znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 43/06-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti V. H.,   bytom   B., zastúpenej   advokátom   JUDr.   J. Z.,   B.,   ktorou   namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 NcC 5/2002,   za   účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NcC 5/2002   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 NcC 5/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   30 000 Sk   (slovom   tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť   V. H. trovy právneho zastúpenia 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. Z., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 43/06 z 28. februára 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie sťažnosť V. H. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu   Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NcC 5/2002.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   21. októbra 2002   okresnému   súdu návrh „... na začatie konania pre porušovanie zmluvy na výkon správy...“.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie právoplatne skončené.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a súčasne   žiadala,   aby   jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 NcC 5/2002 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 21. októbra 2002   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľky   na   začatie konania pre „porušovanie zmluvy na výkon správy bytu“,

- 15. októbra 2003 bolo okresnému súdu doručené „doplnenie žalobného návrhu“ sťažovateľky, v ktorom okrem iného žiadala o „vytýčenie termínu pojednávania“,

- uznesením   zo   4. novembra 2003   vyzval   okresný   súd   sťažovateľku,   aby   v lehote 10 dní odstránila vady návrhu z 21. októbra 2002 doplneného podaním z 15. októbra 2003,

- 28. novembra 2003   bola   okresnému   súdu   doručená „špecifikácia   žalobného návrhu“, ktorou sťažovateľka reagovala na uznesenie okresného súdu,

- uznesením z 15. januára 2004 okresný súd znovu vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní odstránila vady návrhu z 21. októbra 2002 „v znení jeho doplnkov“,

- 2. februára 2004   bolo   okresnému   súdu   doručené „Doplnenie   petitu   k žalobnému návrhu zo dňa 21. 10. 2002 a k podaniu zo dňa 28. 11. 2003“,

- výzvou zo 16. marca 2004 vyzval okresný súd sťažovateľku, aby zaplatila súdny poplatok za návrh,

- 26. marca 2004 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľky o oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok,

- listom z 20. augusta 2004 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní doručila vyplnené a potvrdené tlačivo „Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch“,

- 3. septembra 2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyplnené   a potvrdené   tlačivo o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch sťažovateľky,

- 13. mája 2005 bol vydaný pokyn na pridelenie veci inému zákonnému sudcovi,

- listom   z 22. marca 2006   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   v lehote   10 dní okresnému   súdu   doručila   vyplnené   a   potvrdené   tlačivo „Potvrdenie   o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch“.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 28. februára 2006 na ďalšie konanie IV. senát ústavného   súdu.   Od   1. marca 2006   v   súlade   s   rozvrhom   práce   na   rok   2006   sa   sudca spravodajca Ján Luby stal členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom   Ján   Luby,   prerokúva   II. senát   ústavného   súdu.   Z tohto   dôvodu   túto   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ sa týka čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, pričom za súčasť tohto kritéria sa považuje aj povaha veci   a   o   čo   ide   sťažovateľovi   pri   uplatňovaní   základného   práva   na súdnu   ochranu   (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Pokiaľ ide o posúdenie veci podľa kritéria zložitosti, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť (skutkovú, právnu alebo procesnú prekážku), na základe ktorej - samostatne alebo v spojení s inými - by mohol napadnuté konanie posúdiť ako zložité. Hoci predmetom sporu sú okrem iného aj finančné nároky sťažovateľky, ide o vec, ktorá po právnej a skutkovej stránke patrí k štandardnej agende všeobecných súdov. Taktiež je potrebné poznamenať, že k dokazovaniu dosiaľ nedošlo, keďže nebolo vykonané žiadne pojednávanie.

2. Sťažovateľka   návrh   na   konanie   viackrát   dopĺňala   a bližšie   špecifikovala uplatňované   nároky.   Pokiaľ   to   bolo   na   podnet   konajúceho   súdu,   jej   reakcie   boli   vždy promptné,   takže   túto   okolnosť   nemožno   pripísať   na   ťarchu   sťažovateľky   a ani   nemala významný vplyv na predĺženie priebehu konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnom konaní a konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v preskúmavanom   konaní   od   21. októbra 2002 do 4. novembra 2003   a od   3. septembra 2004   do   22. marca 2006   bez   akýchkoľvek zákonných dôvodov viac ako 2,5 roka úplne nečinný.

Vzhľadom   na   uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu,   ako   aj   so   zreteľom   na   to, že v doterajšom   priebehu   konania   neboli   vo   veci   vykonané   efektívne   úkony   smerujúce k odstraňovaniu právnej neistoty, je potrebné konštatovať, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania, ale postupom okresného súdu.

Okresný súd v doterajšom priebehu konania realizoval iba jednoduché úkony, ktoré svojím charakterom patria do štádia prípravy prvého pojednávania vo veci, čo je vzhľadom na termín začatia konania neadekvátne.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   uviedol, že závažnosť doby nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadujú dlhodobé štúdium alebo inú prípravu (napr. III. ÚS 101/01).

Pokiaľ okresný súd svoju nečinnosť ospravedlňoval práceneschopnosťou konajúcej sudkyne,   ako   aj   vysokým   počtom   nevybavených   vecí   u jednotlivých   sudcov,   v tejto súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol,   že   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. I. ÚS 127/04).

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NcC 5/2002 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   40 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázala najmä na to, že je neprimerane dlho vystavená právnej neistote a dlhodobá stresová situácia zhoršuje jej zdravotný stav.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NcC 5/2002, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   30 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. J. Z. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti),   a   to   v súlade   s § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) za každý úkon po 2 730 Sk a 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2006