znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 43/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ivana Višňovského, t. č. v B. B., ktorými namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 5/01 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ivana Višňovského o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. novembra 2004   doručené sťažnosti   Ivana Višňovského   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorými   namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 5/01 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2002.

V sťažnostiach   sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho   práva   na „spravodlivé   súdne konanie postupom Krajského súdu v Žiline v konaní sp. zn. 4 T 5/01 z 13. 12. 2002“ tým, že krajský súd nekonal v súlade so zákonom, čím mu znemožnil prejednať jeho trestnú vec spravodlivo. Zároveň namieta porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru tým, že „neumožnil vyšetriť rozpory, znemožnil došetriť prípad“, zamietol jeho návrh na dokazovanie vypočutím a konfrontáciou ďalších svedkov.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   vysloví, „či   boli   alebo neboli“ postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 5/01 porušené jeho základné práva a slobody a posúdil konanie a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní   z hľadiska   dodržiavania   ústavy   a medzinárodných   dohôd,   ku   ktorým   Slovenská republika pristúpila.

Dňa 14. decembra 2004 predložil sťažovateľ ústavnému súdu doplnenie sťažností, v ktorom požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd   posúdil   sťažnosti   sťažovateľa   ako celok,   keďže   smerujú   proti   tomu istému   porušiteľovi   (krajský   súd)   a sťažovateľ nimi napáda to   isté konanie a rozsudok krajského súdu z 13. decembra 2002.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdenie   o porušení   jeho   základného práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1,   2   a   ods.   3   písm.   d)   dohovoru postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 T 5/01   a   jeho   rozsudkom z 13. decembra 2002.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 T 5/01 z 13. decembra 2002 nadobudol právoplatnosť dňom vyhlásenia, t. j. 13. decembra 2002.

Z uvedeného   vyplýva,   že   od   13. decembra 2002,   keď   sťažovateľom   napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 T 5/01 z 13. decembra 2002 nadobudol právoplatnosť, do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 24. novembra 2004, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť sťažovateľa   o   porušení   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1,   2   a   ods.   3   písm.   d)   dohovoru rozsudkom krajského súdu odmieta ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola v celom rozsahu odmietnutá, ústavný súd sa žiadosťou   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu   v konaní pred ústavným súdom nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005