanie zástupcom z radov advokátov.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že ťažisko argumentácie sťažovateľa spočíva na tom základe, že mu bola upretá možnosť podať dovolanie, ktoré podľa jeho tvrdenia mohlo zmeniť jeho pôvodné odsúdenie. Sťažovateľ túto námietku bližšie odôvodnil tým, že sa viackrát domáhal na okresnom súde práva podať dovolanie, túto možnosť však nemohol využiť, pretože okresný súd, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky mu zhodne odpovedali, že tento krok nemôže uskutočniť aj keď podľa jeho tvrdenia splnil všetky podmienky. Sťažovateľ za porušenie považuje skutočnosť, že napriek tomu, že splnil podmienky na ustanovenie obhajcu v dovolacom konaní,   a   napriek   tomu,   že   podal   žiadosť   o   ustanovenie   obhajcu,   mu   nebol   obhajca ustanovený   a   z   tohto   dôvodu   nesplnil   podmienky   na   podanie   dovolania.   Sťažovateľ v sťažnosti   neuviedol   žiadne   ďalšie   dôvody   prostredníctvom,   ktorých   by   spochybňoval správnosť záverov namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu.

Napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti odôvodňuje porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods. 1 a ods. 2 ústavy a, tak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na ktorých zakladá ťažiskovú časť argumentácie, je zrejmé, že neuvádza také tvrdenia,   prostredníctvom   ktorých   by   odôvodňoval   porušenie   čl.   12   ods.   1   a   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a z tohto pohľadu spochybňoval správnosť záverov rozhodnutia najvyššieho súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody   namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   argumentácia   sťažovateľa   je z ústavnoprávneho hľadiska nedostatočná, pretože dôvody, ktorými spochybňuje správnosť záverov   namietaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   sa   do   výsledku   rozhodovacieho procesu   najvyššieho   súdu   nijakým   spôsobom   nepremietli.   Najvyšší   súd   sťažovateľovi nepovolil navrátenie lehoty z dôvodu, že sťažovateľ nesplnil podmienky uvedené v § 64 ods. 1 zákona č. 301/2001 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   poriadok“),   pretože   nepožiadal   o   navrátenie   lehoty   na   podanie   opravného prostriedku   v   trojdňovej   lehote,   ako   mu   to   ukladá   §   64   ods.   1   Trestného   poriadku. Sťažovateľ   teda   nijakým   spôsobom   nespochybňuje   správnosť   záveru   najvyššieho   súdu a nevzniesol ani jedinú námietku proti skutkovému a právnemu hodnoteniu, na ktorom je založené namietané rozhodnutie najvyššieho súdu.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Krajský súd v Trnave dňa 12. februára 2008, uznesením sp. zn. 3To 4/2008, podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolanie obvineného D.

Uvedené rozhodnutie mu, ako aj jeho obhajcovi, bolo doručené dňa 25. marca 2008, od kedy mu začala plynúť 3 ročná lehota na podanie dovolania t. j. do 25. marca 2011. Dňa   15.   marca   2012   podal   obvinený   žiadosť   o   navrátenie   lehoty   na   podanie dovolania na okresný súd, ktorý ju 25. apríla 2012 predložil tunajšiemu súdu....

Obvinený   podal   vlastnoručne   napísané   „dovolanie“   na   tunajší   súd,   ktoré   bolo 25. júna   2008   zaslané   okresnému   súdu,   ktorý   ho   opätovne   vyzval   na   odstránenie   vád dovolania.

Obvinený listom z 28. júla 2008 požiadal o dočasné odloženie danej veci, nakoľko podal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosť o prešetrenie, následne oznámil,   že   je   nemajetný   a   23.   júla   2009   opätovne   požiadal   o   ustanovenie   obhajcu   a pripojil potvrdenie obce, že je nemajetný.

Dňa   29.   júla   2009   mu   Okresný   súd   Trnava   oznámil,   že   obhajcu   mu   nemieni ustanoviť, pričom od uvedenej doby obvinený nezopakoval svoj návrh a až 15. marca 2012 požiadal o navrátenie lehoty na podanie dovolania.

Podľa § 64 ods. 1 Tr. por. ak obvinený, jeho obhajca, poškodený alebo zúčastnená osoba zmešká z dôležitých dôvodov lehotu na podanie opravného prostriedku, povolí jej orgán, ktorému patrí rozhodovať o opravnom prostriedku, navrátenie lehoty. O navrátenie lehoty môže oprávnená osoba požiadať do troch dní od odpadnutia prekážky. Ak nebol opravný prostriedok ešte podaný, je potrebné ho so žiadosťou spojiť. Ak ide o odvolanie proti   rozsudku,   možno   odvolanie   odôvodniť   ešte   v   lehote   ôsmich   dní   od   doručenia uznesenia o povolení navrátenia lehoty.

Je   potrebné   dať   do   pozornosti   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky z 15. decembra 2009,   v ktorom bola   prakticky   uložená   povinnosť   súdov,   po preukázaní insolventnosti obvineného, mu obhajcu ustanoviť. Táto povinnosť súdu I. stupňa, ustanoviť obvinenému obhajcu, po tom čo tento preukáže, že nemá dostatočné prostriedky, následne vyplynula zo zákona č. 262/2011 Z. z., ktorý však nadobudol účinnosť už 1. septembra 2011. Obvinený však nepožiadal o navrátenie lehoty na podanie opravného prostriedku v trojdňovej lehote ako mu to ukladá ustanovenie § 64 ods. 1 Tr. por. a z toho dôvodu bolo rozhodnuté o nepovolení jej navrátenia.»

Sťažovateľom   vymedzené   námietky,   na   základe   ktorých   sa   domáhal   zrušenia namietaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vo   väzbe   na   ním   označené   právo,   nie   sú spôsobilé preukázať príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným právom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vychádzajúc   z   princípu   materiálnej   ochrany   práv   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu aj v rozsahu, či namietané rozhodnutie najvyššieho súdu   nie   je   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že namietané rozhodnutie najvyššieho súdu takéto   prvky   neobsahuje a   plne   zodpovedá   ústavnoprávnym   požiadavkám   kladeným   na kvalitu   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   K uvedenému   je   potrebné   dodať,   že namietané rozhodnutie   najvyššieho   súdu   má   dostatočný   racionálny   základ,   interpretácia a aplikácia použitých   ustanovení Trestného poriadku   je v súlade s ústavou, prípadne aj s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Možno v danej súvislosti uzatvoriť, že rozhodnutie najvyššieho súdu je z ústavnoprávneho hľadiska riadne odôvodnené a nenesie v sebe žiadne prvky svojvôle. Sťažovateľom vznesené námietky tak nemôžu   podľa   ústavného   súdu   viesť   k   záveru   o   ústavnej   nezlučiteľnosti   namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   v   danej   situácii   už   nepovažoval   za   potrebné   bližšie   sa   zaoberať formálnym nedostatkom, ktorým je absencia zastúpenia sťažovateľa advokátom, pretože by to bolo s ohľadom na už uvedené zjavne nadbytočné, a tým aj neúčelné, keďže aj prípadné ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov sťažovateľovi a oslobodenie sťažovateľa od platenia poplatkov za ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov by nemohlo nič zmeniť na záveroch vyslovených ústavným súdom v tomto rozhodnutí.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa §   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   rozhodol   tak,   že   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   12   ods.   1   a   2   ústavy   rozhodnutím najvyššieho súdu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Podanie sťažnosti   bez   relevantnej   ústavnoprávnej   argumentácie   tak   vytvorilo   pre   ústavný   súd prekážku, ktorá bráni jej meritórnemu prieskumu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012