znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 43/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. L., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 230/2009 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2009   doručená   sťažnosť   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 230/2009 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ   bol   v procesnom   postavení   navrhovateľa   účastníkom   konania   v spore proti   S.,   a. s.,   o určenie   neplatnosti   uznesení   valného   zhromaždenia   uskutočneného 18. januára 2008 v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 60 Cb 93/2008, ktorý rozsudkom z 18. júna 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu, a pre prípad, že by krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutie,   navrhol   pripustiť   dovolanie. Krajský   súd   ako   súd   odvolací   namietaným rozsudkom potvrdil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   s tým,   že   o trovách   konania rozhodne súd prvého stupňa.

Sťažovateľ   zastávajúc   názor,   že   namietaným   rozsudkom krajského   súdu došlo k porušeniu označených práv, podal ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa domáha vydania tohto nálezu:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici postupom a rozsudkom sp. zn. 43 Cob 230/2009 zo dňa 24. 9. 2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   článku   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   43 Cob 230/2009   zo   dňa 24. 9. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici   povinný   vyplatiť   na   účet   advokáta JUDr.   D.   L.   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ podrobne opisuje skutkové okolnosti daného prípadu a odôvodňuje, prečo považuje   namietaný   rozsudok krajského   súdu za   arbitrárny   a na   základe   čoho   dospel k záveru   o porušení   svojich   označených   práv   odvolávajúc   sa   pritom   aj   na   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a ústavného súdu.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   27.   novembra   2009   podal   dovolanie na „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   zmysle   § 237   písm. f)   Občianskeho   súdneho poriadku z dôvodu, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 9. 2009 sp. zn. 43 Cob 230/2009 bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v dôsledku čoho sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom.“.

V   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že o podanom dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté (vec nebola ešte predložená dovolaciemu súdu).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   právnickým osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   tvrdenie   o arbitrárnosti   namietaného   rozsudku krajského   súdu   (v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu)   vyúsťujúce   do   záveru o nerešpektovaní jeho základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie), v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáhal v konaní pred ústavným súdom,   tak   aj   podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu   zrušenia   namietaného   rozsudku krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   60 Cb 93/2008 z 18. júna 2009. Označeným rozsudkom okresného súdu bol zamietnutý návrh sťažovateľa na určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia SAD, Banská Bystrica, a. s.

Ústavný   súd   napokon   poukazuje na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutia,   v ktorých zaujal právny názor (podobne napr. m. m. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Vzhľadom na uvedené možno vysloviť názor, že sťažnosť sa v okolnostiach daného prípadu javí ako podaná predčasne. V tejto spojitosti už ústavný súd judikoval   (napr. m. m.   I. ÚS 184/09,   I. ÚS 237/09,   I. ÚS 239/09),   že   lehota   na   prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   s výnimkou   prípadov,   ak   to   konkrétne okolnosti   veci   zjavne   vylučujú   (porovnaj   rozsudok   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva vo veci Bulena a spol. verzus Česká republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Ústavný súd na záver dodáva, že akceptovaním námietky sťažovateľa by vznikol ústavne neprípustný stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný.Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal,   ale podľa   zásady   ratione   temporis   ju   odmietol   ako   neprípustnú   podľa   § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, neprichádzalo už do úvahy rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010