znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 43/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. B., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 3/2011 z 25. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2011 doručená sťažnosť MUDr. V. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 3/2011 z 25. augusta 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Dňa   16.   10.   2008   vydal   B.   rozhodnutie   č. 5942/2008/ODDZ-007,   ktorým sťažovateľovi   uložil   pokutu   vo   výške   1.659,70   €,   na   tom   skutkovom   základe,   že   od poistencov vyberal úhradu za zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej   starostlivosti   úplne   alebo   čiastočne   uhrádzané   na základe   verejného zdravotného poistenia.

Voči predmetnému rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote, dňa 29. 10. 2008 odvolanie. O odvolaní rozhodoval nadriadený orgán, Ministerstvo zdravotníctva SR. Odvolací   orgán   rozhodnutím   č.   06154-3/2009-OP/Š/,   zo   dňa   16.   02.   2009, napadnuté   rozhodnutie   prvostupňového   orgánu   zmenil   a   nahradil   ho   vlastným. Sťažovateľovi uložil pokutu vo výške 1.493,50 € v zmysle § 82 ods. 1 písm. d.) v spojení s § 79   ods.   1   písm.   a.)   z. č.   578/2007   Z.   z.   o   poskytovateľoch   zdravotnej   starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve za porušenie § 44 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného   zdravotného   poistenia   a   o   úhradách   za   služby   súvisiace   s   poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov.

Dňa 30. 03. 2009 bola Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručená žaloba na preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky č. 06154-3/2009-OP/Š/, zo dňa 16. 02. 2009. Najvyšší súd SR, dňa 21. 04. 2009, z dôvodu nepríslušnosti uznesením postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave, aby tento vo veci konal a rozhodol.

Krajský   súd   v   Bratislave   dňa   14.   10.   2010   vydal   vo   veci   rozsudok,   sp.   zn. 1 S 101/2009, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR č. 06154- 3/2009-OP/Š zo dňa 16. 02. 2009 v spojení s rozhodnutím B. č. 5942/2008/ODDZ-007 zo dňa   16.   10.   2008,   zrušené,   vec   bola   vrátená   Ministerstvu   zdravotníctva   SR   na   ďalšie konanie a rozhodol o trovách konania.

Voči   predmetnému   súdnemu   rozhodnutiu   podalo   Ministerstvo   zdravotníctva   SR v zákonnej   lehote   odvolanie.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   o   podanom   odvolaní rozhodol tak, že vlastným rozsudkom sp. zn. 7Sžso3/2011, zo dňa 25. 08. 2011, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1 S/101/2009-26, zo dňa 14. 10. 2010 zmenil, žalobu sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.“

V súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu uvádza:„Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso3/2011, zo dňa 25. 08. 2011, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na podnikanie vyplývajúceho z čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čo malo za následok rapídnu zmenu jeho ekonomickej situácie,   v   dôsledku   ktorej   musel   sťažovateľ   zmeniť   miesto   výkonu   privátnej   praxe. Sťažovateľ je evidovaný na zozname pokutovaných lekárov na internetovom portáli B., čím značne utrpelo najmä meno a dobrá povesť sťažovateľa.

Predmetné   rozhodnutie   malo   za   následok   aj   stratu   akreditácie   udeľovanú Ministerstvom   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   vzdelávanie   lekárov a psychológov. Táto skutočnosť spôsobila nielen výpadok príjmu sťažovateľa z uvedených výučbových procesov,   ale najmä stratu akademickej prestíže.   Sťažovateľ   v období pred vydaním   rozhodnutia   viedol   jediné   akreditované   ambulantné   psychiatrické   zariadenie v celej   Slovenskej   republike,   ktorého   výkon   však   bol   viazaný   na   adresu   a   priestory uvedeného zariadenia. Zmenou výkonu privátnej praxe nebolo možné uvedené zariadenie viac prevádzkovať.

K   zásahu   do   Ústavou   Slovenskej   republiky   garantovaného   práva   na   podnikanie došlo   v   dôsledku   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   spočívajúcej   v   nesprávnej interpretácii   ust.   §   44   ods.   1   z.   č.   577/2004   Z.   z.   o   rozsahu   zdravotnej   starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v spojení s nariadením vlády č. 722/2004 o výške úhrady poistenca za služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   uhrádzanie   príplatku   za   komfort   a   sankčného   poplatku nemožno   považovať   za   poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti   a   ani   za   služby   súvisiace s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   hradené   verejným   poistením,   nakoľko   tieto   sú presne a taxatívne vymenované v zákone č. 577/2004 Z. z. a v z. č. 576/2004 Z. z.

Z obsahu Dohody o poskytovaní odbornej psychiatrickej starostlivosti, uzatvorenej medzi držiteľom povolenia a pacientom, jasne, určite a zrozumiteľne vyplýva, že odplatné zabezpečenie   komfortnej   prevádzky   psychiatrickej   ambulancie   a   sankčný   poplatok   za porušenie povinností zo strany pacienta nespadá pod poskytovanie zdravotnej starostlivosti hradenej verejným zdravotným poistením. Jedná sa o samostatné kategórie spoplatnené v zmysle cenníka verejne prístupného.“

Sťažovateľ je toho názoru, že „k porušeniu jeho základného práva na vykonávanie podnikateľskej činnosti došlo zavinením samotného Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý ako odvolací orgán rozsudkom sp. zn. 7Sžso3/2011, zo dňa 25. 08. 2011, zmenil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a to v tom smere, že žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal   ochrany   svojich   práv,   zamietol.   Voči   uvedenému   Rozsudku   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, ktorý vo veci rozhodoval ako odvolací orgán, nie je možné podať riadny ani mimoriadny opravný prostriedok.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   bez   dostatočného   dôvodu   zasiahol   do   právnej istoty   sťažovateľa,   ktorý   si   svoju   podnikateľskú   činnosť   slobodne   vybral   za   účelom dosiahnutia zisku a investoval značné finančné prostriedky, aby uvedenú činnosť mohol prakticky vykonávať.

Skutočnosť, že prvostupňový Krajský súd v Bratislave rozsudkom žalobe sťažovateľa v   plnom   rozsahu   vyhovel   a   stotožnil   sa   so   stanoviskom   sťažovateľa,   že   Dohoda o poskytovaní odbornej psychiatrickej starostlivosti je platná, svedčí o tom, že prvostupňový súd sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré následne aj správne právne posúdil. Sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou sa nedomáha reparácie uloženej sankcie, ktorú uhradil okamihom doručenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorým bola jeho žaloba zamietnutá.

Jeho   primárnym   záujmom   je   dosiahnutie   súdnej   ochrany   ústavného   práva na podnikanie,   rovnosti   možností   pri   výkone   licencovanej   zdravotnej   starostlivosti v privátnom zdravotníckom zariadení.“.

Argumentuje   tým,   že „Právo   podnikať   je   ústavnou   zárukou   slobody   výkonu hospodárskej   činnosti   podľa   uváženia.   Toto   právo   sa   priznáva   každej   osobe. Prostredníctvom práva na podnikanie sa zaručuje možnosť vykonávať hospodársku činnosť tam,   kde   existuje   ekonomická   konkurencia,   ako   aj   tam,   kde   ekonomická   konkurencia neexistuje. Súčasťou takto poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojej činnosti.

Právo   podnikať   sa   v   súkromnom   záujme   chráni   ako   spôsob   obživy   jednotlivca. Zároveň sa ním zabezpečuje verejný záujem na rozvoji podnikania ako dôležitého prvku trhového hospodárstva. Toto právo sa priznáva osobám ako právny prostriedok rozvoja trhovej ekonomiky.

Právo   podnikať   zaručuje   možnosť   každému   uchádzať   sa   o   dosiahnutie   úspechu svojho podnikania, za splnenia zákonom predpísaných podmienok. V prípad sťažovateľa sa jedná   o   špecifické,   osobitné   podmienky   vyplývajúce   z   príslušných   právnych   noriem upravujúcich prevádzkovanie privátnych zariadení poskytujúcich zdravotnú starostlivosť.“.

V nadväznosti na uvedené žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Sžso/3/2011, zo dňa 25. 08. 2011 bolo porušené právo sťažovateľa MUDr. V. V., bytom B. zakotvené v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súd   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   7Szčo/3/2011,   zo   dňa 25. 08. 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   V.   V.,   bytom   B.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3.300   €   (slovom trinásťtisíc tristo eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k jeho rukám v lehote do dvoch mesiacoch odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť V. V. trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 € (dva úkony právnej pomoci, prevzatie a príprava zastúpenia á 123,50 €, spísanie sťažnosti a jej podanie á 123,50 €, 2 x režijný paušál 7,41 €) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. B., B., vedený v T., a. s., do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/3/2011 z 25. augusta 2011, ktorým najvyšší súd vyhovel odvolaniu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, žalobu sťažovateľa zamietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že porušenie   základného   práva   priznaného   týmto   článkom   nemôže   samo   osebe   nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať v   zásade   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Sťažovateľ   však   porušenie   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl.   46   až čl. 50 ústavy nenamietal, čo bolo dôvodom na odmietnutie jeho sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal len na to, že najvyšší súd rozhodol „bez dostatočného dôvodu“, pričom tieto dôvody bližšie nekonkretizoval, či ide o dôvody hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, a ani k sťažnosti nepriložil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   k sťažnosti   nepripojil   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu, nesplnil ani zákonom ustanovenú obligatórnu náležitosť sťažnosti podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, čo zakladá ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd nad rámec svojho rozhodnutia o odmietnutí sťažnosti poukazuje na to, že   sťažovateľ   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom  advokátkou. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 18 ods. 2 zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti sťažnosti (§ 20 a § 50 zákona o ústavnom súde), ktorými začína konanie pred ústavným súdom   (napr.   II.   ÚS   117/05,   IV.   ÚS   267/08,   IV.   ÚS   213/2010).   Vzhľadom   na   tieto skutočnosti ústavný súd prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv,   ktorých   vyslovenia   sa   sťažovateľ   domáha v   návrhu   na   rozhodnutie,   t.   j.   v   petite sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012