znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 430/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   J.   R.,   t.   č.   vo   výkone   väzby, ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 33/2008 a jeho uznesením z 2. augusta   2011   a   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 Tos/94/2011 a jeho uznesením z 2. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 8. augusta 2011 doručené podanie J. R., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Vec: Ústavná sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy SR   +   Žiadosť   o   preskúmanie   nezákonnej   väzby   J.   R.“. Podľa   obsahu   možno   podanie sťažovateľa kvalifikovať ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 33/2008 a jeho uznesením z 2. augusta 2011 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v bližšie neoznačenom konaní.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný v konaní vedenom pod sp. zn. 5   T/33/2008 „pre   zločin   podvodu   podľa   §   221   ods.   1   a   ods.   3   písm.   a)   Tr.   zákona, na základe obžaloby Okr. prokuratúry v T. sp. zn. 1 Pv 32/05 podanej na tunajší súd dňa 11. 4. 2008. Sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe uznesenia Okr. súdu Trnava, sp. zn. 5 T/33/2008 zo dňa 16. 01. 2010 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trest. poriadku s tým, že väzba sa u neho započítava odo dňa 15. 01. 2010 od 14.30 hod.

Odo dňa 15. 07. 2011 nie je právny titul na ďalšie trvanie sťažovateľovej väzby. Trestný poriadok pozná iba jeden prípad kedy sa musí obžalovaný prepustiť na slobodu aj keď dôvody väzby trvajú a to, keď uplynie dĺžka lehoty väzby.

... problematiku, ktorú vytvoril a umelo udržuje predseda senátu... tým, že vo svojich protirečivých vyjadreniach spája nový Trestný poriadok so starým Trestným poriadkom, čo v lehotách dĺžky väzby nie je možné. Prelínaním nového so starým Trest. poriadkom sa postupuje podľa prechodných ustanovení, ktoré sú viazané na konkrétnu skutočnosť, ktorou v tomto prípade je dátum podania obžaloby na súd, t. j. 11. 4. 2008. § 564 ods. 3 vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okr. súd predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto   zákona,   vykoná   konanie   okr.   súd   podľa   doterajších   predpisov.   §   564   ods.   5   TP, konaním podľa ods.   3 a 4 sa rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby podľa doterajších predpisov.... rozdiel v lehotách väzby v novom a starom Trest. poriadku je ten, že v starom TP sa § 76 ods. 7 z lehoty uvedenej v ods. 6 pripadá jedna polovica (18- mesiacov) na prípravné konanie a jedna polovica (18-mesiacov) na konanie pred súdom. Od tohto sa v novom TP upustilo a ohraničila sa len dĺžka lehoty pre prípravné konanie. Tento fakt predseda senátu popiera a určuje svojvôľne nový TP ako primárny, pritom na takéto konanie neexistuje zákonný podklad, doslovne ho TP vylučuje.

... Ústavný súd vo svojich nálezoch viackrát vytkol všeobec. súdom, že sú viazané nielen ústavnými princípmi, zmluvami, ktoré SR ratifikovala, ale dokonca v prípadoch kde by nebolo zjavné, ktorá norma sa má pre páchateľa vzťahovať, treba použiť komfortnejší spôsob, aj keby to náš TP vylučoval.“.

Na   základe   týchto   skutočností   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   mu „lehota   väzby... uplynula   dňa   15.   7.   2011   a   od   uvedenej   doby   som   už   protizákonne   vo   väzbe,   čím   mi zo strany   okresného   a   krajského   súdu   v   Trnave   boli   porušené   moje   základné   práva a slobody   zakotvené   v   čl.   17   ods.   2,   ods.   5   Ústavy   SR.   Žiadam   Ústavný   súd   SR o preskúmanie zákonnosti mojej väzby.“.

Sťažovateľ formuloval petit svojej sťažnosti takto:„1.) Okamžité prepustenie z väzby na slobodu

2.)   Finančné   zadosťučinenie   za   každý   nezákonný   deň   vo   väzbe   200,-   EUR/deň, od okresného a krajského súdu v Trnave

3.) Nahradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorého týmto žiadam ustanoviť, nakoľko nemám prostriedky na obhajcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   formulácie   jej   petitu   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   ústavy, ku ktorému   malo   dôjsť   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 T/33/2008 a jeho uznesením z 2. augusta 2011. Z obsahu sťažnosti je tiež zrejmé, že sťažovateľ   namieta   postup   krajského   súdu.   Ústavný   súd   vychádzal   zo   svojho   zistenia na okresnom súde, že v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa krajský súd v tom čase už rozhodol o sťažnosti sťažovateľa podľa Trestného poriadku uznesením č. k.   6   Tos/94/2011-1094   z   2.   septembra   2011   tak,   že   jeho   sťažnosť   podľa   Trestného poriadku zamietol. Vychádzajúc z princípu materiálnej ochrany ústavnosti a zo zásady, že pre rozhodnutie ústavného súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde), ústavný súd preskúmal aj postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos/94/2011 a jeho uznesenie z 2. septembra 2011 v rozsahu námietok sťažovateľa.

Základom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že „odo dňa 15. 07. 2011 nie je právny titul na ďalšie trvanie sťažovateľovej väzby.... lehota väzby mi uplynula dňa 15. 7. 2011 a od uvedenej doby som už protizákonne vo väzbe, čím mi zo strany okresného a krajského súdu v Trnave boli porušené moje základné práva a slobody zakotvené v čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy SR“. Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiada ústavný súd „o preskúmanie zákonnosti... väzby [a] okamžité prepustenie z väzby na slobodu“.

Z citovaného vyplýva, že vecným rozsahom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že zákonná   lehota   väzby   mu   uplynula   15.   júla   2011   a   od   uvedenej   doby   je   vo   väzbe protizákonne. Na tomto základe ústavný súd preskúmal namietaný postup okresného súdu a krajského   súdu   v   predmetných   konaniach   a   uznesenia   týchto   všeobecných   súdov v rozsahu námietky sťažovateľa.

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 T/33/2008 a jeho uzneseniu z 2. augusta 2011

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   podľa   §   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   neodmietne   prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných   práv   a   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí takúto sťažnosť   ústavný   súd odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 83/2011).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia   jeho   základných   práv   napadnutým   uznesením   okresného   súdu,   ktorým   bola zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   a   nebol   prijatý   jeho písomný sľub. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať podaním sťažnosti proti tomuto uzneseniu podľa § 83 ods. 1 v spojení s § 185 ods. 1 a 2 Trestného poriadku (sťažovateľ túto možnosť využil 5. augusta 2011). Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T/33/2008 a jeho uzneseniu z 2. augusta 2011, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Tos/94/2011 a jeho uzneseniu z 2. septembra 2011

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta aj svoje bližšie neoznačené základné práva, k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   bližšie   neoznačeným   postupom   krajského   súdu.   V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ nepreukázal, že podal proti označenému uzneseniu okresného súdu opravný prostriedok, o ktorom by už konal krajský súd.

Ústavný súd zistil, že v čase predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľ už podal opravný prostriedok (sťažnosť) proti označenému uzneseniu okresného súdu a taktiež zistil, že krajský súd o tejto sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. 6 Tos 94/2011 z 2. septembra 2011. Napriek uvedenému ústavný súd v súlade s materiálnym chápaním práva a ochrany základných práv a slobôd preskúmal aj toto uznesenie krajského súdu, ktorým krajský súd sp. zn. 6 Tos/94/2011 z 2. septembra 2011 zamietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:„Z   hľadiska   zákonnosti   väzby   sa   krajský   súd   v   plnom   rozsahu   stotožňuje s argumentáciou   okresného   súdu,   ktorý   správne   poukázal   na   skutočnosť,   že   zákonné ustanovenie   §   567c   ods.   2   Tr.   por.   sa   na   daný   prípad   nevzťahuje,   je   potrebné   použiť ustanovenie účinné od 1. 2. 2009, a preto nemožno hovoriť o nezákonnosti väzby.“

Odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   a   je potrebné ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010). Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu.

Okresný súd v relevantnej časti uznesenia č. k. 5 T/33/2008-1078 z 2. augusta 2011 uviedol:

«Žiadosť o prepustenie z väzby si podal obžalovaný J. R. na tunajší súd dňa 19. 07. 2011, pričom svoju žiadosť odôvodnil tým, že zákonná lehota väzby u neho uplynula 15. 07. 2011. Od uvedenej doby je podľa jeho názoru nezákonne a preto žiada, aby bol z väzby prepustený na slobodu. Inak svoju žiadosť nezdôvodnil.

Súd tiež poukazuje na znenie § 567c ods. 2 Trestného poriadku, kde sa uvádza, „ak lehota väzby začala plynúť pred prvým februárom 2009 použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. 01. 2009.“ Keďže obžalovaný J. R. bol vzatý   do   väzby   dňa   15.   01.   2010,   uvedené   zákonné   ustanovenie   sa   na   tento   prípad nevzťahuje,   ale   je   potrebné   použiť   ustanovenie   účinné   od   01.   02.   2009.   Z   uvedeného neobstojí tvrdenie obžalovaného, že od 15. 07. 2011 je vo väzbe nezákonne.»

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 T/33/2008 zo 16. januára 2010 z dôvodov uvedených v §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   s   tým,   že   väzba   sa   u   neho   započítava od 15. januára 2010 od 14.30 hod.

Sťažovateľ je v konaní pred okresným súdom trestne stíhaný na základe obžaloby Okresnej prokuratúry T. sp. zn. 1 Pv 32/05 podanej okresnému súdu 11. apríla 2008 pre skutky označené v obžalobe v bodoch 1 až 4, pričom skutok v bode 1 je kvalifikovaný v obžalobe ako trestný čin subvenčného podvodu podľa § 250b ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, skutok v bode 2 je kvalifikovaný v obžalobe ako trestný čin   neodvedenia   dane   a   poistného   podľa   §   148a   ods.   1   Trestného   zákona   účinného do 31. decembra 2005 a skutky v bodoch 3 a 4 obžaloby sú kvalifikované ako pokračujúci zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 1. januára 2006, a to z časti dokonaného, a v bode 3 obžaloby z časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006.

Podľa   §   76   ods.   1   Trestného   poriadku   (účinného   do   31.   januára   2009)   väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas.

Podľa   §   76   ods.   6   písm.   b)   Trestného   poriadku   celková   doba   trvania   väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin.

Podľa   §   76   ods.   7   Trestného   poriadku   (účinného   do   31.   januára 2009)   z   lehoty uvedenej   v   odseku   6   pripadá   jedna   polovica   na   prípravné   konanie   a   jedna   polovica na konanie pred súdom.

Citované ustanovenia   Trestného   poriadku   boli   s účinnosťou   od   1.   februára   2009 novelizované zákonom č. 5/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. Znenie citovaných ustanovení po účinnosti predmetného zákona je takéto:

Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas.

Podľa § 76 ods. 6 písm. b) Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin.

Podľa § 76 ods. 7 písm. b) Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin. Prechodné   ustanovenia   k   úpravám   účinným   od   1.   februára   2009   sú   v   Trestnom poriadku uvedené v § 567c.

Podľa   §   567c   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   lehota   väzby   začala   plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009.

Je   nesporné,   že   u   sťažovateľa   začala   lehota   väzby   plynúť   15.   januára   2010 od 14.30 h, z čoho je zrejmé, že pre stanovenie celkovej lehoty väzby je potrebné aplikovať § 76 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009. Sťažovateľ bol v prípravnom konaní stíhaný na slobode, do väzby bol vzatý až po podaní obžaloby súdu, teda až v konaní pred súdom. Celková lehota väzby podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku sa preto použije na väzbu v konaní pred súdom. V prípade sťažovateľa je celková lehota väzby 36 mesiacov [§ 76 ods. 6 písm. b) Trestného poriadku], lehota väzby u neho začala plynúť 15. januára 2010, preto z hľadiska plynutia času nie je možné, aby celková lehota väzby sťažovateľa uplynula 15. júla 2011 tak, ako to tvrdí sťažovateľ v sťažnosti. Tvrdenie sťažovateľa je zjavne založené na nesprávnej aplikácii ustanovení Trestného poriadku. Krajský súd v rámci posúdenia   celkovej   lehoty   väzby sťažovateľa   aplikoval   príslušné   ustanovenia   Trestného poriadku vecne správnym spôsobom. Postup krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesenie nie je v preskúmavanom rozsahu arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 94/2011 a jeho uznesením z 2. septembra 2011, zjavne neopodstatnená pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   a   uznesením   krajského súdu a namietaným porušením označeného základného práva sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011