znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 43/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., D., B. L., T., a A. K., D., zastúpených advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4 Cdo 213/2008   z   31.   marca   2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 150/2010 z 22. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G., B. L. a A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. decembra 2010   doručené   podanie   J.   G.,   D.,   B.   L.,   T.,   a A.   K.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľky“), zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   P.,   D.,   označené   ako „Doplnenie   sťažnosti“,   ktorým namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 150/2010 z 22. septembra 2010.

Keďže   o predchádzajúcej   sťažnosti   ústavný   súd   už   rozhodol   uznesením   sp.   zn. I. ÚS 454/2010   z 24.   novembra   2010   ešte   pred   doručením   podania   označeného   ako „Doplnenie sťažnosti“, ústavný súd o ňom rozhodoval ako o novej sťažnosti.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľky   sa   sťažnosťou   doručenou ústavnému súdu 28. júla 2010 domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010. Ústavný súd o tejto sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 454/2010 z 24. novembra 2010 tak, že sťažnosť sťažovateliek   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Keďže   o predchádzajúcej   sťažnosti ústavný súd už rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 454/2010 z 24. novembra 2010 ešte pred doručením podania označeného ako „Doplnenie sťažnosti“, ústavný súd ho posudzoval ako novú (samostatnú) sťažnosť sťažovateliek.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe žaloby podanej žalobkyňou M. L. o určenie   neplatnosti   závetu   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozsudkom sp. zn. 6 C 56/2006 z 21. septembra 2006 určil, že závet poručiteľa O. Z.,... s dátumom   vyhotovenia   22. septembra   1992,   je   v   časti   vydedenia   žalobkyne   neplatný,   a zároveň žalobu v časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia absolútnej neplatnosti závetu poručiteľa O. Z., zamietol.

Sťažovateľky, ktoré boli v označenom konaní v procesnom postavení žalovaných, podali proti rozsudku prvého stupňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 89/2006 z 30. novembra 2007 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu.

Z príloh   k sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   krajský   súd   pri   vyznačení   doložky právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku aplikoval u žalobkyne fikciu doručenia podľa § 47 ods. 2 zákona Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a na základe takéhoto procesného   postupu   vyznačil   právoplatnosť   rozsudku   31.   januára   2008   a   jeho vykonateľnosť   5.   februára   2008.   Splnomocnený   zástupca   žalobkyne podaním   z   2.   júna 2008,   ktoré   adresoval   okresnému   súdu,   uviedol,   že   v   čase   doručovania   rozsudku   sa nezdržiaval   v   mieste   bydliska   (v   mieste   doručovania),   a   preto   žiadal   o   jeho   opätovné doručenie.   Na   základe   tejto   žiadosti   bol   rozsudok   krajského   súdu   opätovne   doručený splnomocnenému zástupcovi žalobkyne 21. júna 2008 a následne bola opätovne vyznačená právoplatnosť rozsudku krajského súdu 21. júna 2008 a vykonateľnosť 25. júna 2008.

Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa 17. júla 2008 dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010 zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil vec na ďalšie konanie. Krajský súd po vrátení veci rozhodol o nej rozsudkom sp. zn. 10 Co 150/2010 z 22. septembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 56/2006-104 z 21. septembra 2006 potvrdil v celom rozsahu.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú:„Medzičasom bolo vydané ďalšie rozhodnutie súdu, a to rozsudok Krajského súdu v Žiline   sp.   zn.   10   Co   150/2010   zo   dňa   22.09.2010,   ktorý   vychádza   z nezákonného a ústavnou   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia.   Tento   rozsudok   bol   doručený   dňa 29.10.2010.

Nakoľko uvedený rozsudok nadväzuje na ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie Najvyššieho   súdu   SR,   sťažovateľky   majú   za   to,   že   aj   tento   rozsudok   je   rozsudkom nezákonným,   porušujúcim   ich   základné   ľudské   práva   a slobody,   a preto   navrhujú,   aby Ústavný   súd   SR   rozhodol   aj   o zrušení   rozsudku   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 10 Co 150/2010.

Bez takéhoto rozhodnutia by prípadné pozitívne rozhodnutie o pôvodnej sťažnosti nebolo vykonateľné, nakoľko po zrušení uznesenia Najvyššieho súdu SR a vrátení veci na nové   konanie   Najvyššiemu   súdu   SR   by   samotnému   opätovnému   prerokovaniu   veci   na Najvyššom súde SR bránilo existujúce rozhodnutie Krajského súdu v Žiline.

V dôvodoch sa sťažovateľky pridŕžajú tvrdení a argumentov uvedených v pôvodnej sťažnosti.

Týmto   podaním   sťažovateľky   zároveň   rozširujú   okruh   účastníkov   na   strane porušovateľov základného práva o ďalší subjekt: Krajský súd v Žiline...“

Sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo/213/2008 zo dňa 31. 03. 2010 bolo porušené základné právo sťažovateliek podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a tiež základné právo sťažovateliek podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR spočívajúce v rovnosti účastníkov v konaní pred súdmi a základné právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo/213/2008   zo   dňa   31.03.2010   a rozsudok   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 10Co/150/2010 zo dňa 22.09.2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľky žiadajú priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 443,64 € a túto poukázať ich právnemu zástupcovi.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s ustanoveniami § 24 a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ústavy a podľa čl. 47 ods.   3   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010

Ako   už   bolo   uvedené   (pozri   I.   časť   tohto   uznesenia),   ústavný   súd   z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že uznesením sp. zn. I. ÚS 454/2010 z 24. novembra 2010 odmietol sťažnosť sťažovateliek z 28. júla 2010, ktorou sa domáhali vyslovenia porušenia svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy,   základného   práva   na rovnosť účastníkov v   konaní podľa   čl.   47   ods.   3 ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti s poukazom na to, „že najvyšší súd konal v danej veci v medziach svojej právomoci, keď interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   ústavne   konformným   spôsobom,   ktorý   sa neodchyľuje, navyše už vôbec nie extrémne, od zamýšľaného účelu a významu relevantnej právnej normy“.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateliek   v časti,   ktorou   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   a   čl.   47   ods.   3   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010, je neprípustná, a preto ju pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu neprípustnosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 150/2010 z 22. septembra 2010

Vzhľadom na skutočnosť, že po vrátení veci na ďalšie konanie na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010 krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co 150/2010 z 22. septembra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu, sa sťažovateľky domáhajú aj vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo dôjsť namietaným rozsudkom krajského súdu.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.   4   Cdo   213/2008   z 31. marca   2010   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Co 89/2006 z 30. novembra 2007 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd po vrátení veci rozhodol o nej rozsudkom sp. zn. 10 Co 150/2010 z 22. septembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 56/2006 z 21. septembra 2006 potvrdil v celom rozsahu.

Krajský súd v namietanom rozsudku uviedol:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením...   zo   dňa   31.   marca   2010   zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. novembra 2007 sp. zn. 7Co/89/2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Došiel k záveru, že krajský súd nebol oprávnený konštatovať uplatnenie fikcie doručenia u zástupcu navrhovateľky, pokiaľ ide o uskutočnenie pojednávania dňa 28. 11. 2007, ale mal vychádzať z dátumu skutočného prevzatia zásielky. U navrhovateľky tak nebola dodržaná 5-dňová zákonná lehota na prípravu na pojednávanie. Vykonaním pojednávania   bez   dodržania   tejto   lehoty   zaťažil   odvolací   súd   konanie   pred   ním   vadou vyplývajúcou z § 237 písm. f) O. s. p., teda odňatím možnosti navrhovateľky konať pred súdom. Najvyšší súd zároveň vyslovil v zrušujúcom uznesení právny názor, že právny záver krajského súdu o premlčaní práva žalobkyne dovolať sa relatívnej neplatnosti závetu nebol správny.   V   prejednávanej   veci   bolo   dokazovaním   vykonaným   súdom   prvého   stupňa z hľadiska skutkového stavu zistené, že už v konaní vedenom pôvodne na Okresnom súde Dolný Kubín sa žalobkyňa žalobou doručenou súdu dňa 25. 11. 1993 domáhala určenia neplatnosti vydedenia a neplatnosti závetu poručiteľa O. Z. Z obsahu žaloby, ktorá bola predmetom konania vedeného pod sp. zn. 9 C/24/94 je nepochybný výslovný prejav vôle navrhovateľky dovolať sa neplatnosti závetu,   teda nebyť vylúčená z dedenia k predmetu dedičstva označeného v závete a aj konkrétna vada závetu, spočívajúca v jeho rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, t. j. aj ust. § 479 tohto zákona. Doručením žaloby v označenom konaní žalovaným, prípadne najneskôr doručením rozsudku nastali účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti závetu voči ostatným účastníkom (dedičom). Odvolací súd   nevenoval   pozornosť   z   tohto   hľadiska   tiež   významnému   tvrdeniu   žalobkyne, preukazovaného predložením listiny, listu 21. 7. 1993, ktorého obsah nasvedčuje účinnému dovolaniu sa relatívnej neplatnosti už v mesiaci júli 1993.

Krajský súd, ako súd odvolací, viazaný vysloveným právnym názorom Najvyššieho súdu SR (§ 243d ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaných odvolaní   v   rozsahu   danom   ust.   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   a   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p., rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne právny a krajský súd sa stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia. Odvolanie navrhovateľky, ani odvolanie odporkýň v 1) až 3) rade nie je dôvodné. Okresný súd dostatočnom spôsobom zistil skutkový stav veci a správne právne vec posúdil.

Pokiaľ ide o absolútnu neplatnosť závetu krajský súd zotrváva na právnom závere, vyjadrenom v skoršom, z procesných dôvodov zrušenom rozhodnutí. Závet poručiteľa O. Z. spĺňa formálne aj obsahové náležitosti ustanovené zákonom a je platným právnym úkonom. Predmetný závet je zriadený v predpísanej písomnej forme. Listina je označená ako závet, je podpísaný poručiteľom a je z nej zrejmý deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný. V danom prípade ide o alografný závet - nenapísaný vlastnou rukou poručiteľa. Takýto závet môže byt' napísaný na písacom stroji, alebo ho môže napísať rukou iná osoba. Ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, poručiteľ pred dvoma súčasne prítomnými svedkami potvrdil,   že   listina   obsahuje   jeho   poslednú   vôľu.   Svedkyne   závet   podpísali   tak,   ako   to vyžaduje ust. § 476b Obč. zákonníka. Pokiaľ sa vyskytli rozpory vo výpovediach svedkov prítomných pri spísaní závetu, je právne irelevantné, či závet na písacom stroji napísal JUDr. P. alebo svedkyňa Š. Zákon nevylučuje, aby pisateľom závetu bola aj osoba, ktorá je zároveň svedkom závetu. Rozpory vo výpovediach svedkov, ohľadne osoby, ktorá spísala závet   vznikli   opakovaným   výsluchom   svedkov   na   túto   skutočnosť   v predmetnom   konaní (pôvodne   boli   vypočutí   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C/24/94).   Je   však   potrebné poukázať, že k ich výsluchu došlo po značne dlhej dobe od spísania závetu (dňa 21. 9. 2006, t. j. po uplynutí cca 14 rokov od spísania závetu), keď svedkyne Z. Ch. a Ľ. Š. udávali, že uplynula dlhá doba od spísania závetu a presne si už udalosti nepamätajú. Pokiaľ však ide o   podstatné   skutočnosti   pre   posúdenie   platnosti   závetu,   svedkyne   zhodne   a   nerozporne potvrdili spísanie závetu za prítomnosti poručiteľa, podľa prejavu jeho vôle, ktorú poručiteľ pred nimi prejavil a na znak súhlasu ju po vyhotovení v písomnej forme pre nimi podpísal. Znaleckým dokazovaním uskutočneným vo veci pod sp. zn. 9 C/24/94, ktoré je použiteľné aj pre toto konanie, bolo bez pochybností preukázané, že závet podpísal poručiteľ.

Závet spĺňa aj obsahové náležitosti tak, ako ich ustanovuje § 477 Obč. zákonníka

-ustanovenie   dedičov   a   vymedzenie   majetku,   ktorý   im   má   pripadnúť.   V   závete   nemusí poručiteľ   odkázať   celý   svoj   majetok.   Môže   v   ňom   disponovať   iba   niektorými   vecami a právami,   ostatný   majetok   bude   potom   predmetom   dedenia   zo   zákona.   Naopak,   ak poručiteľ v závete uvedie majetok, ktorý mu nepatrí, resp. vyšší spoluvlastnícky podiel ako mu patrí, takýto majetok v časti presahujúcej skutočný majetok patriaci poručiteľovi ku dňu smrti, nebude predmetom dedenia. Takáto okolnosť však nespôsobí neplatnosť závetu. Z hľadiska posudzovania dôvodov prípadnej absolútnej neplatnosti závetu, krajský súd nezistil dôvod, pre ktorý by bol závet absolútne neplatným právnym úkonom.

Ust. § 479 Obč. zákonníka je obmedzením závetnej voľnosti poručiteľa, a to v záujme ochrany   neopomenuteľných   dedičov.   Neopomenuteľný   dedič,   potomok,   ktorým navrhovateľka   bez   pochybnosti   je,   má   podľa   tejto   úpravy   právo   dovolať   sa   relatívnej neplatnosti   závetu,   pokiaľ   sa   jej   z   dedičstva   nedostane   toľko,   koľko   predstavuje   jednu polovicu jej dedičského podielu podľa zákona.

Dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu je hmotnoprávny jednostranný právny   úkon   adresovaný   účastníkom   dotknutého   právneho   úkonu,   v   danom   prípade dedičom.   Relatívnej   neplatnosti   sa možno dovolať   aj formou žaloby,   protinávrhu alebo námietky vznesenej v konaní. Dovolanie sa relatívnej neplatnosti závetu má právne účinky dôjdením   dotknutým   účastníkom,   v   tomto   prípade   dedičom.   Dovolanie   sa   uskutočňuje výslovným   prejavom,   z   ktorého   je   zrejmá   vôľa   dotknutej   osoby   dovolať   sa   neplatnosti právneho   úkonu,   pričom   nie   je   rozhodujúce,   ako   oprávnený   subjekt   sám   kvalifikuje neplatnosť právneho úkonu. Za dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu možno považovať aj tvrdenie oprávneného subjektu v žalobe, z ktorého možno vyvodiť jeho vôľu, že nechce byť viazaný pre neho nepriaznivými účinkami závetu.

Právo   dovolať   sa   relatívnej   neplatnosti   právneho   úkonu   podlieha   premlčaniu. Premlčacia doba je 3-ročná (§ 101 Obč. zákonníka) a plynie odo dňa, kedy mohlo právo byť vykonané po prvý raz, začína teda plynúť objektívne. Ide o časový okamih, kedy sa subjektívne právo transformuje do nároku oprávneného dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu. V danom prípade právo navrhovateľky dovolať sa relatívnej neplatnosti závetu začalo plynúť smrťou poručiteľa, t. j. dňom 21. 10. 1992.

Navrhovateľka   je   jednou   zo   štyroch   dcér   poručiteľa.   Je   teda   neopomenuteľnou dedičkou poručiteľa a v prípade, že sa jej nedostane aspoň jej zákonného podielu, t. j. 1/8- ina z dedičstva (jej zákonný podiel predstavuje 1/4-inu) má právo dovolať sa relatívnej neplatnosti závetu. Nárok na uplatnenie námietky relatívnej neplatnosti závetu jej vznikol 21. 10. 1992 a od tejto doby jej začala plynúť 3-ročná objektívna premlčacia doba. Za   dovolanie   sa   relatívnej   neplatnosti   závetu   navrhovateľkou   možno   považovať podanie žaloby o neplatnosť závetu, ktorá bola podaná dňa 25. 11. 1993 voči odporkyniam v 1) až 3) rade na Okresnom súde Dolný Kubín. Z obsahu žaloby, ktorá sa stala predmetom konania vedeného pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ktorému bola vec prikázaná po tom, ako boli vylúčení sudcovia Okresného súdu Dolný Kubín) pod sp. zn. 9 C/24/94, je nepochybný výslovný prejav vôle navrhovateľky dovolať sa neplatnosti závetu, teda nebyť vylúčená zdedenia k predmetu dedičstva označeného v závete a aj konkrétna vada závetu spočívajúca v jeho rozpore s ust. Obč. zákonníka, za ktoré je nutné považovať aj ust. § 479 Obč. zákonníka. Táto žaloba bola doručená odporkyniam v 1) až 3) rade do vlastných rúk dňa   17.   2.   1994;   Týmto   momentom,   doručením   žaloby   všetkým   dotknutým   účastníkom právneho úkonu, nastali účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti závetu a závet je nutné považovať   za   neplatný   v   tej   časti,   pokiaľ   poručiteľ   z   predmetu   dedičstva   nezanechal navrhovateľke polovicu jej zákonného podielu, t. j. 1/8-inu dedičstva.

Prejav   vôle   navrhovateľky   bol   doručený   ostatným   dedičkám   pred   uplynutím premlčacej doby, preto možno námietku premlčania vznesenú zo strany odporkýň v 1) až 3) rade považovať za nedôvodnú.

Pokiaľ navrhovateľka predložila v konaní ako listinný dôkaz list zo dňa 21. 7. 1993, podľa obsahu tento list napísal JUDr. J. Ch., kancelária J., v zastúpení navrhovateľky a adresoval ho komerčnej kancelárii právnej pomoci JUDr. J. P. a JUDr. A. S. Je v ňom obsiahnutá námietka relatívnej neplatnosti závetu navrhovateľky v zmysle ust. § 479 Obč. zákonníka.   Krajský   súd   však   nepovažoval   tento   list   za   záväzný   prejav   poručiteľky   voči ostatným dedičkám, ktorým by sa dovolávala relatívnej neplatnosti závetu, pretože v konaní nebolo   preukázané,   že   JUDr.   J.   Ch.   konal   v mene   navrhovateľky   (nebolo   predložené plnomocenstvo, ktoré by preukazovalo zastúpenie ku dňa 21. 7. 2003). Z dedičského spisu vyplýva, že navrhovateľka udelila plnomocenstvo JUDr. J. Ch. až 19. 8. 1993. Zároveň nebolo preukázané, že sa tento prejav dostal do dispozície odporkýň v 1) až 3) rade. Tento list bol adresovaný komerčnej kancelárii právnej pomoci JUDr. J. P. a JUDr. A. S., t. j. subjektom   odlišných   od   odporkýň   v 1)   až   3)   rade,   dedičiek,   pričom   takisto   nebolo preukázané, že by niektorá z týchto osôb bola oprávnená zastupovať odporkyne v 1) až 3) rade.   K   prevzatiu   zastúpenia   odporkýň   v 1)   až   3)   rade   JUDr.   J.   P.   došlo   na   základe plnomocenstva z 19. 8. 1993, a to na zastupovanie v dedičskom konaní po poručiteľovi O. Z. Aj napriek tomu, že tento list nemožno považovať za účinné dovolanie sa relatívnej neplatnosti   právneho   úkonu   navrhovateľkou,   v   zmysle   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že navrhovateľka účinne uplatnila námietku relatívnej neplatnosti závetu poručiteľa O. Z.,... s dátumom vyhotovenia 22. 9. 1992. Právnym dôsledkom tohto úkonu je relatívna neplatnosť závetu a navrhovateľke sa musí z dedičstva dostať polovica jej zákonného podielu. Z uvedených dôvodov je rozsudok okresného súdu vecne správny a krajský súd ho potvrdil.“

Z citovaného vyplýva, že krajský súd namietaným rozsudkom rozhodoval v merite veci,   t.   j.   o neplatnosti   závetu.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľky   v sťažnosti poukazujú   na   argumentáciu   uvedenú   vo   svojej   predchádzajúcej   sťažnosti   (sťažnosť doručená   ústavnému   súdu   28.   júla   2010,   pozn.),   ústavný   súd   mohol   posudzovať   pri predbežnom   prerokovaní   túto   časť   sťažnosti   len   v kontexte   s argumentáciou   uvedenou v predchádzajúcej sťažnosti.

Podstatou   argumentácie   sťažovateliek   uvedenej   v predchádzajúcej   sťažnosti   je namietané porušenie princípu rovnosti účastníkov konania a základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd vyhodnotil dovolanie žalobkyne ako včas podané, hoci sťažovateľky namietali, že dovolanie bolo   podané   oneskorene.   Na   základe   uvedeného   mal   najvyšší   súd   podľa   sťažovateliek „v súlade   s procesnými   predpismi   dovolanie   ako   oneskorene   podané   zamietnuť“. Sťažovateľky   teda   odôvodňujú   porušenie   označených   práv   tým,   že   najvyšší   súd nedostatočne odôvodnil svoj záver o včasnosti podaného dovolania a nezaoberal sa ich námietkami, ktoré sú zásadného významu, a preto takéto rozhodnutie, v ktorom absentuje vysporiadanie   sa   s   námietkami   niektorého   z účastníkov   konania,   spôsobuje   arbitrárnosť a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Argumentácia   sťažovateliek,   ktorou   odôvodňujú   namietané porušenie   označených práv,   sa   teda   v plnom   rozsahu   dotýka   podľa   ich   názoru   nedostatočného   odôvodnenia uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorým   tento   posúdil   žalobkyňou   podané   dovolanie   ako dovolanie podané v zákonnej lehote. Argumentácia sťažovateliek sa ako taká nedotýka teda vôbec   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   (príp.   jeho   odôvodnenia),   ktorým   sa rozhodovalo v merite veci, t. j. o neplatnosti závetu.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   nasvedčovali možnosti porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateliek.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011