znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 43/2013-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti JUDr. M. S., B., zastúpenej A. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/34/2010, za účasti Okresného súdu Trenčín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   M.   S.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 34/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Trenčín p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 34/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. M. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý uhradiť JUDr. M. S. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet A. s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej A. s. r. o., B., konajúca   prostredníctvom   advokáta   a   konateľa   JUDr. M.   Š.,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/34/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Bratislava I žalobu o ochranu osobnosti a návrh na nariadenie predbežného opatrenia proti JUDr. D. L., B. (ďalej len „odporca v 1. rade“), a proti obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B. (ďalej len „odporca v 2. rade“, spolu ďalej len „odporcovia“).

Sťažovateľka v petite žaloby žiadala, „aby súd určil povinnosť žalovanému v prvom rade zaistiť, aby v hlavnom televíznom spravodajstve žalovanej v II. rade, t. j. v Televíznych novinách o 19.00 hod. bolo odvysielané ospravedlnenie, ďalej že žalovaná v druhom rade je povinná   do   10   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   odvysielať   v   hlavnom   televíznom spravodajstve v Televíznych novinách o 19.00 hod. ospravedlnenie žalovaného v I. rade. Žalovaná rovnako požadovala, aby súd vyslovil povinnosť žalovaného v I. rade zaplatiť žalobkyni do 3 dní od právoplatnosti rozsudku sumu 33.190,- EUR a náhradu trov konania a právneho zastúpenia.“.

Okresný   súd   Bratislava   I   2.   septembra   2009   postúpil   vec   z dôvodu   miestnej príslušnosti   Okresnému súdu   Banská   Bystrica.   Z dôvodu   oznámenia zaujatosti zákonnej sudkyne a aj vyjadrení ďalších sudcov Okresného súdu Banská Bystrica o tom, že sa cítia byť   v predmetnej   veci   zaujatí,   bola   vec   predložená   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu v Banskej Bystrici. Vzhľadom na oznámenie sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, že sa   cítia   byť   vo   veci   zaujatí,   bola   vec   po   opakovanom   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Nc/6/2010 z 9. marca 2010   v znení   opravného   uznesenia   sp.   zn.   4   Nc   6/2010   z 23.   marca   2010   odoslaná Krajskému   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Krajský   súd   uznesením   č.   k. 4 NcC 8/2010-90 z 3. mája 2010 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Banská Bystrica sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci, a vec prikázal na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu, ktorému bola vec doručená 18. mája 2010.

Okresný súd uznesením zo 7. júna 2010 zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 20. júla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:„Dňa 20. 10. 2011 podala sťažovateľka sťažnosť na sudkyňu JUDr. E. V. za prieťahy konania   predsedovi   Okresného   súdu   Trenčín,   nakoľko   za   obdobie   viac   ako   1   rok   a   5 mesiacov, počas ktorého je vec pridelená príslušnej sudkyni na prejednanie a rozhodnutie, táto nevytýčila pojednávanie ani nevykonala iný úkon. V sťažnosti sťažovateľka žiadala o okamžité zjednanie nápravy a ďalší efektívny a rýchly postup v príslušnom konaní. V odpovedi podpredsedu Okresného súdu Trenčín na sťažnosť zo dňa 20. 10. 2011 sa uvádza,   že po   preskúmaní spisu   podpredsedom   súdu,   vo   veci   nebol   skutočne dlhší   čas vykonaný žiadny úkon. Podpredseda súdu podľa odpovedi na sťažnosť upozornil zákonného sudcu konať vo veci plynule a bez zbytočných prieťahov.

Dĺžka   predmetného   súdneho   konania   je   ku   dnešnému   dňu   33   mesiacov   a   od posledného úkonu súdu vo veci ubehli takmer 2 roky. Vo veci nebolo ku dnešnému dňu vytýčené pojednávanie.“

Sťažovateľka poukazuje na relevantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre   ľudské   práva   (ďalej len   „ESĽP“) a   na to,   že postup okresného súdu   je poznačený nečinnosťou. V tejto súvislosti ďalej uvádza:

„Sťažovateľka   žiadnym   svojim   správaním   a   úkonom   nezapríčinila,   že   predmetné konanie trvá už 33 mesiacov, naopak riadne si plnila svoje procesné povinnosti a uhradila súdny poplatok.

Extrémna   dĺžka   súdneho   konania   pred   Okresným   súdom   Trenčín   ohrozuje sťažovateľkino ústavné právo na domáhanie sa ochrany svojich práv pred súdom, obzvlášť v tak citlivej veci ako je ochrana osobnosti, ktorá bola podľa názoru sťažovateľky porušená v dôsledku konania žalovaných v predmetnom spore. Nečinnosť Okresného súdu Trenčín vo veci   spôsobuje,   že   sťažovateľka   je   prakticky   neustále   nútená   čeliť   dôsledkom neoprávneného   zásahu   do   jej   práv   a   právom   chránených   záujmov   nakoľko   výrok žalovaného   v   I.   rade   vyvolal   v   profesionálnom   i   osobnom   živote   žalobkyne   negatívne následky.   Predovšetkým   výrazne   utrpela   profesijná   česť,   dôstojnosť   a   dobré   meno žalobkyne   ako   sudkyne,   nakoľko   svojím   výrokom   žalovaný   v   I.   rade   vyjadril   názor,   že žalobkyňa je skorumpovaná a v sudcovskom stave by naďalej nemala pôsobiť. Vyjadrenie žalovaného v I. rade prostredníctvom žalovaného v II. rade spôsobilo i tlak na následné pozastavenie výkonu sudcovskej činnosti žalobkyne, ktorá ku dnešnému dňu nevykonáva svoju funkciu a poberá i   znížený   plat.   Rovnako nepriaznivú odozvu vyvolali   výroky   i v osobnom živote žalobkyne najmä prostredníctvom jej syna, ktorý pocítil dôsledky negatívnej publicity žalobkyne v práci i súkromnom živote. Z vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že žalobkyňa má záujem na bezodkladnom rozhodnutí veci.

Celková dĺžka   konania k dnešnému   dňu predstavuje viac   ako 33   mesiacov   a od posledného úkonu súdu ubehli už takmer 2 roky....

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   pre   posudzovanie   primeranosti   dĺžky   konania relevantný časový rámec od podania návrhu sťažovateľky až po vydanie právoplatného rozhodnutia. Z uvedených dôvodov je sťažovateľka toho názoru, že porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote naďalej trvá.“

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 16C 34/2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2.   Okresnému   súdu   Trenčín   prikazuje   v   ďalšom   konaní   konať   bez   zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR, ktoré   je   Okresný   súd   Trenčín   povinný   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Trenčín   je   povinný   sťažovateľke   uhradiť   trovy   konania   na   účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka odôvodňuje s poukazom na kritériá, ktoré uplatňuje ESĽP, pričom uvádza:

„Vzhľadom   na   celkovú   doterajšiu   dĺžku   prvostupňového   konania   (viac   ako   33 mesiacov) a už podanú opodstatnenú sťažnosť na prieťahy predsedníčke súdu, sťažovateľka má za to, že požadovaná suma finančného zadosťučinenia za utrpenú nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- EUR je primeraná. Význam predmetu konania pre sťažovateľku je uvedený vyššie.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k. IV. ÚS 43/2013-20 z 23. januára 2013 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   a   predsedníčku okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie. Právna zástupkyňa sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu oznámili, že na tom netrvajú.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípisoch č. Spr 1165/2012 zo 17. decembra 2012 a zo 14. februára 2013.

V prípise zo 17. decembra 2012 poukázala na to, že sťažovateľka podala predmetnú žalobu Okresnému súdu Bratislava I s tým, že táto vec bola okresnému súdu doručená 18. mája 2010. Do svojho vyjadrenia zahrnula prehľad procesných úkonov, ktoré okresný súd v namietanom konaní urobil, pričom uviedla:

„Z uvedeného prehľadu jednoznačne vyplýva, že v čase od nápadu veci na Okresný súd Trenčín do pridelenia spisu Ing. JUDr. M. M. neboli vo veci žiadne prieťahy spôsobené tunajším súdom. Konalo sa plynulo.

Je pravdou, že v čase dlhotrvajúcej práceneschopnosti zákonnej sudkyne a pridelenia spisu inému sudcovi sa vo veci nekonalo, a to napriek upozorneniu podpredsedu súdu. Je mi známa judikatúra ústavného súdu vo veciach prieťahov, ktorá nezohľadňuje zlé personálne obsadenie súdu a s tým súvisiacu nečinnosť. Napriek tomu mi nedá uviesť, že v priebehu roku 2011-2012 odišlo z tunajšieho súdu 7 sudcov bez akejkoľvek náhrady. Okrem toho ďalšia sudkyňa (zákonná vo veci) bola práceneschopná celý rok. Spisy po nej a ostatných, čo prestali pracovať na súde, boli prerozdeľované medzi tých, čo ostali a objektívne neboli spôsobilí vo všetkých veciach konať bez prieťahov.

Pokiaľ ide o nárok sťažovateľky týkajúci sa primeraného zadosťučinenia, mám za to, že je neprimerane vysoký.“

V   prípise   zo   14.   februára   2013   predsedníčka   okresného   súdu   odkázala   na   svoje vyjadrenie zo 17. decembra 2012.

Právny zástupca sťažovateľky po predchádzajúcej výzve ústavného súdu poskytol svoje stanovisko k vyjadreniam predsedníčky okresného súdu podaním zo 7. marca 2013, pričom uviedol:

„Z   vyjadrenia   Okresného   súdu   Trenčín   je   zrejmé,   že   v   konaní   vznikli   viaceré prieťahy, a to v období od 17. 12. 2010 do 12. 09. 2011 a od 30. 12. 2011 do 10. 07. 2012. Podľa názoru sťažovateľky prieťahy vyplývajú aj zo skutočnosti, že vec bola Okresnému súdu Trenčín pridelená 18. 5. 2010 a prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až dňa 10. 12.   2012.   Prieťahy   v   konaní   vo   svojom   vyjadrení   priznáva   i   samotný   Okresný   súd Trenčín.

Z vyššie uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak ako požadovala v ústavnej sťažnosti.“

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   zistil,   že   po   tom,   ako   okresný   súd uznesením   č.   k.   16   C/34/2010-112   zo   7.   júna   2010   zamietol   návrh   sťažovateľky   na nariadenie   predbežného   opatrenia,   a po   rozhodnutí   krajského   súdu   o podanom   odvolaní (25. júna   2010   elektronicky   a   29.   júna   2010   podanom   písomne)   uznesením   č.   k. 4 Co/212/2010-133 z 20. júla 2010, ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil, bol súdny spis s rozhodnutím krajského súdu doručený okresnému súdu 26. júla 2010, ktorý následne doručoval predmetné uznesenie krajského súdu účastníkom konania.

Dňa   15.   októbra   2010   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh.   Prípisom   z   12.   novembra   2010   okresný   súd doručoval návrh sťažovateľky odporcom s výzvou, aby sa k nemu vyjadrili. Vyjadrenie odporcu v 2. rade bolo okresnému súdu doručené 6. decembra 2010. Dňa 16. decembra 2010   bola   okresnému   súdu   vrátená   zásielka,   ktorú   si   odporca   v   1.   rade   neprevzal. Po opakovanom pokuse o doručenie návrhu, odporca v 1. rade prevzal predmetnú zásielku 22. decembra 2010. Dňa 12. januára 2011 bola okresnému súdu doručená žiadosť odporcu v 1. rade o predĺženie lehoty na vyjadrenie k návrhu. Následne odporca v 1. rade doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie k návrhu 28. januára 2011.

Dňa 23. septembra 2011 bola predmetná vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudcovi   JUDr.   Ing.   M.   M.   Podpredseda   okresného   súdu   doručil   31. októbra   2011 zákonnému zástupcovi s poukazom na § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) upozornenie, aby konal vo veci plynulo a bez zbytočných prieťahov. Dňa 9. januára 2012 konajúci sudca požiadal svojím prípisom o zaslanie fotokópie žaloby, zápisnice z pojednávania a vyjadrenia účastníkov k veci zo spisu Okresného súdu Prievidza vedeného pod sp. zn. 12 C/244/2009. Predmetná vec bola následne pridelená 10. júla 2012 sudkyni   okresného   súdu   JUDr.   E.   V.   Na   základe   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní predsedníčka   okresného   súdu   19.   septembra   2012   upozornila   konajúcu   sudkyňu   na povinnosť   konať   vo   veci   plynulo   a   bez   zbytočných   prieťahov.   Dňa   12.   októbra   2012 okresný súd nariadil pojednávanie na 10. december 2012. Okresný súd 16. novembra 2012 zaslal   vyjadrenia   odporcu   v   1.   rade   právnemu   zástupcovi   odporcu   v   2.   rade.   Dňa   10. decembra   2012   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   následne odročené na 11. február 2013. Z účasti na pojednávaní 10. decembra 2012 sa ospravedlnili dvaja svedkovia.

Zo zistenia ústavného súdu tiež vyplýva, že na pojednávaní 11. februára 2013 boli prítomní sťažovateľka a jej právny zástupca a právni zástupcovia odporcov. Okresný súd na predmetnom   pojednávaní   vykonal   dokazovanie   výsluchom   svedkov   a   následne pojednávanie odročil na 8. apríl 2013.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 34/2010.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že konanie, predmetom ktorého je rozhodovanie   o   návrhu   sťažovateľky   na   ochranu   osobnosti,   tvorí   štandardnú   agendu všeobecných súdov, v zásade právne zložité nie je, spravidla však vykazuje znaky faktickej zložitosti. Túto skutočnosť, ako aj povahu veci zohľadnil ústavný súd aj pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania,   ústavný   súd konštatuje, že sťažovateľka v doterajšom priebehu konania poskytovala okresnému súdu potrebnú súčinnosť, a preto nemožno pripísať na jej ťarchu podiel na tom, že namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu konania. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   na   základe   skutočností   vyplývajúcich zo sťažnosti   a   zo   súdneho   spisu   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   je   poznačený neodôvodneným obdobím nečinnosti, a to od 28. januára 2011 do 12. októbra 2012.

V tejto súvislosti ústavný súd neakceptoval námietku sťažovateľky, ktorá vo svojom vyjadrení identifikovala obdobie nečinnosti okresného súdu od 17. decembra 2010. Ústavný súd považuje konanie okresného súdu do 28. januára 2011 v zásade za plynulé a efektívne. V tomto období okresný súd rozhodoval o návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia, pričom vo veci rozhodoval aj krajský súd ako odvolací súd na základe odvolania sťažovateľky.   Okresný   súd   tiež   zabezpečoval   splnenie   podmienok   konania   (zaplatenie súdneho   poplatku   za   návrh).   Postup   okresného   súdu   v   období   od   12.   novembra   2010 do 28. januára   2011   je   však   poznačený   správaním   odporcu   v   1.   rade.   Okresný   súd v novembri 2010 doručoval návrh sťažovateľky odporcom na vyjadrenie, pričom zásielka pre   odporcu   v   1.   rade   bola   16.   decembra   2010   vrátená   ako   neprevzatá.   Okresný   súd následne   opakovane   doručoval   zásielku   s   tým,   že   odporca   v   1.   rade   si   ju   prevzal 22. decembra   2010   a   svoje   vyjadrenie   k   návrhu   doručil   okresnému   súdu   po   žiadosti o predĺženie lehoty na vyjadrenie až 28. januára 2011.

Okresný   súd   v prípise   zo   17.   decembra   2012   argumentuje   tým,   že   prieťahy v namietanom konaní vznikli v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti zákonnej sudkyne a tiež v dôsledku odchodu siedmich sudcov   z okresného súdu bez akejkoľvek náhrady. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011), že personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť sudcu, zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 399/2011).

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že okresný súd uskutočnil opatrenia smerujúce k odstráneniu vzniknutých prieťahov tým, že prerozdelil spisy pôvodne pridelené JUDr. V. podľa § 51 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   a   zákonných   sudcov   opakovane   upozornil   31. októbra 2011 a 19. septembra 2012 na povinnosť konať vo veci plynulo a bez prieťahov. Na tomto základe ústavný súd čiastočne akceptuje argumentáciu okresného súdu v prípise zo 17. decembra 2012 (s. 6). Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol tiež na to, že sudcovi, ktorému bola vec na základe prerozdelenia pridelená, je potrebné poskytnúť primeraný čas na oboznámenie sa s obsahom spisu a na jeho preštudovanie.

Ústavný   súd   prihliadol   tiež   na   to,   že   od   12.   októbra   2012   došlo   k   náprave v namietanom konaní a okresný súd koná vo veci v zásade plynulo. Okresný súd uskutočnil dve pojednávania – 10. decembra 2012 a 11. februára 2013, pričom toto pojednávanie bolo odročené na 8. apríl 2013.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní v období od 28. januára 2011 do 12. októbra 2012 k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 34/2010 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný súd   pritom   vychádzal   zo   svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie v sume 5 000 € vzhľadom na „celkovú doterajšiu dĺžku prvostupňového konania (viac ako 33   mesiacov)   a   už   podanú   opodstatnenú   sťažnosť   na   prieťahy...“. Sťažovateľka   tiež poukázala   na   to,   aký   má   pre   ňu   význam   predmet   namietaného   konania   z   hľadiska profesionálneho a osobného života.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania,   obdobie   neodôvodnenej nečinnosti, ako aj povahu veci ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním právnym zástupcom. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 patrí podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) odmena 127,16 €, čo spolu s režijným paušálom (7,63 €) predstavuje odmenu za jeden úkon 134,79 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie   sťažnosti) v celkovej sume 269,58 € (2 x 134,79 €) a uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť trovy konania na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (bod 4 tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013