znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 430/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 7201/2010, sp. zn. Rvp 7212/2010, sp. zn. Rvp 7213/2010, sp. zn. Rvp 7216/2010, sp.   zn.   Rvp   7217/2010,   sp.   zn.   Rvp   7218/2010,   sp. zn.   Rvp   7219/2010,   sp.   zn.   Rvp 7220/2010, sp. zn. Rvp 7221/2010 a sp. zn. Rvp 7252/2010, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 CoE/197/2010-35 z 24. júna 2010, č. k. 14 CoE/221/2010-28 z 18. augusta 2010, č. k. 12 CoE/130/2010-33 z 26. mája 2010, č. k. 17 CoE/148/2010-36 z 29. júla 2010, č. k. 12 CoE/264/2010-31 z 31. augusta 2010, č. k. 12 CoE/265/2010-41 z 31. augusta 2010, č. k. 13 CoE/141/2010-37 z 22. júna 2010, č. k. 13 CoE/130/2010-40 z 22. júna 2010, č. k. 16 CoE/243/2010-23 zo 17. augusta 2010 a č. k. 16 CoE/153/2010-67 z 25. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7201/2010, sp. zn. Rvp 7212/2010, sp. zn. Rvp 7213/2010, sp. zn. Rvp 7216/2010, sp. zn. Rvp 7217/2010, sp.   zn.   Rvp   7218/2010,   sp.   zn.   Rvp   7219/2010,   sp.   zn.   Rvp 7220/2010,   sp.   zn.   Rvp 7221/2010 a sp. zn. Rvp 7252/2010 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7201/2010.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti   P., s.   r. o.,   od m i e t a   z dôvodu ich   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. novembra 2010, 5. novembra 2010 a 9. novembra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   12 CoE/197/2010-35 z 24. júna 2010, č. k. 14 CoE/221/2010-28 z 18. augusta 2010, č. k. 12 CoE/130/2010-33 z 26. mája 2010, č. k. 17 CoE/148/2010-36 z 29. júla 2010, č. k. 12 CoE/264/2010-31 z 31. augusta 2010, č. k. 12 CoE/265/2010-41 z 31. augusta 2010, č. k. 13 CoE/141/2010-37 z 22. júna 2010, č. k. 13 CoE/130/2010-40 z 22. júna 2010, č. k. 16 CoE/243/2010-23 zo 17. augusta 2010 a č. k. 16 CoE/153/2010-67 z 25. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu februára 2003 až marca 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 995,82 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 6 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 7201/2010), v 13 dvojtýždňových splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 7213/2010, sp. zn. Rvp 7216/2010, sp. zn. Rvp 7217/2010 a sp. zn. Rvp 7218/2010), v 4 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 7212/2010), v 7 mesačných splátkach (vec vedená pod   sp.   zn.   Rvp   7220/2010),   v   8   mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 7219/2010)   a v   10   mesačných   splátkach   (veci   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   7221/2010 a sp. zn.   Rvp   7252/2010).   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu priamo   v   zmluvách   dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   menovite   v   každej zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli v priebehu mája 2003 až októbra 2005 notárom   spísané   notárske   zápisnice,   ktoré   podpísal   v   príslušných   zmluvách   určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7201/2010 bol 13. októbra 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica 19. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na   návrh   sťažovateľky   z   28.   októbra   2009   na   zmenu   súdneho   exekútora   Okresný   súd Banská Bystrica uznesením č. k. 3 Er/1470/2004-18 z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením   č.   k.   12   CoE/197/2010-35   z   24.   júna   2010   tak,   že   potvrdil   prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7212/2010 bol 2. septembra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom   Lučenec   13.   októbra   2005   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Súdny   exekútor 19. januára 2010 podal podnet na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Okresný súd Lučenec uznesením   č.   k.   14   Er/867/2005-15   z   5.   mája   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský   súd   uznesením   č.   k.   14   CoE/221/2010-28   z   18.   augusta   2010   tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7213/2010 bol 12. mája 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar na Hronom 21. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora a na podnet súdneho exekútora z 22. decembra 2009 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd Žiar na Hronom   uznesením   č.   k.   10   Er/248/2004-16   z   2.   februára   2010   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora z 28. októbra 2009   nerozhodoval.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 12 CoE/130/2010-33 z 26. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7216/2010 bol 15. júla 2003 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec 9. decembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky   z   28.   októbra   2009   na   zmenu   súdneho   exekútora   Okresný   súd   Lučenec uznesením sp. zn. 19 Er/1708/2003 z 24. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil   ju   a   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Proti   tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE/148/2010-36 z 29. júla 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7217/2010 bol 22. apríla 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom 31. mája 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora a na podnet súdneho exekútora z 22. decembra 2009 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd Žiar nad Hronom   uznesením   č.   k.   10   Er/221/2004-18   z   2.   februára   2010   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora z 28. októbra 2009 nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   12   CoE/264/2010-31 z 31. augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

6. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7218/2010 bol 16. februára 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom 31. mája 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora a na podnet súdneho exekútora z 28. decembra 2009 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd Žiar nad Hronom   uznesením   č.   k.   10   Er/69/2004-17   z   1.   februára   2010   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora z 28. októbra 2009 nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   12   CoE/265/2010-41 z 31. augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

7. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7219/2010 bol 22. decembra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom 21. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na   návrh   sťažovateľky   z   28.   októbra   2009   na   zmenu   súdneho   exekútora   a   na   podnet súdneho exekútora z 11. januára 2010 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením sp. zn. 14 Er/317/2006 z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora z 28. októbra 2009 nerozhodoval. Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE/141/2010-37 z 22. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

8. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7220/2010 bol 16. decembra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom 21. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na   návrh   sťažovateľky   z   28.   októbra   2009   na   zmenu   súdneho   exekútora   a   na   podnet súdneho exekútora z 11. januára 2010 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením č. k. 14 Er/319/2006-17 z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu za   neprípustnú   a zastavil   ju.   O   návrhu   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora z 28. októbra 2009 nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE/130/2010-40 z 22. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

9. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7221/2010 bol 28. novembra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom   Lučenec   22.   decembra   2005   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Súdny   exekútor 18. júna 2010 podal podnet na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Okresný súd Lučenec uznesením   č.   k.   14   Er/1454/2005-13 z 23.   júna 2010 vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a zastavil   ju.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   podala   sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/243/2010-23 zo 17. augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

10. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7252/2010 bol 22. septembra 2004 podaný návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného Okresným   súdom   Banská   Bystrica   21.   októbra   2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia. V nadväznosti na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 2 Er/1320/2004-41 z 8. januára 2010 vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú,   zastavil   ju   a   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/153/2010-67 z 25. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý im predchádzal „... boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vplývajúce   z   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“ V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v   podstatnom   uviedla,   že „v   nadväznosti   na   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak,   že   exekučné   konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa   vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II. 1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 7201/2010, sp. zn. Rvp 7212/2010, sp. zn. Rvp 7213/2010, sp. zn. Rvp 7216/2010, sp. zn.   Rvp   7217/2010,   sp.   zn.   Rvp   7218/2010,   sp.   zn.   Rvp   7219/2010,   sp.   zn. Rvp 7220/2010,   sp.   zn.   Rvp   7221/2010   a   sp.   zn.   Rvp   7252/2010   a   z   tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   označenými uzneseniami porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Krajský   súd   potvrdil uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, v ktorej chýbal súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

II. 2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II.   ÚS   21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá   byť   exekučným   titulom   buď   z   hľadiska   formálneho,   alebo   z   hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. I. ÚS 5/00, v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi uznaním   dlhu,   resp.   záväzku   podľa   hmotného   práva   a   medzi   notárskou   zápisnicou obsahujúcou   právny   záväzok   podľa   §   41   ods.   2   Exekučného   poriadku,   teda   podľa procesného   práva,   je   v   dvoch   náležitostiach.   Predovšetkým   nemôže   ísť   o   jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej   zápisnice.   Okrem   toho   musí   notárska   zápisnica   obsahovať   výslovný   súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že vykonateľnosť   notárskej   zápisnice „sa   skúma   rovnako   ako   pri   vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti“.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd ďalej uvádza, že pri rozhodovaní o obdobných veciach sťažovateľky odmietol   jej   sťažnosti   aj   z   ďalšieho   dôvodu,   a   to   pre   nedostatok   svojej   právomoci (II. ÚS 406/2010).

II. 3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu... a aj oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   prvostupňových   súdov   dospel   k   záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a   rozhodovali   v   zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a   právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.   Preto   sú   sťažnosti   v   tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnené podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010