znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 43/09-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L. P., a. s., B., vedené pod sp. zn. Rvp 11572/08   až sp. zn.   Rvp 12911/08,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   F.,   B.,   ktorými namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves vo veciach jej podaní z 30. marca 2006 urobených   elektronickou   formou   a podpísaných   zaručeným   elektronickým   podpisom a doručených 31. marca 2006, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L. P., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 11572/08 až sp. zn. Rvp 12911/08   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11572/08.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L. P.,   a. s.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. februára 2008, 8. februára 2008 a 11. februára 2008 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti L. P., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnené podaniami doručenými 3. marca 2008 a 19. mája 2008,   ktorými   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veciach   jej   podaní z 30. marca 2006 urobených elektronickou formou a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom a doručených 31. marca 2006.

Z obsahu   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   návrhy na vydanie platobných rozkazov, ktorými sa domáhala zaplatenia pohľadávok proti rôznym odporcom   (fyzickým   osobám   a právnickým   osobám).   Návrhy   na   vydanie   platobných rozkazov boli podané podľa § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) elektronickou formou a podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.

Sťažovateľka   v sťažnostiach   poukázala   aj   na   nález   ústavného   súdu   sp. zn. III. ÚS 7/07, v ktorom ústavný súd rozhodol (v skutkovo zhodnom prípade) o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom iného   okresného   súdu   neprijatím   jej   podania   urobeného   elektronickou   formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažností ústavnému súdu neboli konania v jej   právnych   veciach,   začaté   doručením   jej   podaní   okresnému   súdu   31.   marca   2006 prostredníctvom kuriéra, právoplatne skončené. Okresný súd nevykonal vo veciach žiaden relevantný   procesný   úkon   (výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   prípadne vydanie platobného rozkazu a pod.). V zásade je v konaniach nečinný. Doba konania v jej veciach je neprimeraná vzhľadom na predmet, povahu a stav konaní. Z dôvodu nečinnosti okresného súdu podala sťažovateľka 10. januára 2008 sťažnosť na prieťahy v konaniach adresovanú predsedovi   okresného   súdu,   na   ktorú   však   do   dňa   podania   sťažností   ústavnému   súdu nedostala odpoveď.

Podľa názoru sťažovateľky predmetom konaní je po skutkovej aj právnej stránke jednoduchá   vec   (uplatnenie   peňažnej   pohľadávky   osvedčenej   listinami   prostredníctvom návrhu   na vydanie   platobného rozkazu).   Sťažovateľka   podľa   jej   tvrdenia „spolupracuje so súdom“,   v podanom   návrhu   označila   všetky   dôležité   skutočnosti   a podložila   ich relevantnými dôkazmi, pričom „doposiaľ nedošlo k rozhodnutiu“.

V sťažnostiach   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu v označených veciach bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Súčasne žiada, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (663,88 €) v každej z uvedených vecí, t. j. spolu v sume 26 800 000 Sk (889 597,03 €), ako aj úhradu trov konania.

Na   žiadosť   ústavného   súdu   sp. zn.   Spr 783/08   z   27.   augusta   2008   o poskytnutie súčinnosti pri obstarávaní podkladov na rozhodnutie ústavného súdu odpovedal predseda okresného súdu podaním sp. zn. 1 SprV/351/2008 zo 17. septembra 2008, v ktorom uviedol:«Je pravdou, tak ako tvrdí sťažovateľka (L. P., a. s.), že v priebehu roku nám boli doručené podania právnym zástupcom žalobcu JUDr.   M.   P.,   a to prvé podanie   zo   dňa 30. 3. 2006, doručené dňa 31. 3. 2006, a to kuriérskou poštou označené ako sprievodný list k návrhu a v prílohe elektronické dokumenty uschované na 2 ks DVD nosičoch.

Keďže náš okresný súd nemal k dispozícii v tom čase technické prostriedky, žaloby uvedené na DVD nosičoch nemohli byť na našom súde zaevidované. Z toho dôvodu boli naším prípisom zo dňa 6. 4. 2006 právnemu zástupcovi žalobcu vrátené s oznámením, že tieto nemôžu byť zaevidované z technických dôvodov a zároveň mu boli vrátené 2 ks DVD nosičov.

Podaním zo dňa 11.10.2006 pod názvom sprievodný list k návrhu nám opätovne právnym zástupcom žalobcu ako príloha bol doručený DVD nosič, pri ktorej prílohe bolo uvedené „DVD nosič doručený na Váš súd už dňa 31.3.2006.“

Uvedené podanie bolo u nás opätovne zaevidované pod značku „Spr“. lebo náš súd naďalej   nebol   vybavený   technicky   na   to,   aby   uvedené   žaloby   na   DVD   nosiči   mohol zaevidovať.

Prípisom dňa 13. 11. 2006 nám bol doručený prípis S., ktorým nám S. oznamuje a navrhuje prerušenie konaní s tým, že dňa 12. 10. 2006 bola doručená na Okresný súd Bratislava I žaloba o určenie neplatnosti zmlúv žalobcu S., B., proti žalovanému B. L. P., a. s., pričom tejto žalobe bola pridelená spisová značka č. 7C/144/2006.

Žaloby boli následne z DVD nosiča vytlačené a zaevidované v podateľni na našom súde po nainštalovaní príslušných technických prostriedkov. V danom prípade sa jednalo o 1340 žalôb, takže aj evidencia určitú dobu trvala.»

Okresný súd doplnil svoju odpoveď na základe výzvy ústavného súdu z 15. januára 2008, a to vyjadrením sp. zn. 1 SprV/351/2008 z 20. januára 2009, o tieto skutočnosti:„Od doručenia výziev na zaplatenie súdnych poplatkov odo dňa 14. 7. 2008, ktoré boli doručené osobne, žalobca z celkového počtu žalôb 1340 súdne poplatky nezaplatil v 1264 veciach. Z toho dôvodu v konaniach, kde súdne poplatky neboli zaplatené, konania boli   zastavené   pre   nezaplatenie   súdnych   poplatkov.   Uznesenia   o   zastavení   konaní   boli právnemu   zástupcovi   žalobcu   doručené   dňa   20. 10. 2008   a   tieto   uznesenia   o   zastavení konaní nadobudli právoplatnosť dňom 5. 11. 2008. V 76 veciach konanie bolo prerušené, uznesenia   o   prerušení   nadobudli   právoplatnosť   dňom   5. 11. 2008   a   aj   uznesenia   o prerušení konaní boli doručené dňa 20. 10. 2008.

Náš   okresný   súd   bol   vybavený   technickými   prostriedkami   umožňujúcimi   prijatie a spracovanie návrhov v elektronickej forme dňom zaevidovania prvej žaloby, a to dňom 16. 1. 2008,   pričom   hneď   sa   vyskytli   technické   závady   a   až   následne,   ako   to   vyplýva zo zoznamov   spisov   jednotlivých   senátov,   k   pravidelným   zápisom   začalo   dochádzať od 21. 1. 2008 a posledným dňom prevedenia zápisov spisov, ako to vyplýva z jednotlivých zoznamov, bol 18. 2. 2008.“

Ústavnému   súdu   boli   11.   a 12.   februára   2009   doručené   vyjadrenia   sťažovateľky, v ktorých sa okrem iného uvádza:

„Dňa   30. 01. 2009   sme   zobrali   na   vedomie   skutočnosť,   že   došlo   k   ukončeniu sporového konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava I. pod sp. zn.: 7 C 144/2006 medzi žalobcom S., B. a žalovaným L. P., a. s., o určenie neplatnosti zmlúv a o vzájomnom návrhu žalovaného. Krajský súd Bratislava ako odvolací súd na návrh žalobcu zastavil odvolacie konanie uznesením zo dňa 19. 01. 2009, sp. zn.: 4 Co 292/08. V spojitosti stým nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava I   zo   dňa   20. 10. 2008, sp. zn.:   7 C 144/2006   k   05. 11. 2008.   Rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I   spolu s vyznačenou doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti prikladáme v prílohe. Z nastoleného skutkového a právneho stavu vyplýva, že:

a) sťažovateľ platne a zákonne nadobudol na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok z 15. 07. 2005 pohľadávky z koncesionárskych poplatkov od S.,

b) Rámcová zmluva o postúpení pohľadávok z 15. 07. 2005 je platná;

c) Realizačná zmluva č. 1 z 20. 09. 2005 je platná;

d) Realizačná zmluva č. 2 z 27. 01. 2006 je platná. Občianske súdne konania, ktoré začali na návrh sťažovateľa pred Okresným súdom Spišská Nová Ves možno hodnotiť ako opodstatnené s cieľom zameraným na vymoženie majetkových práv sťažovateľa.

Keďže so zreteľom na rozhodnutia Ústavného súdu SR (II. ÚS 66/08, III. ÚS 7/07, II. ÚS 93/08,   II. ÚS 145/08,   II. ÚS 65/08,   IV. ÚS 36/08,   II. ÚS 146/08   II. ÚS 149/08, IV. ÚS 35/08,   IV. ÚS 34/08,   II. ÚS 147/08,   II. ÚS 150/08,   II. ÚS 67/08,   II. ÚS 68/08, II. ÚS 148/08, IV. ÚS 33/08, II. ÚS 151/08) občianske súdne konania začali 19. 10. 2006 a stagnovali   po   dobu   dlhšiu   ako   dvadsaťdva   mesiacov   bez   vykonania   akýchkoľvek procesných úkonov, možno s určitosťou tvrdiť, že došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Došlo   preto   aj   k   porušeniu   sťažovateľovho   práva   zaručeného   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to podrobne vysvetlil v podaných sťažnostiach. S poukazom na vyššie uvedené argumenty, ako aj obsah ústavných sťažností žiadame, aby ústavný súd prijal   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   a   meritórne   rozhodol   o   porušení   základných   práv sťažovateľa podľa navrhnutého petitu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde však možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 11572/08 až sp. zn.   Rvp 12911/08 a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z   obsahu   sťažností,   ako   aj   z vyjadrení   okresného   súdu   vyplýva,   že   návrhy sťažovateľky   boli   okresnému   súdu   doručené   kuriérom   31.   marca   2006   v prílohe sprievodného listu. Okresný súd v prílohe listu zo 6. apríla 2006 vrátil sťažovateľke jej podanie (2 ks DVD nosičov,   na ktorých   boli zaznamenané jednotlivé návrhy na začatie konania) „z technického   dôvodu“ späť.   Sťažovateľka   napriek   tomu,   že   bola   zastúpená kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nepristúpila   k realizácii   svojho   práva   na   podanie návrhu iným zo zákonných spôsobov.

Podaním   z 11.   októbra   2006   doručeným   okresnému   súdu   19.   októbra   2006 sťažovateľka opätovne podala návrhy na vydanie platobných rozkazov, ktoré označila ako tie,   ktoré   podala   okresnému   súdu   už   31.   marca   2006.   Prílohou   sprievodného   listu sťažovateľky boli aj 2 ks DVD nosičov.

Uvedené   podanie   sťažovateľky   bolo   okresným   súdom   z dôvodu,   že   ešte   nebol vybavený   technickými   prostriedkami   umožňujúcimi   prijatie   a spracovanie   návrhov v elektronickej podobe, zaevidované «pod značku „Spr“».

Pretože   okresný   súd   o   veciach   sťažovateľky   nekonal,   podala   10.   januára   2008 sťažnosť na postup súdu v jej právnych veciach adresovanú predsedovi okresného súdu. Ústavnému súdu boli sťažnosti sťažovateľky podľa čl. 127 ods. 1 zákona o ústavnom súde doručené 7. februára 2008, 8. februára 2008 a 11. februára 2008, teda menej ako 30 dní po podaní sťažnosti na postup súdu. Preto možno sťažnosť orgánu štátnej správy okresného súdu vyhodnotiť ako formálnu, keďže do podania sťažnosti ústavnému súdu nebol vytvorený dostatočný priestor na to, aby predseda okresného súdu mohol prijať účinné opatrenia na odstránenie   prieťahov   v konaní.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   aj na to,   že v súlade   s   § 65   ods. 1   a 2   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov má predseda okresného súdu na vybavenie sťažnosti 30-dňovú lehotu, ktorá v závažných prípadoch môže byť aj predĺžená.

Formálne   uplatenie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   u predsedu   okresného   súdu ústavný súd štandardne považuje za dôvod na odmietnutie sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Okresný   súd   o   návrhoch   sťažovateľky   po   odstránení   technických   prekážok brániacich   prijímanie   podaní   urobených   elektronickými   prostriedkami   a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom, ku ktorému podľa vyjadrenia okresného súdu došlo

16. januára 2008, začal konať. Realizoval prvotné procesné úkony ako vytlačenie návrhov, ich registráciu a pridelenie do jednotlivých senátov a vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdnych poplatkov. Vzhľadom na nezaplatenie súdnych poplatkov v 1264 návrhoch okresný súd   reagujúc   na   pasívny   postoj   sťažovateľky   konania   v týchto   veciach   zastavil.   Tieto konania   boli   právoplatne   skončené   5.   novembra   2008   bez   meritórneho   prerokovania, čím v dôsledku správania sťažovateľky vznikol procesný stav vylučujúci pretrvávanie stavu právnej   neistoty   v týchto   jej   veciach.   V 76   konaniach,   v   ktorých   bol   uhradený   súdny poplatok,   okresný   súd   konania   prerušil   (uznesenia   o prerušení   konaní   nadobudli právoplatnosť 5. novembra 2008) až do právoplatného skončenia veci vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 17 C 144/2006 o určenie platnosti s uplatneným nárokom súvisiacich zmlúv.

Z organizovania postupu   okresného súdu   pri   vybavovaní podania doručeného mu 31. marca   2006   je   zrejmé,   že   v dôsledku   nedisponovania   technickými   prostriedkami na prijímanie   podaní   urobených   elektronickými   prostriedkami   a podpísaných   zaručeným elektronickým   podpisom   bola   v jednotlivých   konaniach   vzhľadom   na   neumožnenie realizácie   práva   sťažovateľky   podať   návrh   na   začatie   konania   jedným   zo   spôsobov ustanovených   zákonom   okresným   súdom   porušená,   resp.   obmedzená   dispozičná   zásada konania.

Okresný súd sa však snažil zabezpečiť realizáciu sťažovateľkou uplatnených práv oznámením,   že   nemá   materiálno-technické   vybavenie   na   príjem   podaní   v elektronickej forme, z čoho vyplývalo, že ďalší postup okresného súdu bol podmienený aj procesnou aktivitou   sťažovateľky.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   zastúpená   kvalifikovaným právnym zástupcom mala možnosť využiť iný rovnocenný spôsob uplatnenia svojich práv, prostredníctvom ktorého by sa mohla účinne domáhať súdnej ochrany.

Z popísaného skutkového stavu vyplýva, že sťažovateľka nepristúpila k uplatneniu svojich   práv   aj   niektorým   z ďalších   zákonných   spôsobov,   čím   však   vedome   svojím správaním neumožnila okresnému súdu ďalší postup v konaní. O uvedenom tvrdení svedčí aj   to,   že   sťažovateľka   bola   uzrozumená   s tým,   že   okresný   súd   nemôže   prijať   podania zaslané v elektronickej podobe a že tak nebude môcť urobiť ani v krátkom čase po ich ďalšom doručení, a napriek tomu spôsob, resp. formu podania návrhov nezmenila. Prípadné zvýšenie   výdavkov   na   vyhotovenie   písomných   návrhov   nemožno   akceptovať   ako dostatočný   dôvod   takéhoto   konania   predovšetkým   s prihliadnutím   na povinnosť   uloženú okresnému súdu v § 42 ods. 3 OSP (povinnosť vyhotoviť kópie návrhu na trovy účastníka konania).

Sťažovateľka v sťažnosti akcentovala naliehavosť stavu právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou okresného súdu poukazujúc na svoj aktívny postoj v konaní. Jej správanie však nesvedčí o skutočnom záujme na odstránení svojej právnej neistoty v konaniach vedených okresným   súdom.   Sťažovateľka   nezaplatila   súdne   poplatky   za   prevažnú   časť   podaných návrhov   (1264 návrhov),   čo   spochybňuje jej   skutočný   záujem   ako   účastníčky   konania o ochranu   jej   práv   v konaniach   pred okresným   súdom   a zároveň   aj   o dosiahnutie   účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu jej právnej neistoty.

Intenzita   právnej   neistoty   účastníka   konania   je   spravidla   vyjadrená   jeho   snahou o uplatnenie svojich práv spôsobom, ktorý je orgán rozhodujúci o jeho právach spôsobilý akceptovať, ako aj snahou o využitie všetkých účinných prostriedkov na ich ochranu.

V súvislosti s prerušením konania (v 76 prípadoch) ústavný súd poukazuje na § 109 ods. 2 písm. c) OSP, podľa ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,   ak prebieha   konanie,   v   ktorom   sa   rieši   otázka,   ktorá   môže   mať   význam   pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa § 111 ods. 1 a 2 OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova. Súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.

Ústavný súd zároveň poukazuje aj na svoju judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, že dobu prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP nemožno považovať za zbytočné   prieťahy,   ktoré   by   boli   spôsobené   činnosťou,   resp.   nečinnosťou   súdu v občianskoprávnom   konaní.   Platí   to   predovšetkým   v prípadoch,   v   ktorých   je   konanie prerušené,   lebo   výsledok   iných   sporov   začatých   na podnet   účastníka   konania   (ďalšie žaloby)   môže   relevantne   ovplyvniť   výsledok   sporu,   v ktorom   konanie   bolo   prerušené (napr. m. m. II. ÚS 422/00).

V posudzovaných konaniach je taktiež potrebné prihliadnuť k podstatnej skutočnosti, že sťažovateľka žalobami vymáha pohľadávky, t. j. majetkové práva, vo vzťahu ku ktorým nie je originálnym nadobúdateľom. Tieto pohľadávky jej boli postúpené S. V relevantnom období sa   S. v konaní vedenom   Okresným   súdom   Bratislava I   pod sp. zn. 7 C 144/2006 žalobou   proti   sťažovateľke   domáhal   určenia   absolútnej   neplatnosti   právnych   úkonov, na základe   ktorých   malo   k postúpeniu   uvedených   pohľadávok   dojsť,   t. j.   absolútnej neplatnosti Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok, ako aj určenia neplatnosti ďalších súvisiacich   (tzv.   realizačných)   zmlúv   uzatvorených   so sťažovateľkou.   Výsledok   tohto konania   mal   v tom   čase   zásadný   význam   pre   rozhodnutie   okresného   súdu   vo   veciach sťažovateľkou   uplatňovaných   pohľadávok,   pretože   sa   v ňom   riešila   otázka   jej   vecnej aktívnej legitimácie týkajúcej sa týchto pohľadávok vymáhaných na základe elektronických podaní.   S.   podal   Okresnému   súdu   Bratislava I   žalobu   o určenie   neplatnosti   uvedených zmlúv   12. októbra 2006.   Túto   skutočnosť   S.   oznámil   listom   generálnej   riaditeľky zo 7. novembra 2006 všetkým (v tom čase v právnych veciach sťažovateľky konajúcim 45) okresným   súdom   Slovenskej   republiky,   pričom   zároveň   navrhol   prerušenie   konaní o návrhoch sťažovateľky.

Bezprostrednou príčinou pretrvávania stavu právnej neistoty sťažovateľky týkajúcej sa ňou uplatňovaných majetkových práv preto nie je namietaná nečinnosť okresného súdu vo veciach   jej   elektronických   podaní   v období   od   31.   marca   2006,   ale   skutočnosť,   že konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 144/2006, v ktorom sa riešila predbežná   otázka   dôležitá   pre   rozhodnutie   v sťažovateľkiných   veciach   a   ktoré   začalo 12. októbra 2006, teda krátko po podaní návrhov sťažovateľky, nebolo do konca roka 2008 právoplatne skončené. Ústavný súd na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zistil, že v decembri 2008 sa sťažovateľka a S. mimosúdne dohodli o ukončení súdnych sporov a o späťvzatí svojich podaní týkajúcich sa platnosti Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok   z   nezaplatených   koncesionárskych   poplatkov   z   roku   2005   a dvoch nadväzujúcich realizačných zmlúv, ako aj zmluvnej pokuty z druhej realizačnej zmluvy. Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd z dôvodu späťvzatia odvolania S. 19. januára 2009   odvolacie   konanie   vo   veci   vedenej Okresným   súdom   Bratislava I   pod sp. zn. 7 C 144/2006 uznesením sp. zn. 4 Co 292/08 zastavil. Toto zistenie potvrdzuje aj vyjadrenie sťažovateľky citované v prvej časti tohto uznesenia.

Existencia   označeného   sporu,   ktorý   sa   riešil   pred   Okresným   súdom   Bratislava I, zároveň relativizovala sťažovateľkino tvrdenie o obmedzení jej vlastníckych práv v dôsledku neskončenia konaní vedených na základe návrhov podaných elektronickou formou, keďže do decembra 2008 nebolo zrejmé, či ňou uplatnené pohľadávky patrili do jej majetku.

Vzhľadom   na   množstvo   sťažovateľkiných   návrhov   a na   skutočnosť,   že po právoplatnom   rozhodnutí   o otázke   platnosti   postúpenia   sporných   pohľadávok   možno o sťažovateľkou uplatňovaných právach (v okolnostiach veci už iba v prípadoch, v ktorých konania neboli právoplatne zastavené) rozhodnúť pomerne rýchlo, možno procesný postup okresného súdu označiť za primeraný okolnostiam prerokúvaných vecí.

So   zreteľom   na   doterajšiu dĺžku   predmetného   konania,   ako   aj   všetky   uvedené skutočnosti dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde k záveru, že nečinnosť okresného súdu vo veciach sťažovateľky v období od 31. marca 2006, ku ktorej sčasti sama prispela, resp. k odstráneniu ktorej mala možnosť   prispieť   aj   svojím   aktívnym   prístupom,   nedosiahla   takú   závažnosť   (intenzitu), aby mohla mať za následok porušenie jej práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a vylučovala   v prípade   sústredeného   postupu okresného   súdu   v ďalšom   priebehu   konaní   (vzhľadom   na   medzičasom   právoplatné skončenie konania   vedeného   Okresným   súdom   Bratislava I   pod   sp. zn.   7 C 144/06) prerokovanie jej dosiaľ právoplatne neskončených vecí v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009