znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 43/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček,   s.   r.   o.,   Drotárska   cesta   102,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta Mgr. Petra Ďurčeka, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 22/2012 z 29. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   bola   30.   júla   2013   doručená   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s.   r.   o.,   Brečtanová   1,   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra Ďurčeka, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 22/2012 z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza:«V dňoch 09. 03. 2012; 15. 03. 2012; 13. 04. 2012; 14. 03. 2012; 07. 03. 2012; 08. 03. 2012; 24. 02. 2012 a 28. 03. 2012, Rada pre vysielanie a retransmisiu, ako správny orgán   v   oblasti   vysielania   a   retransmisie   (ďalej   len   „RVR“   alebo   „Rada“)   doručila sťažovateľke výzvu na doloženie súvislého záznamu z televízneho vysielania programovej služby (ďalej len „Záznam z vysielania programu“).

Dňa   30.   05.   2012   bolo   sťažovateľke   doručené   oznámenie   o   začatí   správneho konania, č. k.: 257-PLO/O-2726/2012, v súvislosti s možným porušením ustanovenia § 16 ods. 3 písm. 1) Zákona o vysielaní (nedodanie súvislého záznamu z vysielania na vyžiadanie RVR). Dňa   27.   08.   2012   sťažovateľka   doručila   RVR   vyjadrenie   k   oznámeniu   o   začatí správneho konania.

Dňa 11. 10. 2012, RVR doručila sťažovateľke rozhodnutie, sp. zn.: RP/043/2012, zo dňa 28. 08. 2012, ktorým uložila sťažovateľke sankciu - pokutu vo výške 2.000, EUR (ďalej len „rozhodnutie Rady“),

Dňa 26. 11. 2012 sťažovateľka podala voči rozhodnutiu Rady, odvolanie na Najvyšší súd SR.

Dňa 30. 05. 2013 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.:   5   Sž/22/2012,   ktorým   súd   rozhodnutie   Rady   potvrdil   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutie“),

Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru došlo postupom   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   napadnutým   rozhodnutím,   ktorým   potvrdil rozhodnutie Rady,

a v ktorom došlo k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je   zlučiteľná   s   ústavou,   t.   j.   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľná,   neudržateľná a v konečnom dôsledku by viedla k odmietnutiu spravodlivosti.»

Sťažovateľka   v sťažnosti   formuluje   dve   základné   námietky   založené   na   tvrdení o neprípustnom zásahu

a) „... do jej práva neobviňovať samú seba v dôsledku štátneho donútenia s hrozbou sankcie pri   získavaní   dôkazu“ (ďalej   len „námietka   zásahu do   práva neobviňovať seba samého“ alebo „prvá námietka“),   b) „... do jej práva na spravodlivé súdne konanie v dôsledku nesprávneho záveru najvyššieho súdu, že nedošlo k naplneniu kritérií pokračovacieho správneho deliktu“ (ďalej len „námietka nesprávneho záveru o naplnení kritérií pokračovacieho deliktu“ alebo „druhá námietka“).

V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľka tvrdí, že „RVR použila formu štátneho donútenia pri získaní dôkazu, ktorý môže usvedčovať sťažovateľku zo spáchania správneho deliktu a   v rozpore   s článkom   6 a   právom   neobviňovať seba samého   RVR   na základe ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) požadovala aktívnu súčinnosť sťažovateľky pri produkovaní dôkazov proti sebe. Rozhodnutím RVR   uložila sťažovateľke sankciu na základe štátnym donútením vyžiadaného dôkazu, ktorý mal (mohol aj nemusel) byť použitý v konaní proti nej.“.   Sťažovateľka zároveň   uvádza,   že   pozná   judikatúru   najvyššieho   súdu   a ústavného súdu, ktoré «nedôvodnosť predmetnej námietky videli najmä v

a) Neexistencii rozhodnutí ESĽP aplikovateľných na skutkové okolnosti veci,

b) Evidenčnom charaktere povinnosti poskytovať záznam z vysielania,

c)   Povinnosť   je   aprobovaná   zákonnom   a   zodpovedá   regulovanej   podnikateľskej činnosti,

d) Ide o „pasívny záznam“ nevykazujúci znaky svedectva.».

V nadväznosti   na   tvrdenia   ústavného   súdu   a najvyššieho   súdu   o neexistencii rozhodnutí   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   aplikovateľných   na posudzovanú   vec   sťažovateľka   poukazuje   na   jeho   rozhodnutia   vo   veciach   Funke   proti Francúzsku, Alien proti Spojenému Kráľovstvu a Marttinen proti Fínsku, z ktorých podľa jej názoru jednoznačne vyplýva, že „od účastníka konania nemožno požadovať aktívnu súčinnosť   pri   získavaní   vecných   dôkazov,   pričom   jej   aplikovateľnosť   sa   vzťahuje   aj   na konanie   orgánov   štátu   pred   vznesením   obvinenia   a   na   akékoľvek   konania,   ktoré   majú charakter   trestného   obvinenia,   t.   j.   trestné   konania,   správne   konania,   daňové   konania a pod.“. V nadväznosti   na   toto   tvrdenie   sťažovateľka   namieta,   že najvyšší   súd   sa v napadnutom   rozsudku   k citovanej   judikatúre   ESĽP   vôbec   nevyjadril, „najmä   nedal... odpoveď na to, akým spôsobom sa prejednávaná vec a konanie sťažovateľky, resp. Rady odlišuje od konania, v ktorom ESĽP videl porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v intenciách   práva   neobviňovať   seba   samého.   Sťažovateľka   má   za   to,   že   odôvodnenie napadnutého rozhodnutia musí dať jasnú odpoveď na vznesené zásadné odvolacie dôvody a najmä presvedčivou argumentáciou odlíšiť konanie, v ktorom videl ESĽP porušenie práva neobviňovať seba samého od konania v prejednávanej veci. Najvyšší súd v týchto intenciách nepostupoval   a svoje   rozhodnutie   nedostatočne   odôvodnil,   čím   zasiahol   do   práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.“.

Vo vzťahu k § 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene   zákona   č.   195/2000   Z.   z.   o telekomunikáciách   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o vysielaní   a   retransmisii“)   sťažovateľka,   poukazujúc   na   argument o evidenčnom charaktere povinnosti poskytovať záznam z vysielania, uvádza, že účelom tohto ustanovenia «nie je kontrola dodržovania 45 dňovej lehoty archivácie vysielaných programov ako mylne naznačuje Ústavný súd SR v predmetnom uznesení (IV. ÚS 47/2013, pozn.). Účelom predmetného ustanovenia, na ktorý sa RVR extenzívne odvoláva, a ktorý vo svojich   rozhodnutiach   aprobovali   aj   Najvyšší   a   Ústavný   súd   SR,   je   zabezpečenie podkladov ku kontrole dodržiavania všetkých povinností podľa Zákona o vysielaní a najmä k   vedeniu   správnych   konaní   RVR   voči   regulovaným   subjektom   na   úseku   vysielania a retransmisie. Sťažovateľka odmieta zdanlivú podobnosť povinnosti poskytovať záznamy z vysielania   s inými   (zákonnými)   „informačnými“   povinnosťami   iných   podnikateľských subjektov. V prvom rade je potrebné podotknúť, že poskytovanie „informácií o činnosti“ nerobí postup správnych orgánov zákonným len z toho dôvodu, že ide o rozsiahle zaužívanú prax.   „Sebaobviňovanie“   je   potrebné   skúmať   ad-hoc.   V   druhom   rade   sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. l) Zákona o vysielaní nemá vo vzťahu k Rade evidenčný a ani archivačný charakter, ktorý by bolo možné stotožniť so (zákonnou) informačnou povinnosťou. O takýto charakter by mohlo ísť len v takom prípade, keby sa každý záznam z celodenného (24   hod.) vysielania zasielal Rade na účely jeho archivácie   a evidencie.   Je   úplne   zrejmé,   že   v   predmetnom   prípade   tomu   tak   nie   je. Sťažovateľka má síce povinnosť archivovať každý záznam z vysielania po dobu 45 dní (45 x 24 hod.), ale nie každý záznam z vysielania je doručovaný Rade. Doručovanie záznamu z vysielania už je selektívny proces zo strany Rady, ktorého účelom navyše nie je evidencia ani   archivácia,   ale   naopak   kontrola   z   hľadiska   dodržiavania   povinností   vyplývajúcich so Zákona o vysielaní. Je potrebné podotknúť, že v žiadnom prípade nejde zo strany RVR o kontrolu dodržiavania lehoty archivácie vysielania, ale naopak o kontrolu dodržiavania všetkých povinností, ktoré sťažovateľke vyplývajú so Zákona o vysielaní. Sťažovateľka má teda   za   to,   že   vzhľadom   na   špecifickosť   postupu   Rady   a   selektívny   proces   vyžiadania záznamu z vysielania, navyše v čase kedy už existuje „podozrenie“, že sťažovateľka mohla spáchať správny delikt, nie je možné povinnosť podľa ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) Zákona o vysielaní považovať za povinnosť, ktorá má len informačný, evidenčný alebo archivačný   charakter,   ale   za   povinnosť,   ktorá   zaväzuje   sťažovateľku   poskytnúť   aktívnu súčinnosť pri produkovaní materiálnych dôkazov, ktoré môžu (ale aj nemusia) v konečnom dôsledku viesť k usvedčeniu zo spáchania správneho deliktu.».

Podľa sťažovateľky «Skutočnosť, že povinnosť je aprobovaná právnou normou ju nezbavuje jej možného rozporu s právami sťažovateľky garantovanými Ústavou SR alebo Dohovorom.   Na   základe   uvedenej   skutočnosti   predstavuje   právna   norma   popri „rozhodnutí“, „nečinnosti“, „služobnom zákroku“, a pod., jednu z mnohých foriem akou môže   orgán   verejnej   moci,   resp.   štát   samotný   zasiahnuť   do   garantovaných   práv sťažovateľky.   Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   „charakter“   štátneho   donútenia nijakým   spôsobnom   neskúmal,   nakoľko   sa   len   uspokojil   z   odkazom   na   rozhodnutie Ústavného súdu SR a „teóriou implicitných právomocí“. Takýto postup najvyššieho súdu, ktorý interpretoval zásah do práva sťažovateľky v duchu: „ak je to aprobované právnou normou, potom je to zásah dovolený“, nie je ústavne udržateľný a zo strany najvyššieho súdu absolútne neodôvodnený v napadnutom rozhodnutí. Právny predpis a jeho aplikácia zo strany   orgánu   štátu   je   rovnakým   zásahom   orgánu   štátu   do   práv   sťažovateľky   ako hociktorý   iný   úkon   iného   orgánu   štátu.   Najvyšší   súd   bol   povinný   posúdiť   a   riadne odôvodniť,   či   a prečo   takýto   zásah   do   práva   sťažovateľky   neobviňovať   seba   samú   je dovolený a to aj s ohľadom na garanciu procesných práv obvinenej osoby v inom postavení (napr. v trestnom konaní). Najvyšší súd túto povinnosť nesplnil, čím zasiahol sťažovateľke do práva na spravodlivé súdne konanie.».

Podľa   sťažovateľky «Doloženie   CD   nosiča   obsahujúceho   záznam   z   vysielania   je opätovne len jednou z foriem aktívnej súčinnosti, ak napr. podávanie vysvetlenia, svedectva a pod. (ako identifikoval NS SR, 3 Sž/21/2012). Za aktívnu súčinnosť je treba považovať akékoľvek konanie sťažovateľky, ktorým poskytuje súčinnosť pri predkladaní dôkazov, ktoré môžu byť použité v jej neprospech. Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku nemusí (ale môže) dôjsť k použitiu takto získaného dôkazu v neprospech sťažovateľky je irelevantná na posúdenie aktívneho konania ako „sebaobviňovania“.».

S odkazom   na   test   proporcionality   zásahu   do   základných   práv   uplatňovaný v ustálenej   judikatúre   ESĽP   sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd „nerešpektoval a neaplikoval test proporcionality zásahu do základného práva sťažovateľky, hoci tak ako všeobecný   súd,   ktorý   má   za   úlohu   poskytovať   ochranu   základným   ľudským   právam a slobodám garantovaným ústavou a dohovorom, urobiť mal. Takýmto konaním zasiahol do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.“.

K druhej námietke sťažovateľka uvádza:„... jedným zo styčných odvolacích dôvodov bol argument sťažovateľky o existencii pokračovacieho správneho deliktu, na základe ktorého mala Rada nesprávne postupovať a vydať viacero rozhodnutí, hoci mala skutky sťažovateľky posudzovať ako čiastkové útoky jedného pokračovacieho správneho deliktu a uložiť za ne len jednu sankciu. Rada však čiastkové útoky posudzovala ako samostatné správne delikty a uložila za ne viacero sankcií. Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí k predmetnému odvolaciemu dôvodu pomerne rozsiahle   vyjadril,   avšak   sťažovateľka   aplikáciu   a   interpretáciu   právnych   predpisov vzťahujúcich   sa   na   tento   odvolací   dôvod   odmieta   ako   arbitrárnu,   vnútorne   rozpornú a ústavne   neudržateľnú,   ktorá   zjavne   odporuje   samotnému   skutkovému   stavu   vo   veci samej...   Je   absolútne   jednoznačné,   že   Rada   vyzvala   sťažovateľku   na   dodanie   záznamu z vysielania   8   rôznymi   listami,   doručenými   vo   8   rozdielnych   dňoch   (09.   03.   2012; 15. 03. 2012; 13. 04. 2012; 14. 03. 2012; 07. 03. 2012; 08. 03. 2012; 24. 02. 2012 a 28. 03. 2012).   Porušenie   povinností   dodať   záznam   z   vysielania   ku   každému   listu   samostatne a samostatne v rôznom čase následne Rada hodnotila v rámci jedného správneho konania, hoci k porušeniu povinnosti podľa Rady malo dôjsť v rozdielnom čase. Rada samotná teda považovala porušenia identickej povinnosti v rozdielnom čase za čiastkové útoky, nakoľko ich nevyhodnotila ako samostatné správne delikty a nevydala pre každý z nich samostatnú sankciu, ale práve naopak, čiastkové útoky spojila do jedného správneho konania a vydala jedno rozhodnutie.

Táto   skutočnosť   je   v   priamom   rozpore   s   právnym   záverom   najvyššieho   súdu uvedenom   vyššie.   Ak   by   nemala   existovať   objektívna   súvislosť   v   čase   z   dôvodu,   že sťažovateľka nemohla vedieť či jej po 07. 03. 2012 Rada doručí ďalšiu výzvu alebo výzvy, tak potom objektívna súvislosť v čase nemohla existovať ani v prejednávanej veci a Rada nemala spojiť čiastkové útoky sťažovateľky do jedného správneho konania, ale každé mala posudzovať samostatne. V skutočnosti ide o zrejmé pochybenie najvyššieho súdu.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti MAC TV, s. r. o... na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 5 Sž/22/2012 zo dňa 24. 04. 2013 (29. apríla 2013, pozn.) porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 5 Sž/22/2012   zo dňa   24.   04.   2013 (správne má   byť   29.   apríla 2013,   pozn.) sa   zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala - Ďurček, s. r. o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   základného   práva   na   súdny   prieskum   zákonnosti   rozhodnutí   orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž/22/2012 z 29. apríla 2013, ktorým   najvyšší   súd   potvrdil   podľa   §   250q   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku rozhodnutie   Rady   pre   vysielanie   a retransmisiu   (ďalej   aj   „Rada“)   č. RP/043/2012 z 28. augusta   2012, keďže   dospel   k záveru,   že rozhodnutie   a postup Rady   sú   v súlade so zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd konštatuje, že medzi základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujú zásadnejšie   odlišnosti,   a preto   možno   namietané   porušenie   týchto   práv   posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad a aplikácia platnej a účinnej právnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie ESĽP z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, ods. 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

V súvislosti   s prvou   námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   zásahu   do   jej   práva neobviňovať seba samu ústavný súd poukazuje na príslušnú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý vo vzťahu k tejto námietke najmä uviedol:

«K poslednej navrhovateľovej námietke že nie je a nebol povinný Rade predložiť záznam z vysielania, a to ani na vyžiadanie Rady, nakoľko takáto povinnosť neoprávnene zasahuje   do   jeho   garantovaných   práv,   najvyšší   súd   dáva   do   pozornosti   uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 564/2012-11 z 13. novembra 2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť navrhovateľa proti rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 2 Sž/21/2011 a sp. zn: 2 Sž/17/2011 zo 04. júla 2012 a   sp.   zn.   5 Sž/37/2011   z   28.   júna   2012,   v   ktorom   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky jednoznačne uviedol, že „pre posudzovaný prípad je rozhodujúce, že Rada má zákonom priznané oprávnenie požadovať od vysielateľa záznam vysielania [§ 16 ods.   3 písm.   l/ zákona o vysielaní a retransmisii, a dokonca v prípade nevyhovenia tejto požiadavke je oprávnená vysielateľa sankcionovať pokutou [§ 67 ods. 2 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii]. Takto zákonom výslovne formulovaná sankčná právomoc však sama osebe nezabezpečuje   dosiahnutie   účelu,   pre   ktorý   Rada   záznam   vysielania   požaduje,   a   to   je dohľad nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie (§4 ods. 2 druhá veta   zákona   o vysielaní   a retransmisii).   Len   na   základe   oboznámenia   sa   s obsahom odvysielaného   programu   totiž   môže   Rada   posúdiť   rešpektovanie   všeobecne   záväzných právnych predpisov regulujúcich vysielanie. Ústavný súd sa preto stotožňuje s právnym záverom   najvyššieho   súdu,   ktorý   na   podklade   rekapitulovaných   procesné   významných skutkových okolností (výzva na dodanie, záznamu vysielania, úmyselné nevyhovenie výzve) pripustil uplatnenie teórie implicitných právomoci Rady v posudzovanom prípade.“ V tejto súvislosti možno poukázať i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.   IV. ÚS 620/2012-9   zo   14.   decembra   2012   a   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž/18/2011 z 29. marca 2012. Preto aj uvedenú námietku Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za právne irelevantnú.»

Podobne   ako   najvyšší   súd   aj   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   predchádzajúcu judikatúru, v ktorej sa už zaoberal s uvedenou námietkou sťažovateľky a jej tvrdením, že uloženie povinnosti predložiť záznam televízneho vysielania je porušením jej základného práva neobviňovať seba samu, ktoré je zahrnuté tak v základnom práve podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v práve podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 92/09, IV. ÚS 47/2013). Podľa názoru ústavného súdu výklad § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii, v   zmysle ktorého na vyžiadanie Rady   pre   vysielanie a retransmisiu   poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode   s   vysielateľom,   je   vecne   správny   a   z   ústavného   hľadiska   bez   akýchkoľvek pochybností akceptovateľný.

K námietke sťažovateľky o existencii okolnosti vylučujúcej protiprávnosť jej konania (právo   neobviňovať   seba   samu)   ústavný   súd   opakovane   uvádza   (napr.   sp.   zn. IV. ÚS 12/2013), že podľa judikatúry ESĽP je rozdiel medzi tým, či správny orgán alebo súd konal v súlade s čl. 6 dohovoru (resp. čl. 46 ústavy) pri preskúmaní uloženia pokuty za nepredloženie   určitých   informácií,   a   tým,   či   môže   štát   uložiť   povinnosť   vyžadovať   od fyzických osôb a právnických osôb určité informácie (pozri rozsudok ESĽP J. B. proti Švajčiarsku z 3. 5. 2001, sťažnosť č. 31827/96 vo vzťahu k informáciám potrebným na správne určenie daňovej povinnosti).

Navyše,   podľa   judikatúry   ESĽP   privilégium   nebyť   nútený   k   vlastnému sebaobvineniu nemožno vykladať ako poskytnutie všeobecnej imunity pre činy motivované snahou   vyhnúť sa   stíhaniu   zo   strany   daňových   (správnych)   orgánov   (Allen   v.   Spojené kráľovstvo, Rodriguez – Porto Perez v. Španielsko).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno v zákonom ustanovenej povinnosti predložiť záznam z vysielania identifikovať „produkciu dôkazov“ proti sebe. Ide totiž o preukázanie splnenia zákonnej povinnosti (uchovávať záznamy z vysielania po určitý čas), ktorá bola osobám v obdobnom právnom postavení ako sťažovateľka osobitnými právnymi predpismi uložená ex ante vo všeobecnom záujme a ktorá slúži na riadny výkon funkcií Rady. Rada ako regulačný orgán môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom   len   tak,   že   si   od   vysielateľa   vyžiada   súvislý   záznam   vysielania,   ktorý   je vysielateľ povinný poskytnúť jej na zvyčajnom technickom nosiči (IV. ÚS 92/09), čím uloženie povinnosti sleduje legitímny cieľ výkonu kontroly v tejto oblasti, pričom miera zásahu (povinnosť vydať záznam) je vzhľadom na postavenie subjektov v oblasti vysielania a retransmisie marginálna.

Ústavný   súd   zároveň   podotýka,   že   nepredloženie   záznamov   z   vysielania   nie   je spojené s hrozbou trestnoprávneho postihu nad rámec peňažných poriadkových pokút za nepredloženie záznamu.

Ústavný súd považoval za potrebné osobitne sa vyjadriť k námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku výslovne nezaoberal ňou uvádzanou judikatúrou ESĽP týkajúcou sa zásahu do práva neobviňovať seba samého. Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04).

S prihliadnutím na už citovanú judikatúru ESĽP (predovšetkým rozsudok J. B. proti Švajčiarsku   z   3.   5.   2001),   ktorá   je   v konkrétnostiach   prerokúvanej   veci   relevantná, a odôvodnenie najvyššieho súdu, ktoré tejto judikatúre ESĽP korešponduje, ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľky za právne irelevantnú.

V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na relevantnú časť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   v ktorej   sa   predovšetkým uvádza:

„Pre naplnenie kritérií pokračujúceho správneho deliktu je potrebné, aby porušenia zákona napĺňali rovnakú skutkovú podstatu správneho deliktu, jednalo sa o čiastkové útoky toho   istého   páchateľa   spojené   objektívnou   časovou   súvislosťou   a existovala   subjektívna súvislosť   –   jednotiaci zámer páchateľa.   Pri porušení ustanovenia § 16 ods.   3 písm.   l) zákona č. 308/2000 Z. z. sa jednalo o omisívne konanie, kedy vysielateľ po výzve odporkyne splniť   si   svoju   zákonnú   povinnosť   nekonal.   Vysielateľ   sa   teda   tohto   deliktu   nedopustil svojvoľným zámerným aktívnym konaním, ale nerešpektovaním výzvy konať a ignorovaním svojej zákonnej povinnosti.

Pokiaľ   teda   v   prípade,   na   ktorý   navrhovateľ   poukázal   a   ktorý   najvyšší   súd   už judikoval   vo   svojich   rozhodnutiach   (k   tomu   pozri   napr.   rozsudky   vo   veciach   sp.   zn. 5 Sž/21/2011 z 15. decembra 2011 či 8 Sž/37/2011 z 29. novembra 2012 - www.nsud.sk), že je potrebné konštatovať obdobu subjektívnej súvislosti podľa trestného zákona, ktorou je najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin, v uvedenom prípade takáto súvislosť objektívne neexistuje. Jednotiaci zámer u páchateľa správneho deliktu nemohol existovať, nakoľko páchateľ nemohol vopred vedieť, že bude vyzvaný na doručenie záznamu svojho vysielania, teda ani nemohol vopred predpokladať, že sa správneho deliktu dopustí. Preto nemožno uvažovať ani o objektívnej súvislosti v čase, nakoľko časová súvislosť jednotlivých   skutkov   nemohla   byť   objektívne   daná   z   vôle   vysielateľa.   V   prípadoch popisovaných   navrhovateľom   (delikt   posudzovaný   v   uvedených   správnych   konaniach č.   232-PLO/O-2368/2012   a   257-PLO/O-2726/2012)   je   časová   súvislosť   ich   spáchania náhodná,   nakoľko   je   daná   výzvou   Rady   na   doručenie   záznamov   vysielania,   resp.   jej nerešpektovaním. Vysielateľ teda objektívne nemohol túto súvislosť nijako ovplyvniť. Takto potom   z   vyššie   uvedeného   sa   v   danom   prípade   nejedná   o   pokračovací   správny   delikt a odporkyňa preto nemala dôvod postupovať tak, ako uvádza navrhovateľ.“

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   hoci v zásade súhlasí s názorom sťažovateľky, podľa ktorého má administratívne sankcionovanie trestnoprávny   charakter,   a preto   treba   „pri   mlčaní   zákona“   analogicky   vychádzať z Trestného zákona, nemožno pri jeho primeranom použití prehliadať konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu (porovnaj m. m. III. ÚS 441/2013).

Podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája   objektívna   súvislosť   v   čase,   spôsobe   ich   páchania   a   v   predmete   útoku,   ako   aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky.

Rozhodujúcim   znakom   pokračovania   v   trestnom   čine   je,   že   jednotlivé   útoky, z ktorých každý napĺňa znaky toho istého trestného činu, sú po subjektívnej stránke spojené jedným a tým istým zámerom páchateľa v tom význame, že už od počiatku zamýšľa aspoň v hrubých rysoch aj ďalšie útoky a že po objektívnej stránke sa jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru.

Pokračovanie v trestnom čine pritom vyžaduje aj blízku súvislosť v čase a predmete útoku. Aj keď časovú súvislosť nemožno presne ohraničiť, spravidla pôjde o niekoľko dní, týždňov   či   mesiacov.   Spomenutá   časová   súvislosť   je   z   objektívneho   hľadiska najvýznamnejšia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tz 32/2005).

V zmysle   uvedeného   ústavný   súd   považuje   záver   najvyššieho   súdu   o tom,   že v konkrétnych   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   nemožno   hovoriť   o pokračovacom správnom   delikte,   keďže   chýbal   po   subjektívnej   stránke   jednotiaci   zámer   páchateľa správneho deliktu, z ústavného hľadiska za udržateľný a akceptovateľný.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   arbitrárnosti,   je   ústavne   akceptovateľné,   pričom   nezistil   existenciu   skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za také, ktoré popiera podstatu a zmysel základného   práva   na súdnu   ochranu,   keďže   najvyšší   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne závery, ku ktorým dospel.

Ústavný   súd   je,   vychádzajúc   z uvedeného,   toho   názoru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenie   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014