znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 43/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť V. Á., B. zastúpenej advokátom JUDr. J. P., B. vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cpr 68/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Á.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2007 doručená sťažnosť V. Á., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J.   P.,   B.,   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   podľa   v   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cpr 68/03.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 Cpr 68/03 sa sťažovateľka žalobou podanou 18. decembra 2003 domáha proti žalovanému E. určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou doručenou sťažovateľke 25. septembra 2003. Tiež sa domáha určenia, že pracovný pomer aj naďalej trvá, uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej náhradu mzdy po 52 000 Sk mesačne, počnúc   mesiacom   január   2004   až   do   umožnenia   vykonávať   prácu   so 17,6   %   úrokom z omeškania,   uloženia   povinnosti   žalovanému   zaplatiť   jej   25 800 Sk   so 17,6 %   úrokom z omeškania od 1. novembra 2003 do zaplatenia a náhrady trov konania.

Sťažovateľka skutkový stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   opísala   označením   jednotlivých   úkonov okresného súdu takto:

«...   19.   12.   2003 som na Okresnom súde Bratislava III   podala žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru...

-20. 01. 2004 bol daný pokyn na vypracovanie výzvy navrhovateľke

-29. 01. 2004 bola výzva vypracovaná

-08. 03. 2004 bol daný pokyn na výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za výrok „pracovný pomer trvá“ a za výrok o zaplatenie mzdy za september 2003

-23. 06. 2004 bolo vydané uznesenie o zastavení konania pre 25 800,- Sk a výrok „pracovný pomer trvá“...

-08. 07. 2004 bolo podané odvolanie navrhovateľky... proti uzneseniu o zastavení konania

-29. 03. 2005 bol daný pokyn na oznámenie predbežného termínu pojednávania

-04. 04. 2005 odoslaná informácia o predbežnom termíne pojednávania

-16. 05. 2006... uznesenie o zrušení uznesenia z 23. 06. 2004 o zastavení konania pre 21 800,-

-18.   10.   2006   vypracované   a 30.   10.   2006   doručené   „Poučenie   pre   účastníka konania“».

Sťažovateľka podala 6. novembra 2006 sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu, ktorý v odpovedi č. j. Spr 2304/2006 konštatoval, že sťažnosť je dôvodná. Predseda okresného súdu uviedol: „... K prieťahom v súdnom konaní došlo i z dôvodu stáže zákonnej sudkyne na Krajskom súde v Bratislave. V súčasnosti je vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 23. 3. 2007 s tým, že pred uskutočnením tohto termínu bude vec predložená ešte Krajskému súdu v Bratislave za účelom rozhodnutia o... odvolaní ohľadne čiastočného zastavenia konania.“

V sťažnosti sťažovateľka ďalej uvádza: „S prihliadnutím na dátum začatia konania a skutočnosť, že za 3 roky od podania žaloby nebolo ani jedno pojednávanie, teda ani nedošlo k rozhodnutiu sporu ide o nečinnosť okresného súdu, ktorou sú porušované moje ústavné práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, ak aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Vo veci navrhovateľky V. Á., bytom B. proti E. o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy vedenej pred Okresným súdom Bratislava III, sp. zn. 20 Cpr 68/03 bolo   porušené   právo   navrhovateľky   na   prerokovanie   sporu   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústav   Slovenskej   republiky   a čl.   6   od.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Slovenská republika - Okresný súd Bratislava III je povinný vyplatiť V. Á. finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk do 3 dní od doručenia nálezu a nahradiť trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti   a či nie sú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 12/01,   IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03,   I. ÚS 16/04)   ochrana   základnému   právu   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie   základného   práva   označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza   k   namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva   postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využila možnosť postupu podľa § 63 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov až 16. novembra 2006. Do uvedeného dátumu nepreukázala, že by si práva, ktorých porušenie namieta pred ústavným   súdom,   chránila   iným   spôsobom.   Predseda   okresného   súdu   na   sťažnosť odpovedal   listom   sp.   zn.   Spr.   2304/2006   z 11.   novembra   2006,   v ktorom   uznal   jej dôvodnosť a oznámil sťažovateľke ďalší postup v predmetnom konaní. Vzápätí do doručení odpovede   okresného   súdu   bola   sťažovateľkou   20.   februára   2006   podaná   na   poštovú prepravu sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti požiadal okresný súd 26. marca 2007 o informáciu o stave konania vo veci.

Predseda   okresného   súdu   v odpovedi   ústavnému   súdu   doručenej   30.   marca   2007 uviedol: „...na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky doručenej na súd dňa 16. 3. 2007 bolo   pojednávanie,   ktoré   sa malo konať   dňa 23.   3.   2007 odročené   na   1.   6.   2007.   Na pojednávanie sa nedostavil žiaden z účastníkov a práve sťažovateľka žiadala o odročenie pojednávania a poskytnutie lehoty sporovým stranám na mimosporové riešenie.“

Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v čase predbežného prerokovania sťažnosti už nedochádza k prieťahom v predmetnom konaní.

Sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná okresnému súdu ako účinný prostriedok nápravy   porušovania   namietaných   práv   splnila   svoj   účel,   pretože   z procesných   úkonov okresného súdu vykonaných po jej podaní je zrejmé, že predseda okresného súdu prijal potrebné opatrenia, v dôsledku ktorých postup okresného súdu bezprieťahovo, resp. plynule smeruje k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky.

Preto   ak je zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už k prieťahom v konaní nedochádza (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte právoplatne rozhodnuté),   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   takejto   sťažnosti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť (II. ÚS 102/06).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné   zadosťučinenie.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   návrh,   ktorým   sa sťažovateľka   domáhala   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   je   viazaný na vyhovenie sťažnosti vo veci samej, teda na výrok ústavného súdu o porušení označených práv, ktoré sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala, orgánom verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní, označeným návrhom sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2007